Sociálna patológia, deviácia a kontrola

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: Chlapec primak (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 08.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 448 slov
Počet zobrazení: 10 651
Tlačení: 475
Uložení: 471
Sociálna patológia, deviácia a kontrola. Problém sociálnej patológie, základné koncepcie deviantného správania. Sociálna norma, pojem a druhy, sociálna kontrola ako fakt sociálnej determinácie.
 
Sociálna patológia (sociológia deviantného správania) je sociologická disciplína, ktorá sa zaoberá štúdiom nezdravých, nenormálnych a všeobecne nežiadúcich spoločenských javov, ktoré sú pre existenciu spoločnosti nebezpečné. Zaoberá sa predovšetkým štúdiom príčin ich vzniku a existencie. Z toho hľadiska existujú tiež názory, že sociálna patológia nie je vednou disciplínou v pravom zmysle slova, pretože predstavuje len zbierku sociálnych problémov. Sociálna patológia v širšom slova zmysle zahŕňa do svojho predmetu akýkoľvek sociálny jav, ktorý sa odchyľuje od normálu. V takomto ponímaní môže byť súčasťou predmetu akejkoľvek sociologickej disciplíny.
 
Štúdiom deviantného správania sa zaoberalo mnoho autorov. Ucelenejšie práce však nachádzame až začiatkom 19. storočia. Tie venovali pozornosť predovšetkým takým javom akými boli bieda, prostitúcia, krádeže a pod. Skutočné sociologické štúdie deviantného správania sa obvykle spájajú s menom Emila Durkheima. V súčasnosti môžeme vyčleniť štyri základné teoretické koncepcie deviantného správania:
1.  Teórie kultúrneho prenosu vychádzajú z teórie sociálneho učenia, podľa ktorej tak, ako všetkému ostatnému aj deviantnému správaniu sa ľudia učia v procese socializácie (Edwin H. Sutherland ,1893 – 1950).
2.  Teórie štrukturálneho tlaku založené na teórii anómie. Anomická spoločnosť je spoločnosť po veľkej štrukturálnej zmene. Staré normy už neplatia, nové ešte nie sú formulované a vzniká vákuum ako prostredie pre vznik deviácií. (Emil Durkheim 1856 – 1917).
3.  Teórie kontrolné sa opierajú o teóriu adaptívnych procesov. Východiskom tejto teórie sú tvrdenia, že každá spoločnosť má stanovené isté spoločensky uznávané ciele a tiež prostriedky, akými sa dajú dosiahnuť. Kombináciou voľby medzi uznávanými a neuznávanými cieľmi a uznávanými a neuznávanými prostriedkami na ich dosiahnutie dosiahneme rôzne spôsoby správania Robert King Merton (1910 – 2003):
4. Teórie etiketizačné, názov je odvodený od pojmu etiketa (nálepkovanie, etiketizácia). Tieto teórie sa zdajú byť najmodernejšími v súlade s názormi, že sa nedá striktne povedať, ktoré správanie je striktne deviantné. Deviantom podľa tejto teórie je ten, koho za deviantného pokladá jeho okolie, teda okruh pre neho sociálne významných ľudí.
 
Sociálna deviácia je porušenie alebo podstatná odchýlka od niektorej sociálnej normy. Je to porušenie akejkoľvek sociálnej normy. Deviantné správanie sa je teda také, ktoré sa odlišuje od noriem danej spoločnosti a vyvoláva reakciu okolia (izolácia, liečba, trest, náprava a pod.). Na každú deviáciu je potrebné nazerať cez tri základné zložky: jedinec, norma, okolie.
Správanie jedinca sa odchyľuje od normy podľa častosti, intenzityneadekvátnosti situácie. K základným znakom deviantného správania radíme:
· Relativitu. Každé porušenie normy sa vzťahuje na konkrétny kultúrno-spoločenský rámec a daný tolerančný limit. Tolerančný limit úzko súvisí s kultúrno-historickým rámcom, geografickým aspektom a situačným aspektom.
· Hromadnosť. Deviantné správanie je také, ktoré sa prejavuje opakovane a tak nadobúda vážnosť.
· Podobnosť príčin. Príčiny deviantného správania sa spočívanú v kombinácii bio-psycho-socio.
· Prelínanie jednotlivých druhov deviantného správania. Jedno deviantné správanie sa spája s iným (jedno je príčinou a dôsledkom druhého).
Častým javom je, že jeden deviantný čin porušuje viacero noriem (napr. ničenie náhrobných kameňov na židovskom cintoríne – porušujú sa normy právne, morálne, náboženské, estetické a pod.).
 
Kritériá na základe ktorých je možné klasifikovať deviantné správanie sú nasledovné:
  1. Podľa druhu normy.
  2. Podľa charakteru sankcie (napomenutie – trest smrti).
  3. Podľa stupňa rozšírenia – teritoriálne hľadisko (len v nejakej skupine, alebo všeobecne), časové hľadisko (jednorázové alebo opakované).
  4. Podľa sociálnych skupín (vekových, vzdelanostných, profesijných a pod.).
  5. Podľa objektu – podľa toho, na čo je deviantné správanie zamerané ho delíme na:
a)  činné (napr. získať majetok), agresívne (napr. zabitie), autoagresia (samovražda),
b) nečinné napr. zanedbávanie dieťaťa.
6.  Podľa dôsledkov – spôsobujúce priame negatívne dôsledky, spôsobujúce možnosť vzniku negatívnych dôsledkov.
 
Okrem týchto kritérií rozlišujeme deviáciu pozitívnunegatívnu. Negatívna, to je všetko správanie, ktoré je porušením normy a negatívne vplýva na spoločnosť, je pre ňu nebezpečné, ohrozujúce. Pozitívna deviácia je jav, kedy sú normy porušené preto, lebo sú nefunkčné, zastaralé resp. zlé. Pozitívna deviácia tu pôsobí ako obrat k norme funkčnej, vhodnejšej. Je to tiež každé vylepšenie existujúcej normy, jej inovácia. Každá odchýlka od normy je deviáciou, teda nielen jej porušenie ale aj jej striktné dodržiavanie a privádzanie do krajnosti. Deviáciu delíme tiež na primárnusekundárnu. Toto delenie nadväzuje na etiketizačnú teóriu. Pri primárnej deviácii ide o porušenie normy na základe pôvodného podnetu, impulzu, napr. alkoholizmus ako reakcia na rozchod s partnerom. U sekundárnej deviácie ide o porušenie normy ako dôsledku reakcie indivídua na jeho označenie ako devianta. Je to zdvojená reakcia – reakcia aktéra na reakciu verejnosti na jeho primárnu deviáciu.
 
Pod mechanizmom deviantného správania rozumieme intenzitu všetkých vnútorných aj vonkajších faktorov, umožňujúcich vznik cieľov, motívov i rozhodnutí uskutočniť anitnormatívny čin. Je ovplyvňovaný osobnosťou jedinca i okolnosťami akými sú miesto, čas, príležitosť a okolie. Existujú dva základné prístupy skúmania:
· zameriavanie sa na výskum konkrétneho deviantného správania, napr. aký človek a za akých okolností berie drogy,
· akí ľudia sa správajú deviantne – aké sú typické prejavy deviantného správania.
 
Základným predpokladom deviantného správania je rozpor medzi normou a životnou situáciou. Takej situácii hovoríme problémová. Rozoznávame nasledovné typy životných situácií:
– problém neexistuje,
– problém existuje, je v rámci normy,
– problém existuje, riešim ho porušením normy,
– problém existuje, zdá sa mi neriešiteľný.
Problém máme tendenciu vnímať ako neriešiteľný vtedy, ak ho subjektívne preceňujeme, situáciu vidíme deformovane a sme neschopní postihnúť iné alternatívy riešenia. Medzi činitele, ktoré to spôsobujú patria: napätosť (konfliktnosť) situácie, rýchly priebeh situácie, zdanlivá ľahkosť, bezproblémovosť deviantného riešenia problému. Pri divergencii objektívneho obsahu a jej subjektívnom význame, človek jedná väčšinou v súlade so subjektívnym významom, ktorý danej situácii prikladá. Vymedzený cieľ je tu pre subjekt dôležitejší ako nebezpečenstvo zo zodpovednosti za prekročenie sociálnej normy.
 
Štruktúra mechanizmu deviantného správania je nasledovná:
  1. Problémová situácia.
  2. Osobnostné charakteristiky + situačný charakter.
  3. Prijatie rozhodnutia – kontraakcia voči konfliktu – únik od problému – adaptácia na konflikt.
  4. Realizácia rozhodnutia.
 
Deviantná kariéra má 3 podoby:
– negatívny rozvoj jednej línie správania,
– vzájomné prepojenie deviantného správania na zabezpečenie pôvodnej deviantnej orientácie (narkoman kradne aby si zaplatil drogu),
– prechod na inú formu deviácie z dôvodu reakcie okolia na pôvodnú formu deviácie.
 
Sociálna norma, pojem, druhy, pôsobenie v spoločnosti
 
Sociálna norma je jednou z kľúčových sociologických kategórií, s ktorou sociálna patológia pracuje. Normy predstavujú určité pravidlá správania sa ľudí. Predstavujú normatívnu reguláciu správania. Normy vymedzujú hranice našej slobodnej vôle a kreativity. Odrážajú v sebe:
– to, čo je obvyklé a osvedčené,
– to, čo je prípustné,
– to, čo je správne a žiadúce.
Rešpektovanie a dodržiavanie noriem je zaistené ich prenosom v procese socializácie, našimi psychickými potrebami a vonkajšou sociálnou kontrolou (formálna a neformálna). Postoj jedinca k normám v danej spoločnosti môže mať rôzne varianty:
  1. Poznám ich, aj sa tak správam – vnútorne s nimi súhlasím (interiorizácia),
– vnútorne s nimi nesúhlasím.
  2. Poznám ich, ale sa tak nesprávam – vnútorne s nimi nesúhlasím,
– ignorujem ich.
  3. Nepoznám ich a preto – sa tak nesprávam
  – správam sa podľa nich stádovito.
Ideálny stav z hľadiska cieľov spoločnosti by bol vtedy, ak by všetci normy poznali, zvnútornili si ich a správali sa podľa nich. Kritériá akceptovateľnosti noriem sú nasledovné:
– užitočnosť,
– záväznosť pre všetkých,
– praktická realizácia v správaní,
– jasnosť a zrozumiteľnosť,
– reciprocita – výhodnosť pre obe strany, pre tých, čo ich tvoria i pre tých, ktorí ich dodržiavajú.
 
Západní autori delia normy na formálne (právo, zákony) a neformálne (mravy, zvyky). Právne normy sú písomne kodifikované, vynutiteľné štátnou mocou a jednotné v konkrétnej krajine. Morálna klíma v spoločnosti je odrazom súčtu individuálnych morálnych povedomí. Morálne normy nie sú písomne kodifikované, sú veľmi subjektívne a ich dodržiavanie sa vynucuje verejnou mienkou. Zvyky a obyčaje sú nepísané, tradujú sa a sú súčasťou kultúrneho bohatstva. Náboženské normy sú aj písomne formulované a majú aj vlastné pravidlá trestania za ich nedodržanie. Estetické normy sa riadia pravidlami vkusu a určujú čo je pekné a čo škaredé.
 
Sociálna kontrola ako fakt sociálnej determinácie
 
Sociálna kontrola je spoločenský mechanizmus, prostredníctvom ktorého spoločnosť zaisťuje dodržiavanie noriem. Je to istá forma tlaku na jedincov v spoločnosti. Je to proces, ktorým si skupiny alebo spoločnosť vynucujú konformitu. Konformita je prispôsobovanie sa svojich členov skupinovým či spoločenským očakávaniam a požiadavkám, resp. uznávanie a dodržiavanie spoločenských noriem. Delí sa na funkčnú, kedy je konformita prejavom vnútorného súhlasu, stotožnenia sa s normami spoločnosti (konám tak preto, lebo si myslím, že je to správne) a nefunkčnú, kde je konformita výsledkom vonkajšieho tlaku na jedinca (prispôsobovanie sa vplyvu médií, podliehanie nevhodným modelom, vytváranie pseudohodnôt, nekritické prispôsobovanie sa väčšine a pod.).

Sociálna kontrola existuje:

– formálna, je oficiálny, formálny tlak, ktorého cieľom je vynútiť si konformitu. Konformitu občanov a dodržiavanie zákonov spoločnosti sledujú a vynucujú najmä štátne orgány ako polícia, prokuratúra, súdy,
– neformálna, je neoficiálny sociálny nátlak, ktorý núti jednotlivcov rešpektovať sociálne normy (verejná mienka),
– sebakontrola v podobe dodržiavania zásad, presadzovania vlastných hodnôt a pod.

K nástrojom sociálnej kontroly patria:
– sociálne odmeny (ocenenia, pochvaly, prijatie, akceptácia a pod.),
– tresty (zahanbenie, pokarhanie, výsmech, kritika, izolácia, väzenie).
Odmeny alebo tresty sú stanovené podľa druhu sociálnej kontroly, či porušenia, resp. naplnenia normy. Sociálna kontrola má podobu reakcií osôb, skupín a spoločnosti, ktorými deviantné správanie odsudzujú, potláčajú a nútia deviantov, aby svoje správanie zmenili na konformné.[1]
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5.3)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.012