Epika – Veršovaná epika, Neveršovaná epika

Epika – Veršovaná epika, Neveršovaná epika

V literatúre rozoznávame 3 literárne druhy: epiku, lyriku a drámu. Najdôležitejším znakom epiky je rozprávanie, v epických dielach autor sám alebo prostredníctvom rozprávača rozpráva o ľudských osudoch.

Každé epické dielo má dej v priebehu ktorého nechá autor zaznieť i prehovory postáv ako ich priamu reč. Žánre epiky sa rozdeľujú na veršované a neveršované (prozaické) a z hľadiska rozsahu na veľké (epos, román), stredné (balada, legendy, novela) a malé (poviedka, bájka).

Hrdinský (bohatiersky) epos

V gréckej literatúre to boli Ilias a Odzsea, ktoré sa pripisujú slepému básnikovi Homérovi, pochádzajú z 9. st. p. n. l. Starogrécky epos prednášali osobitný prednášatelia pre veľké zhromaždenia ľudí. Rozpráva o významných udalostiach, ktoré mali význam pre život celého národa.

Hlavný hrdina sa vyznačuje mimoriadnymi vlastnosťami, do deja zasahujú bohovia, je tu mnoho opisov prostredia, bitiek, súbojov, predmetov i postáv. Na začiatku hrdinského eposu je tzv. invokácia – krátke naznačenie deja. Konanie ľudí v starovekých eposoch určujú bohovia, ktorí pôsobia na ich rozhodovanie pomocou snov a pod.

Historický epos

Kým bohatiersky epos tematicky čerpal zo starých povestí a mytológie, historický epos vychádzal zo skutočných dejinných udalostí (Ján Hollý – Svätopluk, Sláv).

Idylický epos

Tematicky sa viaže na udalosti z dedinského života, ktorý je blízky prírode. Pozadie diela tvoria často významné historické udalosti.

Duchovný epos

Čerpal námety y biblie, slúžil potrebám náboženstva, bol prostriedkom na vyslovenie aktuálnych dobových problémov (Ján Hollý – Cyrilometodiáda).

Moderný (reflexívny) epos

Patria sem veľké epické skladby od čias romantizmu. Literatúra si všíma osobné práva človeka, ktoré sú v rozpore so spoločenskými a národnými záujmami. Jeho najcharakteristickejším znakom je, že čerpá námety zo života spoločnosti, zobrazuje základné problémy doby a epický dej je často prerušovaný opisom duševných stavovo zobrazovaných hrdinov, opismi prírody a úvahami autora (Byron – Childe Haroldova púť, Puškin – Eugen Onegin, Mácha Máj, Sládkovič – Detvan a pod.).

Veršovaná epika

Legenda

Je stredný epický žáner rozpráva o udalostiach zo života svätých a predstavuje príklady kresťanských cností. Bola obľúbeným žánrom stredovekej a barokovej literatúry. Zdôrazňoval sa v nej asketický (odriekavý) život, zacielenie na tzv. posmrtný život, svet a život v ňom. Legendy majú literárny význam, sú zdrojom poznania života v dávnych časoch napríklad Moravsko-panónske legendy, Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi.

Bájka

Je malý žáner epiky. Alegorickým spôsobom vyslovuje nejaké mravné ponaučenie, alebo sa vysmieva nejakému zlu. Tematicky čerpá zo života zvierat. V starovekej gréckej literatúre písal bájky EZOP, v 17. st. francúzsky básnik La Fontaine, ruskej literatúre Krylov a v slovenskej Záborský.

Báj (Mýtus)

Je epický útvar, v ktorom sa odráža primitívny názor človeka na svet. Hlavné postavy sú nadprirodzené bytosti. Existujú mnohé báje o vzniku niektorých miest, vrchov, horstiev a pod. Súbor mýtov nejakého národa sa nazýva mytológia (bájoslovie). Najznámejšie bájoslovie mali starí Gréci.

Neveršovaná epika

Román

Je predstaviteľ veľkého epického žánru, hlavný reprezentant epiky. Zobrazuje široký okruh života, obyčajne v dlhšom časovom rozpätí. Preto musí mať aj veľký rozsah, ktorý je jeho hlavným vonkajším znakom. Je to literárny útvar veľmi zložitý, využíva všetky zobrazovacie postupy – dramatický, lyrický, epický.

Epický postup

Je základný. Pri tomto postupe je román rozprávačským typom literárneho diela. Lyrický postup sa uplatňuje pri zobrazovaní pocitov románových postáv.