Porovnajte koncepciu Kanta a Fichteho; Ako nazývame filozofiu Fichteho, pojmy Ja a Neja, popíšte variant špekulatívnej dialektickej metódy

Porovnajte koncepciu Kanta a Fichteho; Ako nazývame filozofiu Fichteho, pojmy Ja a Neja, popíšte variant špekulatívnej dialektickej metódy

Immanuel Kant – - patrí k nemeckej klasickej idealistickej filozofii

– celý svoj život prežil v jednom meste = Kaliningrad, Kráľovec, Koningsberg (je to to isté)

– predstaviteľ objektívneho TRANSCENDETÁLNEHO IDEALIZMU
- pokladá sa za najvzdelanejšieho filozofa svojej doby

– celá jeho filozofia je rozdelená do 2 častí:

1. predkritické obdobie (dielo: Všeobecné dejiny prírody a teória nebies)

– prioritou sú otázky týkajúce sa vesmíru a prírody
- vytvára KOZMOGINICKÚ hypotézu o vzniku vesmíru ú tvrdí, že vesmír vznikol z hmloviny

– s podobnou hypotézou v danom období prichádza fyzik LA Place, preto sa táto hypotéza volá
Kant La Placeová kozmogonická hypotéza o vzniku vesmíru

– * „Dajte mi hmotu a ja vám ukážem, ako z nej musí vzniknúť svet“

2. kritické obdobie (diela: Kritika praktického rozumu – etika, zaoberá sa tu kategorickým imperatívom; Kritika súdnosti – estetika; Kritika čistého rozumu – filozofia, metafyzika)

– toto obdobie začína vydaním diela Kritika čistého rozumu – rieši tu filozofiu a 2 základné otázky – Čo je dostupné nášmu poznaniu a čo môžeme poznať?

– podarilo sa mu prekonať spor medzi empirizmom a racionalizmom pričom tvrdil, že na to, aby vzniklo poznanie v aposteriórnej forme (skúsenostnej), musí najprv pristúpiť apriórna forma predskúsenostá – podmienkami apriórneho poznania sa zaoberá transcendentálne poznanie, preto jeho filozofiu nazývame transcendentálny idealizmus – tvrdil, že východiskom poznania, ale zároveň neprekročiteľnou hranicou ľudského poznania je zmyslová skúsenosť, ak nie je jediným zdrojom poznania
zmyslovosť – schopnosť pociťovať a vnímať a je to najnižší kmeň ľudského poznania – aby vznikol tento kmeň, k skúsenostnému poznaniu musí pristúpiť apriórna forma )priestor a čas), ak by neboli, mali by sme chaos pocitov

– považujeme ho za agnostika, pretože keď poznávame svet okolo seba, nepoznávame taký, aký je v skutočnosti, ale poznávame ho len taký, ako sa nám javí

1. fázu kritického obdobia nazývame teoretická filozofia, tam Kant rieši filozofiu a metafyziku, 2. fáza je praktická filozofia, kde v prvej časti rieši etiku a kategorický imperatív a v druhej časti estetiku
dielo: Kritika praktického rozumu – etika rozobratá v praktickej filozofii

– vo svojej filozofii sa zameriava na mravné konanie

– odmietal tvrdenia, že konanie človeka je podmienené prírodným alebo spoločenským príčinám

– tvrdil, že človek pri praktickom používaní rozumu (keď má možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými možnosťami), nachádza v sebe požiadavku konať podľa morálneho zákona

– na to, aby človek mohol morálne konať, musí disponovať slobodnou vôľou

– ľudské konanie má smerovať k všeobecnému dobru

– morálny zákon je za každých okolností bezpodmienečná a platná požiadavka, ktorá usmerňuje našu vôľu – tuto požiadavku nazval termínom kategorický imperatív = absolútne prikázanie, nemalo by sa porušovať (napr. desatoro)
Prvý kategorický imperatív –
„Konaj tak, aby sila tvojej vôle mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva“
- zavádza pojem MAXIMA KONANIA = morálna hranica konania

– maxima – osobná praktická zásada správania sa (napr. „buď zdvorilý“)

– ide o to, že máme konať tak, že naším konaním nikomu nesmieme ublížiť, musíme si uvedomiť, že za konanie nesieme aj zodpovednosť, naše konanie by sa malo kedykoľvek stať princípom pre všetkých = zákon

– jeho etika nie je o tom, čo je, ale o tom, čo má byt, konať treba kvôli samotnému dobru a nehľadať za tým nič

– jeho etika je etikou úmyslu = nemáme sa zamýšľať nad výsledkom konania – ak je úmysel dobrý, tak aj výsledok by mal byt dobrý – teda nie je dôležitý výsledok, ale úmysel!
- človek za svoje konanie nemá očakávať protislužbu, lebo to nie je morálne

– jeho etika je etikou povinnosti – keď pomáham niekomu a vopred mam z toho úžitok, tak je to amorálne, egoistické

– tzn. Konaj vždy tak, aby sa tvoje konania mohli stať vzorom pre všetkých ostatných ľudí (Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe.)
Druhý kategorický imperatív – konaj tak, aby si ľudstvo v sebe, ale aj v osobe každého používal vždy ako účel a nikdy nie iba ako prostriedok, nesmieme využívať druhých ako prostriedok na dosiahnutie nášho cieľa, medzi nami nie sú rozdiely

Johann Fichte –

– predstaviteľ subjektívneho idealizmu – všetko je len komplexom môjho vedomia

– svoju filozofiu označuje ako Vedoslovie

– študoval teológiu a filozofiu, ovplyvnený myšlienkami Veľkej francúzskej revolúcie

– filozofia je rozdelená na 2 časti:

1.) teoretické vedoslovie

2.) praktické vedoslovie
- jeho filozofia je ovplyvnená Francúzskou revolúciou a osvietenstvom

– jeho snom bolo zjednotenie Nemecka

1. Teoretická filozofia – filozofia JASSTVA

– prioritou je Ja = ako subjekt pred Neja, teda prírodou
- pokúsil sa vytvoriť univerzálnu vedu = VEDOSLOVIE (mala by obsahovať poznatky všetkých ostatných vied)

– tvrdil, že obsah nášho vedomia, o ktorom si myslíme, že sa do nášho vedomia dostal prostredníctvom zmyslov, je v skutočnosti výtvor neuvedomenej činnosti sebaurčujúceho JA, číže nášho vedomia

– preferoval Ja pred Neja, Neja je len produktom ja

– vychádza z predpokladu, že subjekt, teda človek, je nadradený objektu, teda prírode

– objavujú sa začiatky špekulatívnej didaktickej metódy

– Kant rešpektoval formálno – logický zákaz protirečení (nemôžeme dokázať tézu a zároveň antitézu)

– táto metóda je metóda protikladov, pri ktorej východiskom tvrdenia je téza (JA)

– téza prechádza do antitézy

– syntéza na vyššom stupni a stane východiskom ďalšieho vývoja

2. Praktická filozofia

– vytvoril ju podľa vzoru Kanta

a) téza = Ja (subjektívny svet)

b) antitéza = Neja (objektívny svet)

c) syntéza = človek žijúci v prírode

– takisto ako Kant sa zaoberá morálkou a etikou

– súhlasí s Kantovým kategorickým imperatívom, a tak isto tvrdí, že musia morálne existovať hranice. Tzv. MAXIMA ĽUDSKÉHO KONANIA
tvrdil, že človek musí v sebe poprieť prejav Neja (prírody), čo sa prejavuje v podobe pudov