Proces, typy a činitele socializácie

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: primak (25)
Typ práce: Referát
Dátum: 08.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 440 slov
Počet zobrazení: 16 399
Tlačení: 555
Uložení: 578
Proces, typy a činitele socializácie, sociálne učenie a sociálna interakcia. Sociálna percepcia. Sociálne  roly a identita indivídua. Rolový charakter ľudského života. Rolové správanie, rolový konflikt, odstup od rolí, rolový stres a pozičná neistota.

Človek prichádza na svet ako biologická bytosť, ktorá je vybavená pomerne chudobným systémom vrodených reflexov a pudov, ktoré mu umožňujú realizáciu základných vitálnych funkcií. V priebehu individuálneho vývoja sa stáva spoločenskou bytosťou s bohatým registrom reakcií, ktorý mu umožňuje prispôsobovať sa zložitým podmienkam života  v spoločnosti.
K postupnej premene človeka z biologickej bytosti na spoločenského tvora dochádza v procese socializácie, t.j. zospoločenštenia, ktorý je sociálnym učením uskutočňovaným v interakcii ľudského organizmu so sociálnym a spoločenským prostredím

Socializácia
je proces začleňovania sa ľudí do spoločnosti, proces vývinu ľudskej osobnosti, proces sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúru vlastnej spoločnosti a formuje sa ako sociálna i ako individuálna bytosť. Človek sa ako biologický tvor stáva plnohodnotnou ľudskou bytosťou až vtedy, keď si v priebehu socializácie osvojí poznatky, normy, hodnoty a ostatné prvky kultúry spoločnosti, v ktorej žije, prijme zaužívané spôsoby správania atď. Pre spoločenský život je dôležitá jednota troch prvkov – interiorizácie, externalizácie a objektivácie. Externalizácia znamená, že človek dokáže dať svojím myšlienkam vlastný výraz a z vnútorného urobiť vonkajšie, objektivácia znamená, že človek vonkajšiemu dokáže dať objektívnu podobu (faktu, teórii, myšlienke a pod.) a internalizácia znamená, že človek si osvojuje a prijíma to, čo v spoločnosti už nachádza. Osvojovanie si sociálnych noriem a iných prvkov kultúry sa nazýva internalizácia alebo interiorizácia. Realizuje sa v procese socializačného procesu v čase ontogenézy osobnosti. Socializáciu môžeme vymedziť ako všestranné a komplexné uvedenie človeka do spoločnosti. Pozostáva z dvoch fáz:
1.  Primárnej (prvotnej).
2.  Sekundárnej (druhotnej).
Primárna fáza socializácie sa uskutočňuje v období detstva a dospievania a rozhoduje o utváraní základov osobnosti jednotlivca. Prevláda v nej jednosmerné pôsobenie spoločnosti (sociálnych skupín) na socializovaného jednotlivca a viac-menej pasívne prispôsobovanie sa jednotlivca spoločnosti. Primárnu fázu socializácie teda charakterizuje asymetrický vzťah jednotlivca a spoločnosti, v ktorom dominuje proces učenia a výchovy jednotlivca. V tejto fáze si človek rozvíja najmä svoje jazykové schopnosti, formuje svoju osobnosť, sám seba si uvedomuje ako človeka i ako člena sociálnych skupín a celej spoločnosti. Primárnu fázu charakterizuje tzv. anticipačná socializácia. Termín anticipačná socializácia označuje nacvičovanie, učenie sa budúcich rolí. Typickým príkladom je hra detí na rodičov. Hlavným cieľom tejto fázy socializácie je pripraviť jednotlivca na plnohodnotný život v dospelosti. Hlavnými spôsobmi dosahovania tohto cieľa sú vzdelanie a výchova.
 
Sekundárna fáza socializácie prebieha v období dospelosti a môžeme ju rozdeliť na socializáciu v produktívnom veku a v postproduktívnom období života dospelého, resp. na socializáciu v období pracovnej aktivity a v starobe. Ľudia sú v tejto fáze aktívnejší, hľadajú spôsoby, ako individuálne reagovať na pôsobenie sociálnych skupín i spoločnosti, prispôsobujú si svoje sociálne roly a pod. Vyrovnávajú sa s novými životnými situáciami, ktoré prináša život dospelého človeka (manželstvo, výchova detí, životné krízy). Táto fáza plní dva ciele:
– na jednej strane rozvíjať životné skúsenosti, vedomosti a schopnosti,
– na druhej strane sa prispôsobiť novým situáciám, ktoré prináša život v spoločnosti.
 
V priebehu socializácie, najmä v jej sekundárnej fáze, často dochádza k tomu, že jednotlivec vymení už osvojené vzory správania, normy, sociálne roly, poznatky a schopnosti za iné. Vtedy hovoríme o resocializácii. V zúženom význame ide o učenie sa novým sociálnym rolám u tých jedincov, u ktorých nedošlo k pozitívnym zmenám v rámci prirodzenej socializácie. Rýchlosť a úspešnosť resocializácie závisí hlavne od:
a)  dobrovoľnosti, či nedobrovoľnosti, teda od charakteru príčin na základe ktorých sa stáva jedinec objektom resocializácie,
b) osobnostných charakteristík, schopnosti prispôsobiť sa frustračnej tolerancii,
c)  miery odlišnosti novej situácie od pôvodnej (charakter a veľkosť zmeny),
d) otvorenosť nového prostredia.
Špeciálnym prípadom je reedukácia osôb s poruchami správania, resp. s patologickým správaním. Je to zámerný výchovný proces, v ktorom sa usiluje o také zmeny v správaní alebo osobnosti jedinca, ktoré mu umožnia návrat do normálneho života.
Spoločnosť determinuje jedinca tým, že mu v procese socializácie ukazuje, čo je spoločensky významné. V tejto súvislosti hovoríme o sociálnej determinácii, kedy spoločnosť jedincovi ponúka vzorce správania sa a spoločensky významné hodnoty.
 
Výsledky prvotnej socializácie sú trvalé a stávajú sa vzorom pre každú ďalšiu socializáciu. Je pre ňu príznačná vysoko emocionálna atmosféra. Okrem emocionálneho kontextu sa socializácia vyznačuje aj tým, že má kognitívny charakter. Socializácia pozostáva z troch nasledujúcich prvkov:
a)  Osvojovanie si postojov a rolí – internalizácia toho, čo jedinec nachádza vo svojom prostredí.
b) Identifikácia s významnými druhými – tento pojem označuje interakčných partnerov, ktorých jedinec považuje za významných (rodičia, priatelia, učitelia a pod.), ktorých vplyv je kľúčový predovšetkým v detstve.
c)  Sebaidentifikácia – uvedomovanie si seba samého (dieťa dostane meno a už v rannom veku naň reaguje).
 
Proces socializácie prebiehajúci ako postupné vrastanie do spoločenských podmienok života, t. j. ako postupná orientácia v danom sociokultúrnom prostredí a osvojovaní primeraného účelného správania, je vo svojej podstate rodinnou výchovou, ktorá je z psychologického hľadiska procesom sociálneho učenia.
 
Za základné aspekty socializácie možno považovať javy, ktoré tvoria proces primárnej socializácie, ktorý sa odohráva v období prevažne rodinnej výchovy (resp. v spojení s výchovou v materskej škole). Ide o tieto javy:
· Osvojenie základných kultúrnych návykov (stolovanie, udržovanie telesnej čistoty, obliekanie a ďalších druhov sebaobsluhy, slušného správania – zdravenia, ďakovania, prosenia atď.).
· Užívanie predmetov bežnej dennej potreby primerane ich funkcii, t. j. ako účelných nástrojov, čo do značnej miery súvisí s osvojovaním kultúrnych návykov.
· Osvojenie materského jazyka a ďalších foriem sociálnej komunikácie.
· Osvojenie základných poznatkov o prírode a spoločnosti a základnej časopriestorovej orientácii.
· Osvojenie sociálnych rolí primeraných veku a pohlaviu.
· Orientácia v základných spoločenských normách a hodnotách (čo je správne alebo nesprávne, t. j. čo sa smie alebo nesmie, čo je pekné a čo škaredé, pravdivé a nepravdivé, spravodlivé a nespravodlivé atď.).
· Postupný vývoj sebakontroly a voľnej regulácie správania, prechod od prirodzeného detského egoizmu k základnému prosociálnemu jednaniu.
 
Základným nástrojom počiatočnej socializácie je rodinná výchova, ktorá nezávisle od výchovných techník zahŕňa i postoje rodičov k dieťaťu, ich správanie sa ako model pre dieťa a celkové rodinné pomery. Ide tu o komplexnú rodinnú situáciu dieťaťa.
E. H. Witte hovorí o dvoch dimenziách socializačného procesu v rodine s účasťou dieťaťa:
– využitie socializačných ponúk pri podporovaní,
– podnecovanie ponukami pri určitej prísnosti.
Pre obe dimenzie platí, že ako podmienka vystupuje „optimum emocionálneho vzťahu“. Príliš malá i príliš veľká vzdialenosť môžu byť prekážkou vzťahu a tiež platí, že podnecovanie je účinné len vtedy, keď nie je ani nadmerné ani podpriemerné. Rozhodujúca je diáda matka – dieťa.
Tzv. primárny socializačný efekt môže byť vyjadrený nasledujúcou rovnicou:
Primárny socializačný efekt =
postavenie rodiny + rodinná orientácia + podnecovanie × využívanie
 
Postavením rodiny sa rozumie jej ekologická situácia (mesto, vidiek) a susedstvo, bývanie, veľkosť rodiny atď. Ďalej je to orientácia rodiny na určitý štýl výchovy, zahrňujúci predstavy rodičov o cieľoch a prostriedkoch rodinnej výchovy. Vzťah medzi rodičmi a dieťaťom, vyjadrený pojmami „podnecovanie“ rodičmi a „využívanie“ dieťaťom, ktoré vyjadrujú „aktívnu zložku socializačného diania“, tzn. situačné podnety („podnecovanie“) a vnútorný stav („využívanie“), ktoré reprezentujú interakciu afektívnych a kognitívnych subsystémov. Tak možno preukázať vplyv rôznej emocionálnej atmosféry a taktiež rôzneho socio-ekonomického postavenia rodiny a rodinného statusu. (napr. rozdiel nižších a vyšších spoločenských vrstiev nielen v bývaní, ale i zaobchádzania s dieťaťom) a pod. „Rodinná orientácia“ vyjadruje hlavne postoj rodičov k morálnym aspektom výchovy.
 
Podľa A. Banduru je konečným cieľom úspešnej socializácie dosiahnutie „nahradenia externých sankcií vnútornými kontrolami“, tzn., že sa jedinec vo svojom jednaní bude riadiť spoločenskými normami, bez uplatňovania vonkajšieho tlaku. Tento autoregulačný systém, označovaný taktiež pojmom vôľa, vzniká internalizáciou postojov a hodnôt. Všeobecne je možné model socializácie vyjadriť takto:
 
 Kultúrne rodinné a iné  osobnosť
Vzorce  sociálne dieťaťa
Správania systémy
 
Obr. 1 Model socializácie
Kultúrne vplyvy teda pôsobia prostredníctvom rodinného prostredia na formovanie osobnosti dieťaťa, a jeho správanie sa sa tak stále viac stáva typicky kultúrnym, prispôsobeným daným kultúrnym normám. L. J. Cronbach v tomto zmysle definuje socializáciu ako proces prípravy osoby na role v spoločnosti. V rámci socializácie sa udržuje určitá miera individuality. Toto uchovávanie individuality je interindividuálne rôzne. Súčasne sa uvoľňujú určité druhy sociálnych závislostí (na rodine) a vznikajú nové druhy sociálnych závislostí (manželstvo, vlastná rodina). V istom zmysle existuje permanentná socializácia, pretože detské skúsenosti nestačia na život v dospelosti a ranné sociálne učenie musí byť behom života modifikované, mnohé spôsoby správania sa musia byť korigované. Socializáciu je nutné skúmať ako fylogeneticky, z hľadiska formovania druhových vlastností ľudstva, tak ontogeneticky ako formovanie konkrétneho typu osobnosti. Individualita je predpokladom, a taktiež výsledkom procesu socializácie.
 
Socializácia, sociálne učenie a sociálna interakcia
Všetky druhy učenia teda aj sociálne učenie človeka sa uskutočňujú v sociálnych podmienkach. Podobne ako pohybové schopnosti a zručnosti, aj sociálne schopnosti a zručnosti sa dajú naučiť. Jedinec preberá do značnej miery štandardy skupín s ktorými sa identifikuje, avšak objavuje sa u neho aj určitá miera rezistencie voči vyhasínaniu minulých skúseností. Traumatické a silne afektogénne skúsenosti sa môžu udržiavať a ovplyvňovať jeho správanie celý život. Na sociálne učenie majú vplyv sociálne spätné väzby (súhlas sociálneho okolia s jednaním jedinca a reakcie okolia na jednanie jedinca vôbec). V priebehu socializácie sa uskutočňuje určité „seba-modelovanie“ a v mysli jedinca sa v jednotlivých obdobiach života vynára problém jeho identity a jej hľadania. Produktom socializácie je určitý systém rolí a hodnôt, návykov, zvykov a stereotypov charakteristických pre každú individuálnu osobnosť.
 
Podstatou sociálneho učenia je sociálna interakcia, ktorá predstavuje základné východisko pre osvojovanie sociálnej skúsenosti. Je to aktívne osvojovanie si tých foriem správania, ktoré iní ľudia podnecujú a posilňujú. Ide tiež o odnaučovanie takých spôsobov a vzorcov správania, ktoré iní ľudia vo väčšine prípadov odsudzujú alebo zakazujú, napr. fajčenie, abúzus alkoholu, gambling a pod. Pri sociálnom učení vznikajú interakčné vzťahy vzájomným odovzdávaním informácií v priebehu a výsledkoch spoločnej činnosti. Tým sa vytvárajú individuálne a sociálne spätné väzby, ktoré koordinujú nielen aktivity jednotlivcov, ale i normy, ktoré skupina uznáva, a tiež sociálne vzťahy, ktoré pôsobia motivačne. Termín sociálne učenie je súhrnným označením pre situáciu, keď učenie človeka prebieha pod vplyvom sociálnych faktorov, ktoré sa uplatňujú nielen pri monadickom, ale i pri diadickom, a tiež pri skupinovom učení. Ľudské učenie je teda učením sociálne sprostredkovaným a patrí k vývojovo najvyšším druhom učenia. Jeden z možných výkladov charakterizuje sociálne učenie ako učenie sa rolám, t. j. učenie sa konať, cítiť a vnímať podobným spôsobom, ako konajú, cítia a vnímajú ostatní ľudia, ktorí zaujímajú v spoločnosti rovnaké miesto. Pri sociálnom učení sa človek akoby učil žiť medzi ľuďmi. Jedinec si pri styku s druhým človekom alebo skupinou osvojuje spôsobilosti, zručnosti a postoje potrebné k styku s ľuďmi, preberá do svojho individuálneho hodnotového systému morálne, právne, kultúrne a ďalšie hodnoty a normy. Uskutočňuje sa to najčastejšie prostredníctvom základných foriem sociálneho učenia, ktorými sú: napodobňovanie, sociálne spevňovanie a identifikácia.
 
Schaffer chápe socializáciu ako vzájomnú interakciu rodičov a dieťaťa. Je to model, v ktorom je dieťa brané ako „aktívny účastník vlastného sociálneho vývoja“ a v ktorom je zdôrazňovaná vzájomná závislosť rodičov a dieťaťa „v mnohých sociálnych transakciách“. Novorodenec tu nie je chápaný ako „tabula rasa“ (čistá doska), ale ako určitými dispozíciami a tendenciami vybavená bytosť, vstupujúca s touto výbavou do interakcie s rodičmi. Interakčná povaha primárnej socializácie je empiricky potvrdzovaná už u kojenca ako vzájomná komplementárna komunikácia, predovšetkým hlasová a mimická, medzi ním a matkou a ďalšími interakčnými javmi. Ranný vývoj dieťaťa sa tak uskutočňuje na základe „subtílnej vzájomnej súhry pôvodných rysov a kompetencií dieťaťa s reakciami druhých v rámci sociálneho prostredia“. Whitte usudzuje, že socializované dieťa je aktívnym účastníkom procesu svojej socializácie, ktorá je celoživotným procesom, v ktorom možno rozoznať tri úrovne socializácie:
a)  úroveň mikrosystému (socializácia v rodine a v skupine vrstovníkov),
b) úroveň mezosystému (socializácia v škole a na vysokej škole),
c)  úroveň makrosystému (socializácia uskutočňovaná z hľadiska príslušnosti k určitej spoločenskej vrstve, pohlaviu a veku).
 
Sociálna percepcia
Sociálna percepcia je dôležitou úvodnou zložkou sociálnej interakcie, je to vzájomné vytváranie „obrazu toho druhého“, vzájomná laicky psychologická interpretácia. Človek sa voči druhému človeku správa v podstate podľa toho, aký obraz si o ňom urobil, ako ho vníma. Sociálna percepcia je kľúčovým aspektom každej sociálnej interakcie, ako naznačuje nasledujúca schéma:
 
 
  obraz toho  spôsob chovania voči reakcia tohoto
  druhého  tomuto druhému druhého na toto
  konkrétna  sociálna  správanie
 technika)
 
  spätná väzba
 
Obr. 2 Model sociálnej percepcie
Sociálna percepcia vychádza z kategorizácie osôb, ktorá ide za hranice púheho vnímania: subjekt sociálnej percepcie na základe toho, čo na svojom partnerovi vníma (jeho vzhľad a správanie), „ide“ za vnímané a činí si určité predstavy o jeho úmysloch, povahe atď. V tomto zmysle tzv. obraz toho druhého zahrňuje i nevnímateľné charakteristiky partnera. Obraz „toho druhého“ preto býva často veľmi subjektivistický a plný omylov. Chyby, ktorých sa človek dopúšťa pri vnímaní druhých ľudí možno rozdeliť na:
 
a) Chyby zapríčinené osobnými charakteristikami posudzovateľa:
1.  Potreby a city – pravdivé a dostatočné sa zdajú tie informácie a charakteristiky, ktoré uľahčujú uspokojenie vlastných potrieb.
2.  Očakávania – človek vidí predovšetkým to, čo očakáva, že uvidí, súdi, že je to tak, pretože predpokladal, že tomu tak bude.
3.  Priania – človek súdi, že je to také, pretože chcel, aby tomu tak bolo.
4.  Obavy – človek súdi, že tomu tak bude, pretože sa obával, že to tak dopadne, že sa to tak stane.
5.  Návyk – človeku sa zdajú pravdivé tie skutočnosti, ktorým privykol a ktoré pozná.
6.  Lenivosť – človek má tendenciu sa uspokojiť s prvou myšlienkou, rýchle uznať správnosť názorov, ktoré mu ušetria námahu. Lenivosť je spravidla príčinou, prečo človek pozoruje povrchne a robí predčasné závery.
7.  Konzervativizmus – už raz prijatý úsudok má človek tendenciu obhajovať. Uznaním chybného úsudku „poškodzuje“ človek svoje sebavedomie a vytvára precedens ďalších „nedostatkov“ svojej osobnosti.
8.  Dogmatizmus – uzavretý názorový systém. Je zameraný na obranu proti všetkému, čo narušuje vžitý systém, v ktorom človek existuje.
9.  Konformita – prijímanie názorov pod sociálnym tlakom okolia.
10.  Vyhovenie tlaku okolia – súhlas len navonok, vlastný názor odlišný od skupinového názoru.
b) Chyby pozorovateľa vychádzajúce zo všeobecných tendencií posudzovania:
1.  Projekcia – posudzovateľ vidí u druhých ľudí svoje vlastnosti v podstatne výraznejšej forme, ako po stránke kvality, tak kvantity. Vysvetľuje si motívy jednania druhých ľudí i ich postoje rovnakými vzorcami, ktorými je podľa jeho názoru vedené jeho vlastné jednanie.
2.  Kontrast – posudzovateľ má tendenciu hodnotiť ostatných opačným spôsobom, než vníma sám seba. Napr. uponáhľaný človek považuje druhého ktorý číta za leňocha.
3.  Neoprávnená generalizácia – posudzovateľ na základe náhodných, mimoriadnych poznatkov alebo na základe nedostatočného počtu pozorovaní a bez overenia príčin a dôvodov určitého chovania vynáša jednoznačné zovšeobecňujúce závery alebo ich aplikuje na situácie na ktoré neplatia.
4.  Predsudky – predsudky znamenajú stereotypy a zvyklosti myslenia, prežívania a jednania, ktoré môžu znamenať vopred sformulovaný záver, stanovisko či rozhodnutie, ktoré však nemá objektívne opodstatnenie. Patrí sem taktiež tzv. „profesionálna slepota“, vyjadrujúca skutočnosť, že si človek dlhodobým výkonom určitej činnosti vypestuje pomerne pevné jednostranné postoje a zamerania.
5.  Halo-efekt – posudzovateľ sa dáva ovplyvniť celkovým dojmom vychádzajúcim z pôsobenia celku alebo jeho dominujúcich rysov alebo i niektorou z jeho výrazných častí, podľa ktorých vynáša hodnotiaci súd.
6.  Citový vzťah – čím bližšie psychicky sa posudzovateľ cíti voči druhým, tým pozitívnejšie ich hodnotí, a naopak.
7.  Stereotypy – ide o súbor zafixovaných rigidných názorov na ľudí, pod ich vplyvom posudzovateľ minimalizuje iné informácie.
8.  Figúra v pozadí – prostredie, ktoré je pozadím ľudí, ovplyvňuje ich hodnotu v očiach posudzovateľa.
 
So sociálnou percepciou sa spája atributácia vychádzajúca obvykle z prvého dojmu, t. j. pripisovanie určitých vlastností druhej osobe podľa určitých schém (napr. podľa jej fyziognómie, sociálneho statusu a pod.). Dôležitým aspektom je taktiež porovnávanie sociálnych statusov subjektom interakcie (ak stojí druhý na spoločenskom rebríčku vyššie alebo nižšie) a atributácia sociálnej moci (ak druhý môže či nemôže udeliť subjektu odmeny a tresty).
 
Podľa E. F. Muellera a A. Thomasa sa v sociálnej percepcii uplatňuje určitá organizácia vnímania:
1.  Vnímanie sa organizuje okolo vonkajšieho zjavu a povrchových kritérií.
2.  Je určená centrálna vlastnosť a jej bezprostredná implikácia sú brané ako dané.
3.  Osoba je zobrazená ako vzorec k sebe sa hodiacich vlastností.
4.  Osoba je vnímaná ako komplexná štruktúra, ktorá zahrňuje taktiež inkongruentné (nezlúčiteľné) znaky a protiklady.
Za základné kľúče sociálnej percepcie sa považujú výraz (hlavne mimický), výzor (napr. spôsob obliekania), obsah reči a jej forma (čo človek hovorí a ako), status (socio-ekonomické postavenie), prípadne príslušnosť k etnickej skupinesprávanie. Hlavné dimenzie obrazu druhého sú nasledovné:
– sociálne dobrý – sociálne zlý,
– inteligentný – neinteligentný,
– silný – slabý,
– aktívny – pasívny,
– vrelý – chladný.
Za základný prvok obrazu potom možno pokladať sympatiu, antipatiu a ľahostajnosť. Základným znakom sociálnej percepcie je tzv. alteranácia identity – povahová črta, resp. prejav správania, ktorý je rôznymi ľuďmi rôzne interpretovaný. Napr. plačúci muž môže byť ženou a pokladaný za citlivého, ženou B zženštilého. Niekedy je tento jav nazývaný metaidentitou (t. j. identitou subjektu pre druhého človeka). Ďalej sa objavuje metaperspektíva, obraz, ktorý si človek vytvára o mne: „Mám ťa rád, neviem síce, či ty ma máš rád, ale viem, že ty vieš, že ťa mám rád, a neviem, či ty vieš, že ja neviem, či ty ma máš rád.“
Sociálna percepcia
sociálna percepcia – je pojem, ktorý označujú vnímanie inej osoby. Vnímanie druhých ľudí je súčasťou sociálneho poznávania, je procesom, kt. človek získava informácie o jednotlivcoch a skupinách, s ktorými sa dostane do sociálne interakcie.
  Soc. percepcia je procesom, v kt. si každý z jeho účastníkov vytvára obraz toho druhého.
Pri vytváraní si obrazu druhého človeka využívame intuíciu, empatiu, hodnotenia správania, ale najčastejšie sa orientujeme podľa jeho vonkajších znakov, z kt. usudzujeme znaky vnútroné. K vonkajším znakom patria:
oblečenie a celková úprava
mimika tváre
gestikulácia
tzv. veľké neverbálne prejavy (chôdza, držanie tela...)
vonkajšie prejavy správania sa
 
Zo strany posudzovaného je presnosť jeho vnímania inými ovplyvnená jeho ochotou nesprávať sa účelovo a ochotou poskytnúť dostatok informácií o sebe samom. Hohari okienko ukazuje význam mnžostva poskytovaných informácií v procese sociálnej interakcie

sebapercepcia: je proces utvárania si obrazu o sebe samom. Je ovplyvnený sociálnym porovnávaním, pozorovaním vlastného konania a reakciami druhých, schopnosťou sebareflexie, spätnou väzbou, ktorá je významným zdrojom sebaúcty) Sociálne roly a identita indivídua. Rolový charakter ľudského života. Pozície v sociálnych skupinách.
 
Pre sociológiu a sociálnu psychológiu vymedzil pojem role R. Linton nasledovne: Rola vyjadruje „celkovú sumu kultúrnych vzorcov asociovaných s dielčím statusom“ a zahrňuje „postoje, hodnoty a správanie pripisované spoločnosťou všetkým osobám majúcim tento status“, pričom pojem rola môže vyjadrovať „legitímne očakávanie“, ktoré máme voči správaniu osôb s určitým statusom v určitých situáciách. Kohoutek definuje rolu ako určitý spôsob správania a vystupovania danej osobnosti očakávaný v určitej sociálnej pozícii.
 
Správanie, ktoré je v súlade s očakávaním skupiny, sa nazýva rolové správanie. Úroveň tohoto správania závisí od empatie (t. j. schopnosti pochopiť druhých), od sociálnej inteligencie a od úrovne schopnosti a zručnosti sebamonitorovania. Roliam sa človek učí na báze svojho statusu, buď súčasného, alebo anticipovaného. Rola je reprezentovaná zjavným správaním je dynamický aspekt samej seba. A.M. Rocheblave-Spenlé uvádza, že pojem rola mal pôvodne význam hereckého výstupu na javisku a až od 11. storočia sa užíva tiež v zmysle sociálnej funkcie. Chápanie človeka ako herca a života ako javiska sa objavuje už u Shakespeara. Michelangelova socha na hrobe Julia de Medici vo Florencii symbolizujúca noc, je vyjadrená zaspávajúcou ženou s odloženou maskou (svoju spoločenskú masku odkladá človek len v intímnych chvíľach a v spánku). Taktiež podľa sociológa E. Goffmana jedinec po dobu svojho sociálneho vystupovania používa „fasády“, t. j. štandardné prostriedky výrazu, či už vedome, alebo mimovoľne a správa sa v podstate ako herec na javisku. V psychológii vyjadruje rola „dramatický aspekt človeka ako osoby“, t. j. jeho verejnú spoločenskú funkciu, ale taktiež „dištanciu medzi bytím a javom“.
 
Vymedzenie základných pojmov
Spoločnosť vyžaduje, aby jedinec s ohľadom na svoje podstatné charakteristiky akými sú: pohlavie, vek a socio-ekonomický status, vystupoval v určitých rolách a v konkrétnych situáciách prejavoval isté správanie. Tak sú určené role muža a ženy, dieťaťa a dospelej osoby, vydatej ženy a dievčaťa, ale i cestujúceho v autobuse, návštevníka divadelného predstavenia a pod. Role sú v podstate, rovnako ako vzájomné očakávania, komplementárne: lekár-pacient, učiteľ-žiak, manžel-manželka atď. Každý fungujúci sociálny vzťah vyžaduje komplementárne role a skupinový život určitý systém rolí, v ktorom sa relatívne bezporuchovo reprodukuje. Každý jedinec je subjektom celého systému rolí. Pritom sa stáva, že človek, ktorý zastáva v živote celý komplex rolí (je súčasne študentom, manželom, rodičom, synom, hosťom, priateľom, atď.) môže z niektorej svojej role „vypadnúť“ (napr. vedúci pracovník sa obvykle správa korektne, zdvorilo a kultivovane, ale môže pod vplyvom rôznych príčin vybuchnúť a byť vulgárny). Možno taktiež ľudí z ich rolí „vyhadzovať“, tzn. úmyselne ich vyprovokovať k správaniu s ich rolou a pozíciou (postavením) nezlúčiteľným. Súčasne zastávanie všetkých rolí u jedného jedinca nie je ľahké. Niekedy dochádza k tzv. konfliktom rolí (napr. vedúce pracovníčky a matky chorého dieťaťa, alebo manželky, ženy v domácnosti a pod.). Role teda môžu byť funkčné alebo disfunkčné. Sociálna situácia, kde dochádza ku konfliktu očakávaní vnútri jednej sociálnej roly nazývame intrarolový konflikt (napr. chirurg si musí dávať pozor na ruky – nástroj potrebný na operovanie no na druhej strane je členom tenisového klubu a priateľ s ním chce hrávať tenis, z toho vyplýva konflikt medzi dvoma rolami tenisový hráč – chirurg). Druh konfliktu medzi rozličnými rolami označujeme výrazom interrolový konflikt – splnenie jednej roly vylučuje splnenie druhej (napr. starostlivosť o ruky chirurga vylučuje riziko zranenia pri hre tenisu). Vo vzťahu k roly sa vyčleňujú dve základné charakteristiky:
1.  To, čo budeme očakávať z obsahu rolí (napr. od politika očakávame, že bude hájiť záujmy svojej strany a občanov).
2.  To, čo budeme očakávať vzhľadom na vonkajšie atribúty rolí (napr. od herca aj v rozhovore očakávame peknú a kultivovanú výslovnosť).
Človek je nositeľom sady rolí napr. učiteľ učí, má svoje záľuby. Inak sa správa doma, inak v škole atď. Sada rolí existuje ako konfigurácia, tzn. každý z nás si vyberá role a určuje istú hierarchiu rolí. Konfigurácia rolí súvisí so vznikom konfliktu rolí napr.:
a) od učiteľa rodičia vyžadujú aby svoj výklad prispôsoboval elite triedy,
b) iní rodičia vyžadujú, aby sa venoval slabším individuálne.
Pozičná neistota – je to pozičná neistota človeka, ako je vnímaný podľa svojej roly alebo statusu, ak sa nevyrieši vzniká rolový stres (napr. matka na materskej dovolenke, ktorá dostane od zamestnávateľa ultimátum, že pokiaľ nenastúpi do pol roka do práce, príde o ňu – dilema: matka na jednej strane, práca na druhej).
Sociálna inteligencia – súvisí s tým, či dokáže indivíduum unikať rolovému stresu. Keď človek rieši rolový stres poľavuje tam, kde cíti silnejšiu možnosť sociálnej sankcie. Odstup od rolí je schopnosť indivídua povzniesť sa nad požiadavky svojej roly aby mohlo vyberať, negovať, modifikovať a interpretovať určité očakávania. Tolerancia k ambiquite (dvojznačnosť, mnohoznačnosti) – schopnosť indivídua tolerovať ambivalentnosť (rozpornosť) a protirečivosť rolí a zmierovať sa s tým, že niektoré roli sú nekompatibilné a niektoré potreby nerealizovateľné.
 
Rola je funkciou sociálneho učenia, je produktom primárnej a sekundárnej socializácie. Niektoré role sú určované právne (nutné očakávania, ako napr. rola otca ako živiteľa dieťaťa), iné len ako možné očakávania (mal by sa správať určitým spôsobom, avšak nemusí). Fungovanie rolí je zaisťované systémom pozitívnych a negatívnych sankcií, ktoré sociálne okolie uplatňuje voči subjektu role. Sociálne správanie, ktoré je v súhlase s danou rolou, je reakciami sociálneho okolia upevňované a to, ktoré sa od daných očakávaní odchyľuje, je trestané, napr. posmechom, pohŕdaním, prejavmi odporu, v krajnom prípade pokutami a súdnymi trestami. Každý človek zastáva v podstate tri druhy rolí: základnú, profesnúrole vo voľnom čase. Základné role sú dané pohlavím a vekom. Profesné role sú spojené s kvalifikáciou. Role vo voľnom čase sú rekreačné a politické.
 
Pozície v sociálnych skupinách
Pozícia je miesto, ktoré zaujíma jedinec v sociálnej skupine a ktoré označuje jeho spoločenskú funkciu. Pozícia je napr. postavenie v zamestnaní (úradník, robotník, riaditeľ, sekretárka,), spoločenská prestíž (univerzitný profesor, vrátnik), postavenie v rodine (otec, syn) a pod. Pozície sú súhrnom práv, prestíže a povinností, ktoré skupina jednotlivcovi určila. Člen určitej sociálnej skupiny postupne poznáva a prijíma množstvo skupinových pravidiel, noriem a cieľov, ktoré sa premietajú v jeho vyjadrovaní, obliekaní sa a v celom hodnotovom systéme. Prijíma teda všetko to, čo má vplyv na utváranie a zmeny jeho osobnosti, na tzv. individuálny vzorec správania. Z danej pozície sa odvíjajú očakávania na správanie sa jedinca v tejto pozícii. Napr. od pozície otca sa očakáva, že bude zabezpečovať existenciu rodiny, udržiavať emocionálne vzťahy k manželke a deťom, vychovávať deti a správať sa ako dospelý človek. Pretože je človek členom viacerých skupín, taktiež zastáva viac rôznych pozícií, ktoré sa navzájom môžu značne líšiť. Na základe sociometrických testov zisťujeme napr. tieto postavenia (pozície) v skupine:
1. Star (hviezda) – osoba populárna, získava v skupine najväčší počet pozitívnych volieb, ide o postavenie „alfa“.
2. Izolovaná, mimo stojaca osoba (outsider) – osoba, ktorá nezískava žiadnu voľbu v sociometrickom teste. Avšak je fyzickým členom skupiny, je psychologicky izolovaná od ostatných členov skupiny (tvorí tzv. sociálny ostrov). Izolovaný jedinec taktiež sám nikoho nevolí.
3. Marginálna (okrajová, ale akceptovaná) – je osoba, ktorá získava relatívne málo pozitívnych volieb (menej než možno očakávať pri náhodnom rozvrhnutí volieb). Ide o osoby v tzv. hviezdnom tieni.
4. Odmietaná osoba – dostáva v sociometrickom teste len negatívny voľbu (repulse). Upútava síce pozornosť členov skupiny, ale táto pozornosť má formu odmietania. Takáto osoba je v situácii „čierna ovca“, resp. „obetný baránok“. Ide o tzv. postavenie omega.
5. Rovnocenná osoba s priemernými voľbami má postavenie gama.
6. Beta postavenie – zastáva jedinec, ktorý je uznávaný ako expert či skúsenejší starší brat alebo sestra. Jeho postaveniu sa však na rozdiel od postavenia alfa nedostáva zo strany ostatných kritiky.
Stretávame sa aj rozdielnymi pomenovaniami pozícií, napr. obetný baránok, fackovací panák, šašek, klaun, opozičník, zvodca, strážca demokracie, moralista, závislý súputník, aktívny pomocník, oponent a nezúčastnený. Iné je rozlíšenie pozícií členov v skupine podľa príťažlivosti:
– populárne osoby sú príťažlivé pre väčšinu členov skupiny,
– obľúbené osoby sú príťažlivé pre mnohých členov skupiny,
– akceptované osoby, tie preferuje časť skupiny,
– trpené osoby preferuje iba malá časť skupiny,
– osoby stojace mimo nikto zo skupiny nepreferuje.
Z hľadiska moci alebo prestíže existujú v skupine tieto pozície:
1. Vodcovia a vedúci – osoby, ktoré v skupine dominujú.
2. Pomocníci – aktívni členovia skupiny.
3. Súputníci – závislé osoby.
4. Pasívni členovia.
5. Periférni, okrajoví členovia.
Z hľadiska prijímania a presadzovania sa jedinca v skupine poznáme tieto pozície:
– kladne sa presadzujúce osoby, t. j. osoby, ktorých presadzovanie sa prijíma skupinou kladne,
– prehliadané osoby t. j. členovia, ktorí by sa radi uplatnili, ale nevedia sa presadiť, skupina ich „neberie na vedomie“,
– odmietané osoby t. j. členovia, ktorí sa chcú uplatniť, ale nemôžu, skupina ich odmieta, bráni im presadzovať sa,
– osamelé osoby t. j. členovia, ktorí by sa radi uplatnili, ale vzďaľujú sa od ostatných členov, resp. ostatní členovia sa od nich izolujú,
– izolované osoby t. j. členovia, ktorí sa nechcú presadiť a ani nemôžu spolupracovať so skupinou.
Pozícia jednotlivca v skupine podstatne ovplyvňuje jeho uspokojenie z členstva v nej. Pôsobí na jeho spokojnosť so sebou i s druhými a na mieru jeho sebavedomia a istoty. Sociálne pozície v spoločenskej skupine vyplývajú zo vzájomného porovnávania členov. Ak sa člen sociálnej skupiny sám porovnáva s ostatnými členmi a podľa toho si určí svoju pozíciu, hovoríme, že ide o tzv. subjektívnu pozíciu. Ak vyvoláva jeho porovnávanie s ostatnými presvedčenie, že ich prevyšuje, má vysokú subjektívnu pozíciu a naopak. V skupine sa však taktiež porovnávajú jednotliví členovia navzájom, pričom môže vzniknúť odlišné hodnotenie pozície jednotlivých členov. Ak však nastane pri tomto hodnotení pomerne veľká zhoda, vzniká dlhodobejší systém konkrétnych sociálnych pozícií tzv. pozícií objektívnych.
 
Spolu s určitým systémom pozícií sa v skupine vytvára určitá hierarchia jej členov, hlavne pokiaľ ide o moc a popularitu. Čím vyššiu pozíciu (hodnosť) má člen v skupine, tým väčší vplyv má obvykle na členov skupiny a môže pôsobiť (väčšinou silou) na vzťahy medzi nimi. Členovia skupiny s vyššou pozíciou v hierarchii si často udržiavajú určitý odstup vo vzťahu k členom s nižších pozícií, pretože nadmerné zblíženie môže oslabiť ich spoločenskú silu. Jedinci s nižšou pozíciou často nedoceňujú alebo prehliadajú úspechy členov s vyššími pozíciami, alebo pripisujú nadmerný význam vlastným úspechom. Medzi pozíciou a popularitou v skupine je úzky vzťah: vyššie pozície sa obvykle spájajú s väčšou popularitou a naopak.
Pozícia jednotlivca v skupine sa určuje:
a) podľa jeho príťažlivosti pre iných členov,
b) podľa miery jeho osobnej moci, resp. prestíže,
c) podľa toho, ako skupina príjme jeho presadzovanie.
 
Trvalejšie postavenie, ktoré má jedinec vzhľadom k svojim vlastnostiam v sociálnej skupine alebo v sociálnom systéme, sa nazýva status. Vyjadruje pozíciu v hierarchii spoločenskej prestíže. Status sa často spája s určitým symbolom (napr. hodnosť u vojakov, akademický a pedagogický titul u vysokoškolských učiteľov). Symboly sú oceňované ako znaky úspechu. Úspešný človek máva často tzv. vysoký sociálny kapitál. Znamená to, že ho pozná viac ľudí a vie o jeho úspechoch. I čiastočné zlepšenie sociálneho statusu je pokladané za spoločenský vzostup.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.966