Podstata Heglovej filozofie, ako ju môžeme nazvať, vývoj absolútnej idey; čo považuje za neosobný druh princípu; Heglova filozofia dejín – aj etapy

Podstata Heglovej filozofie, ako ju môžeme nazvať, vývoj absolútnej idey; čo považuje za neosobný druh princípu; Heglova filozofia dejín – aj etapy

- predstaviteľ objektívneho idealizmu
- podobne ako Schelling najprv študuje teológiu, potom sa začína zaoberať filozofiou
- najvýznamnejší predstaviteľ dialektiky, otvorene podporuje pruský štát, presadzuje dôležitú úlohu Germánov

- prioritou jeho filozofie je chápanie rozumu, jeho filozofia je nazvaná absolútna moc rozumu
- nesúhlasil s Kantom, ktorý tvrdil, že podstatu sveta nemôžeme pochopiť, Hegel tvrdil, že podstata sveta je rozumová (absolútny duch), tým pádom je tento svet rozumom pochopiteľný, ak správne myslíme

absolútna idea -  usiloval sa vysvetliť prírodný, spoločenský svet ako proces neustáleho vývoja absolútnej idey (dialekt), zdôrazňoval proces neustáleho vývoja zmeny vo všetkom
- za podstatu sveta považoval absolútnu ideu = absolútny duch = svetový rozum
- je to neosobný duchovný princíp sveta, prvotná aktívna tvorivá sila, všetko ostatné je druhotné – príroda, spoločnosť – všetko je len prejavom (stelesnením) absolútneho ducha – je to podstata prítomná v každej veci a každom jave, v ľudskom poznaní sa stáva vedomím
- je najvýznamnejší predstaviteľ panlogizmu – stotožňoval myslenie s bytím, teda ducha a hmotu
* „Čo je rozumové, je skutočné. Čo je skutočné, je rozumové.“

- jeho filozofiu chápeme ako TRIADICKÝ SYSTÉM (podľa vzoru Schellinga a Fichteho téza, antitéza, syntéza)
- základom tohoto systému je DIALEKTICKÁ METÓDA
- tvrdí, že celý svet je vlastne vývojom ABSOLÚTNEHO DUCHA, ktorý sa vyvíja v 3 štádiách:
1. téza - v prvej fáze sa absolútny duch nachádza v čistej podobe, nehmotnej = ako čisté bytie, vyvíja sa v sebe samom
2. antitéza - v druhej fáze absolútny duch popiera sám seba, začína sa zhmotňovať, dostáva sa do INOBYTIA = stáva sa prírodou
3. zatiaľ čo 1. fázu môžeme označiť ako tézu, 2. fázu ako antitézu, potom 3. fáza je syntézou prvých dvoch = syntéza hmotného a nehmotného, čoho výsledkom je človek
- tu už nie je absolútny duch ani ako čisté bytie, ani ako inobytie
- postupne v 3. fáze dochádza k sebauvedomeniu si človeka, resp. najvyšším štádiom tejto fázy je SEBAUVEDOMENIE SI ABSOLÚTNEHO DUCHA
- celý systém vývoja absolútneho ducha rozobral aj v práci Encyklopédia filozofických vied a v práci FENOMENOLÓGIA DUCHA
- protirečenia –  ich podstatou je samopohyb, samovývoj, sú prítomné v každom jave, považoval ich za zdroj pohybu u človeka

- zaoberal sa aj filozofiou dejín, kde dejiny chápe ako proces uvedomovania si slobody – na tomto procese sa však nezúčastňujú všetky národy rovnako, zúčastňujú sa ho len národy, ktoré sú historické, takže tie, ktoré majú vlastný štát
1. prvýkrát si slobodu začínajú uvedomovať v starovekých štátoch, kde je však sloboda daná iba tým najvyšším – len panovníkom, sú to časy orientálnych despocií
2. na vyššom stupni je chápanie slobody u antických národov, teda Grécko a Rím, kde je však sloboda stále daná iba pre úzku skupinu, ale už pre plnoprávnych občanov
3. najlepšie si slobodu dokážu uvedomiť germánske národy – tu si slobodu uvedomia všetci jednotlivci

- spomína aj slovanské národy, ktoré podľa neho majú v budúcnosti veľkú perspektívu, ale zatiaľ ich považoval za nehistorické národy
- jeho prednášok sa zúčastňoval aj Ľudovít Štúr