Človek stvorený na boží obraz

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: Dievča nany7 (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 17.12.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 432 slov
Počet zobrazení: 5 354
Tlačení: 465
Uložení: 481
Človek stvorený na boží obraz
 
Boží obraz je prítomný v každom človeku. Je to prvá a základná pravda, ktorú Boh povedal ľuďom hneď na prvých stránkach Svätého písma: „Učiňme človeka na náš obraz a podľa našej podoby... A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril.“ Nič väčšie a vznešenejšie nemôžeme o človeku povedať ako to, že je podobný Bohu, je obrazom nekonečného Boha.

Keď umelec tvorí nejaké dielo, najprv vytvorí vo svojej duši duchovný obraz toho, čo chce vytvoriť. Čím dokonalejšie sa mu podarí tento duchovný obraz vyjadriť, či už do kameňa, dreva alebo na plátno, tým nádhernejšie je umelecké dielo. Sväté písmo nám predstavuje Boha pri stvorení ľudského tela ako umelca, ktorý vytvára dielo vlastnou rukou – Boh utvoril z hliny zeme človeka. Keď stvoril človeka z prachu zeme, vzal za vzor pre svoje dielo seba samého – svoje božské bytie. Už v ľudskom tele mala zažiariť Božia sláva; až potom mala byť aj ľudská duša obrazom Boha, so svojou silou a schopnosťou poznávať, so svojou slobodnou  vôľou a schopnosťou milovať. Vo svetle tejto pravdy musíme na seba navzájom pozerať s úctou a zároveň sa snažiť zodpovedne plniť požiadavku sv. Pavla: „Oslavujte Boha vo svojom tele!“ (1Kor 6,20) Človek by mal mať v sebe rastúcu túžbu po dokonalosti; po tom, aby bol stále viac podobný obrazu Boha. Lebo človek vo vzťahu k Bohu nie je taký ako je kus kameňa alebo dreva vo vzťahu k umelcovi. Vďaka slobodnej vôli, ktorú má od Boha, má spolupôsobiť na svojom zdokonaľovaní.

Ľudská osoba obdarená „duchovnou a nesmrteľnou dušou“ je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“. Už od svojho počatia je určená pre večnú blaženosť. Človek je svojím rozumom schopný pochopiť poriadok vecí stanovený Stvoriteľom. Svojou vôľou je schopný smerovať k pravému dobru. Nachádza svoju dokonalosť v tom, že hľadá a miluje pravdu a dobro. Vďaka svojej duši a svojim duchovným schopnostiam rozumu a vôle je človek obdarený slobodou, ktorá je znakom Božieho obrazu. Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť niečo alebo to neurobiť, a tak vykonať vedomé a dokonalé činy. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Kým ľudská sloboda nezakotví definitívne v konečnom Dobre, ktorým je Boh, človek má možnosť voliť medzi dobrom a zlom. Teda možnosť buď rásť v dokonalosti alebo zlyhať a zhrešiť. Čím väčšmi človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším. Sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy v takej miere, v akej sú dobrovoľné. Sloboda sa realizuje vo vzťahoch medzi ľuďmi. Každý človek má právo byť vnímaný ako slobodná bytosť. Môžeme povedať, že sloboda každého človeka končí tam, kde začína sloboda iného človeka. Ľudská sloboda je ohraničená a omylná. Hovoria nám o tom celé dejiny od okamihu, keď prvý človek spáchal hriech. Keď sa človek odvráti od morálneho zákona, siaha na vlastnú slobodu, stáva sa otrokom seba samého, rozbíja vzťahy s inými. Vonkajšia sloboda nie je naplnením daru slobody, ktorý sme dostali od Boha. Dejiny niektorých ľudí dosvedčujú, že dokázali byť slobodní aj vo väzení. Ide teda o vnútornú slobodu, ktorá spočíva v tom, že človek dokáže všetko vzťahovať na Boha a je slobodný od uzavretosti do svojho vlastného „JA“.
  Svojím rozumom človek spoznáva Boží hlas, ktorý ho pobáda „konať dobré a chrániť sa zlého“. Každý človek je povinný riadiť sa týmto zákonom , ktorý sa ozýva vo svedomí  a napĺňa sa v láske k Bohu a blížnemu. Mravný život svedčí o dôstojnosti ľudskej osoby. Ľudská dôstojnosť spočíva v pôvode (človek má svoj pôvod u Boha) a cieli človeka (cieľom človeka je dosiahnuť večnú blaženosť).
 
MORÁLNOSŤ ĽUDSKÝCH ČINOV
Sloboda robí z človeka morálny subjekt. Ak človek koná vedome a dobrovoľne, je otcom svojich činov. Ľudské činy, t. j. činy slobodne zvolené na základe úsudku svedomia, možno morálne hodnotiť. Sú alebo dobré, alebo zlé.
Pramene morálnosti: predmet, úmysel a okolnosti konania
 
Predmetdobro, ku ktorému človek svojou vôľou vedome smeruje. Kým sa rozhodne pre zvolený predmet, svojim rozumom ho posudzuje, či je dobrý alebo zlý; potom sa na základe svojho svedomia rozhodne.
Úmysel – na rozdiel od predmetu, ktorý je akoby mimo človeka (konajúceho subjektu), úmysel sa nachádza priamo v človeku (konajúcom subjekte). Úmysel je hnutie vôle k cieľu. Môže byť dobrý alebo zlý. Dobrý úmysel neospravedlňuje konanie, ktoré je samo v sebe zlé (napr. klamstvo a ohováranie). Zlý úmysel robí zlým skutok, ktorý môže byť sám v sebe dobrý (napr. dať almužnu)
Okolnosti – prispievajú k zväčšeniu alebo zmenšeniu morálneho dobra alebo zla ľudských činov. Môžu aj oslabiť alebo zväčšiť zodpovednosť konajúceho (napr. konať zo strachu pred smrťou). Okolnosti nemôžu urobiť dobrým ani spravodlivým skutok, ktorý je sám v sebe zlý. Aby sme mohli hovoriť o morálne dobrom čine, musí byť súčasne dobrý predmet, úmysel aj okolnosti.
 
MORÁLNE SVEDOMIE
 
Čo je to svedomie?
Gaudium et spes: "Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.
Označujeme ho tiež ako "vnútorný hlas". Odkiaľ pochádza? Na čo reaguje? Vnútorný hlas, ktorý ma upokojuje, alebo naopak - robí mi výčitky, reaguje na nejaký zákon, ktorý v sebe človek má. Tento zákon si nedal sám človek, pochádza od Boha a hovoríme mu PRIRODZENÝ ZÁKON, ktorý Boh "vpísal" človeku do srdca. Na základe tohto zákona, vie človek rozlíšiť dobro a zlo. Sv. Pavol to potvrdzuje v Rim 2, 14-16: "A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú, ale i bránia..."
  Naše svedomie nás bude viesť správnou cestou vtedy, keď bude morálne. Morálne svedomie je úsudok rozumu, ktorým človek hodnotí skutok ako dobrý alebo zlý. Človek je povinný vždy sa pridŕžať toho, o čom vie, že je to spravodlivé a správne. Počuť vnútorný hlas svojho svedomia nie je ľahké. Je veľmi dôležité, aby bol človek dostatočne v sebe sústredený, a tak mohol počuť hlas svojho svedomia a riadiť sa ním. Táto potreba zvnútornenia je o to naliehavejšia, že život nás často vystavuje nebezpečenstvu, že zanecháme akékoľvek uvažovanie, skúmanie seba alebo vstúpenie do seba. Sv. Augustín vyzdvihuje túto potrebu slovami: "Vstúp do svojho svedomia a spytuj sa ho... Vstúpte teda, bratia, do svojho vnútra, a vo všetkom čo robíte, hľaďte na svedka - Boha."
  Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť za vykonané činy. Tým, že svedomie nás upozorňuje na vykonaný zlý skutok, zároveň nám pripomína, že treba prosiť o odpustenie a snažiť sa ďalej konať dobro. Môžeme teda povedať, že svedomie je zárukou nádeje a milosrdenstva.
  Človek má právo konať podľa svojho svedomia slobodne. Preto nie je dovolené nútiť ho, aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti.
  Veľmi dôležitou skutočnosťou je FORMOVANIE SVEDOMIA. Je to celoživotná úloha. Už od prvých rokov je potrebné viesť dieťa k poznávaniu a zachovávaniu vnútorného zákona - prirodzeného zákona. Rozumná výchova učí čnostiam, ochraňuje a oslobodzuje od strachu, sebectva a pýchy, od nezdravých pocitov viny. Výchova svedomia prináša slobodu a pokoj srdca. Pri formovaní svedomia je dôležitým prostriedkom SP a pravidelné spytovanie svedomia.
  Človek sa niekedy nachádza v situáciách, keď je rozhodovanie veľmi ťažké. Poznáme však pravidlá, ktoré platia vo všetkých prípadoch:
-  Nikdy nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vyniklo dobro.
-  Zlaté pravidlo: „Všetko čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“
-  Láska sa vždy prejavuje úctou k blížnemu a rešpektovaním jeho svedomia
Na osobnosť človeka vplývajú niektoré druhy svedomia:

- Jemné svedomie – je to najideálnejší stav mysle, v ktorom človek už pred skutkom presne vie, čo je dobré a čo zlé, čo osoží alebo škodí duchovnému životu. Po zlom skutku vzbudzuje ľútosť nad hriechom a snahu napraviť hriech. Získava sa modlitbu, prijímaním sviatostí.
- Otupené svedomie – je to stav duchovnej bezcitnosti, v ktorom si človek ospravedlňuje hriechy, zakrýva vinu. Taký človek už nevidí hriech tam, kde v skutočnosti je.
- Úzkostlivé – škrupulózne svedomie – je to stav, keď človek vidí hriech aj tam, kde nie je. Človek s úzkostlivým svedomím robí nešťastným seba i druhých. Chýba mu čnosť múdrosti, upadá do zúfalstva alebo do druhého extrému – do mravnej neviazanosti. Príčinou škrupulózneho svedomia je najčastejšie chorobná psychická dispozícia, nesprávna výchova – čítanie prísnych kníh, počúvanie takých kázní, zlé vedenie spovedníka. Prechodne sa vynárajúca škrupulozita na začiatku duchovného života nie je nič nezvyčajné. Ide tu o tvorivé obdobie, kedy človek postupne prichádza k jemnému svedomiu.

 
HRIECH
 
  Pôvod hriechu nachádzame v knihe Genezis – hriech prvých ľudí a Zjv nám opisuje hriech anjelov.
Hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božích prikázaní; je to priestupok proti láske k Bohu a blížnemu; je láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom. Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. Sv. Pavol v Gal 5, 19-21 stotožňuje hriech so skutkami tela: „A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím ako som už povedal, že tí, čo robia také veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.“
Hriechy hodnotíme podľa ich veľkosti. V Tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom.
Smrteľný hriech – vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho prikázania vo vážnej veci. V stave smrteľného hriechu sa človek odvracia od Boha, a tým sa rozhoduje pre večný trest – zatratenie.
Čo je to vážna vec?
 Je spresnená v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mladíkovi: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“ (Mk 10,19) Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia. Vražda je závažnejšia ako krádež.
Čo znamená vedome?
Človek vie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Napriek tomu dáva k takému skutku svoj súhlas. Tým sa „dobrovoľne“ rozhoduje pre hriech.
Všedný hriech – vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho prikázania v nezávažnej veci alebo vo vážnej veci, ale nie celkom vedome a dobrovoľne. Pri všednom hriechu sa oslabuje naša čnosť lásky a ak ho neľutujeme, postupne nás privádza ku konaniu smrteľných hriechov. Za všedné hriechy na seba zvolávame časné tresty.
 
Hriech spôsobuje návyk na hriech, dochádza k zatemneniu svedomia. Tradícia Cirkvi hovorí o 7 hlavných hriechoch. Volajú sa tak preto, lebo z nich vychádzajú iné hriechy. Sú to: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo, lenivosť.
Do neba volajúce hriechy: tento názov ťažkého previnenia je odvodený z Kainovej bratovraždy. Boh povedal Kainovi: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata volá ku mne zo zeme.“ (Gn 4,10) Sú to hriechy:
a) Zavraždenie nevinného človeka
b) Sodómia
c) Utláčanie chudobných, vdov a sirôt
d) Zadržiavanie spravodlivej mzdy robotníkom
 
Ježiš Kristus hovorí v Evanjeliu, že ľuďom budú odpustené všetky hriechy, len hriechy proti Duchu Svätému sa neodpúšťajú. Hriechy proti Duchu Svätému sú:
1. Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo
2. Pochybovať o Božom milosrdenstve
3. Odporovať poznanej zjavenej pravde
4. Závidieť blížnemu Božiu milosť
5. Zatvrdiť si srdce proti spasiteľnému napomenutiu
6. Tvrdošijne zotrvávať v nekajúcnosti
 
ČNOSTI
Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu.
 
A: ĽUDSKÉ ČNOSTI – sú pevné postoje rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro. Čnosti sa získavajú ľudským úsilím.
1) Rozvážnosť – uschopňuje náš rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom a volil správne prostriedky na jeho vykonanie. Rozvážnosť sa nemá zamieňať s bojazlivosťou alebo strachom. Hovoríme jej „kormidelník čností“, lebo riadi ostatné čnosti tým, že im určuje normu a mieru.
2) Spravodlivosť – schopnosť, ktorá pobáda človeka dať každému (Bohu i človeku) to, čo mu patrí. Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého a vnášal do ľudských vzťahov súlad. Sväté písmo sa často zmieňuje o ľuďoch, ktorí sú spravodliví. Napr. „Jozef bol muž spravodlivý.“ (Noe, Abrahám, Samuel...) Spravodlivosť podľa SP je charakteristická priamosťou myslenia a správnosťou správania voči blížnemu.
3) Mravná sila – je čnosť, ktorá spôsobuje, že človeka nezlomia ťažkosti a je vytrvalý v snahe o dobro. Taký človek dokáže odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti. Čnosť mravnej sily pomáha prekonávať strach zo smrti, dokonca človeka posilňuje tak, že dokáže obetovať aj vlastný život na obranu spravodlivej veci.
4) Miernosť – je čnosť, ktorá robí človeka schopným rozvážne používať stvorené dobrá (veci). Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi. Mierny človek zameriava svoje zmyslové túžby na dobro a zachováva zdravú zdržanlivosť.
 
B: TEOLOGÁLNE (BOŽSKÉ) ČNOSTI – bezprostredne sa vzťahujú na Boha. Pôvodcom, predmetom a dôvodom teologálnych čností je jeden Boh v troch osobách. Tieto čnosti vlieva Boh veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako Božie deti.
1) Viera – čnosť, ktorou veríme v Boha a vo všetko, čo povedal a zjavil a čo nám Cirkev predkladá veriť. Vierou sa „človek celý oddáva Bohu.“ Dar viery ostáva v tom, kto proti nej nezhrešil. Hriechy proti viere sú: dobrovoľné pochybovanie, nedobrovoľné pochybovanie – ak sa pestuje vedome a dobrovoľne; nevera, heréza, apostáza, schizma. Viera vyzýva človeka ku konkrétnym skutkom. „Viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2, 26) Viera je aj požiadavkou, človek ju nemá len zachovávať a žiť, ale aj vyznávať pred ľuďmi. Ježiš Kristus povedal: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojim Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 10, 32-33)
2) Nádej – čnosť, ktorou túžime po večnom živote ako po svojom šťastí. Táto túžba po šťastí podnecuje činnosť ľudí. Nádej ochraňuje človeka pred malomyseľnosťou, je oporou vo chvíľach opustenosti. Príkladom nádeje je pre nás starozákonná osobnosť patriarchu Abraháma, ktorý „proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane Otcom mnohých národov.“( Rim 4,18)
3) Láska – čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samého. Ježiš považuje lásku za tak dôležitú, že z nej robí nové prikázanie: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa  milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13,34) Jeho túžba po vzájomnej láske je vyjadrená v podobenstve o viniči a ratolestiach – Jn 15, 1-11, kde viackrát zdôrazňuje: „Ostaňte v mojej láske.“ Sv. Pavol je autorom nádherného hymnu na lásku – 1Kor 13, 1-13, kde zdôrazňuje dôležitú skutočnosť – „keby som nemal lásky, ničím by som nebol“. Láska prevyšuje všetky čnosti. Je prvou teologálnou čnosťou; „A tak teraz zostáva viera, nádej a láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. (1Kor 13,13)
 
C: DARY A OVOCIE DUCHA SVATÉHO
  Morálny život kresťana podporujú dary Ducha Svätého. Sú to stále dispozície, ktoré robia človeka ochotným riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého. Je 7 darov Ducha Svätého – múdrosť, rozum, rada, sila, poznanie, nábožnosť, bázeň pred Bohom. Pôsobenie Ducha Svätého v našom živote je viditeľné po ovocí. Tradícia Cirkvi ich vymenúva 12: láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota. (Gal 5, 22-23)
 
Podnet na štúdium:
Uvažovať nad čnosťami, ktoré mala Panna Mária
Vybrať si niekoľkých svätcov a poukázať na ich život v čnostiach
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014