Ľudovít Štúr

Ľudovít Štúr

Narodil sa v rodine učiteľa, študoval na gymnáziu, neskôr na lýceu v Blave. Presadzoval myšlienku všeslovanskej vzájomnosti. Neskôr študoval v Nemecku, bol Evanjelik, keď sa vrátil začal učiť na Katedre reči a lit. Česko-slovenskej, keď ho vyhodili začal sa venovať publicistike a politike.

Delenie tvorby:

1. Politická

2. Publicistická (novinárska)

3. Jazykovedná

4. Básnická

1. Politická

V Lipt. Mikuláši s Hurbanom a Hodžom vydal Žiadosť slovenského národa:

– Chceli, aby sa slovenčina používala v úradoch a na školách – Požadovali autonómiu Slovenska

Vydaný na nich zatykač. Vo Viedni založili Slovensku Národnú Radu, zorganizovali povstanie, ktoré bolo potlačené, Šťúr sa dostal pod policajný dozor a zomrel na zranenia z poľovačky.

Štúr bol ešte poslancom za Zvolen a na uhorskom sneme predniesol reč kde požadoval zrušenie poddanstva, šľachta mala platiť dane a rozšírenie národného školstva.

2. Publicistická

Vydával Slovenské Národné noviny s prílohou Orol tatranský.

3. Jazykovedná

Uzákonenie spisovnej slovenčiny r.1843, potrebu uzákoniť spisovný jazyk vysvetlil v diele: Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí – rozhodol sa ukázať nový jazyk vytvorený na základe staroslovienskeho nárečia, chce aby sa používalo, hovorí že je nám blízke.

Ďalšie dielo: Náuka reči slovenskej – jazykovedné dielo, sú tam vysvetlené zákonitosti spisovného jazyka.

4. Básnická

Básnická zbierka: Dumky večerní – je napísaná v staroslovienčine. Zobrazuje rozpor medzi snom a skutočnosťou, hovorí tam o láske.

– v čítanke báseň: Rozžehnaní – Rozlúčka – Hovorí o svojej rozlúčke s milou kvôli vlasti.

1. kodifikácia slovenského jazyka

1787 – Anton Bernolák vychádzal z kultúrnej západoslovenčiny a svojimi gramatickými dielami (filozoficko-kritická rozprava o slovenských písmenách, Slovenska gramatika, Etymológia slovanských slov; Slovensko-Česko-Latinsko-Nemecko-Uhorsky slovník) kodifikoval kultúrny jazyk – bernolákovčinu s fonetickým pravopisom. Slovenskí evanjelici však neprijali Bernolákovu slovenčinu, ďalej používali slovakizovanú češtinu.

Znaky bernolákovčiny:

– mäkkosť spoluhlások sa vždy označovala mäkčeňom

– nerozlišovali i / y

– namiesto j používal g

– v sa vždy písalo ako w

2. kodifikácia slovenského jazyka

1844 – Ľudovít Šťúr na základe stredoslovenského nárečia, ktoré pokladal za najčistejšie, kodifikoval novy spisovný jazyk. (Nárečia slovenské, alebo potreba pišania v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej) Pravopis nebol dôsledné foneticky, rešpektoval pôvod s zlozenie slova. Šťúrova slovenčina zjednotila slovenskú inteligenciu, lebo ju prijali katolíci aj evanjelici.

Znaky Štúrovskej pohody slovenského jazyka:

– mäkkosť spoluhlásky sa dôsledné označovali

– nepoznal hlásky: ľ ä y é a dvojhlásku iu

– koncovka prídavných mien stredného rodu bola -uo