Zakorenenosť (Úvaha)

Zakorenenosť (Úvaha)

Na jar r. 1981 známeho sociológa George Gildera požiadali, aby predniesol príhovor na 45. každoročnom stretnutí ročníka jeho otca z Harvard University, kde aj o­n sám študoval. Jeho otec bol pilotom bombardéra v 2. svetovej vojne, kde aj zahynul. Ako syn svojho otca nikdy nepoznal. Hovorilo sa, že jeho otec veľa písal. No nič z toho sa nezachovalo.

Jediná vec, ktorá sa zachovala bol úvodník, ktorý napísal r. 1936 pre časopis Harvardu Crimson z príležitosti návštevy prezidenta Franklina Roosevelta, keď univerzita slávila svoju tristoročnicu. Bol zaskočený slávnostným tónom vety, ktorou svoj článok končil: „Kiež nám prítomnosť tohto muža v Bielom dome v čase oslavy našej tristoročnice slúži ako užitočná protiváha hoci prirodzeného predsa prílišného zdôrazňovania úspechov Harvardu.“ Stala sa však zaujímavá vec: deň po tom, čo Gilder dostal prvé zviazané stránky svojho diela o ekonómii a dôležitosti rodinných mravných hodnôt s názvom Wealth and Poverty (Bohatstvo a chudoba) ho informovali, že v strýkovej pivnici sa našla jedna veľká krabica, v ktorej je množstvo otcových písomností. Na samom vrchu krabice sa nachádzal 175 stranový rukopis otca o ekonómii, na ktorom práve pracoval, keď ho povolali do vojny, v ktorej nakoniec zomrel. Jednou z tém, ktoré rozvíjal, bola téma o dôležitosti toho, čo o­n nazval „nedotknuteľným kapitálom“. Text témy sa takmer dokonale zhodoval s tým, čo Gilder rozvinul vo svojej vlastnej téze v diele Wealth and Poverty, totiž že hybnou silou slobodnej ekonomiky nie sú materiálne zdroje, ba ani hmotný kapitál, ale to, čo o­n nazýva termínom „metafyzický[1] kapitál rodiny a viery“, to znamená hodnoty.

Rukopis bol potvrdením toho, čo v sebe Gilder nosil takmer počas celej svojej ranej mladosti, totiž že sa akoby nejakým mystickým spôsobom cítil napojený na svojho otca, ktorého nikdy nepoznal. Rodina, podľa neho, nie je nejaká svojvoľná súhra tlaku a príkladu rodičov, ktorých výsledkom je osamostatnenie sa človeka od rodičovského domu. Jej vplyv nie je obmedzený len na gény alebo domáce prostredie. Vplyv rodiny prekračuje každú vzdialenosť (geografickú či časovú), ba dokonca ide poza smrť.

„Môj otec ma neučil žiadnej ekonomike“, píše Gilder, „a ani Harvard ma jej nenaučil o nič viac; ak nepočítam kurz úvodu do ekonomiky, v ktorom som ledva prešiel. No keď som vo svojej štyridsiatke objavil literatúru o tomto subjekte, zrazu som narazil na nový zdroj kreativity a intelektuálnej sily, o ktorom by som si nikdy nebol myslel, že ho vlastním. Rád pripúšťam, že niečo z tejto inšpirácie pochádzalo práve od toho mladého muža v kahki odeve, ktorý sa nachádzal vo vojne proti nacistom, a ktorý nechal doma svojho dvojročného chlapca a v krabici nedokončený text o ekonomike.“

Väčšina úspechov a výdobytkov vo svete je odrazom sily rodiny. Gilder vyznáva, že po promócii na Harvarde mu trvalo viac než 20 rokov, než objavil múdrosť svojej mladosti: t.j. „vieru v Boha a v rodinu,“ píše, „ktorej ma učila hlavne moja matka, keď som rástol na farme v Massachusetts.“ Teraz sa pripravuje na príhovor, ktorý má predniesť triede svojho otca z r. 1936 a povedať im o nezastupiteľnej roli toho „tak ťažko definovateľného kapitálu“ a nenahraditeľnosti manželstva a morálky, rodiny a viery.

Toto mystické prepojenie (vzťah), prepojenie medzi otcom a synom, ktoré preklenuje život a smrť, je možné vidieť aj na nasledujúcom príbehu. Tentoraz pôjde o prepojenie medzi matkou dcérou.

Rosa Tavino Manesová bola v hlbokom spánku jednej augustovej noci r. 1986, keď sa zrazu prebudila na matkin hlas. No nakoľko jej matka bola už 5 rokov mŕtva, pocit že počuje jej hlas ju vystrašil. Hlas bol však jasný a naliehavý: „Rosa, č scritt? č scritt? (v spisovnej taliančine „Rosa, hai scritto? hai scritto? – Rose, napísala si? napísala si?).

Spolu s hlasom svojej matky, ktorý znel tak silne a tak naliehavo mala aj videnie. Videla mladé dievča, asi vo veku puberty, nesúce na svojej hlave džbán vody. Vtom, zrazu, Náhle miestnosť, v ktorej sa nachádzala prežiaril záblesk silného svetla a to takou žiarou, že Rose vyskočila na rovné nohy. Šla rovno k písaciemu stroju a počas nasledujúcich pár hodín písala a písala, až napísala neuveriteľných 50 strán textu. Ako sa neskôr vyjadrila: „Slová, ktoré dávala na papier, ako keby plynuli priamo z neba.“

Nasledujúce ráno dala strany textu, ktorý napísala, svojej dcére, Palmine, ktorá bola veľmi blízkou Rosinej mame. Palmine akosi inštinktívne spoznala, že číta príbeh svojej milovanej starej mamy, hoci nemohla uveriť, že ho napísala jej mama za tak krátky čas počas predchádzajúcej noci. Poprosila svoju matku, aby napísala viac. Rosa, pobádaná svojou matkou i svojou dcérou počúvla. Celé nasledujúce tri roky robila výskum, uvažovala a spomínala si a všetko to potom popísala v románe, ktorý je dnes známy pod menomPrima Vera: Springtime, do ktorej začlenila od kapitoly siedmej do štrnástej tých 50 strán, ktoré napísala počas tej prvej pamätnej noci v auguste 1986. Podľa jej vlastných slovo tieto kapitoly sú odlišné od ostatných: svojou popisnou krásou prevyšujú všetko ostatné, čo sa v knihe nachádza v ostatných kapitolách.

Prima Vera, čo znamená „prvá pravda“, „prvý svadobný prsteň“ a „prvá zeleň“. Je ale aj slovo, ktoré do mysle privádza myšlienku chutného jedla, ktoré sa nazýva po taliansky pasta primavera, čo je cestoviny s jarnou omáčkou. Primavera, znamená jar. A možno sa tu naozaj poukazuje na najzákladnejší význam tohto slova, na „jar“. V tomto zmysle je tu poukaz na niečo, čo preklenuje generácie a čo hovorí o zdroji nepretržitej obnovy v talianskej rodine, kde sa deti napájajú na rodičov i na starých rodičov, vo chvíli kde sa otvárajú pre niečo nové, hlavne keď sa jednalo o vysťahovalcov, ktorí v hojnosti museli kvôli existenčným dôvodom opúšťať svoju krajinu, no v novej krajine si zachovali to, čo im dávalo ich identitu. Je to inšpirujúci a srdečný príbeh večnej jari nádeje, ktorý drží pohromade nielen všetky nasledujúce generácie talianskej rodiny, ale zároveň to drží pohromade i všetky ostatné rodiny navzájom.

Komentár

Zakorenenosť, pôvodné slovo piety nie nejaký povrchný prejav náboženstva. Piety totiž v doslovnom preklade znamená nábožnosť, zbožnosť. Je to skorej hlboká úcta voči silám, ktoré tu boli pred nami, a ktoré nás priviedli k bytiu. Je to úcta k Bohu, k prírode a k rodičom. Človek cez zakorenenosť zostáva zjednotený s tým, čo je dobré z jeho minulosti, čo je hodnotné a užitočné z jeho tradície. Ako to vysvetľuje Tevya vo svojom Huslistovi na streche: bez tradície nevieme, čo sa od nás očakáva a tak sa stávame zraniteľní na pád, tak ako huslista na streche. Zakorenenosť nás uschopňuje ctiť si tradíciu v chestertonovskom zmysle ako tzv. „demokraciu zomrelých“.

Nemecké slovo na angl. slovo piety pietät je odvodené od latinského slova pietas. Istý nemecký prekladateľ však, vedomý si toho, že podstatný zmysel slova pietas by mohol byť v nebezpečenstve, že sa navždy stratí, vytvoril iné slovo, v ktorom by sa zachovalpôvodný zmysel toho termínu: Blutpflichtverbundenheit, čo doslova znamená, napriek jeho neohrabanosti, povinnosť pokrvnej napojenosti. V slovenčine je ťažké nájsť zodpovedajúce slovo. Najlepšie bude slovo zakorenenosť, alebo vedomie napojenosti, prepojenosti. Zakorenenosť je založená na uvedomovaní si, že jestvuje prepojenie medzi Bohom a stvorením, predkami a potomkami, rodičmi a deťmi. Čnosť zakorenenosti zahŕňa náležitú úctu, ktorú by človek mal mať voči tomu, čo tu bolo pred ním, čo začalo a formovalo jeho život. Cez zakorenenosť si človek uvedomuje, že nie je sám, rozpoznáva rolu, ktorú hrá v plynutí času. Človek zakorenenosti uznáva dobro minulosti i dobro budúcnosti, pretože je hlboko zjednotený aj s jedným aj druhým. Jeho zakorenenosť je pre neho silným zdrojom nádeje, pretože vie, že nakoľko tu nie je sám, nie je nenapojený, jeho momentálny neúspech vo vlastnom živote môže priniesť úspech, či polody pre tých, ktorí prídu po ňom. Toto je veľké povedomie, ktoré bolo zvlášť silné pre biblických ľudí. Svoj život videli ako súčasť väčšieho celku. A tak ich netrápilo, keď o­ni sami nevideli a vlastne ani nemohli vidieť plody svojho snaženia. Veď si spomeňme len na Abraháma, od ktorého sa tak veľa požadovalo: aby opustil všetky istoty a odišiel vo svojom vysokom veku do neznámej krajiny. A to kvôli prísľubu, že jeho potomstva bude ako „hviezd na nebi“. Pritom jemu bolo jasné, že to je niečo, čo o­n nikdy svojimi fyzickými očami neuvidí. No nezaujímalo ho to. Na cestu sa vydal. Tak to bolo aj s nasledujúcimi generáciami biblických velikánov.

Na svete sú doteraz ľudia a národy, pre ktorých toto má veľkú hodnotu. Preto sa silne sústreďujú na hodnoty rodiny, na plodenie a výchovu detí, na dobrého ducha, ktorého do nich vtláčajú. Vedia, že to je ten istý duch, ktorý tak pokračuje z generácie na generáciu.

My žijeme v dobe individualizmu, v ktorom má hodnotu len to, čo nám prinesie okamžitý úžitok a to len nám. Naša necitlivosť ide až tak ďaleko, že k prírode pristupujeme ako k dojnej krave, kde nás nezaujíma, čo tu bude po nás, hlavná vec je, že my máme z toho, čo tu je momentálny úžitok. Takýto postoj je veľmi nový a je bezpochyby znamením veľkej deštrukcie, ktorá na nás čaká, ak sa náš postoj nezmení. Človek žasne, keď chodí po Európe a skúma históriu napríklad architektúry. Ľudia začali stavať chrám, hoci vedeli, že nebudú nikdy vidieť ako vyzerá, lebo sa nedožijú jeho dokončenia. Mnohé chrámy, ktorých krásu my dnes obdivujeme ich stavitelia nikdy nevideli. Videli ich až tí poslední, ktorí ich dokončovali. Kolínsky dóm napríklad stavali 800 rokov. Chrám sv. Petra v Ríme vyše 150 rokov. V USA je smutným faktom, ako sa zachádza z historickými budovami. Hoci tam Európania žijú už vyše 500 rokov staré budovy tam takmer nenájdeme. Búrajú sa, pretože sú ekonomicky ťažko udržateľné. To, čo vyhráva, sú peniaze a nie poklady ducha. Za svojho 4-ročného pobytu v Chicagu som videl búranie 3 katolíckych chrámov nevšednej veľkosti a krásy, ktoré budovali, možno z posledného, dávni prisťahovalci. S chrámami sa vymazáva z myslí ľudí aj čosi veľmi podstatné, pretože chrámy sú viac, než čokoľvek iné, sú nositeľmi ducha a pamäte ľudí a národov. Ľudia sa cez takého aktivity stávajú vykorenenými. Nielen že potom necítia žiadnu povinnosť voči svojim predchádzajúcim generáciám – a tým samozrejme aj svojim rodičom – ale ani sami nevedia, kto sú. Sú potom ako pierko vznášajúce sa vo vetre: bez napojenosti na kohokoľvek, na čokoľvek, síce slobodní, no opustení.

Sokrates bol človekom zakorenenosti. V Platónovom dialógu s názvom Euthyphro rovnomenný muž Euthyphro zamýšľa poslať svojho vlastného otca k smrti; chce ho zavraždiť. Socrates rozvinie s Euthyphrom dlhý rozhovor o čnosti a morálke. Sokratove jemné argumenty Euthyphra rozčúlia, pretože jeho myšlienky prúdia nie z niečoho, čo by bolo výrazom jeho úcty k minulosti, ale výlučnez jeho prehnaného zamestnávania sa samým sebou. Euthyphro nezakorenene prehlási, že niečo je sväté nie preto, že to je naozaj sväté, ale iba preto, že o­n povie, že to je sväté. Euthyphro je očarený unesený viac mocou a sebaprospechom, ako zakorenenosťou, ktorá by mu umožnila uznať, že tu je aj niečo, čo ho presahuje.

Boccaccio, ktorý napísal životopis Danteho, rozpráva príbeh tomto veľkom básnikovi, ktorý by sa zaiste veľmi páčil Sokratovi. Dante daroval svetu jedno z jeho najslávnejších a najväčších diel literatúry: Božskú komédiu. No keď zomrel r. 1321, posledných trinásť spevov poslednej časti jeho eposu „Raja“ sa nedalo nájsť. Stratili sa. Zúfalí obdivovatelia Danteho premýšľajú čo urobiť. Nakoniec sa rozhodnú požiadať synov Danteho Jacoppa a Piera, ktorí boli obaja básnikmi, aby o­ni dokončili dielo svojho otca. No, ako hovorí Boccaccio, vec nakoniec vyriešil šťastný zázrak. Totiž jednej noci, v deviatom mesiaci po Danteho smrti, keď Jacopo di Dante spal: „Jeho otec sa mu zjavil, odetý v čisto bielom a jeho tvár žiarila mimoriadnym svetlom… Jacopo sa ho spýtal, či žije, a … Dante odpovedal: „Áno, no v skutočnom živote, nie v našom živote.“ Potom sa ho Jacopo spýtal, či dokončil svoje dielo pred tým, než prešiel do tohto svojho skutočného života, a … čo sa stalo s tou jeho poslednou časťou, ktorá chýba. … Dante odpovedal: „Áno, dokončil som to.“ Stále v spánku vzal potom svojho syna za ruku a viedol ho do jednej miestnosti. Tam sa dotkol jednej zo stien a hovorí: „Čo tak veľmi hľadáš, je tu.“ Nasledujúce ráno ešte pred svitaním Jacopo šiel do miestnosti, ktorú mu ukázal jeho otec a v skrytom priestore našiel chýbajúce spevy „celé plesnivé od vlhkosti steny, a ak by tam boli ostali ešte dlhšie, určite by sa boli úplne zničili.“

Nemecký básnik Jean Paul Richter raz povedal, že „Slová, ktoré otec hovorí svojim deťom v súkromí domu nie sú nikdy prepočuté. Je to s nimi ako so šepotom v tuneloch: je ich počuť na konci a znejú do budúcnosti.“ Nasledujúce dva príbehy z rozličných prostredí – basketbalu a psychoterapie – svedčia o tom, aké veľmi rozličné môžu byť plody zakorenenosti.

Phil Niekro, starnúci hráč klubu New York Yankees viedol svoj klub 6. októbra 1985 do posledného zápasu sezóny proti Toronto Blues Jays. Vyhrali 8:0. Mal vtedy 46 rokov a bol veľmi úspešným hráčom s osobnými výsledkami, ktoré mu takmer naisto zaisťovali jeho budúcu vstup do Basketbalovej siene slávy. No v tej chvíli pre Niekra nebolo najdôležitejšie to, že dal ďalší gól na jednom zo svojich 300 vyhratých zápasov, ale že práve v ten deň jeho otca premiestnili v nemocnici z miestnosti intenzívnej starostlivosti do miestnosti určenej na zotavenie. Jeho stav sa zlepšil.

Okamžite po zápase, nevšímajúc si ani novinárov, letel do nemocnice a a keď sa so svojím otcom zvítal vložil mu do rúk basketbalovú loptu, ktorou práve dal svoj gól. Vložil ju do tých istých rúk, ktoré mu pred mnohými rokmi učili, ako hádzať loptou na zápasoch. Otec Niekro bol tiež významným basketbalistom. Keď si raz zranil rameno a bolo mu jasné, že ním už nebude môcť triafať loptou ako pred tým, naučil sa iný hod; taký, aký mu jeho rameno dovoľovalo. A týmto svojim hodom sa stal známym. Svojich dvoch synov naučil tomuto svojmu hodu a Philov brat Joe sa práve v tomto hode veľmi vyznamenal. No to, že o­ni dvaja synovia svojho otca dosahovali dobré výsledky nebolo také dôležité. Dôležité bolo, že to bol tiumf rodiny a že otec Niekro sa z ich úspechov tešil tak ba možno ešte viac, ako sa z nich tešili o­ni sami.

Ďalší príklad pochádza zo života veľkého psychoterapeuta Viktora Frankla, zakladateľa logoterapie, ktorá je akceptovaná aj v katolíckej cirkvi ako jedna z veľkých metód na uzdravenie ducha. Krátko pred 2. svetovou vojnou Viktora Frankla povolali na americký konzulát vo Viedni, aby mu udelili prisťahovalecké vízum. Jeho rodičia očakávali, že opustí Rakúsko hneď ako dostane víza a že v Spojených štátoch nájde dobré podmienky na rozšírenie svojej novovyvinutej teórie logoterapie.

No pre samotného Frankla rozhodnutie opustiť Rakúsko nebolo také jednoduché. Myšlienka, že by mal opustiť svojich rodičov ho netešila. Vedel, že ako Židia sa nachádzali v nepretržitom nebezpečenstve, že by mohli byť kedykoľvek odvlečení do koncentračného tábora. Táto dilema ho priviedla k tomu, že žiadal doslova o znamenie z neba. Najťažšie rozhodnutia, ktoré človek vo svojom živote robí sa netýkajú rozhodnutí medzi dobrom a zlom, ale medzi dvoma dobrami, ktoré sú jedno s druhým vo vzájomnom konflikte. Práve vo chváli, keď si žiadal toto znamenie si všimol kúsok mramoru, ktorý ležal na stole v dome svojich rodičov. Keď sa otca pýtal na to, čo to je za kameň, otec mu vysvetlil, že ho našiel na mieste, kde nacisti vypálili najväčšie viedenskú synagógu. Kmeň bol časťou dvoch tabúľ, do ktorých bolo vytesané Desatoro. A práve kúsok kameňa, ktorý ležal na stole niesol na sebe vyryté a zlatom obtiahnuté slová v hebrejčine: „Cti svojho otca i svoju matku, aby si dlho žil na zemi.“ Frankl toto považoval za znamenie, a rozhodol sa so svojimi rodičmi zostať a svoje americké vízum nechal prepadnúť, aj keď jeho rodičia mali – samozrejme z lásky k nemu – iný názor.

Keď potom prišiel ten správny čas, Frankl naozaj prišiel do Ameriky a úspešne uviedol svoj nový koncept logoterapie – o uzdravení duše tým, že si človek pozrie a preverí svoje motívy k životu. Nie je to vôbec náhoda, že Franklova logoterapia je nabitá myšlienkou zakorenenosti. Človek bude schopný objaviť svoj život iba vtedy, keď bude uvažovať o svojom pôvode. Aby bol schopný odpovedať si na otázku: „Kde idem?“, musí sa najprv zastaviť a odpovedať si na otázku: „Odkiaľ som prišiel?“

Pre veriaceho je jasné, že požehnania idú z generácie na generáciu. A že my sme ako potrubie, ktoré si odovzdáva ďalej to, čo vlastní. No na to, aby požehnania na nás prechádzali, musíme mať voči svojim koreňom úctu.