Ideál rodiny

Ideál rodiny 

Láska a manželstvo – ideál rodiny a pseudorodina. Už z úvodnej Biblickej správy, ktorú nachádzame Láska a manželstvo – ideál rodiny a pseudorodina Už z úvodnej Biblickej správy, ktorú nachádzame v knihe Genezis, sa dozvedáme, že človek bol stvorený ako vrchol Božieho stvorenstva, a dobre vieme, že človeka Boh chcel najmä kvôli nemu samému, aby mu slúžil, žil pre Neho a napĺňal Boží plán uprostred všetkého tvorstva. Prvého človeka, Adama, však Boh nenechal samého, nakoľko videl, že človeku je samému smutno a je akoby opustený.

Preto sa rozhodol priviesť mu ako pomoc ženu Evu, ktorá s ním mala vytvoriť dokonalé spoločenstvo muža a ženy a mali naplniť a podmaniť si Zem, panovať nad všetkým tvorstvom a žiť v súlade s Bohom. Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza o manželstve nasledovné : „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“ Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi… „Sám Boh je pôvodcom manželstva.“ Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli zo Stvoriteľových rúk. Manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň, hoci v priebehu storočí prešlo početnými zmenami v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch.

Pri týchto rozdielnostiach sa nemá zabúdať na spoločné a trvalé črty. Hoci sa dôstojnosť tejto ustanovizne neprejavuje všade s rovnakou jasnosťou, predsa len vo všetkých kultúrach jestvuje určitý zmysel pre veľkosť manželského zväzku, lebo „blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva. Dôležité : Hlavnými účastníkmi manželskej zmluvy sú muž a žena, pokrstení a slobodní uzavrieť manželstvo, ktorí slobodne vyjadria svoj súhlas. „Byť slobodným“ znamená: — nepodliehať prinúteniu; — nemať prekážky zo strany prirodzeného alebo cirkevného zákona. Manželstvo je sviatosť, ktorú si snúbenci vysluhujú pred Všemohúcim Bohom snúbenci. Kňaz tu pôsobí iba ako kvalifikovaný svedok Cirkvi. Túto sviatosť si vysluhujú iba oni. Kňaz (alebo diakon), ktorý asistuje pri slávení manželstva, prijíma v mene Cirkvi súhlas manželov a udeľuje im požehnanie Cirkvi.

Prítomnosť služobníka Cirkvi (ako aj svedkov) vyjadruje viditeľným spôsobom, že manželstvo je ekleziálnou skutočnosťou. Z tohto dôvodu Cirkev normálne vyžaduje od svojich veriacich cirkevnú formu uzavretia manželstva. Viacero dôvodov prispieva na vysvetlenie tohto rozhodnutia: — sviatostné manželstvo je liturgický úkon. Preto je vhodné, aby sa slávilo vo verejnej liturgii Cirkvi; — manželstvo uvádza do cirkevného stavu (ordo), vytvára práva a povinnosti v Cirkvi medzi manželmi a voči deťom; — pretože manželstvo je životným stavom v Cirkvi, je potrebné, aby bola istota o uzavretí manželstva (odtiaľ povinnosť mať svedkov); — verejný ráz súhlasu chráni manželský súhlas, keď raz bol daný, a pomáha zostať mu verným. Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza o manželstve nasledovné : „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“ Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi… „Sám Boh je pôvodcom manželstva.“ Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli zo Stvoriteľových rúk. Manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň, hoci v priebehu storočí prešlo početnými zmenami v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch.

Pri týchto rozdielnostiach sa nemá zabúdať na spoločné a trvalé črty. Hoci sa dôstojnosť tejto ustanovizne neprejavuje všade s rovnakou jasnosťou, predsa len vo všetkých kultúrach jestvuje určitý zmysel pre veľkosť manželského zväzku, lebo „blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva. Dôležité : Hlavnými účastníkmi manželskej zmluvy sú muž a žena, pokrstení a slobodní uzavrieť manželstvo, ktorí slobodne vyjadria svoj súhlas. „Byť slobodným“ znamená: — nepodliehať prinúteniu; — nemať prekážky zo strany prirodzeného alebo cirkevného zákona. Manželstvo je sviatosť, ktorú si snúbenci vysluhujú pred Všemohúcim Bohom snúbenci. Kňaz tu pôsobí iba ako kvalifikovaný svedok Cirkvi. Túto sviatosť si vysluhujú iba oni. Kňaz (alebo diakon), ktorý asistuje pri slávení manželstva, prijíma v mene Cirkvi súhlas manželov a udeľuje im požehnanie Cirkvi. Prítomnosť služobníka Cirkvi (ako aj svedkov) vyjadruje viditeľným spôsobom, že manželstvo je ekleziálnou skutočnosťou. Z tohto dôvodu Cirkev normálne vyžaduje od svojich veriacich cirkevnú formu uzavretia manželstva. Viacero dôvodov prispieva na vysvetlenie tohto rozhodnutia: — sviatostné manželstvo je liturgický úkon. Preto je vhodné, aby sa slávilo vo verejnej liturgii Cirkvi; — manželstvo uvádza do cirkevného stavu (ordo), vytvára práva a povinnosti v Cirkvi medzi manželmi a voči deťom; — pretože manželstvo je životným stavom v Cirkvi, je potrebné, aby bola istota o uzavretí manželstva (odtiaľ povinnosť mať svedkov); — verejný ráz súhlasu chráni manželský súhlas, keď raz bol daný, a pomáha zostať mu verným.

Výraz funkčná rodina tu uprednostňujeme pred pojmom normálna rodina, harmonická rodina, zdravá rodina a neklinická rodina. Klinické rodiny sú definované prítomnosťou nejakej poruchy. Vtedy sa vychádza z pojatia normy ako aj neprítomnosti ochorenia(poruchy).

Normu môžeme definovať i ako štatistický priemer, i ako ideál, i ako zvyklosť. V dobe, kedy neexistuje záväzný model rodiny, sa dá len ťažko konštruovať záväznú normu. Je nutné sústrediť sa na hlavné funkcie rodiny, ktorými sú výchova detí, uspokojovanie potrieb dospelých členov rodiny... Je samozrejmé, že rodiny dosahujú svojich cieľov rôznymi cestami, preto je nepoužiteľné i procesné pojatie normy.

Vo funkčných rodinách sa napriek tomu očakáva dobre za dobré. Členovia rodiny na seba berú ohľady a rešpektujú sa. Tieto rodiny sú charakteristické pevnou koalíciou medzi rodičmi, ktorú žiadny vonkajší vplyv nedokáže trvalo ohroziť. V rodine je jasná hierarchia zodpovednosti. Jedinečnosť jednotlivcov je hodnotená pozitívne. Rodine existuje rovnováha medzi intimitou a potrebou zdieľania.

V komunikácii disfunkčných rodín sa zisťuje veľa nedorozumení, zmätkov, neurčitostí. Je v nej tiež vysoká stereotypia. Rodina sa drží zabehnutých spôsobov komunikácie, neodvažuje sa hľadať nové spôsoby. Komunikačná iniciatíva členov disfunkčných rodín býva nízka, v rodine sa však môže vyskytovať niekto, kto sa pokladá za ich hovorcu a strážcom rodinných pravidiel. Ten potom ovláda pole, ostatní sú ticho, nepresvedčivo pritakávajú, niekedy sa niekto agresívne postaví proti celej rodinnej autorite.

Vo funkčných rodinách zase každý hovorí sám za seba. Rozhovory sú jasné, priame, adresované. Komunikácia je živá, aktívna. Je v nej veľa dialógov, ktoré plynulo prechádzajú od jednej dvojice k druhej. Rodina je otvorená pre nové myšlienky a nové riešenia problémov. Sociálna i iná realita je rodinou interpretovaná nezakreslene. Je spracovaná pod vplyvom rodinných tradícii. Ktoré rodinu hodnotovo orientujú.

V dysfunkčných rodinách, ktoré sa dostávajú do odbornej starostlivosti vďaka svojím problémom, býva spozorovaných veľa negatívnych emocionálnych prejavov, od ironizovania až k otvorenému a priamemu napadnutiu. Vyskytujú sa i neskrývané prejavy beznádeje a zúfalstva.

V rodinách funkčných je atmosféra, pozitívnejšia. Ľudia dávajú najavo potešenie so vzájomného kontaktu. Každá rodiny má inak nastavený svoj emocionálny termostat a určiť hranicu medzi priateľským dopichovaním a odmietavým ironizovaním môže najskôr ten, kto je dokonalo zasvätený do rodinných signálov, teda člen rodiny. Medzi bádateľmi panuje zhoda v tom, že mimoslovné indikátory emócií (tón hlasu, mimika, pantomimika)sú lepšími a citlivejšími ukazovateľmi ako samotný obsah reči.

Dysfunkčné rodiny zvládajú i bežnú rutinu domácnosti s obtiažami. Niektorí členovia rodiny z chodu domácnosti buď úplne vypadávajú, alebo robia niečo iné, ako je práve potrebné. V dysfunkčnej rodine nie sú jasné kompetencie. Vyhlasujú sa požiadavky, ktorými sa nikto neriadi.

Funkčná rodiny zvláda chod domácnosti hladko, bez veľkého dohadovania. Závažnejších záležitostiach rozhodujú rodičia, a to tak, že s obaja držia dohodnutého riešenia, aj keď ich východzie názory môžu byť rôzne. V niektorých sférach je deťom dovolené, aby s rodičmi diskutovali a pri konečnom rozhodnutí je na prianí detí braní ohľad.

Vypočítané charakteristiky funkčných a disfunkčných rodín sú polárne. Nevyplýva z nich, že napr. funkčné rodiny nemajú spory, nemajú komunikačné nejasnosti, nemajú rigidné stereotypy, takýchto prejavov je však relatívne menej. Snáď najpodstatnejšie vo funkčných rodinách je vedomie nutnosti kooperovať, vnímanie potrieb členov rodiny a vyhýbanie sa negatívnemu nálepkovaniu.

Z Riskinového výskumu funkčných rodín stojí ešte za citáciu kvalitatívny popis vzťahov medzi rodičmi a deťmi, ktorý pôvodne nebol predmetom šetrenia, ktoré výskumníci sformulovali v diskusiách nasledujúcich po kvantitatívnom vyhodnotení záznamu rodinnej interakcie:

Obaja rodičia vnímajú deti podobne a majú voči nim podobné očakávania.
Deti nemusia byť zlé aby dosiahli v rodine autonómiu.
Rodičia povzbudzujú deti k riešeniu problému, a to aj prípadoch, kedy s riešením dieťaťa nesúhlasí.

Rodičia sa môžu úplne primerane starať o deti, aj keď nemajú šťastné manželstvo. Majú jednoznačne v rodine vedúcu rolu a hranica medzi generáciami je úplne jasná. Určujú deťom zreteľné hranice dovoleného správania sa. Pokiaľ sa rodičia v názoroch na deti líšia, nediskutujú o tom pred deťmi a deti do toho sporu nevťahujú. Deti môžu svojím rodičom vzdorovať, rodičia však strážia medze tohto vzdorovania. Rodičia deti primerane oceňujú za úspechy. Vyjadrujú ambivalentný postoj k postupujúcej nezávislosti svojich detí.