Školský vek

Školský vek

• Záujmy a komunikácia u pubescenta

City sú podmienené hormonálnymi zmenami, ktoré prebiehajú v organizme – sú zvýšene citliví, dráždiví, citovo labilní, s častými zmenami nálad – často bez príčiny, pubescentove reakcie sú impulzívne, prudšie, neprimerané pôsobiacim podnetom. Vyskytuje sa aj citová uzavretosť – aby sa im okolie nevysmievalo, tak nie sú ochotní hovoriť navonok o svojich citoch. Zvlášť sú citliví na svoj vzhľad – dievčatám viac záleží na obliekaní, na tom, ako ich vnímajú iní, najmä chlapci. Vyššie city nadobúdajú nový rozmer a kvalitu. Prežívajú prvé lásky, ale aj prvé sklamania a potreba priateľstva v tomto období je veľmi silná. Nadväzujú vzťahy so seberovnými, ktorí majú podobné záujmy, problémy, názory, či postoje. Zvyšuje sa význam a vplyv vrstovníckych skupín, pubescent sa porovnáva s ostatnými, komunikuje s nimi a vďaka internetu vznikajú virtuálne priateľstvá.

Komunikácia pubescenta je poznačená nedorozumeniami s rodičmi, pretože neznáša poučovanie, zákazy a pod. Rodičia im často vyčítajú nielen správanie, ale aj obliekanie, či hlučné správanie na verejnosti. Typická pre toto obdobie je komunikácia cez PC, pretože:

• Počítač je trpezlivý poslucháč
• Človek zostáva v anonymite
• Neodvráva, nie je sebecký, neuráža, nevysmieva sa a reaguje tak, že veci sa dajú predvídať

V škole odmieta veľké množstvo nezrozumiteľného učiva, v škole prežíva stresy pri skúšaní, písomkách a hlavný záujem nie je o školu, ale o aktivity vo voľnom čase, ktoré realizuje s kamarátmi.

V rodine – aj keď si nerozumie s rodičmi, to neznamená, že nemá citové väzby na svoju rodinu a rodičov.

Záujmy – patria do motivačného systému osobnosti, kde okrem nich patria aj čitateľské, zberateľské záujmy, šport, ale aj záujem o hudbu, tanec, PC, cestovanie. Vôľa slúži na dosiahnutie vytýčeného cieľa.

Dôležitá v tomto období je aj sexuálna výchova – výchova k manželstvu a rodičovstvu. Treba upozorniť na prenosné pohlavné choroby.

Dospievajúci sa snaží rozvíjať svoju identitu, ktorá by ho odlišovala od ostatných ľudí a potvrdzovala ho ako samostatnú bytosť = proces individualizácie – má 2 fázy: fáza diferenciácie (chce sa odlíšiť, byť sám sebou) fáza experimentovania – skúša, experimentuje, ktorá rola, ktorá skupina je pre neho vhodná a príťažlivá (napr. Fajčenie, alkohol, drogy, ale aj skupiny športovcov atď..)

 Záujmy

• patria do motivačného systému osobnosti. Okrem záujmov sem patria aj inštinkty, pudy, potreby, túžby, ciele a hodnoty, o ktoré sa človek snaží.

Záujmy – sa špecializujú a rozširujú na základe interpohlavných a individuálnych rozdielov. Televízia, PC prevláda nad čítaním kníh, chlapci pozerajú viac na sci-fi, hrdinské príbehy a dievčatá skôr na romantické. Čítanie novín a časopisov prevláda nad čítaním kníh. Rozšírený záujem u oboch pohlaví je o hudbu, tanec, PC, cestovanie.

• Sexuálna výchova v škole (názor)

Sexuálna výchova prispieva k plnohodnotnému sexuálnemu životu v dospelosti. Pre sexuálnu výchovu je dôležitá rodinná výchova (otvorená komunikácia medzi deťmi a rodičmi). Mnohí pubescenti získavajú základné informácie o sexe hlavne od kamarátov a z médií. Prvé sexuálne skúsenosti získavajú obyčajne v partii, na oslavách, často po požití alkoholu, alebo drog. Mladí ľudia by sa mali dozvedieť o rizikách voľného sexu, o pohlavných chorobách a o následkoch nezodpovedného styku. Sexuálna výchova obsahuje tieto tri základné zložky:

• Získanie informácií o funkcii pohlavných orgánov, o pohlavnom styku, o chorobách, o nebezpeční promiskuity ( striedanie partnerov), o otázkach prostitúcie.
• Formovanie postoja k sexuálnemu správaniu, emociálna a pudová účasť na sexuálnom správaní a možnosti ovládania sexuálneho pudu a jeho kontroly.
• Analýza a nácvik správania: súvisia s partnerstvom, manželstvom a rodinou, nadväzovanie vzťahov s druhým pohlavím.

Sexuálna výchova v spojení s výchovou k rodičovstvu by mala tvoriť podstatnú súčasť obsahu vzdelávania a výchovy v škole.

• Zmeny v telesnom a psychickom vývine v období puberty

Dospievanie (puberta) 10-15 r.

Stredný školský vek – je to obdobie puberty, či obdobie dospievania. Obdobie začína predpubertou okolo 10. roku dieťaťa – trvá 1-2 roky, potom začína puberta a trvá cca do 15. roku života dieťaťa. V tomto období nastávajú výrazné zmeny, ktoré sa uskutočňujú postupne.

V predpuberte okolo 10. roku sa v telesnej oblasti začínajú objavovať znaky, ktoré odlišujú obidve pohlavia. Deti sa začínajú viac zaujímať o opačné pohlavie, chcú byť samostatné, uznávané dospelými a túžia po priateľstve.

Telo rastie do výšky, predlžujú sa končatiny, trup zostáva relatívne nezmenený, čím vznikajú disproporcie – hlava, trup a končatiny – pohyby sú nekoordinované, nesúmerné, sú ,,samá ruka, samá noha“. Zvyšuje sa kapacita pľúc a srdca, svoju činnosť začínajú pohlavné žľazy. Diferencujú sa pohlavné znaky, ktoré odlišujú ženské a mužské pohlavie. Objavujú sa druhotné pohlavné znaky:

• U dievčat sa začína menštruácia, zaobľovanie bokov, rastú prsia, typicky ženské ochlpenie.
• U chlapcov – polúcia (nočný výron semena) , mutácia, typicky mužské ochlpenie, širšie ramená, užšie boky.

Typickým znakom puberty je celková zmena organizmu a urýchlenie duševného života pubescenta. Stretávame sa s dvomi pojmami:

• Dospievanie – týka sa skôr psychických procesov osobnosti, ktoré sú typické pre toto obdobie.
• Dozrievanie – ktoré sa používa skôr v súvislosti s telesnými orgánmi.

Telesný vývin je rýchlejší ako psychický, ktorý za ním zaostáva a vyrovnajú sa okolo 20. roku.

Psychický vývin pubescenta je poznačený rozvojom:

• Vnímania – ktoré je postupne diferencovanejšie, čo umožňuje rozlišovať drobné detaily.
• Pamäť – sa mení kvalitatívne, začína prevládať logická pamäť, pubescent odmieta bifľovanie, chce sa učiť s porozumením.
• Myslenie – začína prevládať logické myslenie nad mechanickým a konkrétnym.
• Pozornosť – dočasne je narušená schopnosť koncentrovať pozornosť, vplyvom začínajúcich zmien v organizme.
• Vôľa – prechodne je narušená druhá fáza vôľového konania (rozhodovania). V puberte začína druhé obdobie vzdoru, ako prejav snahy o samostatnosť a nezávislosť. Vzdor sa prejavuje najmä vo vzťahu k dospelým, najmä ak ich dospelí berú ako deti a nie seberovných.

• Klasifikácia a príčiny porúch správania
• Výchovný prístup k deťom a mládeži s poruchami správania

Problémy spojené s prispôsobovaním sa bežnému sociálnemu prostrediu, rešpektovaním autorít a všeobecne prijímaných pravidiel spoločenského spolužitia, môžu byť súhrnne zhrnuté pod pojem – poruchy správania, v staršom označení odboru špeciálnej pedagogiky – etopédia.

Slovník etopedickej terminológie (éthos-mrav, paideia-výchova) obsahuje veľa známych a čoraz častejšie frekventovaných pojmov, ako sú mravná narušenosť, delikvencia, kriminalita. Je teda zjavné, že téma porúch správania sa veľmi úzko dotýka oblasti filozofie (obzvlášť filozofie hodnôt – axiológie,), sociológie vrátane psychológie (jej špeciálneho odboru forenznej psychológie).

Poruchy správania sú charakteristické takými prejavmi jedinca, ktoré sa vymykajú priemernému správaniu danej vekovej a sociokultúrnej skupine.

Charakterizujú sa ako odchýlky v oblasti socializácie, keď jedinec nie je schopný rešpektovať normy správania na úrovni, ktorá zodpovedá jeho veku, prípadne rozumovým schopnostiam.

Poruchy správania môžu mať veľmi širokú škálu prejavov – u detí a dospievajúcich sa najčastejšie uvádzajú:

• zlozvyky,
• klamstvá,
• krádeže,
• záškoláctvo, úteky, túlanie,
• agresivita a šikanovanie,
• patologické závislosti (drogové závislosti v rátane alkoholizmu a nikotinizmu, gamblérstvo, závislosti na kultoch alebo sektách a pod),
• sexuálne deviácie,
• sebavražedné (suicidné) konanie atď.

Pri diagnostike porúch správania je potrebné postupovať opatrne a dôsledne diferencovať príčiny, ktoré odlišujú sociálne či psychicky podmienené poruchy správania od špecifických porúch správania, ktoré zapríčinil napr. syndróm ADHD, alebo od prirodzených výkyvov v správaní typických pre niektoré vývojové obdobia či výnimočné situácie v živote človeka ( napr. obdobie vzdoru, obdobie puberty a adolescencie a pod.)

Hodnotenie správania a jeho patologických prejavov u konkrétneho človeka je závislé na nastavení sociálnych noriem spoločnosti, ale tiež na tolerančnom limite, ktorý býva určovaný okrem iného tradíciou, kultúrou, náboženstvom a pod. Určujúci súbor hodnôt uznávaný spoločnosťou sa označuje pojmom morálka, a jej aplikácia v konkrétnych situáciách má podobu etického správania.

Posudzovanie niektorých prejavov správania môže byť veľmi subjektívne a citlivé. Napr. to, čo jeden učiteľ označuje za drzosť, vzdorovitosť, alebo dokonca agresivitu žiaka, hodnotí druhý ako formu asertívneho správania. Hranice medzi agresivitou a asertivitou sú do veľkej miery kultúrne podmienené. (Vágnerová, 2004).

Etiológia

Poruchy správania sú najčastejšie viazané na sociálne podmienené príčiny :

• nepodnetné dokonca patologické rodinné prostredie, nesprávne výchovné postupy,
• vplyv negatívne orientovaných vrstovníckych skupín.

U mnohých jedincov s poruchami správania sa nachádzajú patologické zmeny osobnosti, resp. psychické poruchy a ochorenia ( disociálne poruchy osobnosti, afektívne poruchy, neurotické prejavy správania a pod.), prípadne mentálne postihnutie alebo prejavy hyperaktivity.

Pri klasifikácii etiologických faktorov porúch správania sa stretávame s rozdelení týchto vplyvov do troch skupín:

predisponujúce – dedičnosť, pohlavie, disociálne poruchy osobnosti ,ĽMD, ľahká mentálna retardácia a pod.,

• preformujúce (socializačné) – vplyv rodiny, školy, vrstovníckych skupín,
• provokujúce – kríza, vekové obdobie.

Pri poruchách správania je častá kombinácia rôznych príčin – teda faktorov psychologických, sociálnych a ďalších, preto sa spravidla uvádza v etiológii týchto porúch ich multifaktoriálna povaha. Jednou z moderných tém je rola vplyvu médií na delikvenciu a kriminalitu detí a mládeže. Výskumy potvrdzujú zjavné súvislosti napr. medzi vnímaním násilia v spoločnosti a spôsobmi jeho medializácie. Niektoré neštandardné spôsoby správania môžu byť tiež sprievodným javom syndrómu týraného a zneužívaného dieťaťa ( CAN – Child Abused and Neglect), ktorý je charakteristický hlavne citovou depriváciou. Platí to v prípade, kedy ide o fyzické alebo psychické týranie, resp. o sexuálne zneužívanie. V škole sa nemusí takéto dieťa prejavovať príliš nápadne – niekedy sú deti skôr tiché, nekonfliktné, možno aj so sklonom k izolácii, inokedy sa skúsenosť s týraním prejavuje deštruktívnymi a agresívnymi tendenciami s ťažkou zvládnuteľnosťou. Rozpoznať príznaky syndrómu CAN nie je ľahké a následné riešenia môžu byť veľmi bolestí tak pre dieťa ako aj rodinu a blízke okolie. Tí, ktorí sa v detskom veku stali obeťami týrania alebo zneužívania, si často následky tejto traumy nesú po celý život.

Diagnostika

Určité príznaky alebo podozrenie na psychickú poruchu môže potvrdiť alebo vylúčiť len psychiatrická a psychologická diagnostika, ktorá odporučí ďalší postup v rámci medikamentóznej alebo psychoterapeutickej liečby.

Prejavy sociálne alebo výchovne podmienených porúch dokážu diagnostikovať špeciálny pedagógovia, ktorí sa opierajú o diferenciálnu diagnostiku psychopédie, neurológie. Je pritom dôležité brať do úvahy vek jedinca, jeho osobnú a rodinnú anamnézu, aktuálnu situáciu zdravotný a psychický stav.

Ak sú problémy so správaním a sociálnou prispôsobivosťou následkom hyperkinetického syndrómu (ADHD), patria do širšieho rámca príznakov vyvolaných drobným poškodením mozgu (LMD), diagnostiku uskutočňujú psychológovia a špeciálni pedagógovia v školských a poradenských zariadeniach.

Klasifikácia porúch správania : podľa stupňa spoločenskej závažnosti:

• disociálne správanie – neprimerané, nespoločenské správanie, ktoré je možné zvládnuť bežnými pedagogickými postupmi (napr. zlozvyky, vzdorovitosť, negativizmus, klamstvo atď)
• asociálne správanie (porušovanie spoločenských noriem, ktoré intenzitou nemusia prekračovať právne predpisy, napr. záškoláctvo, úteky, závislostné správanie a pod.)
• antisociálne správanie – protispoločenské konanie, zamerané proti spoločnosti a druhým ľuďom, porušovanie platných zákonov, kriminalita (napr. krádeže, vandalizmus, sexuálne delikty, zabitie, vraždy, vystupňované násilie atď.)

podľa príčin:

• psychologicky podmienené poruchy ( poruchy správania na podklade patologických stavov psychiky, psychických porúch alebo ochorení)
• sociálne podmienené poruchy ( odchýlky v správaní spôsobené sociálnym vplyvom, najčastejšie vplyvom rodinného prostredia)

podľa veku:

deti (6-15 rokov)

• detská delikvencia a predelikvencia
• prekriminalita, príznačná je skupinovosť, malá pripravenosť a premyslenosť, viazanosť predovšetkým na rizikové obdobia (začiatok školskej dochádzky, puberta).

mladiství (15-18 rokov)

• juvenilná delikvencia
• kriminalita mladistvých, viazanosť spravidla na obdobie dospievania (sociálne zmeny, vplyv vrstovníkov, osobitosti psychosomatického vývoja, sociálna nezrelosť), časté recidívy

dospelí (nad 18 rokov) :

• kriminalita dospelých
• závažná a rozsiahla trestná činnosť, časté recidívy

Náprava a terapia

Pri poruchách správania podmienených sociálnymi vplyvmi sú možnosti účinnej prevencie aj nápravy. Pozitívna úprava sociálnych a výchovných podmienok (napr. rodina a výchovné prístupy) alebo zmena sociálneho prostredia môže v niektorých prípadoch predchádzať mnohým problémom a odstrániť väčšinu patologických prejavov v správaní. Ústretovosť k takýmto zmenám nebýva veľká a k účinnému riešeniu ťažkostí dochádza väčšinou až v neskoršom štádiu, kedy má už dieťa alebo dospievajúci jedinec zafixované nezdravé stereotypy a sociálne väzby mu prakticky nedovoľujú sociálno patologické prostredie opustiť alebo zbaviť sa jeho vplyvu.

Ako sa často hovorí, prevencie nie je nikdy dostatok. Najúčinnejšie je predchádzať vzniku porúch v detskom veku a v období dospievania, kedy si človek vytvára, resp. aktualizuje vlastný hodnotový systém a automatické vzorce správania. Ak rodina vo svojej výchovnej roli zlyháva, môže ponúknuť preventívne funkcie iba škola, respektíve ďalšie inštitúcie a organizácie, ktoré so školou väčšinou spolupracujú.

Pedagogicko- psychologické poradne – poskytujú psychologické a špeciálnopedagogické poradenstvo okrem iného aj v prípade menej závažných výchovných ťažkostí u detí , tak pre rodičov, alebo ich zákonných zástupcov, ako aj pre pedagogických pracovníkov.

Strediská výchovnej starostlivosti – orientujú sa na prípady závažnejších porúch správania, poskytujú komplexnú diagnostiku a poradenstvo, tak aj možnosť ambulantnej alebo krátkodobej pobytovej terapeutickej starostlivosti. Podmienkou je v tomto prípade súhlas rodičov a dieťaťa a samozrejme tiež ich aktívna spolupráca.

Krízové a kontaktné centrá, nízkoprahové zariadenia, a kluby pre mládež podľa svojho zamerania ponúkajú klientom preventívne voľno časové aktivity, krízovú intervenciu, prevenciu a starostlivosť týkajúcu sa patologických závislostí (drogy, gamblérstvo atď.) a ďalšiu podporu v náročných životných situáciách.

Odborná intervencia sa zameriava predovšetkým na prevenciu a terapiu porúch správania (ofenzívne stratégie), reakcie spoločnosti majú väčšinou represívny a ochranný charakter (defenzívna stratégia).

Na sociálnych odboroch mestských úradov pôsobia kurátory pre deti a mládež., ktorých často úradnícky prístup neprináša pozitívny efekt. Dieťa alebo dospievajúci jedinec s výchovnými problémami sa na žiadosť rodiny, častejšie však na základe súdneho rozhodnutia ocitne v zariadeniach pre výkon ústavnej alebo ochrannej starostlivosti, kde patri:

• diagnostický ústav,
• detský domov,
• výchovný ústav.

Pobyt v takomto zariadení môže byť v konkrétnom prípade a situácii relatívne lepším riešením ako ponechanie jedinca v patologickom rodinnom prostredí, ale nedokáže uspokojiť väčšinu jeho dôležitých emočných a vzťahových potrieb. Dieťa alebo dospievajúci sa tu stretáva s rizikovou skupinou vrstovníkov, ktorí ho môžu stimulovať v negatívnom smere. Výchovné ústavy sa tak pre niektorých klientov stávajú prestupnou stanicou do väzníc, kde funguje v určitom zmysle podobný režim. V prípade menej závažných trestných činov páchateľov (hlavne mladých) sa preto dnes stále častejšie uplatňujú moderné prístupy , napr. alternatívne tresty, probácia a mediácia ( buď psychosociálna kontrola a sprostredkovanie alternatívneho trestu pre páchateľa, alebo dohoda medzi páchateľom a poškodeným). Dôležité je tiež hľadať funkčné metódy postpenitenciárnej starostlivosti (starostlivosť o osoby po ukončení pobytu vo väznici).

So stále narastajúcou intenzitou sociálo patologických javov zvlášť u detí a mladých ľudí rastie potreba preventívnych a terapeutických aktivít, ktorým sa venujú predovšetkým neštátne neziskové organizácie. Udomácnili sa u nás aj pojmy ako streetwork (terénna forma sociálnej práce), peer –programy (preventívne zamerané aktivity realizované vrstovníkmi klientov, hlavne v školskom prostredí) obdobie renesancie nastalo i v oblasti zážitkovej pedagogiky ( aktivity založené na výchovnom účinku silného zážitku a dobrodružstva, odohrávajúceho sa väčšinou vo vrstovníckych skupinách a najčastejšie v prírode.

Cieľom je vždy dosiahnuť čo najväčší stupeň resocializácie klientov, v niektorých prípadoch sa prinajlepšom očakáva účinok terciárnej prevencie – teda obmedzenie negatívnych následkov jednania klienta na čo najnižšiu mieru ( tzv.harmreduction spočívajúci v predchádzaniu infekčným ochoreniam typu AIDS alebo vírusovej hepatitídy, poskytnutie sociálneho, hygienického potravinového servisu.

 Problematika závislosti sa neobmedzuje zďaleka len na najviac nebezpečné drogy, problémom je aj spoločensky vysoko tolerovaný alkohol alebo tabak, ťažko sa diagnostikujú a riešia závislosti na manipulujúcich skupinách (napr. na sektách)alebo na moderných závislostných fenoménoch, ako sú počítačové hry, internet alebo pracovné nasadenie (workoholizmus).

U jedincov s hyperaktívnou poruchou správania je dôležité predovšetkým jasné vymedzenie mantinelov v správaní, poskytnutí pocitu istoty a bezpečia, posilňovanie pozitívnych a úspešných postupov v interakcii. Tresty a postihy nemusia byť v týchto prípadoch príliš úspešné, pretože pre jedinca (hlavne dieťa) s hyperaktívnym syndrómom je charakteristické, že nie je schopný prejavy impulzivity a spontánnosti vo svojom konaní ovládať.

Šikanovanie a jej súvislosti

Dôvodom narastajúceho záujmu o tento jav je stúpajúca intenzita tohto javu v školách a znižovanie vekovej hranice, kedy sa v školskom prostredí so šikanovaním medzi deťmi stretávame.

Slovo šikana pochádza z francúžštiny a dá sa vyložiť ako zlomyseľné obťažovanie, týranie, sužovanie, prenasledovanie a pod.

Prejavy šikany majú charakter agresivity voči obeti prejavovanej mnohými spôsobmi, predovšetkým:

• fyzickou agresiou (bitie, kopanie, fackovanie a pod.),
• slovnou agresiou a zastrašovaním, (vyhrážanie, výsmech atď.),
• krádežami a ničením vecí (vymáhanie peňazí od obetí, trhanie oblečenia pod.),
• násilnými a manipulatívnymi príkazmi (donucovanie obeti k vykonávaniu ponižujúcich úkonov).

Existujú určité typy iniciátorov šikanovania a agresorov. (silný, telesne zdatný, inteligentný, manipulatívny ) a tiež určité charakteristické typy obetí (slabší, odlišní, outsider, handicapovaný jedinec). Obeťou šikany sa môže stať ktokoľvek a agresorom môže byť nakoniec niekto, o kom by sme si to vôbec nemysleli.

Postup pri riešení prípadov šikany vyžaduje veľmi citlivý prístup a poznanie niektorých zásad, napr. – zabezpečenie ochrany obetí, rozhovor s agresormi až v závere vyšetrovania.

Vždy je ale dôležité, dôkladne sa všetkými prípadmi zaoberať a doviesť vyšetrovanie dokonca. V opačnom prípade (precedens neriešeného problému) hrozí riziko ďalšieho rozšírenia nebezpečného javu v rámci školy, a prípadne i horšie následky pre ďalšie obete.

Dôležité je si uvedomiť, že šikanovanie nie je len záležitosťou priamych aktérov ( agresorov a obetí), ale celej skupiny, (napr. triedy), kde sa vplyvom atmosféry, vzťahov a postojov ich členov vytvára pre takéto jednanie vhodné podmienky.