Absurdná dráma, monológ, dialóg

Absurdná dráma, monológ, dialóg

1. Charakterizujte absurdnú drámu vo francúzskej a českej literatúre po roku 1945. Na ukážkach nájdite jej charakteristické znaky a porovnajte ju s klasickou drámou.

absurdná dráma = antidráma – nezmyslená dráma

Absurdná dráma porušuje všetky základné požiadavky divadelnej hry.

Vychádza z
a) existencializmu – (existencia človeka) základným námetom je pocit úzkosti, ktorý vyplýva z postavenia človeka v spoločnosti.

1. b) nihilizmu – popieranie všetkých ustálených hodnôt, podpora pesimizmu, negativizmu a konzumnej spoločnosti

Predstavitelia: Samuel Beckett, Eugéne Ionesco, Václav Havel, Lasica+Satinský, Stanislav Štepka

Francúzska absurdná dráma:

Samuel Beckett – Čakanie na Godota

Ír píšuci po francúzsky.

Námet: neurčitý čas a priestor - 2 letné dni vonku na strome

Téma: čakanie dvoch klaunov na Godota.

Postavy: Vladimír – Slovan, múdrejší, vždy rozpráva o svojom

Lucky – Angličan, vláči batožinu Pozzovi (v 2. dejstve onemie)

Pozzo – Talian, vodí Luckyho na povraze (v 2. dejstve oslepne)

Estragón – Francúz, zmätený a nerozhodný

chlapec – stále odkazuje, že Godot dnes nepríde

postavy sa poznajú a lezú si na nervy

Kompozícia:

• Vonkajšia: 2 dejstvá

Scény a dialógy sa opakujú => statická situácia

Repliky na seba nenadväzujú

• Vnútorná: Bez deja, bez zápletky.
  scéna je potiahnutá čiernym plátnom, v strede je strom bez jediného lista, pred
  stromom je naznačená cesta sivou farbou. V 2.dejstve je tá istá scéna, dialóg,
  jedna zmena- Pozzo prichádza slepý a je závislý na Luckym. Prebieha

rozhovor, či aj Godot príde. V závere chlapec povie, že Godot nepríde, ale 

príde zajtra. Záver - scéna: Vladimír a Estragón sa chcú obesiť na povraze
z nohavíc. Povraz zavesia na strom. Povraz sa roztrhne. Posledná veta:
„ Zostaneme?“ - dve osoby zostanú nehybne stáť. Koniec hry je na divákovi.

Nikto nevie, kto je Godot ( got= boh), Godot = šťastie, slangový výraz z

francúzštiny = topánky.

Štylistika: vulgarizmy (stredná vrstva), slovesá, častice

Modalita: pestrá

Idea: Autor poukazuje na to, že človek celý život len na niečo čaká (statická situácia)
a opakuje sa, z čoho je človek netrpezlivý a zmätený. Človek v rukách človeka –

najhroznejšia zbraň

Hra je nadčasová- má všeobecnú platnosť. Zaoberá sa podstatou človeka => vychádza
z existencializmu.

Česká absurdná dráma:

Václav Havel – Audience (2)

Námet: kancelária pivovaru v Československu za čias totality

Téma: rozhovor sládka a Vaňku a ich konanie (autorova skúsenosť)

Vonkajšia kompozícia: Hra s jedným dejstvom (=jednoaktovka). Jalové (nezmyselné, nikam nevedúce) rozhovory sa opakujú príliš často → absurdita, a odkrývajú sledovanie, donášanie, falošné vzťahy, zvrátené konanie, zlú pracovnú morálku, ...

Idea: Faloš socializmu. Hlupáci na vysokých postoch. Spoločnosť vychováva ľudí, ktorí zneužívajú situáciu. Význam totality – kto chce byť na vysokom poste, musí sa pretvarovať a mať „dva životy“. Úspech môže dosiahnuť len ten, kto má vlastnú tvár a premôže socializmus. Zrkadlo doby (→ viď Havlov životopis)

1. Priblížte absurdnú drámu na Slovensku ako postoj autorov k dobe.

Lasica a Satinský – Soirée

Typ absurdného divadla založený na gagoch (=slovná hračka), ktoré vznikajú na rozhraní replík. Typy gagov: Rozvinutý gag – nadväzovanie nonsensov na seba

Gag založený na zvukovej podobnosti

Gag založený na nepochopenom význame

Gag založený na nepochopenom význame cudzieho slova

Gag založený na politickej angažovanosti

Stanislav Štepka – Jááánošííík

Zakladateľ Radošínskeho naivného divadla na ochotníckej báze (1963). Autor divadelných hier, herec, režisér. Jeho hry majú hudobno-kabaretný charakter.
Hra Jááánošííík je mýtus, ktorý Štepka gagom premieňa na realitu a polemizuje o hrdinstve ako takom (krušné časy socializmu)

Autor v nej spracoval jánošíkovskú tradíciu parodických spôsobom. Stanislav Štepka využíva prvky postmoderny, dramatický text strieda s pesničkami, s vtipnými komentármi, v ktorých sa vysmieva z politického a ekonomického života a z rôznych deformácií spoločnosti. Hra nie je členená na dejstvá, ale na kapitoly, čo je prebraté z prózy a jednotlivé kapitoly majú svoje názvy podľa ľudových piesní a Bottovej skladby „Smrť Jánošíkova“. Hra sa začína prológom „zrodenie legendy“ a končí sa epilógom „Koniec legendy“. V hre by sme ťažko hľadali súvislý dej.

Hra je montážou rôznych scénok, ktoré pozostávajú z vtipných replík, z rôznych slovných hračiek, paródií a parafráz, napr: „Kde bolelo, tam bolelo. Bol deň ako každý tretí. Či druhý. V dedine Ťarchová žila jedna ťarchavá žena.“ Komicky pôsobí popretkávanie drsnej reči poetickými často až patetickými citátmi z diel slovenskej literatúry, napr. Jánošík odpovedá na Aničkino vyznanie a cituje Sládkovičovu Marínu: „Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený.“ „Z duše pozdravujem vás“ – Hájnikova žena od Hviezdoslava

Časté sú paródie známych ľudových prísloví, porekadiel, pranostiky, piesní, jazykov ale aj populárnych šlágrov 70 rokov a politických hesiel:-„Prišiel na bielom koni ako Martin a takto mi zašepkal do uška: Anička, dušička nekašli.“-„To je koza rohatá, večne býva ožratá.“-„ Zbohem, lásko nech mne jít, bude klid“, čo bola populárna pieseň Waldemara Matušku tých čias.

Štepka nepredstavuje Jánošíka podľa tradície ľudovej slovesnosti, v ktorej tento ľudový hrdina býva zobrazený ako smelý pomstiteľ krívd, odvážny bojovník za slobodu, ale ako obyčajného človeka, ktorému sa vôbec nechcelo stať hrdinom najradšej by bol zostal doma a iba horko–ťažko ho prehovorili, aby sa stal zbojníkom. Keď matka vyprevádza Jánošíka do hôr berie z pitvora pušku so známym gestom: „Choď!“, ktoré Štepka prevzal z Čapkovej hry Matka. Ani uvažovanie Jánošíka nie je hrdinské: „Ja mám byť chlap, ja mám byť hrdina? Ja mám byť vzor?!

Vy sa budete doma vyvaľovať v duchnách – a ja zatiaľ prídem o obličky! Ja nechcem byť hrdina, chcem sa vyučiť za normálneho človeka ...“ , „...300 rokov bude žiť zo mňa táto literatúra – a ja ani tridsať ...“ → Štepka poukazuje na zrodenie legendy, idolov ako takých a na to, ako sa „rodia“ hrdinovia – spoločnosť ich dotlačí.

Zbojník Uhorčík je zasa zobrazený ako nežný, sladkasto jemný muž, ktorý rozpráva zoženšteným hlasom, čo je opakom surového zbojníka Jánošíkovej družiny. Autor v replikách vtipne kombinuje tradičné repliky zbojníkov s výrazmi svojej doby. Keď Jánošík s Uhorčíkom prepadnú urodzenú paničku s dcérou, žiadajú: „Stoj. Bohu dušu a nám dukáty. A ty, stará občiansky preukaz!“ Ženské obete prepadnutia sa k zbojníkom správajú podobne ako v diele Petra Jaroša - Pacho - hybský zbojník. Madam 1 nadšene vzdychá: „Mamička, tak toto sú zbojníci? Bože aké krásne kroje majú.“ a jej matka Madam 2 s pochopením odovzdáva zbojníkom svoje drahocennosti: „Aha, mám tu krásny prsteň, pašovaný briliant...“ Výsmechom socialistického spôsobu života sú repliky týkajúce sa socialistickej pracovnej morálky. Jánošíkova matka si kladie otázky: „... Robíme celých osemnásť hodín? Nedalo by sa viac? ... A čo poriadok na pracovisku? Zavše nemáme batôžky na pravom mieste.“

Typicky pre Štepku je aj spôsob, ktorým v epilógu aktualizuje celú hru. Z epilógu vyplynie, že celá hra je podobenstvom na súčasných ľudí. Ukáže sa, že predstavitelia Jánošíka a Uhorčíka ušli z psychiatrického ústavu. → takýto koniec najmä preto, lebo

1. svet je ako veľký blázinec
2. iba blázni uznávajú niekoho, koho ani nepoznajú
3. pravdu môžu povedať iba deti a blázni
4. chránil seba samého v dobe komunizmu

Idea:

1. Človek je okolím dotlčený do polohy, v ktorej ani sám nechce byť a idoly sú do svojej pozície len dotlačené → kritika spoločnosti, ktorá si dokáže „vybájiť hrdinu“
2. Kritika vtedajšieho systému
   - nešlo o kvalitu, ale o verejnú mienku
   - život umeleckej branže, o ktorých sa vedeli iba pozitívne veci

GRAMATICKÁ ČASŤ

Vysvetlite rozdiel medzi dialógom, monológom, replikou, priamou a nepriamou rečou.

Monológ – súvislá, nepretržitá rečová aktivita jedného z účastníkov komunikácie

Dialóg – rozhovor postáv

Replika – prehovor jednej postavy v dráme

Priama reč – prehovor postavy označený úvodzovkami

Nepriama reč - autor diela sám prerozpráva, čo povedala iná osoba