Manželstvo vo svatom písme

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: nany7
Typ práce: Referát
Dátum: 17.12.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 277 slov
Počet zobrazení: 6 899
Tlačení: 644
Uložení: 612
Manželstvo vo svatom písme
 
Manželstvo v Božom pláne
  Sväté písmo sa začína stvorením muža a ženy na Boží obraz a podobu a končí sa videním "Baránkovej svadby" (Zjv 19, 7.9). Od svojho začiatku až do konca Písmo hovorí o manželstve o jeho tajomstve, o jeho ustanovení a o význame, ktorý mu dal Boh, o jeho pôvode a cieli, o rozličných spôsoboch jeho realizácie v priebehu dejín spásy, o jeho ťažkostiach vyplývajúcich z hriechu a o jeho obnovení "v Pánovi" v novej zmluve Krista a Cirkvi.
 
Stvorenie muža a ženy
Boh stvoril človeka z lásky a povoláva ho k láske. Láska je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Keďže Boh stvoril ľudí ako muža a ženu, ich vzájomná láska je obrazom Božej lásky. Táto láska, ktorú Boh požehnáva je určená, aby bola plodná: "Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem. Podmaňte si ju." (Gn 1,28) Sväté písmo tvrdí, že muž a žena sú stvorení jeden pre druhého: "Nie je dobre byť človeku samému" (Gn 2,18). Žena je "telo z jeho tela", t. j. je rovná mužovi a veľmi blízka; je mu daná Bohom ako "pomoc". "Preto muž opustí svojho otca a matku, pripúta sa k svojej manželke a budú jedným telom." Ježiš Kristus potvrdzuje, že to znamená trvalú jednotu životov obidvoch, keď pripomína, aký mal Stvoriteľ plán od začiatku: "A už nie sú dvaja, ale jedno telo." (Mt 19,6)
  Sám Boh je pôvodcom manželstva a pri stvorení "vpísal" manželstvo do prirodzenosti muža a ženy. Manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň, hoci v priebehu storočí prešlo rôznymi zmenami v rozličných kultúrach. Napriek tejto kultúrnej rôznosti, všade existuje určitý zmysel pre veľkosť manželského zväzku.
 
Manželstvo za vlády hriechu
Každý človek skusuje zlo okolo seba a v sebe. Táto skúsenosť sa pociťuje aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nesvornosťou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a roztržke. Vo viere však môžeme konštatovať, že tieto ťažkosti nepochádzajú z prirodzenosti muža a ženy ani z prirodzenej povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, zlom vo vzťahu s Bohom, má ako prvý následok zlom vo vzťahu muža a ženy. Ich vzťah sa narušil vzájomnými obžalobami, ich vzájomná príťažlivosť, ktorá je darom Stvoriteľa, sa zmenila na vzťahy panovačnosti a žiadostivosti; nádherné povolanie muža a ženy, aby boli plodnými, aby sa rozmnožovali a ovládli zem, sa zaťažilo bolesťami pôrodu a námahou pri zarábaní si na chlieb. Aby sa rany po hriechu vyliečili, muž a žena potrebujú pomoc milosti, ktorú im Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nikdy neodoprel. Pomáha manželom, aby dokázali prekonať uzatváranie sa do seba, egoizmus, vyhľadávanie vlastného pôžitku a otvára ich pre vzájomné darovanie a pomoc.
  V Starom zákone Boh pripúšťal mnohoženstvo patriarchov a kráľov. Mojžišov zákon mal za cieľ chrániť ženu pred svojvoľnou nadvládou muža. Ježiš vysvetľuje, že Mojžiš dovolil prepustiť manželku pre "tvrdosť" mužovho srdca. Knihy Rút a Tobiáš podávajú nádherné svedectvá o chápaní manželstva a o vernosti a nežnosti manželov.
 
Manželstvo v Pánovi
Na začiatku svojho verejného života Ježiš vykonal svoje prvé znamenie - na žiadosť svojej Matky - počas svadobnej hostiny. Cirkev pripisuje veľkú dôležitosť Ježišovej prítomnosti na svadbe v Káne. Vidí v tom potvrdenie, že manželstvo je dobré, a predpoveď, že od tej chvíle bude manželstvo účinným znakom Kristovej prítomnosti. Ježiš vo svojom kázaní jednoznačne učil, aký je pôvodný význam zväzku muža a ženy, takého, aký ho chcel Stvoriteľ na začiatku. Dovolenie prepustiť vlastnú manželku, ktoré dal Mojžiš, bolo ústupkom pred tvrdosťou srdca. Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný. Uzavrel ho sám Boh: "Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje" (Mt 19,6) Toto jednoznačné naliehanie na nerozlučiteľnosť manželského zväzku mohlo vyvolávať rozpaky a zdať sa neuskutočniteľnou požiadavkou. Ježiš však neuložil manželom neúnosné a príliš ťažké bremeno, on sám dáva silu a milosť žiť manželstvo. Ak manželia budú nasledovať Krista, budú môcť pochopiť pôvodný zmysel manželstva a s Kristovou pomocou podľa neho žiť. Celý kresťanský život nesie znak lásky Krista a Cirkvi ako lásky ženícha a nevesty.
 
Príklady manželstva zo Svätého písma - kniha Rút a Tobiáš
 
Dôležitá úloha! - prečítať si obidve knihy
 
Posolstvo knihy Rút:
  Moabčanka Rút je príkladom základných rodinných čností. Jej oddanosť a šľachetná láska k svokre je obdivuhodná a dojímavá. Prináša veľké obete: opustí svoju vlasť, svoju pokrvnú rodinu a nádej na nové manželstvo vo svojej rodnej krajine. Pripája sa k Noemi, a hoci ňou, ako príslušníčkou moabského ľudu, Izraeliti opovrhovali, chce patriť k ich národu a uctievať Jahveho ako svojho Boha. Pre jej horlivosť a čnostný život dostáva pochvaly aj od Bóza. Osobitnú odmenu a požehnanie však dostáva od Boha, keď sa stáva pramatkou izraelského kráľa Dávida. Evanjelista Matúš spomína Rút v rodokmeni Ježiša Krista medzi predkami Dávidovho rodu.
 
Posolstvo knihy Tobiáš:
  Svätopisec predstavuje hlavnú osobu knihy v jej prirodzenom životnom prostredí, v rodine, ktorá tvorí rámec ľudského diania, s jej ťažkosťami, napätiami, utrpeniami, ale aj s jej radosťami a rodinným šťastím. Rodina je základom ľudskej spoločnosti, v ktorej sa traduje duchovné dedičstvo národa. Preto sa v knihe zdôrazňujú tie čnosti, ktoré napomáhajú svorné spolunažívanie členov rodiny, najmä úcta k rodičom. Jedným z rozhodujúcich okamihov je v rodinnom živote uzavretie manželstva, od ktorého závisí budúcnosť novej generácie. Nie div, že starosť o synovo manželstvo je stredobodom Tóbiho rád a usmernení Tobiášovi a manželstvo podľa Božej vôle je ústrednou časťou celej knihy.

KŇAZSTVO V STAROM A NOVOM ZÁKONE
 
Kňazstvo v Starom zákone
  Boh ustanovil vyvolený národ ako "kráľovstvo kňazov a svätý národ". Ale v tomto národe si vyvolil jeden z dvanástich kmeňov, kmeň Léviho, ako kňazský kmeň. Kňazi boli jedinou skupinou okolo ktorej sa vytváralo izraelské spoločenstvo. Museli zachovávať osobitné predpisy, ktoré riadili nielen ich osobný a súkromný život, ale aj život ich rodín a príbuzných. Boli zasvätení Bohu a konali bohoslužbu, preto museli byť v každom ohľade bezúhonní.
  Kňazstvo podľa kňazskej tradície v knihe Levitikus, má svoj začiatok v Mojžišovom bratovi Áronovi. Túto udalosť opisuje kniha Nm 17,1-11. Osobitne sa zdôrazňuje, že hlavnou funkciou kňaza je byť sprostredkovateľom medzi izraelským ľudom a Bohom. Preto len on môže prinášať krvavé a nekrvavé obety a konať bohoslužobné obrady. Kňaz má aj vedúcu úlohu pri riešení komplikovaných otázok v prípade levitskej čistoty: je teda v určitom zmysle sudcom i "lekárom", aj keď sa ako lekár obmedzuje len na diagnózu chorôb bez toho, že by ich mohol liečiť. (Napr. chorý na malomocenstvo sa musel prísť ukázať kňazovi, ktorý ho vylúčil zo spoločenstva. Keď sa z malomocenstva vyliečil alebo sa zistilo, že to nebolo malomocenstvo, opäť sa musel prísť ukázať kňazovi, ktorý mu dovolil včleniť sa do spoločenstva)
 
-  pri tejto otázke je možné spomenúť predobrazy sviatosti kňazstva v Starom zákone.
 
Kňazstvo v Novom zákone - List Hebrejom
  Autor listu Hebrejom sa snaží svojim poslucháčom vysvetliť veľkosť Ježišovho kňazstva. Hovorí, že kňazstvo Ježiša Krista je väčšie než bolo kňazstvo Árona, lebo on nepotrebuje prinášať za seba (na očistenie sa od hriechov) obetu Bohu. Za pravdivejší obraz považuje prirovnať Ježišovo kňazstvo k Melchizedechovi, ktorý je už v knihe Genezis nazývaný kňazom Najvyššieho Boha. Melchizedech je predobrazom Krista svojím menom (Melchizedech znamená "kráľ spravodlivosti")
"Ty si kňaz naveky, podľa radu Melchizedechovho" - vysvetľuje, že Ježišovo kňazstvo je večné, kým levitské kňazstvo bolo nedokonalé a len dočasné.
  V liste je vysvetlená nádherná skutočnosť, že k Ježišovi Kristovi môžeme mať plnú dôveru, lebo sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu; je síce veľkňazom, ale sám prežil a pretrpel naše bolesti, pozná aj naše slabosti, takže úprimne s nami cíti a chce nám pomáhať. Ježiš obetoval seba samého a svojím utrpením a smrťou sa stal pôvodcom a prameňom našej spásy. Boh ho určil za nášho večného veľkňaza. Autor listu Hebrejom porovnáva a vysvetľuje rozdiel medzi obetami, ktoré prinášali kňazi v Starom zákone a obetou Ježiša Krista. Starozákonné obety museli byť prinášané opakovane a aj tak nemohli odstrániť hriech. Kristus priniesol iba jedinú obetu, ktorou nás vykúpil z hriechov.
 
Rozdiel medzi všeobecným kňazstvom a sviatosťou posvätného stavu
  Všeobecné kňazstvo vychádza zo sviatosti krstu. Krstom sme sa stali členmi Cirkvi a krstom sme získali účasť na Kristovom kňazstve. Všeobecné kňazstvo veriacich sa uskutočňuje rozvíjaním krstnej milosti, života viery, nádeje a lásky, spoločné kňazstvo znamená "zvestovať slávne skutky toho, ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla" (1Pt 2,9)
  Sviatosti kňazstva hovoríme aj služobné alebo hierarchické kňazstvo. Služobné kňazstvo je jedným z prostriedkov, ktorými Kristus buduje a vedie svoju Cirkev; je v službách všeobecného kňazstva (napr. udeľovaním sviatostí, ktoré môže vyslúžiť len kňaz)

ZASVATENÝ ŽIVOT
Zasvätený život je stála forma života, kde sa človek slobodne zasväcuje Bohu s úmyslom žiť podľa evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti. Posynodálna apoštolská exhortácia Vita consecrata hovorí: "Aby zasvätené osoby mohli konať správne túto službu, musia mať veľmi hlbokú skúsenosť Boha, uvedomovať si výzvy doby a s pomocou Svätého Ducha rozlišovať ich hlboký teologický zmysel. Práve kvôli týmto skutočnostiam vznikli v priebehu dejín rôzne rehoľné rády.
 
Zasvätený život vznikol asi v 4. - 5. Stor. po Kr. Podnetom vzniku boli slová evanjelia: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho." Mt 16,24-25.
Vznikla ustanovizeň askétov. Boli to ľudia, ktorí túžili po intenzívnejšom náboženskom živote, muži a ženy, ktorí sa z lásky k Bohu zriekli manželstva, požívania mäsa a vína, ale zostali medzi ľuďmi.
Ďalšiu skupinu tvorili ženy - panny a vdovy. Tento spôsob zasväteného života existuje aj v dnešnej dobe. Keď sa žena rozhodne zasvätiť Bohu bez toho, aby vstúpila do nejakého rehoľného rádu, biskup ju podľa schváleného liturgického obradu zasvätí Bohu. Tento spôsob života zaväzuje ženu žijúcu vo svete k modlitbe, pokániu, službe blížnym a apoštolskej práci.
 
Ďalšiu skupinu zasvätených osôb tvorili pustovníci. Boli to ľudia, ktorí sa odlúčili od sveta a podriadili sa jednému duchovnému otcovi, odchádzali na odľahlé miesta, žili v odriekaní a ich cieľom bolo slúžiť len Bohu, nosili mníšske rúcho. Aj pustovnícky spôsob života trvá do dnešných čias.
 
Rehoľný život vznikol na Východe v prvých storočiach kresťanstva. Od iných foriem zasväteného života sa odlišuje tým, že členovia rehoľných rádov žijú v spoločenstvách a skladajú tri sľuby - čistotu, chudobu a poslušnosť, podľa evanjeliových rád. Zakladateľom rehoľného života na východe bol sv. Bazil Veľký a na západe sv. Benedikt. Rehoľný život má byť vo svojich rozličných formách znakom lásky samého Boha v reči našej doby.
 
Okrem týchto foriem zasväteného života existujú aj sekulárne inštitúty, ktorých členovia žijú vo svete, skladajú tri sľuby a udržiavajú medzi sebou vzťahy, ktoré sú vlastné sekulárnym inštitútom (členovia niektorých inštitútov žijú v spoločenstvách, iní nie, len sa príležitostne stretávajú).
 
Poslednú skupinu tvoria tzv. spoločnosti apoštolského života, ktorých členovia žijú bez rehoľných sľubov, žijú v spoločenstvách podľa stanov (predpisov) a vykonávajú apoštolskú činnosť.
 
Význam sľubov čistoty, chudoby a poslušnoti
Čistota - sľub čistoty v sebe zahŕňa povolanie k láske alebo aspoň k snahe milovať tak, ako Boh miluje nás: slobodne, hlboko, veľkodušne a bez túžby vlastniť. Sľub čistoty neznamená, že láska zasvätenej osoby sa má vzťahovať len na Boha a vo vzťahu k ľuďom si má udržiavať odstup. Takýto postoj by bol neevanjeliový. Sväté písmo spája výzvu k láske voči Bohu s výzvou k láske voči konkrétnemu človeku. Preto aj zasvätený človek má prosiť Boha, aby mu dal lásku k ľuďom. Jeho poslaním je ukazovať Božiu lásku iným, keď predtým spoznal Božiu lásku k sebe. Priestor kedy zasvätený človek poznáva Božiu lásku k sebe, je modlitba. Jeho láska nemôže byť všeobecná (milovať všetkých rovnako), lebo aj Ježiš Kristus miloval konkrétnou láskou. (Napr. spomedzi apoštolov, zvlášť mal rád Jána; konkrétnu lásku preukázal Márii Magdaléne, Zachejovi...) Nebezpečenstvo "všeobecnej lásky" je v tom, že nakoniec zasvätený človek síce dodržal navonok sľub čistoty, ale stal sa nemilujúcim. Rehoľník, ktorý sa má stať slobodne milujúcim človekom, sa najskôr musí stať človekom modlitby. Význam sľubu čistoty spočíva aj v tom, že slobodný vzťah k ľuďom umožňuje venovať viac času a síl službe apoštolátu.
 
Chudoba - v súčasnej dobe je rozdielny spôsob prežívania sľubu chudoby ako bol v minulosti, kedy veľkú prevahu mali žobravé rehole (materiálne dobrá si zabezpečovali žobraním). Druhý vatikánsky koncil nariadil všetkým formám zasväteného života, aby sa živili "všeobecným pravidlom práce". Prežívať sľub chudoby dnes znamená v slobode sa deliť o všetky dary - hmotné aj duchovné; dávať zo svojho času, stať sa otvoreným pre iných - ako jednotlivec, aj ako rehoľná komunita.
 
Poslušnosť- rehoľný sľub poslušnosti je súhlasom s tým, aby rehoľníka viedol Boh v jeho živote, aby každý deň jeho života bolo na prvom mieste plnenie Božej vôle. Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že Duch Svätý nepôsobí len v živote vybraných jednotlivcov, ktorí poznávajú Božiu vôľu, a ktorých má potom rehoľník poslúchať, ale pôsobí ako dar v každom človeku. S darom Ducha Svätého prichádza aj zodpovednosť poznávať Božiu vôľu a žiť ju. Význam sľubu poslušnosti teda vychádza predovšetkým zo zamerania pohľadu na Boha. Ale keďže rehoľník žije v určitej komunite, v ktorej zložil aj tento sľub, zároveň je jeho pohľad zameraný aj na predstaveného komunity, v ktorom sa snaží vidieť Boha a verí, že aj cez predstaveného mu Boh zjavuje svoju vôľu. V súčasnej dobe sú rehoľníci vyzývaní k tzv. dialogickej poslušnosti - to znamená, že rehoľník spolu so svojim predstaveným hľadá čo je Božia vôľa v konkrétnej situácii a spoločne preberajú aj zodpovednosť.
 
Význam zasväteného života v dnešnej dobe
V súčasnosti spočíva význam zasväteného života predovšetkým vo vydávaní svedectva. "Zasvätené osoby ostanú verné svojmu poslaniu, keď budú schopné neustále hodnotiť svoje konanie vo svetle Božieho slova." (Vita consecrata) Keď budú rehoľníci žiť vernosť vlastnej charizme (zameraniu), stanú sa obohatením pre ľudí medzi ktorými žijú.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.024 s.
Zavrieť reklamu