Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc. Ludewigov model pomoci. Typy pomoci vyjadrujúce očakávania klienta.
Sociálna starostlivosť pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané, tzv. objektívne potreby občanov. Ide o súbor činností, ktorý môžeme charakterizovať predovšetkým pojmami:
· Plánovaný
· Cielený
· Dlhodobotrvajúci
· Komplexný
· individuálny prístup ku klientovi
štát – štátne inštitúcie – neštátne subjekty – obec – inštitúcie – priatelia – rodina – občan

Sociálna pomoc – je aktívna spoluúčasť sociálneho pracovníka pri riešení problémových situácií v živote klienta, ktorá je charakteristická najmä pojmami:
· partnerská pomoc
· sprevádzanie
· napomáhanie
Podľa K. Ludewiga, autora hamburgského alebo tzv. zákazkového modelu systemickej terapie, (1992) terapeutove pôsobenie možno zhrnúť do dvoch činností: potvrdzovanie (klienta) a otváranie (nového). Potvrdzovanie znamená napojovanie sa na klienta, vniknutie do klientovho sveta, vytváranie dôvery – preukazovaním záujmu o klienta a snaha spolupracovať s ním (rešpektovať jeho cieľ a spôsob jeho dosahovania). Otváranie znamená byť v terapii prítomný ako druhý, od klienta odlišný a seba samého reflektujúci človek. To umožňuje dávať klientovi nové nápady (byť citlivý na výnimky, úspechy, paradoxy v rozprávaní), reflektovať spoluprácu s klientom (otvárať nezvyčajné otázky ako: Prečo robíme v terapii práve to, čo robíme? K čomu nám to bude?), viesť klienta k hľadaniu svojich možností, zdrojov, súvislostí s témou rozhovoru. A pri tom všetkom sa držať vyjednanej zákazky, overovať si, či v rozhovore idú správnym smerom. Tak možno klientovi pomôcť vymaniť sa z problémového systému a rozhodnúť sa pre „iný život“ – viac podľa vlastných predstáv, bez nežiaduceho trápenia.
 Intervencie delí  K. Ludewig (1992) na tri základné druhy:
· kladenie otázok - jeho cieľom nie je získavanie informácií, ale aktivovanie nevyužitých zdrojov klienta. Medzi silné nástroje patria tzv. cirkulárne nástroje – otázky cielené na skúmanie funkcie symptómu z perspektívy jednotlivcov zapojených do problémového systému (Kto ako vidí problém? Aké sú rozdiely vo vnímaní problému? Čo si myslia členovia problémového systému jeden o druhom, že ako vidia problém?) Typické je tiež zameranie otázok na kontext problému (Koho každého sa problém týka? Aké očakávania od terapie majú zainteresovaní členovia problémového systému?), výnimky v probléme, spôsoby zvládania problému v minulosti a pod;
· reflektovanie–v priebehu celého rozhovoru je pre terapeuta užitočné vydeliť svoju pozornosť okrem samotnému rozhovoru aj reflektujúcemu metapohľadu na prebiehajúci rozhovor. To znamená, pýtať sa samého seba otázky ako: „Ako to, že sa rozhovor uberá práve týmto smerom? Prečo sa pýtam práve toto? Držíme sa zákazky? Je niečo prekvapujúce? Nič neprekvapuje, ako to?...“ Vyjadriť svoje reflexie môže terapeut v priebehu alebo na konci stretnutia a priniesť tak nové pohľady, ktoré môžu prispieť k uvoľneniu príliš pevných a problémových štruktúr u klienta. Tom Andersen (1991, in: Kratochvíl, 1997) prišiel so špecifickou metódou reflexie: s reflektujúcim tímom. V takomto usporiadaní terapie terapeut rozhovor s klientom jeden alebo niekoľkokrát zastaví a dá priestor pre reflexie prísediacich kolegov, ktorí sa snažia svojimi nápadmi obohatiť rozhovor. Reflektujúci tím sa zameriava na ocenenie klienta, reflektovanie odkiaľ kam šla v rozhovore reč (Pracujú ešte na pôvodnej zákazke alebo ju zmenili?) a poskytnutie nápadov vo forme fantázií, možností, alternatívnych pohľadov;
· doporučovanie – typickým príkladom je technika záverečnej intervencie. V nej je terapeut direktívnejší, viac prejavuje svoje názory – na rozdiel od dovtedajšieho priebehu rozhovoru, kedy terapeut hlavne kládol otázky. Záverečná intervencia môže obsahovať ocenenie klienta (najlepšie so zdôvodnením prečo ho oceňujeme), reformuláciu zákazky (skrátene rekapitulovať kadiaľ išiel rozhovor, na akej zákazke sa pracovalo) a posolstvo vo forme komentáru (metafory, príbeh, myšlienka) alebo domácej úlohy (na pozorovanie, konanie alebo predvídanie vlastného konania). Iným príkladom doporučovania je poskytovanie vlastných fantázií, nápadov, metafor vo forme otázok. Vlastné myšlienky môžeme ponúknu klientovi napr. formou – „... nemohlo by to byť takto ? ...“