Symbolizmus

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Dievča maturanti (24)
Typ práce: Maturita
Dátum: 29.11.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 949 slov
Počet zobrazení: 28 790
Tlačení: 485
Uložení: 462
Symbolizmus
Popri ešte stále fungujúcom realizme sa v polovici 19. storočia postupne začína formovať nová literárna generácia, ktorej metóda písania je v princípe popretím realizmu. Realizmus a naturalizmus vychádzali z objektívnej reality, ktorú sa pokúšali verne zobraziť. Postupne ale vyčerpali výrazové možnosti kritického realizmu a začali sa opakovať bez toho, aby nejakým zásadnejším spôsobom pomohli svojím dielom zmeniť negatíva spoločnosti, ktoré podrobovali kritike. Výsledok bol ten, že niektorí umelci rezignovali na zobrazovanie reality a pokúšali sa nájsť vhodný spôsob, ako vyjadriť seba samého, svoj jedinečný vnútorný svet. Boli to spravidla autori, ktorí veľmi citlivo prežívali rozpor medzi svojou citlivou dušou a necitlivou realitou. To ich vháňa do osamotenosti a ich pocity výnimočnosti a odlišnosti od zvyšku spoločnosti naberajú na intenzite.

Prvým pokusom v tomto smere bol parnasizmus – smer, v ktorom sa autori vzdali pokusov o zobrazenie reality a usilovali sa o tzv. čisté umenie alebo umenie pre umenie (l´art pour l´art). Obsah diela mal iba druhotný, menej dôležitý význam. Dôraz parnasisti kládli na dokonalosť formy (originálne básnické obrazy, rytmus, zvukomaľbu a pod.). Námety pre svoje diela si zámerne brali zo vzdialenej minulosti alebo nimi boli všeobecne známe príbehy z antiky. Parnasizmus bol v podstate presným opakom realizmu.
  Reakciou na extrémy naturalizmu a parnasizmu bol vznik symbolizmu. Symbolizmus a jeho predstavitelia prevzali od naturalistov i parnasistov to, čo považovali za užitočné, a ostatné zavrhli.
 
Znaky symbolizmu:
únik od nevraživej skutočnosti do vysnívaného sveta, neskutočna, sna, fantázie... (Paul Verlaine /pól verlén/ označil tento typ autorov prekliati básnici, čím chcel vystihnúť ich pocit osamelosti a odvrhnutie spoločnosťou – patrili medzi nich Baudelaire /bodlér/, Rimbaud /rembód/ a Verlaine)
-  centrom pozornosti sa stal vnútorný svet autora, jeho osobité (svojské) vnímanie skutočnosti všetkými zmyslami
-  svoj vzor videli v hudbe, lebo:
a) hudba je abstraktným umením, ktoré ponecháva slobodu predstáv na jej prijímateľovi (napr. clivá cigánska hudba v nás vyvoláva pocit smútku, zádumčivosti, nostalgie, ale konkrétne naplnenie týchto pocitov, konkrétne predstavy si už vytvára každý prijímateľ po svojom podľa vlastnej nálady či individuálnych zážitkov a skúseností ) 
b)  napodobňovali jej ľubozvučnosť, a preto kládli  dôraz na eufóniu (zvukomalebnosť) a rytmus verša
-  využívaním symbolov sa chceli básnici priblížiť mnohovýznamovosti hudby – báseň sa stáva mnohovýznamovou - polysémantickou 
symbol = niečo konkrétne, čo sa všeobecne uznáva za znak istej abstraktnej hodnoty (napr. kríž – znak utrpenia, bolesti, smrti, spásy... alebo vták = znak slobody)
-  symboly spočiatku preberali z mystiky, náboženstiev alebo antiky, no postupne dostávali symbolický charakter i bežné pojmy (napr.u Krasku – topoľ = symbol osamotenosti, hrdosti...)
 
Podobný proces, aký sa dial v literatúre, zasiahol aj výtvarné umenie. Realistickú maľbu vystriedal impresionizmus – smer, ktorého predstavitelia (Monet, Manet, Renoir /renoár/, Degas /dega/)sa usilovali namiesto verného zobrazenia reality vystihnúť náladu, dojem alebo pocit.
Menované smery, ktoré nastúpili po realizme a naturalizme nazývame spoločným termínom – moderna - a sú priamymi predchodcami moderných smerov (avantgárd) 20. storočia.
 
Charles Baudelaire
  Komplikovaná povaha, svojrázny básnik, zakladateľ modernej francúzskej poézie. Okrem poézie sa písal i literárnu a výtvarnú kritiku (bol stúpencom a obhajovateľom impresionizmu). Zbierkou básní Kvety zla vyvolal mimoriadnu pozornosť nielen v literárnych kruhoch. Obmedzení strážcovia verejnej mravnosti ho za tieto básne, podobne ako Flauberta za Pani Bovaryovú, zažalovali na súde. Baudelaire nemal toľko šťastia ako Flaubert, bol odsúdený na peňažnú pokutu a niekoľko básní z Kvetov zla nesmelo byť publikovaných.
 
Albatros
Keď mužstvo posádky zatúži za zábavou,
nejeden albatros, šíravy morskej vták,
utratí slobodu, ak príliš nevšímavo
sprevádza zradnú loď na krutých hlbinách.
 
Ach, kľavý, chromý je pasažier okrídlený!
Nedávno krásavec a teraz neborák!
Ten sa mu porúha: kuľhajúc vzletieť mieni,
A tamten strká mu fajočku pod zobák!

Tento kráľ azúru, chytený do osídla,
na doskách paluby v hanbe a rozpakoch
žalostne rozprestrie krídla,
vláčiac ich zbok´ na bok.

Básnik sa podobá princovi oblačnému,
čo šípom smeje sa a vnára do búrok;
no na zem stiahnutý, vstred posmechov, má trému
a krídla mohutné hatia mu každý krok.
 
Básnik je podľa Baudelaira tvor, ktorý patrí svojmu vnútornému svetu, dosahuje výšok, ktoré sú pre bežných smrteľníkov nedosiahnuteľné, a vo svojom svete fantázie a tvorivosti sa cíti najlepšie. Jeho talent je vzrušujúce prekliatie, ktoré ho síce robí neschopným žiť bežný každodenný život, ale na druhej strane mu umožňuje prežívať krásu a vzrušujúci pocit tvorby.
Na príkrom kontraste (naturalistický opis mrciny – zamilovaná dvojica, zdrobneniny) básnik s dávkou čierneho humoru, cez ktorý presakuje hrôza, poukazuje na dočasnosť ľudskej existencie. Ženská krása, láska, život, to všetko je pominuteľné. Poézia a umenie však môžu siahať po večnosti.
Paul Verlaine
  Spočiatku žil v usporiadanej meštiackej rodine, mal ženu a deti. Jeho život a charakter tvorby radikálne zmenili dve skutočnosti: 1) Pre jeho sympatie k Parížskej komúne (1871) ho vyhodili z úradníckeho miesta v mestskej rade. 2) Osudové stretnutie s mladučkým Rimbaudom a jeho poéziou. Opúšťa rodinu a vydáva sa s Rimbaudom na potulky po Európe. Ich duševná spriaznenosť prerástla až so homosexuálneho vzťahu, ktorý mal svoju tragickú dohru, keď sa Rimbaud rozhodol Verlaina opustiť. Verlaine na neho v zúfalstve vystrelil, ale rana, našťastie, nebola smrteľne nebezpečná. Ich rozchod bol však neodvratný. Verlaine sa vrátil do Paríža, ale jeho žena sa odmietla k nemu vrátiť. Zvyšok svojho života prežil medzi krčmou a kostolom, podľa toho, ako sa u neho striedali obdobia zapíjania žiaľu a kajúcnych modlitieb.

Básnické umenie
 
Najmä hudbu! To ti neprekáža
vziať slovo, čo neumelé je,
čo každý vánok ľahko rozveje,
nie tie, čo viažu sa a vážia.
 
Preč s pointou, čo vraždí v básni vzruchy.
Necudný smiech, vtip, čo kruto zazúri.
Ten cesnak, plačú z neho azúry,
Ten cesnak z poetických kuchýň!
(...)

Ani si neváž príliš slov.
Prejav im svoje pohŕdanie:
pieseň sa vtedy dobrou stane,
keď sa to presné pospája v nej s hmlou.
(...)
 
Básnickom umení Verlaine prezrádza vlastné kritériá na dobrú poéziu. Mnohé z nich patria medzi znaky symbolistickej básne, ako boli vymenované na začiatku kapitoly – hudba, polysémantickosť, používanie pojmov ako symbolov...
Jean Arthur Rimbaud
  Večný tulák. Najlepšie básne napísal medzi 16. a 20. rokom svojho života. Potom na písanie zanevrel a živil sa sporadicky ako obchodník, pričom krížom-krážom prechodil Afriku. Irónia osudu chcela, že on, chodec a tulák, dostal rakovinu kolena, na ktorú ako 37-ročný aj zomiera v rodnom Charleville. Jeho tvorbu výstižne charakterizoval Ľubomír Feldek: „Rimbaudovi je jasné, čo nebýva jasné školometom: že o čo viac tzv. správnych myšlienok a ušľachtilých postojov je v básni, o to je v nej menej poézie. Preto tak dôrazne nadradzuje nad zneužiteľný rozum a morálku neomylné zmysly a slobodnú fantáziu.“
 
Moja bohéma
Šiel som si, s rukami vo vreckách, v každom diera,
môj kabát kabátom bol možno predvlani,
pod nebom, múza, šiel tvoj verný poddaný
a lásky v mojich snoch – och, jedna prenádhera!
 
Aj z mojich nohavíc už bola hrôza hrôz.
Zasnený Malíček, lúskal som počas cesty
rýmy. A na nebi šumeli moje hviezdy,
keď na noc prijala ma krčma Veľký voz –
 
čul som ich z priekop, kde krásne sedelo sa
v septembri podvečer, zatiaľ čo tiekla rosa
po mojom čele jak výživný vínny mok,
 
a s nohou pri srdci do tieňov fantastických
brnkal som veršíky na lýre elastických,
údermi osudu skúšaných topánok.
 
 
Guillaume Apollinaire /gijom apolinér/
Jeho tvorba (začiatok 20.storočia) znamenala prelom v písaní poézie. Nielen francúzska, ale celá poézia 20. storočia až do dnešných čias stojí na základoch, ktoré postavil. Zaviedol do básne asociatívnu obraznosť a pomocou voľného združovania asociatívnych obrazov vytvoril nový typ básne, tzv. báseň – pásmo. Po obsahovej stránke sú jeho básne zakorenené v básnikovej súčasnosti a, na rozdiel od symbolistov, Apollinaire neuniká od reálneho sveta. Práve naopak, chce v básni zachytiť dynamicky sa meniacu dobu – jej rýchle tempo súvisiace s prudkým rozvojom techniky (automobil, kinematografia, letecká doprava...). Je očarený novým svetom ako dieťa, ktoré s nadšením skúma neznámy svet okolo seba.
Hlbokým zmenám charakteru doby (zmenenému obsahu) je však potrebné adekvátne prispôsobiť aj umelecké prostriedky, formu básne. Novú realitu zobraziť novým spôsobom. Príkladom takejto zmeny formálnej stránky básne sa stala Apollinairova básnická skladba Pásmo z prevratnej zbierky Alkoholy. Voľne radí za sebou obrazy, medzi ktorými je istá (pevnejšia, očividná alebo len naznačená) významová súvislosť (asociácia). Ráta pritom s aktívnou spoluprácou čitateľa, ktorý by mal s pomocou vlastnej fantázie a imaginácie hľadať, domýšľať vzťahy medzi jednotlivými obrazmi. Aby Apollinaire podčiarkol voľnosť týchto vzťahov, vynecháva v básni interpunkciu.
 
Pásmo
Starý svet ten ťa už unavil nakoniec
Pastierka Eiffelka čuj ako bľačí ti to stádo mostov dnes
Máš už dosť života v gréckej a rímskej antike
Tu už aj autá sú akoby antické (...)

Čítaš si reklamy plagáty nahlas ti spievajú cenníky
To je dnes poézia a na prózu sú denníky
Sú napínavé detektívky spisky za šesták
Portréty slávnych ľudí a kadejaký brak
 
Videl som dnes ráno neviem aká to bola ulica
Nová a čistučká slnečná poľnica
Šéfovia pisárky osmahlí robotníci
Štyrikrát denne sa poberajú po ulici
Ráno ju siréna tri razy hukotom zaplaví
Na obed zašteká starý zvon chrapľavý
Nápisy vyhlášky na múroch po okraji
Štíty a tabule kričia sťa papagáji
Milujem pôvaby tejto priemyslovej ulice
V Paríži medzi ulicou Aumont-Tgiéville a triedou des Ternes ležiacej
 
(...mladá ulica mu asociuje vlastné detstvo a spomienku, ako sa kedysi modlieval s detským priateľom v kalpnke. Nasledujú obrazy Krista a asociácia neba...)
 
To je ten Kristus ktorý lepšie ako letec k nebu vzlieta
A drží trvalo výškový rekord sveta
 
(...od motívu nanebovstúpenia sa Apollinaire asociáciou dostane k lietaniu...)
 
Vzápätí nebo sa miliónmi lastovíc naplnilo
Sokolov sov a havranov je tu roj celý
Ibisy plameniaky marabuty z Afriky prileteli
(...)
Z obzoru letí orol a robí veľký krik
Z Ameriky zas prišiel drobný kolibrík
Z Číny zas prileteli pihi vysoké i malé
Čo majú iba jedno krídlo a lietajú vždy v páre
Potom hľa čistý vzduch tá biela holubica
 
(...vtáci z rôznych krajín vyvolajú v autorovi útržky spomienok na vlastné cestovanie po Európe – Stredozemné more, Praha, Marseille, Rím, Amsterdam atď., až sa v myšlienkach opäť vracia na saint-lazarskú stanicu do Paríža...)
Máš oči plné sĺz hľa vysťahovalci tá divná chasa
Veria v Boha ženy koja deti všetci modlia sa
Ich zápach plní saint-lazarskú stanicu
Tak ako traja králi veria v svoju stálicu
Myslia že zarobia peniaze na poliach Argentíny
A že sa bohatí zas vrátia do otčiny
Červenú perinu ako vy svoje srdce nesie jedna rodina
Naše sny sú neskutočné ako táto perina
Niektorí tu zostanú tí emigranti úbohí
V ulici des Rosiers majú svoje brlohy
 
(...báseň končí ako začala – na modernej parížskej ulici, ale na rozdiel od začiatku, práve sa končí noc, je nadránom...)
 
Si sám a ráno do oblokov kuká
Mliekari zvonia po uliciach kanvicami
Noc prchá ako krásna kvetina
Tá Lea pozorná tá klamná Ferdina
 
A ty piješ ako svoj život ostrý alkohol
Svoj život piješ akoby pálenkou bol
 
Domov sa poberáš k Auteuilu kráčaš sám
Ľahnúť si k fetišom ľahnúť si ku modlám
Sú to iní Kristovia ich božstvo iné je
Sú to nižší Kristovia temnej nádeje
 
Zbohom Zbohom
Slnce s krvavým krkom

Medzi najkrajšie Apolliairove ľúbostné básne patrí slávny Most Mirabeau /mirabó/. Niet vari umeleckého prekladateľa z francúzštiny, ktorý by sa nepokúsil zmerať si svoje jazykové a básnické sily práve na tejto nostalgickej básni o pominuteľnosti.

Most Mirabeau
Pod mostom Mirabeau plynie Seina
A naše lásky
Ak spomienky mi na ne dovolená
Radosť bývala vždy bôľom vykúpená
 
Príď noc čas odbi nám
Dni odchádzajú ja zostávam
 
Zostaňme tvárou v tvár v dlaniach dlane
Pokým dolu
Pod mostom čo z našich rúk sa stane
Plynú pohľadov večných vlny odovzdané
 
Príď noc čas odbi nám
Dni odchádzajú ja zostávam
 
Láska odchádza jak tátp voda tečie
Láska odchádza
Jak život čo sa vlečie
Tak ako Nádej prudká nekonečne
 
Príď noc čas odbi nám
Dni odchádzajú ja zostávam
 
Plynú dni a plynie týždňov zmena
Ani čas zašlý
Ani lásky nevrátia sa z tieňa
Pod mostom Mirabeu plynie Seina
 
Príď noc čas odbi nám
Dni odchádzajú ja zostávam

Apollinairov experimentálny prístup k písaniu poézie sa naplno prejavil v zbierke Kaligramy.
Kaligram je vlastne báseň – obraz, má grafickú podobu predmetu, o ktorom sa píše:
 
 Kravata
 
  K  A
  R T
A A
V
T  Ě 
 E L E
GANTNĚ
ŠKRTÍ
SVLEČ JI
POKUD
NECHCEŠ
SKONČIT
  SMR
  TÍ
 
Špecifické znaky slovenskej literárnej moderny, básnické dielo I. Krasku a J. Jesenského
 
Na skutočnú básnickú osobnosť, pre ktorú poézia nebola len formou transparentného vyjadrenia národno-obranných postojov, ale predovšetkým bytostnou potrebou sebavyjadrenia, sme museli čakať od čias štúrovcov takmer 60 rokov. Napokon prišla v podobe chemického inžiniera Jána Bottu. Ján Botto je vlastné meno Ivana Krasku. Svoje prvé, časopisecky uverejňované básne podpisoval ešte pseudonymom Janko Cigáň a jeho skutočnú identitu odhalil až František Votruba podľa pečiatky na známke Kraskovho listu. Hoci sa Krasko sám hlásil k nadviazaniu na Vajanského a Hviezdoslavovo dielo, bolo to skôr zdvorilostné gesto, než odraz skutočných inšpiračných zdrojov. Kraskova tvorba vyrastá predovšetkým z koreňov európskej literárnej moderny, a to najmä francúzskej a rumunskej (Mihail Eminescu), no rozhodne pritom nie je nijakým jej zjednodušeným napodobňovaním. Krasko si vytvoril svojbytný básnický jazyk, symboly, ktoré sa opakovane objavujú v jeho básniach (topole, pusté pole, havran...), sú typicky kraskovské, clivá atmosféra jeho veršov nemá inde obdoby. Kritériá symbolistickej tvorby si ujasnil a artikuloval v básni
 
Je jedno, či básnik píše veselé, alebo smutné verše, či burcuje do boja za práva utláčaných, alebo žiali nad osudom národa. Podstatné je, aby písal to, čo naozaj a úprimne cíti, čo malo „zrod v jeho srdci“. Pokiaľ ide o formu, Krasko žiada vyhodiť z básne zbytočnú hlušinu, bezobsažnú krasomluvu. Požiadavka hudobnosti, zvukomalebnosti verša, ale aj jeho významovej voľnosti, neurčitosti – to sú princípy prvýkrát artikulované už Verlainom.
  Kraskova tvorba je, čo do rozsahu, neveľká, sú to dve útle zbieročky, ale svojím obsahom vyvážia zobrané spisy mnohých. Prvá nesie názov Nox et solitudo (Noc a samota) a obsahuje básne dvojakého druhu – jednak sú to básne s charakterom osobnej intímnej spovede, jednak básne, ktorými autor zaujíma postoj k situácii svojho národa. Zbierka vyšla v roku 1909, keď uhorská vláda vyvíjala enormný tlak na pomaďarčenie všetkých nemaďarských národov Uhorska a do platnosti vstúpili neslávne známe likvidačné Aponyho zákony. (Apony zaviedol maďarčinu ako vyučovací jazyk na všetkých stupňoch škôl.)   K najvydarenejším básniam z Kraskovej intímnej lyriky patria básne Už je pozde...Topole.

Už je pozde...
Už je pozde, nepamätáš - !
nad horami vrcholí
veľký mesiac, nemý, bledý,
obličaj sťa mŕtvoly;
 
riedke mráčky tiahnu nebom,
kryjú mesiac v závoji;
tiene blúdia siným poľom,
pokoj čuší po chvoji;
 
Niekde v diaľke hlásnik trúbi
pozdnú nočnú hodinu,
ozveny sa dute vlnia,
až kdes´ v tichu vyhynú-:
 
zrovna, zrovna jako vtedy!...
...Mesiac sadá za hory
A ty nejdeš dokončiť tie
Započaté hovory - -
Už je pozde, nepamätáš - !

Prostredníctvom prírodného motívu neskorej noci, symbolov mesiaca v splne, tieňov a mráčkov nad siným poľom navodzuje autor atmosféru smútku a prázdnoty. Je neskoro v zmysle pokročilej noci, ale i v zmysle bližšie neurčenej premárnenej príležitosti (dokončiť rozhovor, dopovedať, dožiť a pod.). Báseň je blízka hudbe nielen dôsledným dodržiavaním trochejského rytmu, ale aj svojou polysémantickosťou. Tým, že sa autor vyhol explicitnému vysloveniu konkrétnej príčiny svojho smútku, poskytol čitateľovi možnosť vlastnej interpretácie. Každý z nás prežil situáciu, kedy nestihol niečo dôležité vysloviť alebo vykonať, a príležitosť napraviť to už viac neprišla. Preto môže každý čitateľ konkretizovať obsah básne na náklade vlastnej autentickej skúsenosti.  Autor v básni zaujímavo pracuje s interpunkciou. Pomlčky, tri bodky, výkričník za pomlčkou, tým všetkým je podčiarknutá náznakovosť, nedopovedanosť básnikovej výpovede, alebo nemý výkrik ticha tam, kde by slová pôsobili nadbytočne.

Topole
 
Hej, topole, tie topole vysoké!
Okolo nich šíre pole –
Čnejú k nebu veľké čierne
- zrovna jako čiesi bôle -
topole.
 
Hej, topole, tie topole bez lístia!
Duch jak čísi špatnej vôle
hrdo stoja ošarpané,
v mraze, vetre nahé, holé
topole.
 
Hej, topole, tie topole bez žitia!
Nemo stoja v úzkom kole
- prízraky sťa z nirvány by -
Pozerajú v prázdno dole
topole.
 
Hej, tie hrdé, vysočizné topole!
Ako vzhľad ich duch môj mizne...
Hore?... Dolu...? Do nirvány...?
Ako havran ošarpaný
Do noci...

Opäť sa stretávame s prírodný motívom (topole uprostred šíreho poľa), ale je zrejmé, že básnik ich opisom smeruje ďalej, že za sugestívnym prírodným obrazom sa ukrýva hlbšia výpoveď. Ďalšie významové vrstvy básne naznačuje posledná strofa: vzhľad topoľov sa tu prirovnáva k vnútornému ustrojeniu ľudského ducha. Kam zmizne, kde sa stratí (po smrti?)? Hore?, dolu?, do nirvány (stavu večnej blaženosti)? Vieme o tom povedať viac než len to, že v tomto smere nemáme nijakej istoty? (do /neznámej/ noci...)
  V básni Vesper dominicae (Nedeľný večer) využil Krasko postup filmovej kamery. Od celkového pohľadu na krajinu, kde „tam niekde v diaľke / v čierňavých horách / dedinka biela / túli sa k zemi“ postupným švenkom prechádza až k detailu staručkej matky, ktorá samotná sedí za stolom a číta si v Tranosciu. Švenk kamery z veľkej diaľky naznačuje vzdialenosť (priestorovú alebo časovú) básnika od blízkeho človeka (matky) a rodného domu, kam sa už vracia iba v spomienkach. Motív zmrákania na konci básne môže naznačovať neúprosnosť času a nevyhnutnosť konca ľudského života: „- - A súmrak padá / vždy väčší a hustší / v izbietku malú - / - - A pokoj sadne / pomaly, tíško / na sivú hlavu / matičky mojej - -“
  Tvrdou kritikou nedvižnosti a rezignácie slovenského národa je báseň Jehovah. Krasko vzýva starozákonného boha Jahveho, aby privodil záhubu a ťažké tresty národu „nechce li vedieť, že sa pripozdieva, / že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí - /
 
Ó, hrozný Jehovah! Ty bez milosrdenstva,
ja pravicu Ti trestajúcu vzývam,
na vlastné plemä Tvoju prosím pomstu!!
 
  Druhá Kraskova zbierka Verše (1912) už nemá taký silný podtext smútku, clivoty a rezignácie ako prvá. Objavuje sa v nej túžba autora pobiť sa so životom, vzdorovať nepriazni osudu. Nie všade to ale prospelo sile umeleckej výpovede básnika.
 
Janko Jesenský
  Charakter i tón Jesenského básní sa od Kraskovej tvorby diametrálne líši. Satirický a ironický Jesenského duch sa prejavil nielen v jeho próze (pozri kapitolu 15), ale aj v poézii.
V zbierkach Na zlobu dňa I.Na zlobu dňa II. satiricky glosuje súdobé pomery na Slovensku.
 
Srdcia
 
Priateľu, ak raz dôjde na to:
vybrať si srdce, abo zlato,
ber zlato.
  Ktože za to môž´,
že taký praktický je človek?
Za groš sŕdc kúpiš si koľkokoľvek,
za srdce ti nik nedá groš.
 
Politikom
 
Čože je to za robota?
Jeden čihí, druhý hota.
K oju, k oju, kone čierne:
prasknú uzdy, prasknú štverne,
a to ešte v časy také,
keď je voz po osi v mláke,
a to v takom okamžiku,
keď je národ na vozíku.
Nie je na to statok statkom,
aby iba hádzal zadkom.
 
  Jesenský odmietal pokračovať v duchu hviezdoslavovskej tradície, ale veľmi mu nesedel ani charakter symbolizmu. Stvoril si niečo ako vlastný štýl, pričom obohatil slovenskú poéziu najmä o ľúbostné témy (niekde s dokonca s ľahkým nádychom erotiky), ktoré od Sládkovičovej Maríny akoby na Slovensku celkom vymreli.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8.3)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015