Dominik Tatarka (1913-1989)

Dominik Tatarka (1913-1989)

Dominik Tatarka patrí k najlepším slovenským prozaikom 20. storočia..
Narodil sa v roku 1913 v Drienovom. Pochádzal z roľníckej rodiny. Študoval na Karlovej univerzite v Prahe a na Sorbonne v Paríži.. Počas vojny pracoval ako učiteľ v Žiline a Martine a zúčastnil sa i SNP.

Po oslobodení pôsobil ako novinár, úradník, dramaturg a ako profesionálny spisovateľ. Po roku 1968 mu zakázali publikovať. Odišiel do Prahy. Jeho zdr. stav sa stále zhoršoval a preto koncom 70-tyh rokov odišiel do Bratislavy, kde aj zomrel.

Do literatúry vstúpil v rokoch 2. sv. vojny zbierkou noviel V úzkosti hľadania a novelou Panna Zázračnica. Novely zo zbierky V úzkosti hľadania odzrkadľujú vplyv existencializmu a surrealizmu. Tatarka v nich zobrazuje najmä zhubný vplyv vojnových čias na psychiku človeka.

Surrealistická novela Panna Zázračnica zachytáva atmosféru bohémskeho života mladých umelcov v medzivojnovom období. Hl. hrdina výtvarník Peter, objaví raz na stanici neznámu ženu Anabellu a zoznámi s ňou svojich priateľov. Anabella v nich vyvoláva nepokoj a vzbudzuje túžbu, no ona im stále uniká.

Po vojne zanechal Tatarka experimentovanie a priklonil sa k realistickým výrazovým prostriedkom. V románe Farská republika otvorene a veľmi kriticky zobrazil obdobie klérofašistickej Slovenskej republiky. Román má autobiografické črty. (referát)

Po roku 1948 sa Tatarka stal na istý čas úprimným stúpencom socializmu a socialistického realizmu. Romány z týchto rokov: Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá.

Po roku 1956 sa charakter tvorby Dominika Tatarku radikálne zmenil. Vydal prvú časť politického pamfletu Démon súhlasu.

V knihe cestopisných reportáží Človek na cestách konfrontoval predstavy o prednostiach socializmu so západnou skutočnosťou. Bol prvým prozaikom, ktorý do slovenskej literatúry priniesol nový, moderný štýl a nové témy. V jeho dielach už prevládali reflexie, spovede a autobiografické prvky. Takýto charakter mala dvojnovela Rozhovory bez konca i novela Prútené kreslá. Kniha Rozhovory bez konca sa skladá z dvoch noviel – Kohútik v agónii a ešte s Vami pobudnúť.

Obidve sa zaoberajú otázkami o smrti a zmysle života. V novele Prútené kreslá zachytáva Tatarka svoje zážitky z čias, keď študoval v Paríži.. Základným motívom románu je vzťah hl. hrdinu k ženám a jeho názory o láske. Bartolomej verí v lásku a považuje ju za základný princíp života.

Spomína si na krátke obdobie, ktoré prežil v Paríži a na peknú vysokoškoláčku Danielu, do ktorej sa na prvý pohľad zamiloval. Spomína si na ich večerné rozhovory v prútených kreslách na terase kaviarne. Daniela k nemu cítila skôr priateľskú lásku.

V druhej polovici 60-tych rokov sa Tatarka stále viac venoval publicistike a politickej činnosti. Výber z jeho publicistiky vyšiel v roku 1968 pod názvom Proti démonom.

Tatarka si dlhé roky zaznamenával svoje zážitky, pocity a sny. Takto vzniklo originálne dielo Písačky(Písačky pro Dominika Tatarku, Sám proti noci, Listy do večnosti).