Ústna ľudová slovesnosť - Legendy, rozprávky, balady

Ľudová slovesnosť bola zo začiatku spätá s magickými úkonmi a obradmi (zariekania, zaklínania).

Obradový folklór:
Pod vplyvom kresťanského myslenia postupne tento druh folklóru zanikal a nahradil ho kalendárny obradový folklór (pracovné piesne, obradové piesne), dramatické prejavy (koledy s betlehemom). Súčasne sa rozvíjal aj rodinný obradný folklór (svadobné piesne, pohrebné vykladania a pod.).

Balady:
Medzi najstarobilejšie žánre patria balady, ktoré zobrazovali rodinné a spoločenské vzťahy. V balade o dcére zakliatej na javor Mati dievča zaháňa sa odzrkadľuje viera v magickú moc slova a hudby, ale i v premenu človeka na strom.
Z prozaických žánrov sa rozvíjali kratšie útvary – hádanky, príslovia, porekadlá, pranostiky. Do ľudových prísloví prenikali aj príslovia z Biblie a z antickej lit.

Prozaické žánre:
K rozsiahlejším žánrom pratrili báje, ktoré vysvetľovali rôzne prírodné javy a rozprávali o nadprirodzených bytostiach (báje o pôvode sveta, vílach,...).
Zvieracie rozprávky a bájky mali alegorický charakter. Často obsahovali prvky spoločenskej satiry (o hlúpych vlkoch a prefíkaných líškach).
Čarovné rozprávky predstavovali reálne i fantastické bytosti, boj dobra so zlom a víťazstvo dobra, ktoré často predstavoal hrdina neurodzeného pôvodu. Miestne povestí sa viazali k hradom alebo k historickým udalostiam (tatárske vpády).

Legendové rozprávky sa vyvíjali z legiend a mali charakter humoristických rozprávok ( o putovaní sv. Petra).
Najstrašou písomne doloženou rozprávkou je rozprávka O dvanástich mesiačikoch.

Najstaršie piesne (Morena, Morena, za kohos umrela a Hoja, Ďunďa, hoja) majú char. obradovej poézie, ale zachovali sa len v neskoršej, zmenenej jazykovej podobe.

Ostatné pamiatky slovenskej literatúry:
V próze patrili medzi najpopulárnejšie žánre legendy.
Zachovala sa Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi a tri Legendy o sv. Štefanovi.

Legendu o sv. Svoradovi a Benediktovi napísal biskup Maurus. Zobrazuje udalosti zo života oboch mníchov, ktorí pôsobili za panovania Štefana I. Svorad vstúpil do benediktínskeho kláštora na Zobore pri Nitre a neskôr odišiel do pustovne na Skalku pri TN, kde klčoval les, zachovával pôst a trýznil sa. Jeho žiakom a spolupustovníkom bol Benedikt. Zomrel krátko po Svoradovi, keď ho zbojníci – v nádeji, že má peniaze – zabili a hodili do Váhu. Oboch pochovali v nitrianskej bazilike. Čoskoro po smrti sa stali známymi, s ich menom sa spájali zázraky a začali ich ctiť ako svätcov.

16.- 17. júl každoročne púť sv. Svoradovi a Benediktovi na Skalke pri TN.
Legendy o sv. Štefanovi sa zaoberajú jeho bojmi s maďarskými pohanskými kniežatami a úsilím o upevnenie kresťanstva v Uhorsku..