Spoločnosť a kultúra

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: Chlapec primak (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 08.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 452 slov
Počet zobrazení: 3 975
Tlačení: 340
Uložení: 382
Spoločnosť a kultúra. Spoločnosť ako produkt sociokultúrneho vývinu. Sociálna štruktúra, sociálna stratifikácia a sociálna mobilita spoločnosti.

SPOLOČNOSŤ
-  pojem zaviedol nemecký sociolog Ferdinant Tonniese. Vyšší typ ako inštitúcie sú spoločnosti. Sú to základné a komplexné typy soc. štruktúry v súčasnom svete. Podstatu tvoria ľudia individuálne vzťahy a celé komplexy ľudských aktivít. Spoluprácou týchto aktivít sa vytvárajú hodnoty, ktoré by sa nikdy nemohli dosiahnút indiv. činnosťou. Základom vzťahov pre spoločnosť je racionálna výmena statkov, protikladné záujmy účastníkov, vedomie užitočnosti a hodnoty jedného človeka pre druhého.

Pre tento základný sociologický pojem nemožno uviesť žiadnu všeobecne prijímanú a platnú definíciu, naopak existujú desiatky (ba stovky) rôznych prístupov a koncepcií. V najširšom zmysle je spoločnosť v spoločenských vedách chápaná najčastejšie politicky a ekonomicky sebestačná skupina ľudí oboch pohlavia a všetkých vekových skupín zdieľajúca spoločnú kultúru, hodnoty, územie a rešpektujúca vlastné inštitúcie, normy a kultúrne vzory, ktorí sami seba pociťujú ako jednotnú entitu odlišnú od iných skupín. Ďalšími - významnými a vplyvnými - prístupmi sú napr. chápanie spoločnosti ako sociálnej štruktúry, systému spoločenských vzťahov, ako organizovaného a inštitucionalizovaného riešenia sociálnych konfliktov (a problémov prežitia vôbec) alebo ako civilizáciu či kultúru.

V dejinách sociológie možno typologicky vydeliť niekoľko dichotomických prístupov k spoločnosti, napr. podľa durkheimovskej tradície ide o jav sui generis, neprevoditeľný na jeho aktérov, naopak súdobá teória konštrukcie sociálnej reality predpokladá, že spoločnosť samostatnú existenciu vôbec nemá, je však kontinuálne vytváraná v každodennej ľudskej interakcii a komunikácii; ďalej pripomeňme napr. poňatie sociologistické (Durkheim) a psychologizujúce (Linton), kooperatívne (Spencer) a konfliktné (Marx), a taktiež prístup holistický versus analytický.

Dodnes vplyvnú - ale mnohými i kritizovanú - dichotómiú je koncepcia Ferdinanda Tonniese rozlišujúca pospolitosť = spoločnosť tradičnú a spoločnosť = spoločnosť modernú a industriálnu. Tento prístup bol neskôr ďalej rozšírený o koncept spoločnosti postmodernej - postindustriálnej. V súčasnej vede je populárna teória spoločnosti jednoduchej versus komplexnej.

TRADIČNÁ SPOLOČNOSŤ- forma spoločenskej organ. resp. spoločnosti, ktoré existovali pred nástupom priemyselnej revolúcie. Sociologia od svojho zrodu definuje modernú spoločnosť práve v protiklade k tradičnej spoločnosti. TS možno charakterizovať 4 spôsobmi. 1.Ľudia transformujú iba min. statky, kt.im poskytuje príroda, deľba práce je relatívne málo rozvinutá, využívajú sa prírodné formy energie (sila zvierat,vetra,vody) 2.Mocenské (vládcom stačí k udržaniu pozície loajality vojenského a správneho aparátu). 3.Komplexné filozofické a nábož. systémy nachádzajú publicitu iba u vzdelaných špičiek obyvateľstva. 4.Sociálne je moc TS značne difencovaná, Myšlienka o rovnosti ľudí je považovaná za absurdnú.

Sociálna štruktúra spoločnosti
Sociálna štruktúra je usporiadanie sociálnych vzťahov v sociálnom zoskúpení. Je charakterizovaná ako relatívne stabilné, pretrvávajúce usporiadanie sociálnych vzťahov medzi prvkami v sociálnom zoskúpení – sociálnu štruktúru rodiny tvoria vzťahy medzi členmi rodiny, vzťahy medzi rodinami, politickými stranami, štátmi... Sledujeme vzťahy nižšej úrovne.
Prvky:
- sociálny status
- sociálna rola
- sociálne inštitúcie
 
Obsah pojmu kultúra sa vo vývine človeka a spoločnosti neustále stupňoval a naďalej sa vyvíja v jednotlivých národných kultúrach. V nich má svoje špecifické obsahové vyjadrenie. Kultúra je jednou z najdôležitejších kategórií humanitných a sociálnych vied. Dnes sa kultúra stala hlavným predmetom vedného odboru ulturológie. Problematikou kultúry sa ďalej zaoberá napr. sociálna antropológia a kultúrna antropológia.

Roviny kultúry
Môžeme hovoriť o kultúrach národných, medzinárodných a tiež o subkultúrach. Medzinárodná alebo nadnárodná kultúra nie je viazaná hranicami jedného národa. Pretože odovzdávanie kultúrnych vzorcov nie je orientované na fyzické odovzdávanie človeka človeku, geneticky z generácie na generáciu, môže dochádzať k difúzii, prenikaniu kultúr. Na prelome 19. a 20. storočia vznikla antropologická paradigma, ktorá sa nazýva difuzionizmus. Pri štúdiu kultúry venuje pozornosť historickým kontaktom etník a národov, ich migrácii, difúzii a hustote obyvateľstva. Zdôrazňuje teda geografický priestor proti času a konkrétny vývoj oproti evolučným štádiám. Hybnou silou nie sú podľa difuzionizmu inovácie vo vnútri kultúry ale vonkajšia zmena. Zakladateľmi tohto prístupu sú nemecký geograf Friedrich Ratzel (1884 – 1904) a nemecký etnograf Leo Frobenius (1873 – 1938).
 
Ako subkultúru označujeme kultúru čiastkovej skupiny, ktorá sa viac alebo menej odlišuje od prevládajúcej (väčšinovej kultúry). Príslušníci skupiny sa môžu od väčšiny odlišovať sociálnym postavením, vekom, povolaním, alebo regiónom. Škála prejavov vyjadrujúcich dištanciu od prevládajúcej kultúry je široká, od drobných zmien až po radikálne popretie (kontrakultúra). Subkultúra ale aj dominantná kultúra nie sú nikdy úplne izolované. Pojem subkultúra používame napr. pri skúmaní životného štýlu skupín mládeže, určitých sociálnych a etnických vrstiev, protestných hnutí alebo hodnotových predstáv delikventov.
 
Rozdelenie kultúry
Najvšeobecnejším členením, s ktorým sa môžeme stretnúť v odbornej literatúre je členenie kultúry na materiálnu a nemateriálnu. Nemateriálna kultúra zahŕňa abstraktné idey, tradície, obyčaje, či hodnoty, teda všetko to, čomu človek verí. Pod materiálnou kultúrou rozumieme všetky objekty, ktoré sú materiálnym výrazom realizácie ideí (chrámy, hrady a pod.), teda to, v čo sa viera človeka spredmetnila. Rozdielny pohľad na delenie kultúry prináša Kottak, ktorý kultúru rozdeľuje na adaptívnu a maladaptívnu. Človek musí zvládať nároky, ktoré na neho kladie prostredie. Tu záleží jednak na biologických rysoch, ale aj na vzorcoch správania, ktorým sme sa naučili a ktoré sú založené na symboloch. Okrem biologickej výbavy, ktorá je potrebná k prežitiu, ešte ľudia vytvárajú kultúrne vzorce správania sa. Ako evolúcia postupovala, do popredia sa dostáva schopnosť človeka nielen sa prostrediu prispôsobovať, ale ho aj meniť podľa svojich potrieb. Do popredia sa však dostáva problém ohrozovania a znečisťovania životného prostredia. Z dlhodobého hľadiska totiž nie je jasné, či to, čo nám dnes prospieva bude prospešné aj pre ďalšie generácie. Preto hovoríme o maladaptívnych rysoch kultúry tam, kde je v ohrození prežitie a reprodukcia. Samozrejme, tento proces je ešte zložitejší. Praktiky, ktoré sú adaptívne pre jednu kultúru, môžu byť maladaptívne pre inú.
 
Každá kultúra plní isté funkcie:
· ochranná: zmnohonásobuje prostriedky ochrany človeka pred prírodou, a prírody pred človekom,
· kumulačná: v priestore kultúry sa hromadí a uchováva materiálne a duchovné bohatstvo ľudstva pre budúce generácie,
· kontinuity: súvisí s kumulačnou a je to cesta duchovného prežitia spoločnosti, generácie v danom období nadväzujú na generácie predchádzajúce a v kultúre nachádzajú zdroje informácií a inšpiráciu pre svoj život a ďalší vývoj spoločnosti,
· intenzifikačná a extenzifikačná: intenzifikácia vyjadruje to, že v kultúre je veľa podnetov (myšlienok, poznania), ktoré vedú človeka k ďalšiemu hľadaniu a nachádzaniu otázok a odpovedí, ktoré posúvajú vývoj poznania, vedy a celého ľudstva. Extenzifikácia súvisí so zodpovednosťou. Vývoj poznania a vedy má aj negatívne dôsledky (zbrane, vojny, ekologické problémy, bohatstvo a chudoba a pod.). Preto je každý človek zodpovedný za svoj produkt, za svoje dielo, svoj objav, a keďže dejiny nás poučili o tom, že mnohí sa nezdráhali zneužiť poznatky vedy na svoje mocenské ciele, mnohé poznatky je potrebné „odložiť“ až dovtedy, kým budú ľudia natoľko vyspelí, múdri, že nebudú schopní ich zneužiť proti iným ľuďom, tzv. nepriateľom.
 
To, že človek medzi seba a prírodu vkladá kultúru (umelá príroda človeka) dokazuje napr. aj názor Lorensa. Ten tvrdí, že človek medzi seba a svet vkladá články, ktorými zakrýva svoju nedokonalosť. Pod článkami má na mysli prvky kultúry. Medzi komponety kultúry by sme mohli zaradiť nasledovné:
Artefakty, tento pojem pochádza z latinského arte factus – umelo vytvorený, ľudský výtvor, dielo, nástroj. Sú to predmety vytvorené človekom, výtvory ľudskej práce, umelecké výtvory, umelé výtvory, výrobky. Medzi sociokultúrne regulatívy zaraďujeme zvyky, obyčaje, tradície, hodnoty a normy, teda kultúrne vzory (vzorce), pravidlá. Idey či kognitívne (poznávacie) systémy ideí – zaraďujeme sem mytológiu, náboženstvo, vieru, filozofiu, vedu. Sú to spôsoby, cesty, systémy ideí, ktorými človek poznáva svet a vysvetľuje si jeho podstatu, fungovanie, vývoj a svoje miesto v ňom. Medzi systémy symbolických ideí patria reč, jazyky, prostredníctvom ktorých človek komunikuje, čo mu uľahčuje kooperáciu, či deľbu práce. Symboly sú materiálne i nemateriálne skutočnosti, predmety, slová, gestá a podobne, nesúce istý význam, ktorý rovnako chápu všetci členovia jedného sociokultúrneho systému. Jazyk je systém znakov používaných za účelom komunikácie v ľudskom spoločenstve. Jazykové schopnosti spojené s možnosťou uchovávať a predvídať aj veľmi abstraktný obsah sú pripisované iba človeku. Pod normami (z latinského norma = merítko) rozumieme sociálne očakávania, vzory a pravidlá regulujúce vzájomné pôsobenie a správanie ľudí v spoločnosti. Sú to sociálne pravidlá, ktoré vymedzujú vhodnosť a nevhodnosť správania v konkrétnych situáciách. Majú podobu pravidiel, predpisov, kódexov. Hodnoty sú v kultúre, v sociokultúrnom systéme, všeobecne prijaté predstavy a viery v ciele, ktoré sa ľudia usilujú dosiahnuť. Majú zvyčajne všeobecnú a abstraktnú podobu, majú pozitívny alebo negatívny náboj a vzťahujú sa na najdôležitejšie skutočnosti života spoločnosti a jej členov. Kultúrne univerzálie sú prvky, ktoré sa vyskytujú vo všetkých kultúrach. Variabilné prvky sú opakom kultúrnych univerzálií. Sú to prvky, ktorými sa kultúry navzájom líšia.
 
12.  Skupinová výstavba spoločnosti. Typy sociálnych skupín (sociálne agregáty, primárne a sekundárne skupiny, formálne a neformálne skupiny a referenčné skupiny). Fenomény skupinovej dynamiky.
 
Sociálna skupina predstavuje určitý počet osôb od dvoch (pár, diáda) až po veľké celky, pričom vzťahy medzi týmito osobami majú pravidelný a trvalejší charakter. Skupiny sa vyznačujú množstvom charakteristík. Prvá z nich je, že majú hranice. O ľuďoch uvažujeme ako o nachádzajúcich sa vo „vnútri“ alebo „mimo“ skupiny. Druhou charakteristikou je poznatok interakcionizmu, t. j. že skupiny sú produktom sociálnej definície. V tomto zmysle sú sociálne konštruovanou realitou. Po tretie skupiny môžeme chápať ako nositeľa dištinktívnej subkultúry alebo kontrakultúry – ako súbor jedinečných noriem, hodnôt a stvárnení správania. Po štvrté skupiny chápeme ako trvajúce prežívanie solidarity, ktoré má význam pre súdržnosť skupiny a pre identifikáciu sa s ňou u jej členov
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015