Osvietenstvo a klasicizmus, jeho vplyv na slovenskú literatúru

Po utíšení sociálnych a náboženských nepokojov (30 ročná vojna, reformácia) nastáva v 2. polovici 17. storočia upevňovanie feudalizmu. Bohatá šľachta túžila po veľkolepom umení, ktoré by zodpovedalo jej bohatstvu a tak vo Francúzsku vzniká umelecký sloh klasicizmus (francúzske slovo clasique = dokonalý). Zdroj klasicizmu súvisel aj s novým filozofickým smerom racionalizmom (racio = rozum). Racionalisti verili, že svet je poznateľný rozumom a že konanie človeka je nezávislé od vôle Boha. Zakladateľom racionalizmu vo Francúzsku bol René Descartes, ktorý vyslovil slávnu vetu o človeku ako o mysliacej bytosti: „Cogito ergo sum“ – „Myslím, teda som.“
 
18. storočie sa nazýva aj osvietenské – rozvoj vzdelania, prírodných vied, techniky – spoznávanie zákonov prírody, elektrina, parný stroj, základ manufaktúr, základ kapitalizmu. Ako dôkaz schopnosti človeka vydávajú vo Francúzsku Encyklopédiu vied, umení a remesiel.
 
Rozum ovplyvnil aj umenie. V umení prevládal názor: jednota pravdy, krásy a dobra. Krásne bolo to, čo bolo rozumné. Klasicisti napodobňovali antické vzory. Literárne druhy sa delili na:
Vysoké – vznešené (tragédia, epos, óda)
Nízke (komédia, bájky, náučná literatúra)
 
Pierre Corneille (piér cornej) – predstaviteľ tragédii, napísal dielo Cid (sid) – ideálny hrdina bol šľachtic, ktorého osobné záujmy ustúpia záujmom kráľa a morálky. Rozpor vždy rieši kráľ.
 
Jean Jacques Rousseau (1712-1778) – francúzsky filozof a románopisec, predstaviteľ osvietenstva a literárneho preromantizmu. Narodil sa v Ženeve, od 16 rokov žil tuláckym životom. Striedal rôzne zamestnania, prestúpil na katolicizmus a naspäť na protestantstvo, prežil niekoľko ľúbostných vzťahov, ktoré ovplyvnili jeho tvorbu. Na sklonku života žil osamelo postihnutý nervovou chorobou.
Medzi jeho najvýznamnejšie beletristické dial patrí pedagogický román Emil alebo o výchove – doporučuje tu výchovnú sústavu, ktorá by formovala slobodného človeka a rozvíjala jeho prirodzené schopnosti.
Autobiografické diela Vyznania a Snívanie osamelého chodca sú svedectvom o jeho vlastnom živote.
Román v listoch Júlia alebo nová Heloisa, ktorý je označovaný za kľúčové dielo sentimentalizmu a východisko preromantizmu. Sú to listy dvoch milencov, obyvateľov malého mesta na úpätí Alp. Ide tu o príbeh veľkej a tragickej lásky domáceho učiteľa (Saint-Preux) a jeho urodzenej žiačky Júlie. Ich ľúbostnému vzťahu (ktorému sa zo začiatku obidvaja bránia) nepraje ich otec – Júlia sa musí vydať za šľachtica Womara. Po ich sobáši Saint-Preux pomýšľa najskôr na samovraždu, nakoniec však podnikne cestu okolo sveta, aby na svoju lásku zabudol. Júlia sa manželovi vyzná zo svojho predchádzajúceho vzťahu a Wolmar pozve Saint-Preuxa po jeho návrate z ciest do svojho domu. Saint-Preux prežíva s manželmi idylu plnú vzájomnej úcty a porozumenia a stáva sa ich rodinným priateľom. Vášeň milencov je prekonaná citom ušľachtilého priateľstva. Júlia čiastočne nachádza východisko v láske k deťom a v náboženstve. Román vrcholí tragicky, Júliinou smrťou následkom prechladnutia pri zachraňovaní topiaceho sa syna. Román, do ktorého autor vložil veľa vlastných skúseností, je situovaný do nádhernej alpskej prírodnej scenérie na brehu Ženevského jazera.
 
Francois Voltaire (1694-1778) – stál na čele francúzskych osvietencov. Bol básnik, prozaik, dramatik, historik a filozof. Prevažne sa venoval literárnej činnosti, dostalo sa mu významných pôct. Vo Francúzsku bol kráľovským historiografom, členom a potom riaditeľom Akadémie, získal priazeň pruského kráľa Fridricha II. Za protifeudálne a proticirkevné názory ho niekoľkokrát uväznili a poslali do vyhnanstva.
Napísal okrem iného 27 tragédií (v tej dobe úspešných, no dnes skoro úplne zabudnutých), z ktorých za najlepšiu sa považuje tragédia Zaira – je to dráma lásky a žiarlivosti za križiackych vojen v stredoveku. Najslávnejšie sú jeho filozofické poviedky a romány Candide, Micromégas, Prostáčik.
Dôležité sú aj listy určené významným osobnostiam vtedajšieho sveta. Medzi jeho filozofické spisy patrí napríklad: Filozofické listy, Rozprava o znášanlivosti, Filozofický slovník.
Voltaire bol zástancom rozumu a prirodzeného náboženstva založeného na morálke. Ostro vystupoval proti cirkvi a feudálnym inštitúciám, proti dogmatizmu a fanatizmu v akejkoľvek podobe, veril v ľudský pokrok, uskutočňovaný praktickou činorodosťou.
 
Denis Diderot (1713-1784) – francúzsky osvietenec, encyklopedista, filozof, prozaik, dramatik a teoretik umenia. Zaoberal sa rôznymi vednými odbormi: matematikou, chémiou, lekárstvom, teológiou, filozofiou, estetikou. Stal sa z neho kritik náboženstva a stúpenec racionalizmu a materializmu založeného na poznatkoch modernej vedy.
Francúzska Encyklopédia, na ktorej vznik dal podnet, bola veľkorysým pokusom o zhrnutie súdobých vedomostí. Diderot jej zasvätil väčšiu časť svojho života, naplneného prenasledovaním a všeobecnou nepriazňou. Uplatnil v nej rozsiahle poznatky z najrôznejších odborov, z filozofie a remesiel. Napriek nesmiernym prekážkam ju dokončil (vychádzala v rokoch 1751-1765) a mala 35 zväzkov. Často bol pritom vo finančnej tiesni, ktorá ho dokonca donútila predať svoju veľkú knižnicu ruskej cárovnej Kataríne, za čo ho pozvala aj do Petrohradu. V beletrii vynikol napríklad románom Mníška alebo Jakub fatalista. Tieto romány nastoľujú otázky morálky, pokrytectva a spoločenskej nespravodlivosti. Diderot bol najoriginálnejší a z mnohých hľadísk najmodernejší mysliteľ a štylista francúzskeho osvietenstva.
 
Jean Baptiste Poquelin (žán batist poklén) – bol autorom komédií. Známy pod menom Moliere. Pseudonym si dal preto, lebo pochádzal z pomerne vznešenej rodiny a nechcel svojím povolaním zneuctiť rodinu. Odmalička ho lákalo divadlo, pôsobil v hereckých kočovných spoločnostiach ako herec, režisér a autor v jednej osobe. Napokon riaditeľ kráľovského divadla v Paríži.
Vo svojich hrách nadväzoval na stredovekú frašku a ľudové hry. Námety čerpal z najrozličnejších prameňov, poznal všetky spoločenské vrstvy, takže sa mohol kriticky z pohľadu zdravého rozumu a morálky vysmievať vo svojich hrách neduhám vtedajšieho života. Berie si na mušku najmä meštiactvo a vysmieva sa z ich nezmyselnej chamtivosti po majetku ako v hre Lakomec. Podnetom k tejto komédii bola Plautova Komédia o hrnci. Hlavnou postavou je Harpagon, človek, ktorý až chorobne miluje peniaze (penízky, penízky já jsem váš táta), skrýva si ich, hrá sa s nimi, nezmyselne zhŕňa peniaze. Kvôli peniazom sa rozíde i s rodinou. Zhŕňa peniaze len pre svoje potešenie. Keď sa však peniaze stratia, stráca zmysel života.
Meštiak šľachticom – výsmech z meštiaka, ktorý chcel napodobňovať šľachtu. Neušlo mu ani pokrytectvo a cynizmu (bezcitnosť) vyšších vrstiev v hre Mizantrop. Tartuffe (tartif = podvodník, pokrytec). Je to komédia, ktorú cirkev zakázala hrať, lebo v nej ukázal, ako sa obmedzený mešťan stáva obeťou svätuškárskeho pokrytectva. Zdravý nemocný – tu sa vysmieva z nevzdelanosti vtedajších lekárov a šarlatánstvu mnohých liečebných metód.
Moliere zomiera pri predstavení.
Osvietenstvo a klasicizmus v slovenskej literatúre
 
18. storočie – Uhorsko je súčasťou Habsburskej monarchie, je vyčerpané tureckými vpádmi, protireformačnými bojmi a ocitá sa v kríze. Zaostalé poľnohospodárstvo nemohlo byť dostatočným zdrojom príjmov pre štát, preto Mária Terézia (1740-1780) podporovala obchod a modernizáciu poľnohospodárstva, pristupuje k reformám – urbariálny patent – týmto nariadením zmiernila postavenie poddaných. Založila prvý Banskú akadémiu v Európe. Jej reformy zavŕšil jej syn Jozef II. (1780-1790). Zrušil nevoľníctvo, vydal tolerančný patent, zrušil rády žobráckych mníchov, vydal školské reformy, zriadil terciárne školy (písanie, čítanie, počítanie).
V tomto období dochádza k prvému obdobiu národného obrodenia
-  pocit národnej spolupatričnosti = pocit, že patríme do jedného národa, základ jazyka
-  záujem o jazyk
-  snaha urobiť niečo pre národ
 
Toto národné obrodenie začína u slovenskej inteligencie pochádzajúcej z ľudu (kňazi, učitelia, študenti, remeselníci – nazývaní honorácia). Zakladali si samovzdelávacie spolky, kde sa združovali – Slovenské učené tovarišstvo – 1702 v Trnave, prvý samovzdelávací spolok, stredisko katolíckych vzdelancov (univerzita), vedúca osobnosť Anton Bernolák. Mali pobočky po celom Slovensku. Učené tovarišstvo malo za úlohu vydávanie kníh, a tak uvádzať do života nový spisovný jazyk, šíriť osvetu.
 
Anton Bernolák – rodák z Oravy, jazykovedec, vedúca osobnosť Učeného tovarišstva, ako prvý sa pokúsil kodifikovať spisovnú slovenčinu. Za základ si zobral kultúrnu západoslovenčinu z okolia Trnavy – toto nárečie doplnil o mäkké spoluhlásky ď, ť, ň, ľ. Dielo, v ktorom zdôvodnil prečo pristúpil k uzákoneniu bernolákovčiny sa nazýva Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách. Je i autorom gramatiky – Gramatica Slavica. Používal fonetický pravopis. Je autorom aj 5 jazyčného slovníka – Slovár Slovenskí-česko-latinsko-nemecko-uherskí. Bernolákovčina sa nestala celonárodným spisovným jazykom, evanjelickí vzdelanci ju uvítali, ale neprijali. Boli spätí s kralickou Bibliou a teda naďalej používali bibličtinu (slovakizovanú češtinu).
 
Ján Hollý – významný básnik slovenského obrodenia, predstaviteľ a dovŕšiteľ slovenského národného klasicizmu, prekladateľ antických básnikov, teoretik verša. Pochádzal z Borského Mikuláša z roľníckej rodiny. Po bohosloveckých štúdiách sa stáva kňazom na skromnej katolíckej fare v Maduniciach neďaleko Piešťan, kde pôsobil takmer 30 rokov. Tu, uprostred prírody, v odlúčení od spoločenského života sa podujal pozdvihnúť Slovenskú poéziu na úroveň vyspelých západných literatúr. Spôsobilosť bernolákovčiny, ktorá sa dovtedy používala prevažne v próze pre náročnejšie umelecké ciele, si najprv overil na prekladoch z antickej poézie – gréckej aj rímskej pod názvom Rozličné básne hrdinské, elegické a lyrické – sú to preklady z Vergília, Ovídia, Homéra, Tyrtaina, Horácia, Teokrita. Preložil Vergíliov epos Aneas (Eneis), písal selanky, žalospevy. Chcel dokázať literárnu vyspelosť bernolákovčiny.
Písal eposy – národný Svätopluk, historický Cyrilo-metodiáda, Sláv.
Svätopluk – národný epos, za námet si zobral Svätoplukovo nástupníctvo, okolo ktorého kolovalo veľa dohad – zradil strýka Rastislava? (Maďari tvrdili, že vymenil kráľovstvo za koňa), a práve preto chcel Hollý ukázať minulosť našich predkov. Dej rozložil do 12 spevov, postupne v nich opisuje Svätoplukove väzenie, kdesi uvedomil svoj čin, útek z väzenia, prípravy na boj medzi Slovanmi a Nemcami pod Devínom, prechod Svätoplukových a Britwaldových vojsk, vedľajšie deje napríklad: ako Svätopluk uvažuje o pravlasti Slovanov (mylne sa domnieva, že bola v Indii), sú tam opisy vojenského tábora, bitiek, Svätoplukovho meča a štítu... Epos nie je oslavou jednotlivca, ale hlavne obrazom sily národa rozhodnutím brániť slobodu i za cenu smrti. Cituje Slavomíra na sneme, kde hovorí: „Radšej smrť slávnu a hrdinsky zvoľme si úmor – dajme sa rozťať a krv do poslednej kvapky vylejme, klesnú než slobodu v otrockom jarme nažívať“ – východisko pre Mor ho!
 
Ján Kollár – „Slávme slávne slávou slávnych.“ Jeho otec bol zámožný richtár, popudlivý, bil syna, nechcel ho dať na štúdia. Proti vôli otca odišiel na štúdia, živil sa doučovaním slabších spolužiakov. Po štúdiách v Kremnici, Banskej Bystrici, Bratislave odchádza do Jeny na teologické štúdia, vyštuduje za evanjelického kňaza.
Bol v Jene v čase 300 ročných osláv Lutherovej reformácie, tieto sa zmenili na demonštráciu mladých študentov za zjednotenie Nemecka. Tu postrehol náznaky šovinizmu a nacionalizmu. Bol na miestach, kde voľakedy žili Slovania – Lužický Srbi, tí podľahli germanizácii. To, že boli Slovania dokazujú slovanské nápisy a náhrobných kameňoch, názvy riek, vrchov.
Zaľúbil sa do Frederiky Schmidtovej, lenže matka ju nechcela vydať do „barbarského Uhorska.“ Zobrali sa až po 16-tich rokoch. V predstave básnika sa táto nešťastná láska mení na vílu Mínu.
Kollár dostal v Nemecku strach o osud všetkých Slovanov, že by i oni mohli podľahnúť germanizácií. Záchranu Slovanov videl v ich zjednotení do jedného Slovanského národa (Poľský, Ruský, Česko-slovenský, Srbskochorvátsky) pod vedením cárskeho Ruska (Rusko vyhralo aj nad Napoleonom).
Vzájomnosť medzi Slovanmi si predstavoval Kollár na poli kultúrnom a to výmenou kníh, kultúry, všetci Slovania by mali vedieť všetky slovanské jazyky – O literární vzájemnosti medi kmeny a nářečími slávskými.
Myšlienkou národnosti rozvinul v básnickej skladbe Slávy dcéra. Pôvodne sa skladala z 3 spevov a predspevu. Jednotlivé spevy majú názvy podľa riek, ako prechádzali z Nemecka na Slovensko:
 
Predspev
1. spev – Sála
2. spev – Labe
3. spev – Dunaj
neskôr rozpracoval a pridal:
4. spev – Léthe
5. spev – Acheron
Vo všetkých spevoch ho sprevádza víla Mína.
 
Predspev (Předspěv) – nachádza tu hlavné motívy celej skladby – ľúbostné a vlastenecké. Je napísaný časomierou:
1. riadok | -uu | -uu | -uu | -uu | -uu | -uu |  - 6 stopový verš (trochej) – hexameter
2. riadok | -uu | -uu | -uu | -uu | -uu | - 5 stopový verš – pentameter
3. riadok – 6 stopový
4. riadok – 5 stopový
Striedaním hexametra s pentametrom dosiahol elégiu (žalospev).
 
1. spev Sála – je akýmsi ľúbostným denníkom, v tomto speve ospevuje svoju milú Mínu, sľubuje jej vernosť
2. spev Labe – putuje v sprievode Amora, ktorého mu dáva Mína po Polabských krajinách – žiali nad osudom ponemčených Lužických Srbov. Východisko vidí v zjednotení Slovanov
3. spev Dunaj – prichádza na Slovensko a črtá ideál veľkej budúcnosti Slovanov. Tu žiali nad svojou nenaplnenou láskou Mínou a túži sa s ňou stretnúť po smrti
4. spev Léthe – v tomto speve oslávil všetkých, ktorí pomohli Slovanom
5. spev Acheron – odsúdil neprajníkov Slovanstva
Kollár je autorom zbierky ľudových piesní Národnie spievanky – týmto dielom bol východiskom pre štúrovcov, ktorí zdroj krásy videli v ľudovej slovesnosti – v ľudových piesňach a povestiach.