Typológia klientov

Vymedzenie pojmov sociálny klient. Typológia klientov. Vzťah sociálneho pracovník a klient. Zásady kreovania vzťahu soc. pracovník – klient. Prístupy soc. pracovníka ku klientovi.

1.Sociálny klient :
Klientom sociálneho pracovníka sa tak stáva jedinec, ktorý po zhodnotení vlastnej situácie dospieva k názoru, že pre jej vyriešenie potrebuje sociálnu pomoc.

Pre prichádzajúceho klienta je charakteristické:
- negatívne hodnotenie vlastnej situácie
- momentálna neschopnosť nájsť riešenie svojho problému
- aktívny prístup orientovaný na hľadanie riešenia
- dobrovoľná spolupráca so sociálnym pracovníkom

Z pohľadu sociálnej práce označujeme klienta toho, kto v dôsledku sociálnej situácie potrebuje na jej vyriešenie rôznu formu spoločenskej pomoci, pričom ide o špecifické životné situácie, ktoré sú označované súhrnným pojmom sociálne problémové situácie.

Niektoré profesie / psychológovia / charakterizujú klienta ako platiaceho zákazníka, ktorý si u nich kupuje službu. Sociálna práca na jej špecifické postavenie veľké množstvo služieb bezplatne, sú určené občanom v hmotnej núdzi, ktorí by si tieto služby nemohli z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov kúpiť. Na druhej strane, štát má záujem na úspešnom riešení ich problémov a preto prispieva zo štátnych prostriedkov na prevádzku zariadení poskytujúcich pomoc tejto skupine občanov.

Dnes zdôrazňujeme, že termín klient používame na označenie zákazníka, ktorý prichádza so žiadosťou o pomoc, z vlastnej iniciatívy a chápeme ho ako rovnocenného partnera sociálneho pracovníka. /2 / s. 66-
2. Typy klientov
Náročnosť riešenia soc. situácií a problémov klientov je priamo závislá od typu klienta, s kt. soc. pracovník pracuje.
Členenie klientov z hľadiska ich primárnych symptómov a syndrómov:
-  Sociálna patológia – patria sem klienti, u ktorých sa prezentovali soc. – patologické javy ako delikvencia, kriminalita, poruchy správania, prostitúcia, násilie, závislosti, zneužívanie osôb, poruchy rodinného spolunažívania
-  Problémy veku – tuto skupinu tvoria klienti rizikového správania z dôvodu vývinových aspektov, ide predovšetkým o obdobie detstva, dospievania a staroby.
-  Sociálne skupiny – klientmi sa stávajú ľudia, kt. sa identifikujú s normami a ideológiou rôznych kultúrnych, sociálnych a extrémistických skupín,
-  Zdravotné problémy – spoločnou črtou tejto skupiny sú somatické a psychické choroby, nesamostatnosť, dlhodobá hospitalizácia atď.
-  Sociálno–ekonomické aspekty  - početnú skupinu klientov sociálnej práce tvoria aj v našej spoločnosti ľudia nezamestnaní, bezdomovci a ľudia žijúci na hranici chudoby.
-  Zdravotné postihnutie – klienti sú mentálne, zmyslovo alebo telesne postihnutý.

Členenie klientov podľa osobnostných charakteristík:
• spolupracujúci = dobrovoľný klient,
• nespolupracujúci = nedobrovoľný klient,
• rizikový klient, je takým klientom, kde je možné očakávať nešpecifické riziko. Hlavnou zásadou je úsilie o minimalizáciu rizika a príprava sociálneho pracovníka na možnosť vzniku rizika,
• mlčanlivý klient – nekomunikuje, alebo obtiažne nadväzuje kontakt z dôvodu rečovej poruchy, slabej slovnej zásoby, nízkej sebadôvery, negatívnych zážitkov a preto je veľmi dôležitá technika „topenia ľadov“ medzi sociálnym pracovníkom a mlčanlivým klientom,
• klient v odpore – odmieta spoluprácu so sociálnym pracovníkom, svojím správaním odmieta – neguje túto spoluprácu z dôvodu napríklad straty blízkej osoby, závažného ochorenia, nespravodlivého odsúdenia a podobne,
• manipulatívny klient - nemá záujem o spoluprácu so sociálnym pracovníkom, ale usiluje sa o získanie určitých výhod aj prostredníctvom nepravdivých tvrdení, ktoré majú sociálneho pracovníka zdiskreditovať. Pri práci s takýmto typom klienta je potrebné mať svedka – kolegu ,
• agresívny klient - má agresívne správanie – verbálne alebo fyzické. Verbálna agresivita sa prejavuje slovnými útoky, nadávkami a vyhrážkami. Práca s takýmto klientom je veľmi náročná a vyžaduje osobnú odvahu a dobrú odbornú prípravu k riešeniu sociálnych konfliktov a situácii zo strany sociálneho pracovníka,
• apatický klient - je taký, ktorý na základe pretrvávajúceho svojho problému rezignoval na hľadanie možnosti riešenia a spoluprácu so sociálnym pracovníkom. Pri komunikácii so sociálnym pracovníkom súhlasí s navrhovaným riešením, ale nie je schopný vykonať jeho realizáciu.
 
3.Cieľom vzájomnej interakcie sociálneho pracovníka a jeho klienta je nadviazať kontakt, ktorý je podmienkou pre budovanie pozitívneho vzťahu. Vzťah medzi klientom a sociálnym pracovníkom má byť čo najbližší, avšak treba sa vyvarovať toho aby neprerástol do vzťahu priateľského. Je vytvorený umelo a je ohraničený časom. Sociálny pracovník má nadhľad nad týmto vzťahom a kontroluje ho. Pri vytváraní takéhoto vzťahu berieme do úvahy:
- vek klienta
- špecifiká situácie na základe, ktorej vznikol problém
- dobrovoľnosť klienta
- jasnosť práce a jej ciele
- dôveru a rešpekt
- okolie klienta

Vzťah sociálneho pracovníka s jeho klientom
V sociálnej práci sa stretávame so systémom, ktorý tvoria tri činitele: sociálny pracovník, klient a jeho okolie (prostredie).
Sociálny pracovník je odborník – profesionál na profesionálnej úrovni, ktorý sa zaoberá pomocou a pomáhaním. Svojou činnosťou pomáha zlepšovať sociálnu funkčnosť svojich klientov, prispieva k rozvoju potencionálu klientov a tak minimalizuje sociálne riziká. Spôsob, akým je uskutočnená interakcia (vzťah) medzi sociálnym pracovníkom a klientom má zásadný význam pre riešenie sociálneho problému klienta. Dôležité je, aby medzi oboma vznikol pozitívny profesionálny vzťah – pre dôveru klienta, ale aby boli zároveň dodržané určité hranice medzi oboma. Dôležité je taktiež či sociálny pracovník svojho klienta riadi (direktívny prístup) alebo podporuje (nedirektívny prístup). Oba prístupy majú svoje výhody aj nevýhody, pričom v konkrétnej situácii je treba zohľadňovať viceré okolnosti:
• ak chceme dosiahnuť trvalú kvalitatívnu zmenu volíme podporu,
• direktívny prístup volíme, ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, ak je klient v akútnej kríze a potrebuje vedenie, a ak klient má nízku inteligenciu, že nie je vhodné vedenie klienta.
 
Z hľadiska potrieb klienta sociálna práca za optimálny pokladá partnerský vzťah, ktorého vonkajšími znakmi sú:
- formálnosť,
- trvanie v čase na to vymedzenom,
- realizácia prostredníctvom niekoľkých stretnutí (podľa potreby klienta),
- ukončenie vzťahu po splnení cieľa, prípadne po vymiznutí potreby.
Vnútorné znaky partnerského vzťahu sú: zachovanie podstaty vzťahu (sociálny pracovník je usmerňujúci, pomáhajúci a klient pomoc očakáva a prijíma), rovnosť – partnerstvo (vedenie klienta k svojpomoci, rešpektovanie klienta ako jedinečnú osobnosť, komplexný prístup ku klientovi a rešpektovanie všetkých práv klienta).
Sociálny pracovník si klientov nevyberá, jeho úlohou je pomôcť každému, kto pomoc potrebuje.
 
Často môže dôjsť k bariéram medzi sociálnym pracovníkom a klientom, ktoré sú ovplyvnené najmä: individuálnou životnou situáciou klienta a súčastnou osobnou históriou sociálneho pracovníka.

Vzťah sociálneho pracovníka k jeho klientovi podmieňuje aj jeho súčasná situácia, jeho emócie, fyzický a psychický stav, aktuálne problémy, ktoré môžu byť podobné klientovým.
 
Hranice medzi pomáhajúcim a klientom
Je dôležité, aby si sociálny pracovník zachoval hranice medzi sebou ako individualitou a klientom. Je nutné, aby vedel vysloviť výhrady voči neúmerným požiadavkám svojho klienta, čím zabráni zneužívaniu zo strany klienta. Voči manipulácii so môže sociálny pracovník chrániť asertivitou a podpísanou dohodou.
Nadmernou pomocou zo strany sociálneho pracovníka porušujeme hranice a to tým, že sa snažíme robiť všetko za klienta.
Obetovanie sa pre klientov – sociálny pracovník sa správa ku klientovi ako k osobe neschopnej vlastnej autonómie, osobne závislej na starostlivosti sociálneho pracovníka. Nadmerná starostlivosť môže klienta oslabiť, udržiavať ho nesamostatným, či ho invalidizovať.
Hlavným problémom porušovania hraníc je splývanie, keď sociálny pracovník začne problémy svojho klienta považovať za vlastné. Často to býva založené na súcite, a preto je dôležité rozlišovať medzi empatiou a súcitom. Pri empatii si dokážeme predstaviť, precítiť čo klient prežíva, ale zostávame sami sebou. Pri súcite sa s klientom stotožníme. Opačným problémom je nepriepustnosť hraníc, ktorý sa môže vyskytnúť u sociálneho pracovníka no častejšie zo strany klienta. Prejavuje sa silným odstupom a chladným prístupom, ale v skutočnosti ide iba o snahu zakryť vlastnú citlivosť a zraniteľnosť.
Nevhodný prístup zo strany sociálneho pracovníka vytvára pôdu pre nevhodnú formu pomoci klientovi.
Cieľom spolupráce klienta a sociálneho pracovníka je rozvoj sociálnych kompetencií klienta.

Často samotné klientove okolie vytvára bariéry, ktoré negatívne ovplyvňujú vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Medzi najčastejšie bariéry okolia bývajú zaradené: nesúhlas členov rodiny o pomoc mimo rámec rodiny, úplné odmietanie vstupu profesionálov do riešenia súkromných problémov, podceňovanie toho, kto manifestuje potrebu pomoci, neochota členov rodiny zapojiť sa do spolupráce s klientom alebo sociálnym pracovníkom pri riešení sociálneho problému, nevyhovujúce pracovné hodiny inštitúcie, ktorá poskytuje služby a podobne.