Totalita a jej obraz v literatúre

Totalita a jej obraz v literatúre
 
Úvod
Na Slovensku sa už dlhšiu dobu tešíme zo slobody slova, ktorú mnohí využívajú tak dôkladne, že sa z nej ani netešíme. Bulvárne médiá a reklama nám niekedy vedia natoľko pokaziť radosť z jednej zo základných predností demokracie, že si ju nie každý vie vážiť. Narodení pred rokom 1989 si možno spomenú na staré časy, kedy si museli dávať pozor na jazyk, čo malo aj pozitívnu stránku: nebyť vulgárny a dbať na spisovné vyjadrovanie. Nedostatky demokracie by nám však nemali zakryť to podstatné. Totalitný režim síce mohol mať nejaké prednosti, určite však nie v oblasti slobody vyjadrovania. Cenzúra. Rozličné spôsoby utajovania či filtrovanie informácii a postihov za pokus o ich šírenie je od totalitného režimu neodmysliteľná. Tým, čo išlo len o jadro veci, mohli v takomto režime pokojne prežiť. Ako však žila a prežívala literatúra pre ktorú to nestačilo? Ako fungovali cenzorské praktiky za tzv. socializmu a ako na ne spisovatelia reagovali? Ako videli spisovatelia bývalý režim a ako ho vo svojich dielach opísali? Ja som nemal možnosť zažiť totalitný režim, z čoho by som sa mal tešiť. Ale aj napriek tomu ma zaujíma, ako to vtedy vyzeralo a hlavne ako ho videli ľudia, ktorí v tej dobe žili. Svoje poznatky, ktoré som získal za týždeň práce sa Vám pokúsim sprostredkovať v nasledujúcom projekte.

Ladislav Mňačko (1919-1994) bol uznávaný slovenský novinár, spisovateľ a dramatik. Bol vyučený za predavača v lekárni ale pracoval ako robotník. Za pokus o útek do ZSSR bol väznený v koncentračnom tábore. Taktiež sa zapojil do partizánskej skupiny. Po porážke nacizmu s radosťou privítal nový režim, kde sa stal prominentným novinárom. Od polovice päťdesiatych rokov z neho postupne naivné ideály a dôvera k vláde vyprchali. Vtedy sa stal kritikom dobových spoločenských deformácii. Po okupácii Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy odišiel do emigrácie a prevažne sa zdržiaval v Rakúsku. V čase normalizácie boli jeho diela zakázané a bol vymazaný z učebníc. Mňačko bol autor, ktorý v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch vzbudzoval neobyčajne veľkú pozornosť svojimi knižkami i žurnalistickými vystúpeniami. Vo svojom voľnom čase taktiež fotil a často cestoval. Svoje zážitky a pocity z ciest spísal v dvoch reportážnych dielach Kde končia prašné cesty a Oneskorené reportáže, kde kritizoval komunistický režim a poukazoval na chyby režimu prostredníctvom svojich spomienok avšak svoju popularitu si získal iným dielom.

Bol to práve román Smrť sa volá Engelchen, s ktorým prerazil. Hlavným hrdinom je Voloďa, partizán, ktorý sa po skončení vojny nedokáže vyrovnať so stratami, ktoré utrpel. Leží v nemocnici a má ochrnuté nohy. Svoje zranenie chápe ako trest: „Ešte nedávno som žil život štvanej zveri, vtedy všetko ustúpilo jedinej vôli – žiť, napriek všetkému žiť, prežiť, nepodľahnúť, nedať sa. Nebol čas na spomínanie, na svedomie, na nič. Teraz mám toľko času, a nie som na nič iné súci, len na rozmýšľanie. Sú to myšlienky zlé, vyvolávajú vo mne žeravý pocit viny, hanbím sa žiť, hanbím sa byť.“ Keď zistil, že bude žiť, začal svoje zážitky rozprávať mladej sestričke Eliške. Voloďa rozpráva o svojej láske Marte, ktorá spávala s nemeckými dôstojníkmi, aby sa dozvedela informácie. Od nej sa taktiež dozvedá meno Engelchen pred tým, ako Marta odchádza. Ďalej rozpráva o tom, ako zabil 2 dôstojníkov, ktorí boli len na prechádzke. O jednom z nich sa dozvedel, že je žid, čo sa mu zdalo ešte nezmyselnejšie. Neskôr spoznáva na akcii v Zlíne dôstojníkov SS vrátane Engelchena. Keď sa vrátia do Plošiny, dediny, ktorá im pred časom pomáhala, nájdu ju vypálenú, za čo pociťuje vinu. Na konci prichádza za Voloďom jeho brat Martin, ktorý mu oznámi, že Marta umrela. Voloďa na to odchádza z nemocnice pomstiť vypálenie Plošiny. V tomto diele cítiť Mňačkovu minulosť partizána. Veľká časť príbehu je podľa skutočných udalostí a jeho zážitkov.
Na začiatku šesťdesiatych rokov začína meniť svoj názor z prokomunistického na kritický, čo sa odráža z jeho reportáží po Slovensku (Kde končia prašné cesty, Oneskorené reportáže). V týchto dielach sa už ich obsah mení, odráža jeho zmenu názorov a prebudenie zo sna, ktorý sa komunisti snažili vytvoriť. Neskôr napísal románový pamflet(ako ho sám nazval) Ako chutí moc, kvôli ktorému musel utiecť do exilu. Obsahom diela Ako chutí moc je hľadanie odpovede na otázku, prečo sa z bojovníkov za spravodlivejšiu spoločnosť stali neobmedzení vládcovia nad životom a smrťou obyčajných šudí. Mňačkové úvahy sú do diela vnesené cez analýzu životného príbehu bývalého revolucionára, odbojára a neskôr popredného straníckeho a štátneho činiteľa, ktorého vplyv nekontrolovateľnej moci sa postupne rozkladá mravne, ľudsky ale aj politicky. Príbeh rozpráva prominentný novinár Frank. Príbeh sa odohráva počas troch dní rozlúčky s mŕtvym avšak takmer celý príbeh sú spomienky Franka na svojho bývalého priateľa, ktorému je teraz na pohrebe. Postupne si vybavuje celý jeho život. Je zaujímavé, že v celom diele nebolo ani raz spomenuté meno jeho priateľa. Zmenu autorovho postoja voči režimu cítiť v prerode bývalého Frankovho priateľa na monštrum, ktoré z neho urobila moc. Poznali sa od školy. Bojovali spolu v povstaní, on bol vodcovský typ a Frank sa mu podriaďoval. Dokonca prebral aj Frankove dievča, Margitu, ale vyriešili si to po chlapsky a boli stále priatelia. Lenže po vojne sa dostal vyššie. Ako napredoval vyššie a vyššie, zabúdal na starých priateľov a nových nemal, lebo sa ho všetci báli. Dokonca nechal zavrieť dievča, ktoré sa pokúsil znásilniť zo strachu aj napriek tomu, že jej rodina to nikomu nepovedala. Koniec priateľstva nastal, keď opustil Margitu a oženil sa so sekretárkou. Frank ho však stále sledoval a sprevádzal ako reportér, čo vyjadruje aj výrok z knihy: „Frank bol svedkom ich malicherných sporov, ich smiešnych sporov a bojov o korytá, ich výbuchov zlosti, intríg, klebiet, ich lakomstva, ich pred svetom starostlivo skrývaných nerestí, ich druhej tváre.“ až sa nakoniec mocnejší ako mŕtvy rozhodol, že už nemá čo v spoločnosti robiť a zakázal uverejňovať mŕtveho fotky. Potom aj umrel, ale aj jeho úmrtný list sfalšovali, lebo jeho smrť bola príliš obyčajná, čím Mňačko všetko podčiarkuje. Na konci diela autor vystríha pred nekontrolovateľnou slávou a mocou, ktorá je „silným omamným prostriedkom.“ Upozorňuje, že na moc treba byť pripravený, pretože ak sa niekto zrazu stane mocným a nevie ju použiť, môže napáchať viac zla ako dobra. Svoje sklamanie z výsledku revolúcie Mňačko vyjadril aj výrokom: „Všetci sú tuční, dalo by sa povedať – na mieru. Frank ich pozná, všetkých ich dávno pozná, má ich v pamäti ešte ako hranatých revolucionárov, to sa im uprieť nedá, boli revolucionármi a boli hranatí, keď ešte revolúcia bola hranatá. Od tých čias sa revolúcia akosi zaguľatila a oni sa zaguľatili spolu s ňou. Ako ten mŕtvy.“ (Mňačko, A.: Ako chutí moc. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1990).  V exile napísal a vydal taktiež viacero reportáží, esejí a próz. Asi najzaujímavejšou je Súdruh Munchhausen, kde prostredníctvom návštevy baróna Munchhausena v „krajine rozvinutého socializmu“ ukazuje nezmyselnosť komunistického režimu.
 
Dominik Tatarka bol jedna z najväčších osobností disidentskej literatúry. Narodil sa v Chlevníku, študoval v Prahe, neskôr na Sorbonne v Paríži. Potom sa vrátil na Slovensko a pôsobil ako učiteľ slovenčiny a francúzštiny. Do literatúry vstúpil zbierkou V úzkosti hľadania a novelou Panna zázračnica. V úzkosti hľadania zobrazuje hrozný vplyv vojny na psychiku človeka. Novela Panna zázračnica sa odohráva v období bohémskeho života mladých umelcov medzi dvoma vojnami. V románe Farská republika sa stavia do pozície kritika politických, spoločenských a umeleckých pomerov Slovenského štátu kde veľmi ostro a otvorene kritizuje klérofašistický štát. Hlavná postava. Tomáš Menkina stelesňuje slovenskú inteligenciu, ktorí fašizmus odsudzovala ale aj napriek tomu zostala pasívna.

Jeho najznámejšie a najvýstižnejšie dielo je Démon súhlasu, ktorým opisuje kult osobnosti. Sú v ňom prvky čierneho humoru, irónie a sarkazmu, ktoré vytvárajú jeho groteskný charakter. Hlavná postava, spisovateľ Boleráz, a hlavný ideológ Mataj sa zúčastnia v Prahe na zjazde spisovateľov. Cestou domov obidvaja zahynú pri leteckej katastrofe. Na ich pohrebe prednáša smútočnú reč predseda zväzu spisovateľov, ktorého klamstvá v smútočnej reči donútia Boleráza vstať z mŕtvych a povedať pravdu o svojom živote a spoločnosti. Rozpráva, prečo slúžil režimu a aj prečo sa rozhodol zmeniť a povedať pravdu. Taktiež hovorí o tom, že sa cestou do Prahy zdôveril Matajovi o nepravdivosti a schematizme literatúry, ktorá je len odrazom režimu a má za úlohu manipulovať s občanmi, ktorí nemajú a nemôžu mať vlastný názor. Mátaj s ním vo všetkom súhlasí. Keď prišli do Prahy, Boleráz povedal všetky svoje myšlienky zväzu spisovateľov a všetci s ním súhlasili. Na druhý deň, keď svoje myšlienky povedal na zjazde ho vyhlásili za zradcu, ale keď na druhý deň prišiel s kritikou kultu osobnosti Mataj, hlavný ideológ zväzu, všetci ho označili za hrdinu s charakterom. Tatarka tým poukazuje na „schizofréniu“ doby – niečo iné ľudia tvrdili na verejnosti a iné v súkromí alebo medzi priateľmi. Boleráz sa domnieva, že Mátaja pokazila neobmedzená moc, ktorú mal vo zväze spisovateľov. V závere píše satiru o neomylnom vládcovi. Dielo končí tým, že svet nebude normálny pokiaľ ho nezachránia obyčajní ľudia a svet nepotrebuje totalitných vládcov ani poslušných pritakávačov.  Kniha sa stala symbolom demokratizačného procesu a mala rozhodujúci význam pre demokratické smerovanie slovenskej literatúry. V roku 1971 ho vyhodili zo Zväzu slovenských spisovateľov ,bol prenasledovaný a mal zákaz publikovať. Počas 20 ročnej „prestávny“ neprestal písať a všetky svoje pocity a myšlienky si zapisoval a po páde režimu ich vydal v zbierkach Navrávačky a Písačky.

Alexander Solženicyn sa narodil v  meste Kislovodsk v severnom pohorí Kazachstanu. Od roku 1941 bojoval v 2. svetovej vojne, kde sa aj vyznamenal. V roku 1945 bol na osem rokov uväznený za kritiku Lenina a Stalina vo svojich listoch. Po prepustení z Gulagu žil vo vyhnanstve v Kazachstane. V roku 1957 sa vrátil do ZSSR a pracoval ako učiteľ matematiky a popri tom sa venoval literárnej práci. Za vlády Nikita Chruščova, v roku 1962 vydal poviedku Jeden deň Ivana Denisoviča, ktorá bola jeho prvé dielo zo sovietskych gulagov a získal si tým celosvetový obdiv. Po nástupe Brežneva v roku 1964 mal zakázané publikovať. V roku 1968 bol vylúčený zo Zväzu sovietskych spisovateľov a v roku 1970 mu nedovolili prevziať Nobelovu cenu. Po vydaní diela Súostrovie Gulag vo Francúzsku a zverejnení výzvy Nežiť v klamstve bol znovu zatknutý, zbavený občianstva a vyhostený na západ, do Frankfurtu nad Mohanom. V exile mu spočiatku pomáhal nemecký spisovateľ Böll. V roku 1976 sa odsťahoval so USA. Na západe postupne vydal všetky jeho romány. V Sovietskom zväze mu jeho diela vyšli až po roku 1989 kedy mu bolo vrátené aj občianstvo. V roku 1991 bol zbavený obvinenia z vlastizrady a v roku 1994 sa vrátil do Moskvy.
Obraz režimu zobrazil vo svojom diele Jeden deň Ivana Denisoviča. Novela zachytáva jeden deň väzňa v gulagu po druhej svetovej vojne odsúdeného za vlastizradu. Autor čerpal z vlastných zážitkov z gulagu. V tábore sú s ním aj iní politický väzni, z ktorých väčšina je nespravodlivo odsúdená a obvinenia boli vykonštruované. Dozorcom pomáhajú sledovať a šikanovať väzňov skutoční zločinci. Niektorí väzni už nemajú ani identitu, len svoje číslo. Môžu poslať len dva listy ročne a tí bohatší môžu dostať aj balík ale on veľa nepíše, lebo nemá o čom.  Taktiež opisuje ako medzi sebou obchodujú s potravinami i keď je to zakázané. Ivan bol rád, keď mali veľa roboty, deň rýchlejšie ubehol. Nemal kedy myslieť ani na vlastnú rodinu. Ivanovi Denisovičovi ostáva len jeden rok väzenia. Aj napriek tomu, že sa z toho teší, neverí tomu úplne, lebo už videl, ako tí, ktorí mali odísť ostali v tábore. Spomína si, ako ho zajali. Chytili ho, keď utiekol Nemcom, obvinili ho, že je špión. Opisuje hierarchiu trestancov a výhody bohatých. Privyrába si rôznymi prácami ako šitím a opravovaním vecí. Taktiež sa bojí, že po prepustení pôjde do vyhnanstva. Autorovi sa podarilo verne zobraziť nielen osud nespravodlivo väzneného človeka a zároveň celej spoločnosti ale zároveň ukázal, koľko si musel obyčajný ruský človek vytrpieť. Väzni o sebe neuvažujú ako o ľuďoch, len ako trestancoch, čo vyjadruje aj situáciou, kde sa pozerajú na šikovného chlapca a povedia si: „Z Hopčíka bude správny trestanec.“ Všetkým hodnotám dáva svoj rozmer, aj rubľu (peniazom), ktorý je lacnejší ako na slobode. Celé dielo pripomína dokumentárny zápis, autor väčšinou rozpráva v 3. osobe sg.
V zahraničí je nemenej známym dielom Súostrovie Gulag, ktoré začal písať už v roku 1918. Názov Gulag je skratkou z ruského Glavnoje upravlenije lagerej, čo v preklade znamená Hlavná správa táborov. Má 7 častí a je rozdelené až do 3 kníh. Na rozdiel od ostatných diel je autentického charakteru, sú v ňom uvedené skutočné mená, príbehy a spomienky autora. Opisuje v ňom zatknutia nepohodlných ľudí, ako s ľuďmi manipulovali, upozorňuje na despotizmus kultu osobnosti ale aj na roky po. Taktiež rozpráva o praktikách vyšetrovania, keď mnohokrát nepovedali ani z čoho je človek obvinený. Spomína vyhladzovacie tábory, tresty smrti. On sám tvrdil, že knižku musel napísať, lebo to bola jeho povinnosť voči ľudu: „Venujem všetkým, ktorým život nestačil na to, aby o tom rozpovedali. A nech mi odpustia, že nie všetko som uvidel, nie na všetko som si spomenul, nie o všetkom som sa dovtípil.“ (Solženicyn, Alexander .:  Pokus o umelecký prieskum Bratislava: Tatran, 1991, ISBN 80-222-0324-6). Po súostroví Gulag, ktoré dopísal v roku 1956 napísal Rusko v troskách, kde sa venuje perspektívam Ruska po studenej vojne.

George Orwell, vlastným menom Eric Arthur Blair, známy anglický spisovateľ a novinár sa narodil v roku 1903 v Indii. Vyrastal v Anglicku v Oxfordshire, kde tečie rieka Orwell, podľa ktorej si vybral svoj pseudonym. Vyštudoval univerzitu Enton a neskôr pracoval v Indickej polícii. V roku 1927 sa vracia do Anglicka, kde sa živí ako novinár. Chvíľu žil ako tulák v uliciach Londýna a Paríža. Politické a sociálne nepokoje, ktoré vtedy sužovali celú Európu ho vťahujú a stáva sa vášnivým socialistom a odporcom fašizmu V ten dobe napísal niekoľko románov ako napríklad Farárova dcéra, Nadýchnuť sa, Road to Wigan Pier, ktoré nám približujú život chudobných ľudí. Zapája sa do občianskej vojny v Španielsku, kde bojuje v légiách španielskeho socialistického hnutia. Tam jeho nadšenie zo socializmu vyprchá po tom, ako vidí intrigy a fanatizmus španielskej ľavice. Orwell spoznáva manipulovanie ideí a histórie a znechutený odchádza domov. O svojich pocitoch píše v knihe Hold Katalánsku. Počas 2. svetovej vojny bol presvedčený, že nastávajúci kapitalizmus nemá šancu prežiť. Navrhoval zoštátnenie majetku, obmedzenie výhod bohatých, slobodu kolóniám ale tvrdo odmietal stalinistický socializmus.
V roku 1944 napísal antistalinistickú alegóriu Zvieracia farma, ktorá patrí medzi jeho najznámejšie diela. Zvieratá sa v nej rozhodnú, že vyženú pána a prevezmú kontrolu nad farmou. Všetci si majú byť rovní a medzi zvieratami má byť spravodlivosť. Prasce sa chopia vedenia a začnú všetko usmerňovať. Po čase si začnú veci prisvojovať bez rozdelenia a zneužívajú dôveru. Na konci sú ešte horší ako ich pôvodní majitelia. Orwell pekne znázorňuje priebeh komunizmu v Rusku. Z počiatku je pri moci cár – farmár, ktorého potom zvrhnú. Občiansku vojnu znázornil tak, že sa majiteľ pokúsil získať farmu násilím späť, ale neúspešne. Prasce si potom upevňujú moc zastrašovaním. Zbavujú sa svojich konkurentov, ktorých očierňujú a vyháňajú z farmy. Nastáva kult osobnosti, zvieratá sú manipulované. Na konci začínajú  vládnuce prasce spolupracovať s ľuďmi. V tomto diele Orwell pekne ukazuje odvrátenú tvár komunizmu: nadraďovanie vládnucej vrstvy, očierňovanie odporcov, propaganda, manipulácia, demagógia, kult osobnosti.

Po smrti svojej manželky sa presťahoval na ostrov Jura, kde napísal svoj posledný román z názvom 1984, ktorý rovnako ako Zvieracia farma kritizuje stalinistický socializmus. Príbeh sa odohráva v roku 1984, v krajine s názvom Oceánia, kde je tvrdá diktatúra a bieda. Na čele diktatúry stojí Veľký brat, ktorého zatiaľ nikto nevidel. Heslom režimu je Vojna je mier, Sloboda je otroctvo, Nevedomosť je sila. Hlavný hrdina, Winston Smith, pracuje ako úradník na Ministerstve pravdy, ktoré sa paradoxne zaoberá manipulovaním článkov. Winstonovou prácou je prepisovať minulosť, kedykoľvek sa niečo zmení, pretože Veľký brat nikdy nemení svoje rozhodnutia a má absolútnu pravdu. Postupne začína pátrať po skutočnej minulosti aj keď si uvedomuje, že ho všade sleduje myšlienková polícia, ktorá trestá každú myšlienku proti strane. Po čase sa zamiluje do spolupracovníčky, Júlie, o ktorej sa dozvedá, že tiež nie je fanatickou obdivovateľkou Strany. Spolu sa pridajú do opozičnej strany, kde sa dozvedá, ako celý systém funguje. Nakoniec oboch zatknú a  mučia. Spočiatku si myslí, že Strana chce od neho mučením získať informácie ale časom pochopí, že ich skutočným cieľom je získanie úplnej pokory a zmenu myslenia. Premyslenosť celého systému ich dovedie do úspechu. Winston dokonca prestane milovať Júliu a stane sa oddaným Strane. Po prepustený, ako úplne iný človek je znovu zamestnaný na Ministerstve pravdy na ešte lepšej pozícii a polícia sa o neho vôbec nezaujíma. Nakoniec to vyzerá tak, že Winston skutočne miluje Veľkého brata a aj opozičná strana je len jeho premysleným dielom. Táto kniha je zobrazením diktatúry, ktorá vládne tak, že si ľudia prestávajú uvedomovať iné možnosti života a stotožňujú sa s ňou. Len niekoľko mesiacov po úmrtí svojej ženy, 21. januára 1950, zomrel v Londýne na tuberkulózu.

Orwellovu tvorbu pekne vystihol aj Alexander Halvoník, ktorý sa vyjadril: „Skutočne, na Orwellových knihách je vari najpríťažlivejšie to, že sú politické a že ich hrdinom je naozajstný homo politicus. Pravdepodobne v tom je aj ich moc a čaro, v tom je ich priekopníckosť i nezastupiteľnosť: písať o politike s notárskou precíznosťou, úhľadným drobnopisom obrazoboreckej slečinky, ale súčasne s kafkovským kozmologickým nadhľadom a skalpelovým sarkazmom. Nečudo, že dvadsiate storočie so svojimi zlomovými kataklizmami by sa dalo nazvať aj orwellovským: vytvorilo Orwella, ale aj Orwell vytvoril storočie. A to ani nehovoríme o Orwellovom prorockom vynáleze newspeaku (očividne takisto nedointerpretovanom), jazyka, do ktorého sa nedá preložiť nijaká kniha napísaná pred rokom 1960, do ktorého sa však bude napriek tomu prekladať všetka literatúra, aby napokon po roku 2050 všetci žili jeho ideologizovanú realitu. Orwell totiž nie je nijaký scifista, je to vizionársky realista, ktorý rozumie prečo sa vznešené ideály preklápajú na dusnú skutočnosť a z čoho sa rodí totalita, ale na rozdiel od romantických rojkov a fantastov to všetko vie diagnostikovať, a to ani nie tak u svojich protivníkov a politických lapikurkárov, ako na osude moderného politického sveta.“ (Alexander Halvoník: Ako nový svet vymení za starý. Bratislava : Slovart, 2005).
 
Záver
Na záver sa chcem zastaviť pri jednom komentári, ktorý som čítal na internete. Písalo sa v ňom, že dnešná tvorba nedosahuje úroveň diel vzniknutých za socializmu. Aj niektorí umelci kedysi prenasledovaný komunistickými úradmi tvrdia, že utláčanie kultúre prospieva a v zápase s ním vraj vznikajú najlepšie diela. Ja s týmto vrdením nesúhlasím. Nikde sa síce nepíše, že sloboda sama o sebe môže vyvolať vrcholnú umeleckú tvorbu ale šesťdesiate roky boli celosvetovo vzácne mimoriadnou originalitou vo všetkých sférach od divadla až k hudbe. Považujem za veľkú brzdu pokroku, keď spisovateľ nemôže uverejniť svoj názor. Túto možnosť má dnes každý spisovateľ a nesúhlasím s názorom, že cenzúru dnes ovládajú peniaze. Dokonca aj chudobný autor dnes môže šíriť svoje diela prostredníctvom internetu alebo domácej tlače a získať si tak čitateľských záujemcov. Vo všeobecnosti platí, že peniaze sa zohnať dajú ale sloboda sa nedá.