Charakterizujte znaky a etapy stredovekej filozofie

9. Maturitné zadanie

1.) Charakterizujte znaky a etapy stredovekej filozofie. Priblížte filozofické myslenie a predstaviteľov patristiky a scholastiky. Charakterizujte pojem voluntarizmus.

2.) Vysvetlite pojmy sociálna rola, sociálny status a vymenujte typy sociálnych statusov. Kedy vzniká konflikt sociálnych rolí?

3.) Vysvetlite pojmy priama demokracia, nepriama demokracia, zastupiteľská demokracia, politický, sociálny a ekonomický pluralizmus. Posúďte dôsledky nedemokratického štátneho režimu. Porovnajte rešpektovanie práv a slobôd v totalite a demokracií. (René Bedna - Moja studená vojna)

Stredoveká filozofia

Pojem stredovek pochádza z latinského pomenovania media (stred) aetas (vek). Táto filozofia predstavuje viac ako tisícročný úsek v dejinách filozofického myslenia, od počiatku 2. storočia do konca 15. storočia. Ohraničenie stredoveku je veľmi ťažké:

- začiatok - 313 - milánsky edikt (kresťanstvo bolo zrovnoprávnené s ostatnými náboženstvami)

- 325 - koncil v Nice (stanovil základy viery)

- 380 - vyhlásenie kresťanstva za štátne náboženstvo

- 476 - zánik Západorímskej ríše

- 529 - zatvorenie platónskej Akadémie

- koniec - 1452 - vynájdenie kníhtlače

- 1492 - objavenie Ameriky

- 1517 - vystúpenie Martina Luthera

Obdobie stredoveku má svoje plusy ale aj mínusy:

- plusy - rozvoj školstva a vzdelania (monopol na vzdelávanie mali kláštorné školy)

- rozkvet ľudovej slovesnosti

- vznik miest

- výstavba hradov a opevnení

- mínusy - ťažké obdobie (bieda, zúfalstvo, ťažký život)

- vplyv cirkvi v rôznych oblastiach

- inkvizície - ľudia boli prenasledovaný a často skončili na hraniciach

Stredoveké myslenie sa od počiatkov vyvíja na pozadí náboženskej viery v zjavenie. Týmto svojím vyhraneným náboženským obsahom a zameraním sa stredoveká filozofia zásadne odlišuje od predchádzajúcej antickej filozofie ako aj od filozofie obdobia renesancie a nastupujúceho novoveku. Filozofickými zdrojmi rodiacej sa kresťanskej filozofie boli neskorý rímsky stoicizmus, gnosticizmus a novoplatonizmus.

Stredovekú filozofiu môžeme rozdeliť na dve obdobia:

- obdobie patristiky - 100 - 800

- učenie svätých duchovných otcov

- obdobie scholastiky - 800 - 1500

- zakladanie cirkevných škôl

Patristika

Kresťanská filozofia sa vyrovnávala s antickou filozofickou tradíciou rôzne. V počiatočnom období prevláda negatívny vzťah ku všetkému pohanskému. V 5. storočí sa presadzuje tendencia inšpirovať sa prvkami antickej filozofie. Vzhľadom na to, že na čele tohto procesu stáli duchovní a kňazi (cirkvou neskôr uznaní svätí otcovia), sa toto obdobie nazýva patristika (lat. patres = otcovia).

V patristike sa stal inšpirujúcim prvkom najmä platonizmus a novoplatonizmus. K hlavným predstaviteľom patristiky patria Tertullianus, Origenes a Aurélius Augustín. Patristika znamená prvé pokusy o filozofickú reflexiu viery v rámci kresťanstva.

Aurélius Augustín

Svätý Augustín bol najhlbším kresťanským mysliteľom a najvýraznejšou osobnosťou patristiky. Bol kňazom, biskupom a filozofom.

Uvedomoval si, že je potrebné utvoriť systém kresťanskej filozofie a zosúladiť kresťanskú vieru s rozumom. Tvrdil, že len veriacim ľuďom odhaľuje Boh pravdy, ktoré ľudský rozum nechápe. Podľa neho je Boh pánom sveta, duša pánom tela a vôľa pánom rozumu. Boh, duša a vôľa sú nadradené princípy nad ostatnými (nižšími princípmi).

Veľkú úlohu pripisoval najmä vôli. Tvrdil, že človeka môžeme posudzovať len podľa vynaloženého úsilia a nie podľa rozumu. Ten je pasívny, zatiaľ čo vôľa je aktívna a vytvára človeka. Svätý Augustín je predstaviteľom voluntaristickej noetiky, pretože pripisuje veľký význam v živote človeka a pri poznávaní vôli.

Svätý Augustín tvrdil, že pre konanie dobra, nestačí len dobro poznať, ale treba ho aj milovať a uskutočňovať. V morálnej (etickej) oblasti zdôrazňoval lásku, čiže milovať dobro a čin, čiže konať dobro. Podľa neho je najvyššou morálnou hodnotou vôľa k mravnosti, pretože tá dáva hodnotu všetkým našim činom. Človek nemá zásluhu na svojich činoch, lebo tie sú predurčené Bohom.

Známe je jeho dielo O štáte božom, ktoré obsahuje Augustínovú koncepciou dejín (prvýkrát sa objavila teória dejín vo filozofii). Celé dejiny prirovnáva k boju dobra a zla. Tvrdí, že protiklady sú hybnou silou.

- začiatok dejín - pád anjelov, ktorí mali možnosť voľby (niektorí si zvolili dobro, iní zlo)

- stred dejín - príchod Ježiša, vykupiteľa ľudstva (prejav Božej lásky k ľuďom)

- koniec dejín - koniec boja Božej ríše s diablom (definitívne víťazstvo dobra, návrat všetkého bytia k Bohu)

Scholastika

V 9. storočí, za vlády Karola Veľkého, dochádza k rozvoju kresťanského školstva a vzdelanosti. Veda sa stáva medzinárodnou vďaka latinčine. Do popredia kresťanského Západu sa dostávajú rozsiahle preklady Aristotela. Toto obdobie predstavuje počiatok tzv. scholastiky (lat. schola = škola), ktorá svoj vrchol dosahuje v čase Tomáša Akvinského (13. storočie). Môžeme ju rozdeliť na tri etapy: ranná, vrcholná a neskorá.

Scholastika sa od patristiky líši úsilím o systematizáciu a racionalizáciu uchopenia viery. Rieši dva problémy:

- hľadá hranice medzi filozofiou a teológiou. Tomáš Akvinský tvrdí, že viera a teológia podávajú poznatky,
ktoré pochádzajú z božského rozumu, zatiaľ čo veda a filozofia sú odkázané na poznatky z ľudského

rozumu => veda s filozofiou sú podriadené teológií

- rieši spor realistov a nominalistov. Realisti tvrdili, že slová a pojmy, ktoré používame najskôr existovali

v mysli a neskôr sa zmenili na konkrétne veci. Nominalisti tvrdili, že najskôr existovali veci a potom vznikli

všeobecné pojmy, ktorými človek veci pomenúva

Tomáš Akvinský

Svätý Tomáš Akvinský bol mystikom, teológom, najväčším systematikom stredovekej filozofie, najvýznamnejším predstaviteľom scholastiky a zakladateľom filozofického smeru - tomizmu. Pochádzal zo vznešenej zámožnej juhotalianskej rodiny, no odmietol bohatstvo a napriek protestu rodiny vstúpil do chudobného dominikánskeho kláštora. Podrobne študoval Aristotelove spisy, až sa mu podarilo jeho myšlienky pokresťančiť.

Predmetom jeho filozofie je Boh, svet a skúmanie vzťahu medzi vierou a rozumom. Pravda viery a pravda rozumu pochádzajú od Boha a nemôžu si protirečiť. Pravda viery je silnejšia a dokonalejšia. Tam, kde rozum nestačí, tam nastupuje viera.

Svätý Tomáš Akvinský vytvoril akúsi hierarchiu sveta. Najnižšie miesto prináleží neživej prírode. Potom nasledujú rastliny a živočíchy so schopnosťou vnímať. Vyššie sa nachádza človek tvorený smrteľným telom a nesmrteľnou dušou, ktorá ho približuje k Bohu. Ďalej sú anjeli ako čistá podstata bez hmoty, ale nie sú dokonalí, pretože boli stvorení. Najvyššie miesto prináleží Bohu ako stvoriteľovi, zdroju všetkej existencie a prameňu všetkého dobra.

Zlo podľa Tomáša Akvinského neexistuje. Boh ho nestvoril a nemá teda nemá vlastnú existenciu. Zlo je len neprítomnosť dobra.

Svätý Tomáš Akvinský tvrdí, že sa všetky veci skladajú z látky a formy (tvaru). Najskôr bola myšlienka a predstava o svete u Boha, ktorý podľa tejto predstavy stvoril svet.

Tvrdí, že Boha možno spoznať trojakým spôsobom:

- nadprirodzené poznanie - Boha možno poznať tvárou v tvár, ale až po smrti

- poznanie vierou - Boh sa ľuďom zjavuje, ale len tým, ktorí sú silno veriaci

- poznanie rozumom - keď o Bohu rozmýšľame, uvažujeme

Uvádza 5 dôkazov existencie Boha, pričom vychádza z Aristotelovej filozofie:

- pohyb vo svete - všetko je niečím pohybované; prvohýbateľom je Boh

- účinok vo svete - všetko, čo sa deje má svoju príčinu a vyvoláva účinky; prapríčinou je Boh

- bytie, nebytie vo svete - existencia Boha je nevyhnutnosť a všetko ostatné existuje v závislosti od neho

- dobro, dokonalosť vo svete - čím sú jednotlivé formy bytia bližšie k Bohu, tým sú dokonalejšie

- poriadok a účel vo svete - Boh všetko v prírode nasmerováva k cieľu

Svätý Tomáš Akvinský tvrdí, že ľudský rozum je obrazom Božieho rozumu. Keďže ním dokážeme preniknúť k podstate veci, dokážeme aj nahliadať do samotných myšlienok Boha. Rozum je teda cesta k poznaniu a pochopeniu Boha. Východiskom poznania je zmyslová skúsenosť.

Sociálny status

Spoločnosť stavia každého človeka do určitej pozície a vyžaduje od neho plnenie úloh, ktoré pre neho z danej pozície vyplývajú. Tieto sociálne pozície vytvárajú v spoločnosti spoločenskú hierarchiu a spoločenský systém. Sociálny status je teda sociálna pozícia človeka v skupine alebo v spoločnosti spojená s istými právami a povinnosťami. Človek má v spoločnosti niekoľko sociálnych statusov:

- kľúčový - dominantný

- rozhodujúcim spôsobom určuje sociálne postavenie človeka v spoločnosti

- študent, učiteľ, riaditeľ, šéf,...

- vrodený - človek ho nemôže ovplyvniť, alebo zmeniť

- rasa, pôvod, pohlavie, vek

- získaný - človek ho nadobudne vlastným úsilím

- vedomosti, vzdelanie, povolanie, kariéra, majetok, vzhľad

- vnútený - jedincovi ho vnúti spoločnosť alebo sociálna skupina

- nezamestnanosť, zdravotné postihnutie, smrť partnera

Sociálne statusy sa prejavujú aj vonkajšími znakmi (napr. uniforma).

Sociálna rola

S každým sociálnym statusom je spojená aj sociálna rola. Je to vzor správania, ktorý prislúcha danému sociálnemu statusu. Rozlišujeme:

- predpísanú rolu - správanie, ktoré očakávame od nositeľa určitého statusu

- výkon roly - skutočné správanie jedinca, ktoré môže ale aj nemusí byť v súlad s predpísanou požiadavkou

Konflikt rolí

Keďže človek zastáva viac sociálnych statusov, môže dochádzať ku konfliktu rolí. Tento konflikt nastáva medzi dvoma alebo viacerými rolami, ak sa nenaplní očakávanie kladené na rolu. Ide o nezhodu medzi požiadavkami viacerých rolí.

Demokracia

Demokracia je spôsob organizácie štátu. Je to taký spôsob vládnutia, v ktorom sa občania, ako najvyšší zdroj moci, zúčastňujú na jej uskutočňovaní a riadení. Je to súhrn praktických návodov a postupov, ktoré sa formovali počas dlhých dejín a ktoré preveril čas. Demokracia nie je len súbor pravidiel čestného a politického boja, ale je to predovšetkým spôsob života, spočívajúci v spolupráci a vzájomnom rešpektovaní sa.

Vznikla v 5. storočí p.n.l. v starovekom Grécku za vlády Perikla. Rozvíjala sa v gréckych mestských štátoch, predovšetkým v Aténach. Aténska demokracia bola priama. Muži sa ako slobodní občania zúčastňovali verejného života, na verejných zhromaždeniach prijímali rozhodnutia a spoločne sa rozhodovali o každodennom vnútornom probléme. Priama demokracia je možnosť občanov bez sprostredkovania rozhodovať o verejných veciach. Vznikom veľkých štátov sa priama demokracia stala nerealizovateľná.

V minulosti bola demokracia priama. V súčasnosti však nie je možná a preto máme nepriamu, zastupiteľskú demokraciu. Nástrojom priamej demokracie je referendum. U nás bolo väčšinou málo využívané a neúspešné, vzhľadom k pasívnym občanom. Podmienkou je, že musí prísť nadpolovičná väčšina právoplatných občanov a toto splnilo len referendum o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie.

O modernej demokracii môžeme hovoriť až v 17.-18. storočí - v období buržoáznej revolúcie vo Francúzsku. V roku 1789 bola prijatá Deklarácia práv človeka a občana, ktorá zaručila rovnosť medzi ľuďmi. Deklarácia vymenúva základné ľudské práva, akými sú rovnosť ľudí, náboženská sloboda, odmena za vykonanú prácu, právo na odpočinok, právo na bezplatné základné vzdelanie.

Poslaním demokracie je kontrolovať akými formami a prostriedkami štátna moc v spoločnosti vládne a chrániť jednotlivca a jeho práva. Opakom demokracie je totalita alebo diktatúra. Je to nedemokratické vládnutie určitej skupiny ľudí. Občan tu nemá možnosť voľby a štát nezaručuje základné ľudské práva.

Demokracia sa opiera o 4 základné piliere:

- vláda založená na súhlase občanov - občania dávajú svoj hlas tej politickej strane, ktorá daného občana

osloví svojím volebným programom

- slobodné a čestné voľby - demokracia sa opiera o súhlas a dôveru občanov k vláde. Občania vláde dávajú

tento súhlas v slobodných a čestných voľbách.

- záruky základných ľudských a občianskych práv a slobôd - demokratická vláda musí rešpektovať dôstojnosť

jednotlivca, jeho práva a slobody

- ústavné obmedzenie vlády - ústava presne určuje rozsah právnej moci, vláda musí riadiť spoločnosť v

súlade s ústavou

Formy priamej demokracie:

- plebiscit - všeľudové hlasovanie o akejkoľvek otázke. Jednou z foriem je územný plebiscit, keď obyvatelia

určitého územia rozhodujú o osamostatnení od daného štátu alebo o pripojení k danému štátu

- referendum - najdemokratickejšia forma rozhodovania, ktorá sa nekoná pravidelne, ale len pri rôznych

príležitostiach. Je platné, len ak sa ho zúčastní nadpolovičná väčšina. Občania odpovedajú na

otázku buď áno alebo nie. Majú možnosť vyjadriť sa k určitej problematike

Politický, sociálny a ekonomický pluralizmus

- politický - jediná politická strana s istým smerovaním nedokáže vyhovieť celej heterogénnej

spoločnosti. Existuje preto viacero strán, ktorých program sa líši podľa toho, aké skupiny

obyvateľstva zastupujú. Viaceré strany si navzájom konkurujú a tým znemožňujú politické

zneužívanie moci

- ekonomický - ekonomický systém založený na slobodnom podnikaní. Znamená najmä slobodnú

hospodársku súťaž v podmienkach voľného obchodu, garantovanú právom súkromného

vlastníctva, ktoré sa generovalo ako právo využívať plody svojej práce. Je vyjadrením 

prirodzeného práva človeka nadväzujúceho na II. generáciu ľudských práv súvisiacich s

právom sociálne sa zabezpečiť

- sociálny - označenie faktu, že sa spoločnosť skladá z veľa koexistujúcich, vzájomne si konkurujúcich

sociálnych skupín, či vrstiev (ale aj veľa neziskových organizácií a združení)