Slovenská próza 21. storočia

Slovenská próza 21. storočia

Michal Hvorecký

Potreboval som sa konečne zbaviť závislosti a tak som odcestoval.

Mal som dvadsaťštyri rokov a lekársky spis s dĺžkou vyše štyristo strán. Nebolo to práve oddychové čítanie, aké si človek rád berie do postele počas dlhých zimných večerov.

Beztak som už nemal na výber. Vyskúšal som všetky možné spôsoby liečby. Odvykacie kliniky. Terapeutické skupiny. Alternatívne komúny.

Počúval som najrôznejšie odporúčania. Vysvetlenia psychológov. Mravné dôvody kazateľov. Argumenty najmodernejších lekárov. Nič nepomohlo.

Zobúdzal som sa s pocitom, že sa mi pri nohách otvára tmavá priepasť, omnoho, omnoho hlbšia ako najčernejšia noc. Zakaždým som sa do nej okamžite prepadol. Nemala dno.

Rozhodol som sa skoncovať so životným štýlom, ktorý mi doposiaľ tak vyhovoval. Potreboval som svoje telo dostať do pohybu na miestach, kde nehrozila recidíva. Musel som zničiť ten organizmus, ktorý nepoznal pokoj.

Hľadal som radu. Nemal som sa na koho obrátiť, preto som zašiel do predajne mobilov. Na to, aké maličké predmety predávajú, to bol obrovský priestor. Vnútri to vyzeralo ako na obálke časopisu Strážna veža.

„Dobrý deň. Som vaša osobná operátorka globálnej siete. Čo pre vás môžem urobiť?" opýtala sa ma hneď pri vchode žena v kostýme korporátnej farby. Ten nechutný odtieň tam mali stoličky, papierové vreckovky aj sponky do vlasov.

„Prosím vás, môžete mi povedať, v ktorých krajinách nemáte roaming?" spýtal som sa a pokúsil sa usmiať. Vrhol som sa na ten úsmev celou silou, ktorá mi ešte ostala.

Pavol Rankov

Antonietta prichádzala okolo desiatej. V prvých dňoch sa stávalo, že zastihla Blanku ešte v pyžame. Blanke bolo veľmi trápne, keď Antonietta prechádzala okolo nej s mopom alebo vysávačom, keď jej nad hlavou vírila prach tým zvláštnym a nezmyselným nástrojom, ktorý vyzerá, akoby bol z pávích pier. Blanka sa cítila ako príživníčka, ako vykorisťovateľka, ktorá trápi úbohú proletársku ženu odkázanú na pár stoviek eur, ktoré jej Pietro za upratovanie bytu platil.

Nechcem, aby sme mali slúžku, povedal Blanka Pietrovi hneď po prvom stretnutí s Antoniettou. Pietro sa na Blanku prekvapene pozrel, akoby jej lámanej taliančine zasa neporozumel. Potom začal vysvetľovať, aký je rozdiel medzi slovami serva, čiže slúžka, a domestica, čiže domáca. Slúžky sú v palácoch a kaštieľoch, domácu má každý racionálne uvažujúci príslušník vyššej strednej vrstvy.

• Upper middle class, – zopakoval Pietro aj po

• Je to… – Blanka si utekala vziať slovník, – nedôstojné, – doplnila, keď našla vhodné Pietro pobavene dvihol obočie.
• Je to nedôstojné pre Antoniettu, – pokračovala Blanka, – čistí našu špinu. Nejaká dvadsaťpäťročná Slovenska urobí neporiadok a ona, päťdesiatročná opotrebovaná talianska signora, ho musí upratať.

Pietro sa rozosmial:

• Ale to je jej práca. Ona je odborník na špinu. Keď sa mi pokazí televízor, zavolám profesionála, keď chcem novú dlažbu, zavolám profesionála, keď chcem mať čisto, zavolám profesionála.

Pietro sa na chvíľu zamyslel a dodal:

• Takto to funguje v kapitalizme: každý robí, čo vie. Aj na Slovensku to raz tak bude, uvidíš.

Peter Pišťanek

Keď sú obaja hotoví, Martin sa pozrie na hodinky. Boha. Martin nie je pánom svojho času. Na dáke veľké reči niet času. Anča mu uvarí čaj a ponúkne syrové sušienky. Sedia a mlčia. Martin si pridá cukru. Keď chce aj citrón, Anča mu prisunie umelohmotnú nádobku s citrónom.

Po chvíli Martin vstane, Anča ho vyprevádza až na ulicu. Šla by s ním aj na zastávku tridsaťštvorky, ale je len naľahko. O chvíľu ju zima vženie späť do domu.

Doma Martin ukáže, čo kúpil. Zväčša sú to saxofónové plátky.

Martin nosí domov trochu viac peňazí, ako keď robil vo vodárni. So Žofrém sa dohodli, že svoje skutočné príjmy budú doma utajovať. Tvária sa, že v bare dostávajú iba plat. Tých pár stovák, ktoré zarobia na ruku, si nechajú ako vreckové. Hruškovič robí doma to isté. Z peňazí, ktoré si zarobia cez víkendy hraním na zábavách a svadbách, odovzdávajú doma tiež len časť. Takto každému z nich ostáva veľa peňazí na osobné potreby. Hruškovič si šetrí na akýsi nový elektrofonický nástroj, husľostroj. Žofré všetko prežerie a preslope. Zvykol si chodiť žrávať do reštaurácií. Myslí si, že tam stretne osudovú lásku. Zatiaľ nič nestretol, len sa vždy opil ako sviňa, a keď sa začal vyzliekať, zavolali na neho záchytku. Martin takisto šetrí, no nevie ešte na čo. Chcel by si kúpiť druhý saxofón. Altový. Ešte však nie je rozhodnutý.

Peter Krištúfek

Starý otec bojoval v tisícdeväťstošestnástom v Holandsku. Nikto nevie prečo a ani on sám o tom zbytočne veľa nerozprával. Dokonca nič. Len raz mi v slabej chvíli prezradil, že „hachenslach“ sú po holandsky tie malé čokoládové odrobinky, ktorými sa zdobí torta, a „snuptje“ je cukrík. Nič viac. Všetko, čo viem, som sa dozvedel od svojej starej matky, ktorá si už naňho spomínala len každý druhý deň. Je to celkom logické, veď s ním prežila presne polovicu života.

Dosť na tom, že front sa zastavil v jednom malom mestečku neďaleko belgických hraníc. Zo všetkých domov v širokom okolí zostala stáť len lekáreň a výrobňa čokolády. Do tej druhej sa z pochopiteľných dôvodov nasťahovali dôstojníci, čo mnohých stálo život. Tiež z pochopiteľných dôvodov, pretože už dosť dlho nič nejedli. Lekáreň stála (pokiaľ sa to dalo vôbec podľa niečoho vydedukovať) na rohu dvoch malebných ulíc. Starý otec do nej vkročil ako prvý, spolu s jednookým čiernym kocúrom, ktorého všade nosil so sebou a ktorý bol navyše nemý. Zoskočil mu z pleca na zem. Kocúr trikrát obehol miestnosť a krátko zamňaukal. Bolo to znamenie, že všetko je v poriadku. Vidíte – a tu už je prvá nezrovnalosť –ako mohol nemý kocúr mňaukať? No nič, poďme ďalej... Zabudnime na to úbohé zviera.

Starý otec vkročil dnu do lekárne. Za ním sa dovnútra nahrnuli vojaci z jeho roty. V rohu sa krčilo vystrašené dievča. Mnohé príbehy z vojenského prostredia sa v takúto chvíľu končia, alebo sa aspoň diskrétne odmlčia, pretože si každý môže domyslieť, čo sa asi dialo. Ale pointa bola tentoraz odlišná od zaužívaných zvyklostí.

„Nikto sa jej ani nedotkne!“ povedal ráznym hlasom starý otec a na znak toho, že to myslí vážne, namieril na ostatných revolver. Dokonca párkrát aj vystrelil. Ďalšia nezrovnalosť, ktorú môžeme zhovievavo preskočiť. Starý otec sa totiž nikdy nenaučil strieľať. Mal panický strach zo zbraní. Aby bol vo vojne aspoň trochu užitočný, stal sa kuchárom. V každom prípade nejako zariadil, že sa okolo utvoril diskrétny kruh. Celú noc bdel pri vystrašenom dievčati a dával pozor, aby ustrážil jej česť.