Pedagogika sluchovo postihnutých

Pedagogika sluchovo postihnutých

Pedagogika sluchovo postihnutých – surdopédia

/z lat. surdus=hluchý, nepočujúci, gréc.paideia=výchova/

Je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou edukácie sluchovo postihnutých. Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti /event. nepriepustnosti/ sluchového kanálu príjem sluchových informácií výrazne znížený a v dôsledku toho je komunikácia prostredníctvom hovorenej reči limitovaná.

Nedostatočná priepustnosť akustického kanálu spôsobuje ťažkosti v edukačnej, pracovnej a spoločenskej sfére. Tieto dôsledky sa zmierňujú špeciálnou intervenciou, závislou od aplikovania špeciálnych edukačných metód. Stupeň sluchového postihnutia sa posudzuje podľa intenzity zvukového podnetu vyjadrenú v decibeloch /dB jednotka intenzity zvuku/.

Príčiny porúch sluchu

Sú orgánové, t.j. vznikajú z porúch anatomického substrátu niektorej časti sluchového analyzátora.

Dedičné, zdedené – v rodine sa vyskytuje porucha sluchu, príbuzenské manželstvá, vrodené – infekčné ochorenia matky v gravidite, najmä rubeola, vrodené anomálie ucha. Získané – po nejakom úraze, traume, ochorení.
Sluchové poruchy podľa druhu z praktického hľadiska delíme:

Hluchonemota – vrodená alebo v ranom veku získaná strata sluchu spojená s vývinou bezrečnosťou. Reč sa spontánne nevyvíja. Vnímané sú len vibrácie hlbokých tónov, nie reč.

Zvyšky sluchu – vrodená alebo získaná neúplná strata sluchu spojená s vývinovou bezrečnosťou, alebo obmedzením vývinu reči.

Ohluchlosť – strata sluchu, ktorá vznikla počas vývinu reči alebo neskôr, keď už základné rečové stereotypy boli upevnené.

Nedoslýchavosť – vrodená alebo získaná čiastočná strata sluchu je príčinou oneskoreného alebo obmedzeného vývinu reči.
Úlohou pedagogiky sluchovo postihnutých je vybudovať optimálny komunikačný systém.