Princípy sociálnej náuky Cirkvi

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: primak
Typ práce: Referát
Dátum: 08.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 098 slov
Počet zobrazení: 6 963
Tlačení: 542
Uložení: 543
Princípy sociálnej náuky Cirkvi, sociálnej politiky a sociálnej práce.
 
Uveďte spoločné znaky a rozdiely medzi vnímaním princípov v uvedených odboroch.
Vychádzajúc z definície pojmu „sociálny“ by sme sociálne učenie Cirkvi mohli definovať ako:
náuku Cirkvi o spoločnosti o jej vnútorných vzťahoch a podiele jedinca na budovaní sociálneho poriadku a podiele spoločenského poriadku na zaistení potrieb konkrétneho jedinca aby sa mohol osobne aj spoločenský rozvíjať.
 
-  uveďte princípy sociálnej náuky Cirkvi.
Princípy sociálneho učenia Cirkvi tvoria akoby základňu na ktorej stojí celá sociálna náuka Cirkvi. Sú akoby zhrnutím a jednoduchým sumárom celého učenia Cirkvi. Poznávaním sociálneho učenia Cirkvi sa jasne odkrýva skutočnosť, že všetky konkrétne odporúčania Cirkvi, alebo pripomienky, ktoré by jednotlivé spoločenské skupiny nemali opomenúť vo vzťahu k človeku a jeho časnému aj večnému dobru, sú akoby kombináciou týchto základných pravidiel a princípov.
Princípy[9] sociálneho učenia Cirkvi by sme mohli aj nazvať základnými princípmi spoločenského života a to preto, lebo ako také vychádzajú a aj priamo súvisia so spoločenským životom, spoločnosťou.
  Tieto princípy majú svoje korene v samej povahe vzťahu medzi jednotlivcom a spoločnosťou a môžu riadiť jeho rôzne uskutočnenia vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti.

- princíp SOLIDARITY
- princíp VŠEOBECNÉHO DOBRA
- princíp SUBSIDIARITY

1. princíp SOLIDARITY, podľa ktorého sú osoby viazané jedna na druhú prirodzeným sklonom a spútajú sa ešte viac vedomým a zodpovedným záväzkom spolužitia, ktoré uskutočňujú s cieľom vzájomného dopĺňania hodnôt v celku spoločnosti;
  Tento princíp je podstatný pre sociálny poriadok. V rozmanitosti a mnohostrannosti spôsobov účasti jednotlivcov a skupín na sociálnom živote vynárajú sa napätia a spory sčasti nevyhnutné, ktoré ak sú vyhrotené vedú k znemožneniu spolužitia a k spoločenskému rozkladu. A práve preto solidárnosť medzi jednotlivcami, rodinami, skupinami väčšinami a menšinami v rámci jednotlivých národov a vo vzťahoch medzi národmi je ústrednou hodnotou kresťanského ponímania spoločnosti a kľúčom sociálnej náuky Cirkvi, pretože sa v nej odráža najhlbšia skutočnosť ľudskej prirodzenosti a tendencií, ktoré zodpovedajú plánu Boha, ktorý chcel jednotu a bratstvo všetkých vnútri ľudskej spoločnosti, majúcej spoločné ciele a povinnosti.
2. princíp VŠEOBECNÉHO DOBRA, ktoré prevláda nad individuálnym dobrom v takej miere, v akej človek patrí k spoločenskej skupine a má voči nej povinnosti. Ale osoba je nadradená spoločnosti vo všetkom, čo sa týka jej vlastných práv na základe absolútnych hodnôt mravnosti, duchovnosti a slobody, ktorým je podriadená sama spoločnosť;
  Cieľom a zmyslom sociálneho života je spoločenské či spoločné dobro, ktoré musí byť úmerné požiadavkám integrálnej dokonalosti človeka vo všetkých dimenziách jeho osobnosti, ako sa rozvíja v spoločenskom živote uprostred časných skutočností, ale otvorené na nekonečno.
3. princíp SUBSIDIARITY, ktorý vyplýva z dvoch predchádzajúcich a to z požiadavky ľudskej solidarity a všeobecného dobra, smerujúcich k slobodnému a usporiadanému rozvinutiu osoby, takže zásady vyšších spoločenských organizmov (najmä štátu, veľkých ustanovizní s ním spojených a pod.) majú kompenzačný, pomocný a podporný – nie náhradný – ráz v prospech nižších pospolitostí, ktoré dávajú lepšiu možnosť slobodného spoločenského rozvoja ľudskej osoby.
  Kvôli spoločnému dobru sa spoločnosť organizuje koordináciou činností jednotlivcov a skupín, ktorá je riadená princípom subsidiarity = podľa neho nadradené spoločnosti, aby dosiahli svoj cieľ, musia rešpektovať relatívne autonómnu činnosť stredných skupín, používať ju na všeobecné dobro, ku ktorému smeruje, a poskytnúť im pomoc a ochranu, ktoré potrebujú. Sociálna rovnováha nie je možná bez zachovania tohto princípu, ktorý sa zakladá na práve človeka na svoju dôstojnosť, slobodu a iniciatívu.
 
  Týmito tromi princípmi sa inšpiruje náuka Cirkvi vo svojom celkovom ponímaní a vo všetkých jednotlivých aplikáciách na život spoločnosti
 
 
POZN.[10] WEILER R. v knihe  Úvod do katolíckej sociálnej náuky opisuje tieto princípy a to:

- princíp SLOBODY
Sloboda spoločnosti existuje vždy len v rámci mravného poriadku spoločnosti. Človek má slobodu, aby mohol uskutočňovať svoje mravné povolanie v sociálnom spolunažívaní. Sociálny poriadok je dobrý, keď zaručuje najvyššiu mieru usporiadanej slobody. Ale tento poriadok vyžaduje práve tak vždy sociálne zmýšľanie všetkých členov, totiž aby aj používali svoju slobodu pre uskutočňovanie svojich existenčných cieľov. Odvolávanie sa teda na princíp slobody musí byť sústavne spojené s mravným úsilím o hodnoty a nie zo slepej impulzívnosti alebo len z vonkajšieho donútenia.

- princíp SPOLOČNÉHO DOBRA(Pod. ako u predch. Autora)
- princíp SUBSIDIARITY(Pod. ako u predch. Autora)
- princíp PARTICIPÁCIE ALEBO SPOLUROZHODOVANIE.

Znamená zodpovednú účasť všetkých členov spoločnosti na základe ich osobnej dôstojnosti na spravodlivom poriadku a vedení spoločnosti a na plodoch spoločenskej kooperácie v súlade s existenčnými cieľmi jednotlivých ľudí alebo menších spoločenstiev. Formálne-právne uskutočnenie tejto účasti je podmienené situáciou a užívaním. V spojení s princípom slobody a subsidiarity platí ale cieľové pravidlo najväčšej možnej účasti na uskutočňovaní spoločného dobra. Spolurozhodovanie vyplýva aj z princípu slobody na všetkých úrovniach spoločnosti. Je preto potrebné všetkých povzbudzovať aby sa ochotne zúčastňovali spoločn
Princípy SP: spoločné dobro, subsidiarita a solidarita – sú v súlade s požiadavkou trvale udržateľného rozvoja.
 
Spoločné dobro je taký kvalitatívny stav života spoločnosti, ktorý pomáha človeku, aby dosiahol v živote svoje osobné ciele. Je to aj fyzické a duševné zdravie a napomáha mu zdravé životné prostredie.
Princíp solidarity nám pripomína, že máme myslieť na tých, čo žijú teraz a majú sa horšie, ale aj tých čo raz prídu po nás.
Princíp subsidiarity chráni slobodu rôznych samostatných iniciatív, malých spoločenských skupín, ale prízvukuje aj povinnosť väčších spoločenstiev pomôcť jednotlivcovi a malým spoločenstvám kde sami nevládzu.
Sú to zásady, ktoré vyplývajú z prirodzenosti ľudskej osoby a úsudku zdravého ľudského rozumu.
 
Základné princípy sociálnej práce
Princíp subsidiarity - poskytovanie pomoci, podpory, ale každý je povinný pomôcť najprv sám sebe, ak nemôže pomôže rodina, až potom štát. Naplnenie princípu subsidiarity predpokladá:
•  výchova obyvateľstva k prevzatiu vlastnej zodpovednosti
•  reálnu soc. situáciu, t.j. priestor pre samostatné soc. konanie
 
Princíp solidarity - vzájomná podpora, spolunáležitosť, vyjadruje úroveň vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti, Rôzne solidarity:
Štát  organizuje  solidaritu spoluúčasťou jednotlivcov  na tvorbe  zdrojov pre
financovanie  rozvoja: vzdelávanie, kultúry, .pomoci rodinám, soc. slabým
a nevládnym občanom.
V rámci rodiny - vnútro rodinová solidarita
Solidarita zdravých  s chorými, zamestnaných  s nezamestnanými,  bezdetných
občanov s rodinami.
 
Princíp spravodlivosti - nie je to jednoznačná kategória, skôr kombinácia čiastkových hľadísk a to:
hľadiska zásluhovosti, výkonu,, hľadisko súladu medzi vstupmi a výstupmi, hľadisko rovnosti, hľadisko rovných príležitosti, hľadisko potrebnosti
 
Princíp participácie - ľudia, ktorých život je ovplyvňovaný opatreniami a rozhodnutiami, musia mať možnosť zúčastniť sa na procese prijímania a realizácie opatrení a rozhodnutí.
Predpokladá sa na rozhodovacích procesoch
- primeraná vzdelanosť, informovanosť
uvedomenie si práv a povinností
 
Sociálna politika je vybudovaná na štyroch základných princípoch :
· sociálnej spravodlivosti
· sociálnej solidarite
· subsidiarite
· a participácie
 
- definícia princípov sociálnej spravodlivosti, solidarity, subsidiarity a participácie
K najvýznamnejším princípom sociálnej politiky patria:• princíp sociálnej spravodlivosti,• princíp sociálnej solidarity,• princíp sociálnej subsidiarity,• princíp sociálnej participácie. Riešenie konkrétnej situácie vyžaduje vždy aplikovať adekvátne princípy a myšlienkové postupy, ktoré najlepšie zodpovedajú vzniknutej situácii. Princíp sociálnej spravodlivosti patrí k rozhodujúcim a základným princípom. Vnímanie sociálnej spravodlivosti rôznymi autormi, ale i širokými vrstvami spoločnosti je čisto subjektívne a je vystavené silným tlakom vonkajších vplyvov, záujmov. Je zle, keď miera subjektivizmu presiahne optimálnu mieru. Spravodlivosť má svoje stanovené myšlienky humanizmu. Obyčajne sa spravodlivosť stavia proti nespravodlivosti. Pokladá sa za mravnú a náboženskú hodnotu a meriame ňou medziľudské vzťahy. V rozvinutých krajinách sa sociálna spravodlivosť chápe ako výsledok usilovnosti jednotlivca. Súčasne aj ako jeho vôľa pomôcť slabším, chorým, nezamestnaným, sociálne odkázaným. Treba ho chápať ako relatívny, na ktorý pozeráme z viacerých hľadísk. Spravodlivosť sa v spoločnosti vníma ako výsledok rôznych čiastkových, subjektívnych hodnotení a chápaní sociálnych rozdielov a nerovnosti. autori doporučujú rozlišovať čiastkové hľadiská pri posudzovaní sociálnej spravodlivosti :
•  hľadisko výkonu či zásluhovosti
•  hľadisko súladu medzi vstupmi a výstupmi
•  hľadisko rovnosti
•  hľadisko rovnakých príležitostí
•  hľadisko potrebnosti
 
Sociálna spravodlivosť sa potom javí ako vhodná kombinácia rozličných čiastkových princípov (hľadísk) v rôznych oblastiach sociálnej politiky, tým, že vo svojom celku môže inklinovať k prevahe určitého princípu.
 Princíp sociálnej solidarity je založený na vzájomnej podpore, harmonickej spolupráci medzi ľuďmi. Vychádza z tézy, že človek svojou existenciou v určitej miere závisí od spolužitia, že je čiastočne odkázaný na druhých.

Je výrazom ľudského porozumenia, súdržnosti, zodpovednosti a pospolitosti. Vychádza zo slobodnej vôle ľudí a ich ochoty podriadiť sa záujmom širokého spoločenstva. Súvisí s utváraním a rozdeľovaním životných podmienok a prostriedkov jednotlivcov a sociálnych skupín v záujme idey sociálnej spravodlivosti. Sociálna solidarita sa realizuje prostredníctvom transferovej a redistribučnej politiky štátu. Nesmie zabudnúť na rozvíjajúce sa solidarity charity, spolkov, združení, ktoré sú založené na filantropii. Solidarita je výrazom ľudského porozumenia a pospolitosti, vzájomnej súdržnosti a tiež zodpovednosti. Prakticky celý systém sociálneho poistenia je založený na solidarite. Princíp subsidiarity znamená, že každý subjekt je povinný najprv si pomôcť sám, keď túto možnosť nemá, musí mu pomôcť rodina. Rodina si tiež má pomáhať sama svojimi silami. Keď si nevie pomôcť, volá na pomoc iné spoločenstvá: priateľov, charitu, obec a nakoniec štát. štát je teda na poslednom mieste, je povinný starať sa o vytváranie podmienok, aby si každý mohol pomôcť vlastným pričinením. Keď sú všetky druhy pomoci vyčerpané, pomáha štát. princíp subsidiarity znamená, že všetky sociálne inštitúcie sú tu pre človeka a nie naopak. Tento princíp predpokladá tiež, že všetky spoločenské útvary jednotlivcovi nielen umožnia, aby prevzal zodpovednosť sám za seba, ale tiež ho k tomu povzbudia – motivujú. Čiže napĺňanie princípu subsidiarity predpokladá:
•  výchovu obyvateľstva k prevzatiu vlastnej zodpovednosti
•  reálnu sociálnu situáciu, t.j. priestor pre samostatné , vlastné, zodpovedné sociálne konanie
Preto keď štát pre jednotlivé subjekty zabezpečí predpoklady pre pomoc a scojpomoc, musí tiež stále overovať, nakoľko môžu jednotlivci či skupiny v konkrétnych jednotlivých prípadoch reálne svoju zodpovednosť prevziať.
Princíp participácie znamená, občania, ktorých život je ovplyvňovaný určitými opatreniami a rozhodnutiami, musia mať možnosti zúčastniť sa procesov, ktoré vedú k ich prijímaniu a realizácii.

Ide o fakt, aby občania mali reálnu možnosť podieľať sa na tom, čo bezprostredne ovplyvňuje ich život. Bez tejto spoluúčasti ( participácie ), bez stotožnenia sa ľudí so sociálnymi, ale často i politickými opatreniami, sú efekty týchto opatrení obmedzené. Človek prestáva byť pasívnym príjemcom sociálnej politiky a sám sa na jej tvorbe podieľa a spolurozhoduje o jej realizácii. Všeobecné uplatňovanie princípu participácie vytvára predpoklady na priamy prístup jednotlivcov či skupín k politickým rozhodnutiam a vytvára predpoklady na uplatnenie plnej demokracie.
- zásady pri uplatňovaní princípu sociálnej spravodlivosti
Sociálna spravodlivosť
Spravodlivosť je zásadnou otázkou spoločenského spolunažívania
 
Podľa A. Anzenbachera môžeme chápať „spravodlivosť“:
· ako vlastnosť (cnosť) osôb – napríklad sudca je spravodlivý
· vlastnosť sociálneho stavu, respektíve sociálnych daností, napríklad daňový systém je spravodlivý.
 
Celkove rozlišujeme pri sociálnej spravodlivosti štyri dielčie aspekty:
- distributívny - žiada, aby sa rozdeľovanie príjmov, majetku a moci v spoločnosti posudzovalo podľa účinkov na tie osoby, ktorých hmotné potreby nie sú uspokojované.
- komutatívny – výmenná spravodlivosť vyžaduje statočnosť a čestnosť pri všetkých dohodách a obchodoch, treba zachovať rovnováhu medzi výkonom a protivýkonom (za slušnú prácu a výkon aj zodpovedajúcu odmenu, ale za slušnú mzdu aj kvalitnú prácu).
- participatívny – (spravodlivosť podieľania sa) ľudia majú povinnosť podieľať sa aktívne a produktívne na živote spoločnosti, ale spoločnosť im to musí aj umožniť
- legálny - vyžaduje férové používanie práva, rovnosť každého pred zákonom, nestrannosť súdov.

Sociálna spravodlivosť sa musí orientovať na všeobecné dobro, na záujmy budúcich generácií. obsah sociálnej spravodlivosti nie je nemenný. Ako sa vyvíja spoločnosť, tak bude sa vyvíjať aj konkrétna náplň sociálnej spravodlivosti.
 
Sociálna politika skúma a zovšeobecňuje sociálne činnosti a ako jav spoločenského myslenia je bázou, ktorá slúži a odporúča subjektom možné postupy v rozhodovacom procese. Sociálna politika je teda súbor aktív, opatrení, ktoré cieľavedomo smerujú k rozvoju človeka, spôsobu jeho života, k zlepšovaniu životných podmienok obyvateľov, k zlepšovaniu sociálnej solidarity či bezpečia v rámci daných politických, hospodárskych možností krajiny. Existujú rôzne typy sociálnych politík, ktoré sa historicky uplatňovali v určitej etape sociálno-ekonomického vývoja vo svete. Strieženec uvádza:1. klasický liberalizmus charakterizovaný ako pomerne skromné prerozdeľovanie, štát podporuje trh a trhovo diferencovaný blahobyt prosperujúcich vrstiev (Kanada, USA, Švajčiarsko),2. neoliberalizmus – charakterizovaný ako pozícia stredu sa spája s Nemeckom, Rakúskom a čiastočne Francúzskom, uplatňujú sa liberálne a sociálno-demokratické črty sociálnej politiky,3. kolektivistické – socialistické, či sociálno-demokratické režimy (Švédsko, Nórsko, Dánsko, Fínsko a čiastočne bývalé postsocialistické štáty, podstatnou črtou je snaha o rovnosť nielen pri uspokojovaní minimálneho štandardu potrieb, ale i rovnosť na vyššom štandarde.

Sociálna politika v cieľovom riešení smeruje k určitému sociálnemu ladeniu spoločnosti. Sociálna politika usiluje o starostlivosť a blahobyt ľudí. Jednoznačne sa orientuje na ľudskú bytosť, jej jedinečnosť, schopnosti, záujem, potreby. Ciele sociálnej politiky charakterizujeme ako žiadúce, chcené stavy sociálnej sféry v budúcnosti. Vždy ide o sústavu cieľov, ktorými sa napĺňa všeobecný cieľ, tzv. rozvoj človeka, spôsob jeho života, jeho tvorivé sily a dispozície. Tento cieľ sa dosahuje uplatňovaním všeobecných princípov sociálnej politiky, ale tiež konkrétnymi opatreniami čiastkových sociálnych politík. Celý proces tvorby, formulácie i napĺňania cieľov je značne konfliktný. Konflikty vznikajú tak medzi subjektami, ako aj v rámci voľby prostriedkov a nakoniec i cieľov. Princípy, funkcie a nástroje sociálnej politikyV sociálnej politike riešime vzniknuté sociálne situácie tak, že aplikujeme určité najefektívnejšie či najadekvátnejšie postupy, ktoré sú najideálnejšie pre vzniknutú udalosť. Tieto vychádzajú z poznania najdôležitejších princípov sociálnej politiky, a to: sociálnej solidarity, spravodlivosti, subsidiarity a participácie. Predpokladom úspešnej realizácie sociálnej politiky je existencia rôznych vzájomne spätých systémov, podsystémov, inštitúcií, inštitútov, noriem, predpisov a opatrení, prostredníctvom ktorých sú ciele sociálnej politiky naplňované. Pri ich voľbe, konštrukcii a realizácii je správne rešpektovať určité základné princípy – pravidlá, myšlienkové postupy, či idey, ktoré sú pre sociálnu politiku určujúce a ktoré jej dávajú určitý charakter či smer.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.021 s.
Zavrieť reklamu