Novela a román – rozdiely, pásmo rozprávača a postáv, A. S. Puškin

Novela a román – rozdiely, pásmo rozprávača a postáv, A. S. Puškin

Novela verzus román

Novela

Novela je epický žáner stredného rozsahu. Na rozdiel od románu nepodáva kompletný komplex postavy, ale iba určitý výsek, iba niekoľko udalostí. Vystupuje v nej menší počet postáv ako v románe.

Má jednoduchší dej, kompozícia je menej zložitá ako románe. Postavy v priebehu deja neprechádzajú zásadným vývinom.

Román

Román je základný žáner veľkej epiky. Zobrazuje dlhšie časové rozpätie. Okrem hlavnej dejovej línie môže obsahovať aj línie vedľajšej a epizódne príbehy, vystupuje v ňom veľa postáv a tie prechádzajú vývojom, má veľký rozsah. Zachytáva celú šírku a komplikovanosť vzťahov.

Románové varianty môžeme členiť na základe rôznych aspektov:

• podľa témy – psychologický, spoločenský, životopisný, výchovný, dobrodružný, science-fiction, detektívny a pod.,
• podľa časového určenia deja – román historický, zo súčasnosti, utopický,
• podľa výpovednej formy – román v listoch, denníková forma románu, dialogický román a iné.

Romány môžu byť vytvorené z niekoľkých dielov, kde každý diel tvorí uzavretý celok, potom hovoríme o dilógii, trilógii, tetralógii, pentalógii...

Pásmo rozprávača a pásmo postáv

Pásmo rozprávača

Pásmo rozprávača – text rozpráva rozprávač, on je nositeľom rozprávania. Delí sa na:

1. ja-rozprávanie (priame rozprávanie) – autor sa stotožňuje s niektorou postavou, je prítomný v príbehu (1. osoba),
2. je-rozprávanie (autorské rozprávanie) – rozprávanie v osobe.

Pásmo postáv

Pásmo postáv – priama reč postáv. Delí sa na:

1. monológ – prehovor jednej postavy,
2. dialóg – rozhovor viacerých postáv – tvoria ho repliky (prehovory) postáv.

Alexander Sergejevič Puškin (1799 – 1837) – romantizmus

Básnik a zakladateľ modernej ruskej prózy. Pochádzal zo starej šľachtickej rodiny a intenzívne prežíval národnooslobodenecké hnutie európskych národov. Za poburujúce verše, šírené v opisoch medzi opozične zmýšľajúcou mladou šľachtickou inteligenciou, ho cár poslal do vyhnanstva na juh Ruska.

V roku 1827 mu cár Mikuláš I. umožnil návrat z vyhnanstva do Petrohradu. Písal najmä prózu. Zomrel na zranenie spôsobené súbojom s francúzskym prisťahovalcom.

Útvar a kompozícia

Historická poviedka, dej tejto poviedky je z obdobia pugačovského roľníckeho povstania v rokoch 1773 – 1775.

Postavy

• Andrej Petrovíč Griňov – premiér-major, otec Petra Andrejevica,
• Avdoťja Vasilievna – jeho žena,
• Peter Andrejevič Griňov – ich syn,
• Archip Saveljič – Petrov sluha,
• Ivan Kuzmič Mironov – veliteľ Belogorskej pevnosti,
• Vasilia Jegorovna – jeho žena,
• Mária Ivanovna Mironová – ich dcéra,
• Jamelían Pugačov – vodca vzbúrencov, vyhlasoval sa za cára,
• Andrej Karlovlč – generál, Andrejov priateľ,
• Alexej Ivanyč Švabrin – bývalý Petrov priateľ,
• Ivan Ivanovič Zurin – major, Petrov priateľ,
• Anna Vlaslevna – žena staničného dozorcu,
• cárovná.

Obsah

V tomto diele Puškin opisuje najväčšie sedliacke povstanie v roku 1773, za panovania čarovnej Kataríny H. Hlavným hrdinom je Griňov, šľachtický syn, bojar. Peter Andrejevič Griňov bol od narodenia zapísaný u Semionovského vojenského pluku, kde mal jeho otec starého priateľa, vyššieho dôstojníka.

Už ako sedemnásťročného ho otec poslal so sluhom Saveľjičom ku svojmu pluku do Belogorskej pevnosti, Orenburskej gubernii. Cestou kočom ich zastihla snehová metelica, zišli z cesty a stratili smer na šírej, snehom pokrytej planine. Natrafili na tuláka, ktorý ich priviedol v tej fujavici do neďalekého hostinca.

Na ceste do Orenburgu daruje Griňov v prícestnom hostinci zajačí kožuch neznámemu pocestnému za to, že ho v snehovej fujavici doviedol do bezpečia. Neskôr sa ukáže, že to bol sám Pugačov. Zhodou okolností niekoľko ráz osudovo zasiahne do Griňovho života – daruje mu život, keď dobije Belogorskú pevnosť, vyslobodí jeho milú Mášu a umožní im odísť do bezpečia. Hoci Pugačov je často veľmi krutý, ku Grinovi je neobyčajne láskavý a veľkodušný.

Konečne po viacdennom utrpení prišli do Belogorskej pevnosti. Prihlásil sa u svojho veliteľa, kapitána Mironova, ktorý mal dcéru Máriu Ivanovnu. Máriu mal rád tamojší seržant, no ona ho odmietala. Bolo to jednoduché nenápadné ruské dievča s múdrymi dobrými očami, krásnou dušou a verným srdcom. Tým si získala aj Griňova.

Medzi ľuďom, nevoľníckymi sedliakmi, vznikali nepokoje a vzbury. Búrili sa uralskí kozáci, celé Povolžie i celé Baškírsko. Viedol ich samozvanec Jemaljan Pugačov, ktorá sa vyhlásil ža cára Petra III. Bol to len tulák, ktorý sa stretol s Griňovom vo fujavici a bol mu vďačný za jeho láskavosť a štedrosť.

Povstanie nadobudlo rozsiahle rozmery a plienilo všetko. Keď sa Pugačov so svojimi povstalcami dostal do Belogorskej pevnosti, dal povraždiť aj Máriiných rodičov. Máriu zachránila popova žena, u ktorej sa skrývala. Vtedy sa Pugačov stretol aj s Griňovom, spoznal ho a omilostil.

Griňov poslal Máriu so svojím sluhom Sevaľjičom ďaleko k rodičom, ktorí síce boli najprv proti ich vzťahu, no neskôr si ju veľmi obľúbili. To sa mu podarilo len po známosti s Pugočovom. Ale neskôr bol Griňov ako Pugačov špeh cárovnou obvinený a vyhnaný na Sibír.

Grňova obvinia, že sa spolčil s Pugačovom a má byť príkladne potrestaný. No Máša, jeho milovaná nevesta jediná vie, že Griňov mnohé nebezpečenstvá podstúpil iba preto, aby ju vyslobodil z rúk neúspešného ctiteľa a surového väzniteľa Švabrina. Len ona vie, že Griňov svoje zásady nikdy nezradil.

Máša sa rozhodne pre odvážny krok a láska jej pomôže prekonať všetky prekážky – ide za cárovnou, a tá, keď vypočula celú pravdu, prepustila Griňova.

Pugačovo povstanie bolo kruto potlačené a vzbúrenci sa rozutekali. Pugačova, ako vodcu povstania, verejne popravili v Moskve v roku 1775.

Máša a Griňov sa počas celej doby deja stále milovali a koniec tejto knihy je preto ukážkou pravého ľúbostného citu a jeho vyvrcholenie.