Milo Urban – sociálny expresionizmus

Milo Urban, 1904 – 1982

sociálny expresionizmus

• 1904 Rabčice – 1982 BA (rodina lesníka)
• redaktor, prekladateľ, prozaik, vedúca osobnosť slovenskej literatúry 20. storočia
• štúdium – ľudová škola v Zázrivej, Oravskej Polhore ® nižšie gymnázium v Trstenej ® vyššie gymnázium v Rk ® štátna lesnícka škola v Banskej Štiavnici (nedokončil pre nedostatok financií)
• emigrácia, 1945 – Rakúsko
• pôsobenie – pomocný redaktor v redakcii Slovák, Ružomberok

– úradník – Spolku sv. Vojtecha, Trnava

– redaktor – denníka Slovenský národ, časopisu Slovák, Gardista,

• ovplyvnený – Vajanský, Kukučín, Kalinčiak, Hviezdoslav, Krasko, Ady Bezruč, Wolker, K. Przerwa

Tetmajer, F. M. Dostojevski a L. Andrejev

• pseudonym – Ján Rovňan ml.; J. Rovňan; Milko U.; Podbabjagurský.

Motto

„Tušil som, že plávam v cudzích vodách, že improvizujem a imitujem, ale zároveň mi čosi šepkalo, že tie cudzie vody musia mať koniec – že ak sa nepoddám, raz ich prebrodím a tam kdesi nájdem seba, svoj vlastný hlas.“

Tvorba:

Prinášal hlboký prienik do sveta hornooravskej dediny a jej kolektívneho vedomia. Slovenskú prózu obohatil o výrazný psychologický rozmer a jeho postavy dodnes oslovujú svojou nepoddajnosťou a zápasom o vlastné bytie.

Jeho dielo bolo preložené o 13 jazykov, o. i. do estónčiny, japončiny, litovčiny. Podal kritický obraz spolitizovania života v Česko-slovenskej republike. Pokúsil sa priblížiť vznik Slovenskej republiky. Základným kritériom jeho umeleckej pôvodnosti bol zápas o pravdu, ktorý obvykle sprevádzali emocionálne výbuchy. Mal neobyčajný inštinkt na stupňovanie napätia deja.,

Jeho tvorba bola v znamení zmyslu pre realitu a porozumenia pre revolučné premeny spoločnosti, ale popritom zo živelného stanoviska. V slovenskej literatúre mu patrí prvenstvo v zobrazení dediny ako živého organizmu, zapojeného do celospoločenského prúdenia, prechádzajúceho ideologickým vývojom a diferenciáciou.

1. Próza
   1920 Ej, ten tanec
   1922 Jašek Kutliak spod Bučinky
   1926 Za vyšným mlynom
   1927 Živý bič 1 – 2
   1928 Výkriky bez ozveny
   1930 Hmly na úsvite
   1932 Z tichého frontu
   1940 V osídlach
   1943 Novely
   1957 Zhasnuté svetlá
   1964 Kto seje vietor
   1996 Železom po železe

1. Eseje
   1970 Zelená krv (podtitul Spomienky hájnikovho syna)
   1992 Kade-tade po Halinde
   1994 Na brehu krvavej rieky
   1996 Sloboda nie je špás

1. Poézia
   1920/21 Zavrhnutý

1. Ostatné
   1934 Česká literatúra a Slováci (prednáška)

1. Preklady
   1951 výber z ruských ľudových rozprávok
   1952 Staré i nové (L. Rudnicki)
   1954 Pamiatka z celulózky (I. Newerly)
   1959 Pán Geldahab (Fredro)
   1960 Zo života hmyzu (bratia Čapkovci)
   1961 Matka (K. Čapek

Živý bič, 1927

• neriešiteľným je vojna v istej podobe a jej všetky dopady
• autor sa s vojnou priamo nestretol
• zobrazenie vojny na živote civilistov
• pri spomienkach hovorí o genéze postáv, niektoré postavy boli inšpirované reálnymi postavami, okrem postavy Adama Hlavaja
• návrat Ondreja Koreňa z vojny bez ruky = stratené ruky
• Adam Hlavaj – rebelant, dezertér
• Epické subjekty – 3 postavy:

1. Štefan Ilčík = nezniesol ako čatár Rón týral vojakov na vojne a tak ho sadisticky zabil, čim si vyslúžil svoju vlastnú popravu
2. Ilčíčka = najskôr nahovára syna na vojnu, ale po smrti syna sa vzbúri, prvá burička, tragicky zomiera
3. Adam Hlavaj = vymyslený, dovŕši vzburu.

Všetky 3 postavy spája naivita v pohľade na svet, na ľudí, vzbura, trpké rozčarovanie, smrť, princíp vnútornej jednoty.

• Vzbura vyvolaná konfliktom medzi vnútrom postavy a realitou
• Urban obnovil realistickú postavu – návrat k realistickému videniu sveta, prekonanie typického expresionizmu, estetická deformácia
• Postavy sú ideové, sploštené, bez psychologického videnia