Slovenská próza po roku 1945

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Chlapec dunky
Typ práce: Referát
Dátum: 08.06.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 507 slov
Počet zobrazení: 12 867
Tlačení: 502
Uložení: 525
V jej vývine sa odrážajú všetky spoločenské problémy najmä problém človeka, ktorý si hľadá miesto vo svete.

- vývojová fáza – (1945 – 48) – dozrievali ešte lyrizačné tendencie z medzivojnového obdobia, postupne sa začalo písať o SNP a protifašistickom odboji.
- vývojová fáza – 1948 – 54 – uplatňuje sa socialistický realizmus, zoštátnenie cirkevných a súkromných vydavateľstiev, likvidácia niektorých časopisov, centrálne riadená literatúra – úroveň literárnych diel klesá, spisovatelia píšu univerzálnou metódou na ohraničený okruh tém. Je to literatúra budovateľských úspechov, združstevňovania, spriemyselňovania a podobne.
- vývojová fáza – (1954 – 64) – na začiatku tohto obdobia v próze sa situácia zlepšila, začali vychádzať aj nové literárne časopisy, napríklad Mladá tvorba, Zeme svetovej literatúry a podobne. Okolo roku 1964 sa začína situácia v literatúre kvalitatívne meniť.

František Hečko
Vyrástol vo vinohradníckom kraji vo vinohradníckej rodine, ktorá počas hospodárskej krízy musela predať majetok. Maďarskú ľudovú školu vychodil v rodnej obci, slovenskú meštiansku školu a Vinársko-ovocinársku školu absolvoval v Bratislave. Maturoval na hospodárskej škole v Košiciach. Vystriedal viaceré zamestnania – revízor v Bratislave, redigoval časopisy, zostavoval kalendáre, písal články i dramatické scénky pre ochotnícke divadlá. Zomrel predčasne v Martine. V mladosti písal poéziu i prózu. Až do konca 2. svetovej vojny bolo ťažisko jeho tvorby v poézii.
 
Z básní, ktoré napísal v 20. rokoch zostavil neveľký debut Vysťahovalci. Zbierka má 5 básnických cyklov, v ktorých sú zakomponované subjektívne, rodinné a sociálne námety. S tým súvisela aj jeho poetika, ktorá sa opierala o ľudovú slovesnú kultúru, náboženskú symboliku a sociálne cítenie. V podobnom duchu sa niesla aj zbierka Na pravé poludnie. V oslavných básniach zbierky slovanské verše vyslovuje obdiv jednotlivým slovanským národom vzdorujúcim nemeckému fašizmu. Po nej písal už iba prózu, v ktorej dosiahol podstatne väčšie úspechy. Svoje rozhodnutie zdôvodňuje v knihe spomienok Od veršov k románom ... „verše už nepíšem, ale poézia mi bola školou, v ktorej som sa vyučil za prozaika. Bola to dobrá škola, lebo ma naučila vážiť si slová a kresať vety.
 
Červené víno
Tento román začal písať v roku 1943, čiže v čase vrcholného rozkvetu lyrizovanej prózy, najmä prózy naturizmu. V súvislosti s tým sa Červené víno malo stať epickou protiváhou lyrizovanej prózy, pokusom o obnovenie epiky. Keďže ide o dielo pomerne silne poznačené autobiografickými prvkami a motívmi, možno v ňom niektoré životné osudy autora aj presnejšie zistiť. Mladí Habdžovci (Hečkovi rodičia) musia odísť zo starootcovského domu, pretože starí Habdžovci nechcú medzi seba prijať chudobnú nevestu. Sťahujú sa inde (osada Vlčia dolina), prenajímajú si vinohrad a tvrdo pracujú. Nakoniec dochádza k rodinnej tragédii: prichádzajú o všetko, pretože dlžoby pohltia celý majetok, ktorý musia predať na dražbe.
Miestom deja je západoslovenská vinohradnícka dedina v čase od začiatku 20. storočia do 30. rokov. Ústrednými postavami tejto románovej kroniky sú príslušníci 3 generácii rodiny Habdžovcov; patriarchálne založený Michal a Verona, ich syn Mikuláš , dcéra Jozefa, ale najmä syn Urban a jeho deti Marek a Magdaléna.
V Červenom víne vykresľuje obraz dedinských ľudí, ich záujmy a ciele, myslenie a správanie ako proces košatenia v generačných cykloch, kde na najvyššom stupni hodnôt stoja práca a láska. Práca a láska sú v autorovom chápaní životnou nevyhnutnosťou, nezámernou formou existencie. „Keď sú v rovnováhe, sú pevné ako konopné povrazy“. Práca je podľa neho činnosť tvoriaca a meniaca svet, kým láska „je tu na to, aby obnovovala a omladzovala život“.
V Červenom víne Hečko rozvíja prinajmenšom 2 línie slovenskej prózy 20. storočia: tradície dedinskej psychologicko-sociálnej prózy a výrazový systém lyrizovanej prózy, ktorý prispôsobil vlastnému chápaniu. Popritom čerpá z folklórnych tradícií. Vďaka tomu je jeho rozprávačský štýl plný expresivity, pátosu i humoru, vzrušenia až osobného zaujatia a poetického ozvláštnenia.
 
Drevená dedina
V tomto diele posunul románový príbeh do prelomových rokov 1945 - 48 a spracoval v ňom dramatickú problematiku združstevňovania slovenskej dediny. V jej popredí boli triedne protirečenia a jednoznačné rozostavanie síl podľa sociálneho kľúča: za premenu dediny sa postavila dedinská chudoba, proti boli dedinskí roľníci. V tomto románe na rozdiel od monumentálneho Červeného vína Hečko nezostal pri vlastnom zážitku. Najmä medziľudské vzťahy prispôsobil ideologickým požiadavkám. Práve preto, že o socializme hovorí ako o historickej nevyhnutnosti, sa Drevená dedina dostala na vrchol slovenskej prózy vytvorenej metódou socialistického realizmu. Odklon od skutočnosti a prispôsobenie „norme“ znížili umeleckú kvalitu diela, viedli k čierno-bielemu chápaniu, k schematizmu.
 
Svätá tma
V druhej polovici 50. rokoch Hečko pracoval na románe Svätá tma, ktorý však nedokončil. Už názov diela naznačuje, o čo v ňom autorovi ide: podrobiť kritike režim Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 45. Dej lokalizoval do vinohradníckeho mestečka na západnom Slovensku (Svätý Jur) a do jeho centra postavil rodinu železničiara Klama. Podľa autorovho románového projektu sa z Klama stane uvedomelý antifašista. Román Svätá tma je do istej miery aj román - pamflet, čo ohraničuje aj zužuje jeho epický a realistický základ.
 
Rok po autorovej smrti vyšiel nový výber Hečkových fejtónov Prechádzky po kraji, ktorý nadväzuje na predchádzajúci knižný výber Fejtóny. V oboch výberoch sa Hečko prezentuje ako náročný pestovateľ tohto žánru. Fejtóny sa tematicky viažu prevažne k dedinskému prostrediu a k problému dedinských ľudí.
 
Rudolf Jašík
Písal poviedky a romány, žil na Kysuciach, kde pomáhal komunistom v ilegálnej práci, za túto činnosť bol aj väznený. Počas vojny vstúpil do partizánskeho oddielu, po oslobodení pracoval ako redaktor. Témou jeho diel je človek s osobitným životným osudom nie len pasívne odovzdaný osudu ale i zápasiaci medzi udalosťami a nádejou na premenu v lepšie.
 
Na brehu priezračnej rieky
Román baladického charakteru, vracia sa do kysuckých čias svojej mladosti, zachytáva všedný život období 1. republiky, sústreďuje sa na psychológiu dedinského človeka a jeho zrastenosť s prírodou.
 
Námestie  Svätej Alžbety
Román, pomery v malom slovenskom meste v prvých rokoch slovenského štátu. Príbeh židovského dievčaťa Evy a 18-ročného Igora. Je tu tragická atmosféra vojnových rokov keď Nemci likvidovali na Slovensku židov. Transportujú ich do koncentračných táborov, Evu pri takomto transporte zastrelí príslušník SS. Sú tu ďalšie typy ľudí, ktorí žijú v okolí námestia, opisuje vzťahy medzi nimi i dusnú atmosféru strachu.
Autor poukázal na to, ako všetci Židia museli nosiť na hrudi žltú Dávidovu hviezdu. Igor nechcel dovoliť, aby Eva nosila hviezdu, povedal, že iba kone sa značkujú, nie ľudia a hviezdu roztrhal. Evin strýko sa snažil prekonať strach z budúcnosti vnútornou vzburou a čiernym humorom – 6-cípu hviezdu si neprišil na prsia ale na chrbát. Evin otec znášal veľmi ťažko svoje ľudské pokorenie. Psychicky sa zrútil, celkom rezignoval, jeho život sa zmenil na apatické čakanie na tragický koniec.
Neboli to iba Nemci, ktorí rozširovali rasovú nenávisť. I pôvodný obyvatelia z Námestia Svätej Alžbety sa k nim zaradili – mnohým nezáležalo na ľudskej cti ale iba na peniazoch a kariére. Napríklad - Igorov známi „Žltý Dodo“, ktorý spolu s ním vyrastal na námestí, sleduje Židov a udáva za peniaze tých, ktorý nenosia hviezdu.
Keď sa Holič Flórik dozvedel o prenasledovaní Židov, na dvere si napísal „Židov neholím ani nestrihám“. Neskôr predal holičstvo a robil plateného tajomníka Hlinkovej Gardy.
Proti týmto typom miestnych karieristov, ktorí bohatnú i za cenu zločinu je postavený čistý charakter chudobného chlapca Igora, jeho láska k Eve a ľudský vzťah k chudobným Židom.
Autor tu odsúdil vojnu a jej nehumánny charakter.
 
Jašík chcel napísať trilógiu s protifašistickou témou – Mŕtvy nespievajú ale jeho prácu prerušila smrť. Opisuje tu osudy slovenského vojaka na východnom fronte. Spočiatku je ľahostajný, postupne začína nenávidieť Nemcov. Je tu obraz života slovenského a nemeckého obyvateľstva v zmiešanom slovensko-nemeckom prostredí počas 2. svetovej vojny. Poukazuje na demoralizáciu a rozpad bojovného ducha  slovenskej armáde.
 
Alfonz Bednár
pôsobil ako stredoškolský profesor, neskôr vo vydavateľstvách Pravda a Slovenský spisovateľ. Jeho 1. román – významné dielo:
 
Sklený vrch je písaný formou denníka hlavnej postavy Emy Klasovej. Sú to jej spomienky na vzdialenejšiu i bližšiu minulosť. Sú tu i aktuálne zážitky, ktoré prežíva na stavbe priehrady, kde pracuje s manželom Ing. Solanom. V denníku píše o rodinnom prostredí i o svojich citových vzťahoch k 3 mužom – partizánskemu bojovníkovi Milanovi Kolišovi, ktorého neskôr umučia fašisti, k snúbencovi Zolovi Ballovi, s ktorým sa rozišla a nakoniec k svojmu manželovi. Opisuje tu Tichú dolinu, v ktorej prežila najkrajšie chvíle svojho života, kde prežila lásku k Milanovi a kde je i jeho hrob. Spolu s manželom sa chystá navštíviť toto miesto a tu sa mu chce vyznať zo svojej minulosti. Cesta sa však neuskutoční, lebo Ema zomiera po nešťastnej náhode na stavbe. Jej manžel sa dozvedá o jej predchádzajúcom živote až po jej smrti, keď sa mu dostane do rúk jej denník.
 
Zbierka noviel Hodiny a minúty – zobrazuje tu SNP, vždy vo vzťahu k prítomnosti. Je tu napríklad zbierka Kolíska, i tu ide o konfrontáciu minulosti s prítomnosťou. Hlavná postava Zita Černeková počúva v rozhlase správy o procese, kde medzi odsúdenými poznáva Jozefa Majerského. Vyvolá to v nej spomienky na udalosti z februára 1945, keď po potlačení povstania sa ich cesty stretli. Majerský sa vtedy skrýval v je dome a ona sa ho snaží zachrániť pred nemeckými vojakmi, i keď tým ohrozuje život svoj i svojho dieťaťa. Prehodnocuje v tejto chvíli, keď počúva rozhlasové správy svoj vzťah k Majerskému.
 
Román Hromový zub – rodinná kronika o slovenskej dedine 20. storočia. Vystupujú tu predstavitelia niekoľkých roľníckych rodín. Poukazuje tu na vzťahy ľúbostné, rodinné i spoločenské, no hlavne na vzťah k majetku. Sú tu rozsiahle opisy rolí, práce na nich, sedliackeho dvora a chalupy, je vnútorného zariadenia, opisy tradície, zvykov, postavenie jednotlivých postáv ...
 
Koncom 60. rokov vydáva román Balkón bol privysoko. Už to nie je realistické zobrazovanie skutočnosti, realita má podobu sna, hrdina sa postupne mení na rozličné zvieratá (psa, žabu, mravca, slimáka) a je nútený žiť v týchto podobách. Autor tu vyjadruje pocity prázdnoty a odcudzenosti, ktorými je poznačený rozumný človek žijúci uprostred neurotického sveta súčasnej civilizácie.
 
V 80-tych rokoch sa v jeho dielach objavuje etika medziľudských vzťahov – Ako sme sušili bielizeň.

Osamelý havran – tu opisuje starého človeka krátko pred smrťou a jeho fiktívne rozhovory s blízkymi, ktorý už nežijú.

Grécke zátišie – cestopis, okrem zemepisu tejto krajiny sú tu i poznatky z gréckych dejín a mytológie.
 
Dominik Tatarka
Mal pohnutý životný osud, najvýznamnejší povojnový prozaik. Vyštudoval filozofickú fakultu v Prahe. Študoval i na Parížskej Sorbonne, pôsobil ako stredoškolský profesor, zúčastnil sa na SNP, pracoval ako redaktor v Pravde, v Národnej obrode a vo vydavateľstve Tatran. Za odmietavý postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie ho po roku 1968 vylúčili zo všetkých organizácii a bol pod dozorom štátnej bezpečnosti. Žil v Prahe, v kontakte bol s českým disidentským hnutím. Jeho knihy boli stiahnuté z knižníc a u nás nemohol publikovať.
 
Panna zázračnica
Román, zobrazuje človeka poznačeného vojnovým rozkladom spoločnosti. Zobrazil tu mladú bratislavskú bohému v období slovenského štátu, romantické zákutia bratislavských ateliérov i krčiem so stretnutiami básnikov, maliarov a iných bohémov. V časoch neistoty hľadajú pevný bod a zmysel v kráse vo „večnej žene“, ktorú stelesňuje Anabella – panna zázračnica, ktorá jedného dňa prichádza ako zjavenie a rovnako tajomne zmizne. Dielo bolo sfilmované, sú tu prvky nadrealizmu.
 
Farská republika
Román, ktorý čerpá námet zo slovenského štátu. Hlavnou postavou je stredoškolský profesor, ktorý odchádza zo školy pre nezhody s riaditeľom i pre ovzdušie, ktoré v škole vládne. Na dedine sa živí murárčením, s rôznymi ľuďmi vedie rozhovory o spoločenskej situácii, o politike a o živote.
Je predstaviteľom pokrokovej časti našej inteligencie v období 2. svetovej vojny.
 
Rozhovory bez konca
Je to kniha z noviel. Sú tu autorove skúsenosti a fakty zo SNP, konfrontuje ich s povojnovou situáciu. Sústreďuje sa tu na tragické rodinné príbehy a materinskú a synovskú lásku.
 
Prútené kreslá
Ide to o lásku slovenského vysokoškoláka a mladej francúzsky v Paríži tesne pred 2. svetovou vojnou. Sú tu jeho vlastné spomienky i rekcia na roky kultu osobnosti. Podáva tu obraz Francúzska ako ho vidí mladý vzdelaný Slovák, uvažuje o svojich životných plánoch a názoroch.
 
Démon súhlasu
Satirické dielo, reaguje na roky kultu osobnosti, poukazuje na charakterové a mravné pokrivenia človeka tohto obdobia. Zameral sa na umelecké kruhy. Tu objavil ideál despotického človeka – démona súhlasu, ktorý nemilosrdne ničí všetko, čo sa vymyká jeho línii. Poukázal tu na zdeformovanú morálku funkcionárov, ktorý so všetkých súhlasia a sú schopný odsúhlasiť i vlastnú smrť.
 
V roku normalizácie vďaka jeho kontaktom s Chartou 77 písal akoby nekončiaci denník, kde hovoril o tom, čo prežíval,  cítil, o čom premýšľal, s kým žil. Ide o dokumentárny záznam, z čoho vznikla trilógia Písačky. Zaznamenal tu i august 1968, spoločenský vývoj v rokoch normalizácie, všímal si i literárny život. Sú tu i spomienky na domov a detstvo. Tak vznikla druhá časť trilógie Navrávačky a ďalšia časť Listy do večnosti. Druhej časti dal neskôr názor Sám proti noci. V týchto dielach cítime trpkosť, ktorá vyplýva zo spisovateľovej osamelosti, policajného prenasledovania, nemožnosti publikovať i z hmotného nedostatku.
 
Ladislav Mňačko
Prozaik, publicista, reportér. Narodil sa na Morave, ale detstvo a mladosť prežil v Martine. Bol vyučený predavač v lekárni. V roku 1939 po vyhlásení Slovenského štátu sa pokúsil o útek do ZSSR. Bol chytený aj na nemecko-holandských hraniciach, za čo bol v koncentračnom tábore a na nútených prácach v bani. V roku 1944 sa stal členom partizánskej skupiny a napokon brigády J. Žižku. Po vojne pracoval v redakciách Rudé právo a Pravda, kultúrny život. Písal o všetkých dôležitých udalostiach vo svete, uvoľnil priestor na odbúravanie dogmatizmu a kultu osobnosti v spoločenskom živote.
Po obsadení vojskami Varšavskej zmluvy emigroval do Rakúska. Po novembri 1989 sa znova skontaktoval so  slovenských literárnym životom. Zomrel v Bratislave.
 
Smrť sa volá Engelchen  - jeho prvý úspešný román, autobiografický hrdina tu vyslovuje na nemocničnom lôžku sebe a iným pravdu o násilnom zániku moravskej obce Ploština. Ústredným motívom je motív viny. Partizáni sa rozhodnú opustiť osadu Ploštinu, ktorej obyvatelia celé týždne poskytovali stravu, prístrešok, domov. Niekoľko hodín po ich odchode ju obsadia nemecké trestné komando a zaživa upáli 27 chlapcov. Partizáni, uvedomujúc si, že spôsobili túto tragédiu, cítia svoju nepriamu zodpovednosť. Popri hlavnom hrdinovi autor najviac pozornosti venuje Marte, ktorá pôsobí medzi nemeckými dôstojníkmi ako „dáma na večer a noc“, aby získala cenné správy pre partizánsky oddiel a celý odboj (vojna jej naozaj zobrala všetko, i úctu k sebe).
 
Nočný rozhovor – novela, ktorej dej situoval do povojnového Nemecka. Ide v nej o hľadanie vzťahu medzi dobrom a zlom, medzi pôvodcami zla a jeho vykonávateľmi.
 
V súbore 11 umeleckých reportážnych portrétov ľudí Oneskorené reportáže podal svedectvo zo zákulisia politických procesov, ktoré sa v 50. rokoch odohrávali na všetkých spoločenských úrovniach. Píše tu o ľuďoch podvedených, nepochopených, ktorých zlomilo cudzie sebectvo, karierizmus, zbabelosť, čo im zničilo osudy, rozvrátilo rodiny.
 
Ako chutí moc – román, rozpráva o nových Stalinových pokračovateľoch v bývalom Československu. Analyzuje život bývalého revolucionára, odbojára a neskôr popredného straníckeho a štátneho činiteľa, ktorého nekontrolovateľná moc postupne rozkladá mravne, ľudsky  a politicky.
 
V exile vydal a nemčine politické eseje „Agresori“ a „Siedma  noc“ (s podtitulom Skúsenosti a obžaloba). Priblížil atmosféru posledného augustového týždňa v roku 1968. Hodnotí pojanuárový vývoj a správne odhaduje ďalší osud.
 
V rakúsku vydal viacej próz aj filmových scenárov - prvá slovenská kniha u nakladateľstva v Kolíne.
 
Súdruh Münchhausen – satirický román, dejový základ diela vytvára zatknutie „pokrokového činiteľa mierového hnutia“, potomka baróna Prášila „Münchhausena“, ktorý sa pokúšal objektívne poznať život ľudí v našej krajine. Sú tu spomienky na pobyt u nás. Používa tzv. kľúčový princíp – čitateľ s určitým rozhľadom môže pod menami Husár, Gotles, atď. spoznať historické osoby.
 
Jeden prežije – o ľudskej osamelosti.
Slávnostný prejav – nadľahčene zobrazuje spôsob života na Západe.
Gigant – „superthriller“ parodizujúci módne bestsellery.
Na východ od Intouristu – zbierka satirických reportáží z krajín tzv. reálneho socializmu.

LADISLAV ŤAŽKÝ (1924 Čierny Balog- )
- robotník, kartograf, východný front
- VŠ Praha - právo, ekonomika
- Smena, Slovenský spisovateľ
- 1990 - 1993 čestný predseda Spolku slov. spisovateľov, MS
 
román Amenmária (Samí dobrí vojaci)
- autobiografia, vina, svedomie, morálne „testovanie“ slov. vojakov na východnom fronte (2. vojna) - „neslávny úsek slov. dejín.“
- konflikt medzi nezmyselnou povinnosťou, charakterom a túžbami mladého muža
- nepravidelné denníkové zápisky
- hl. hrdina Matúš Zraz sa stáva dospelým mužom počas v absurdnej mašinérii príkazov, zákazov a rozhodnutí, ktoré prináša vojnová skutočnosť na fronte i v zázemí. Uprostred nej je neskúsenosť, naivita a úprimnosť Matúša vystavená skúške charakteru.
Evanjelium čatára Matúša
- voľné pokračovanie Amenmárie
-  ďalšie osudy „stratenej divízie“ po vypuknutí SNP - Nemci ich odzbrojili a odsunuli do zajateckých táborov v RUM a AUS. - putovanie hlavného hrdinu
Dunajské hroby
-  novela
-  téma: vina vojaka, ktorý prežil všetky útrapy vojnového zajatia a pred skončením vojny sa vracia domov
-  príbeh 4 slovenských vojakov, ktorí sa cez zamrznutý Dunaj vracajú domov
-  nevykresľuje epizódy, vonkajšie zážitky, ale vnútorné pocity vojakov
-  všetky prvky existencionalizmu: úzkosť, strach, pud sebazáchovy
Pochoval som ho nahého /kniha noviel, téma SNP, vona/
Pivnica plná vlkov / nadčasový román, hl. postava Fedor Perun, osudy ľudí počas SNP, február 1948, 50-te roky, kolektivizácia, nespravodlivo odsúdení ľudia, rehabilitácia ľudí.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7.8)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014