Vznik a vývoj metód sociálnej práce

Vznik a vývoj metód sociálnej práce

Vznik a vývoj metód sociálnej práce, ich základná charakteristika a pojmológia ( metódy, techniky, metodológia)

METÓDA – je pracovný nástroj sociálnej práce. Pojem metóda sa chápe i ako spôsob alebo cesta, ktorá nás dovedie k vopred stanovenému cieľu. O metóde sa stále uvažuje ako o určitej vecnej, logickej a časovej postupnosti prítomnej v praktickej činnosti sociálneho pracovníka.

Podľa Robertis je metóda spôsob postupovania sociálneho pracovníka, ktorý sa začína prvým stretnutím s klientom a trvá do skončenia práce s ním.

Podľa Strieženca je metóda postup, návod, ktorým dospievame k výsledku, súhrn pochodov a pravidiel k dosiahnutiu žiaduceho cieľa.

Podľa Levickej je metóda overený sled poskytnutých krokov, prostredníctvom ktorých sa klient pod vedením sociálneho pracovníka usiluje dosiahnuť vytýčený cieľ.

Metóda SP ako spôsob poznávania a riešenia soc. javov:

– identifikovanie a definovanie soc. problému

– eliminovanie, zmierňovanie zlej situácie

– vyhodnotenie a spôsob rehabilitácie

– soc. výskum

– tvorba a rozvoj samotných metód SP

V prístupe definovania metód existujú 2 prístupy:

– prístup charakteristický snahou definovať metódu na základe jej vonkajších charakteristík (de Robertis)

– prístup orientovaný na objasnenie, opísanie, analyzovanie jednotlivých krokov (Charvátová)

Deľba metód

SP využíva metódy, ktoré sa dajú zaradiť do 3 skupín:

1. metódy používané takmer vo všetkých spoločensko-vedných disciplínach, samozrejme po ich aplikácii na konkrétnu oblasť poznania (analytická, logická, induktívna, genetická, deduktívna, empirická, výskumná metóda)

2. metódy spoločné viacerým vedným disciplínam, používané predovšetkým v psychológii, pedagogike, sociológii (hodnotenie, heuristika, zážitková metóda)

3. metódy vlastné SP, vznikli priamo v oblasti praxe soc. práce (časové, demografické, statusové, výkonné a činnostné)

Metódy delíme z viacerých hľadísk:

1. Hľadisko časové: 
klasické metódy: SP s jednotlivcom (prípadová SP), so skupinou, s komunitou
moderné metódy: sociálny managment, sociálne projektovanie, sociálne plánovanie

2. Hľadisko demografické:
deliacich faktorov je viacero, napr.
vek (SP s deťmi, SP s mládežou, SP s dospelou populáciou, SP s občanmi vyššieho veku),
pohlavie (SP so ženami, SP s mužmi),
príslušnosť k etniku (SP etnickými skupinami, Rómami a pod.)

3. Hľadisko statusové:
deliaci faktor je postavenie klienta v spoločnosti.
SP so zamestnanými
SP s bezdomovcami,
SP s migrantami,
SP so spoločensky neprispôsobivými osobami

4. Hľadisko podľa miesta výkonu:
SP terénna
SPinštitucionálna
SPkomunitná
SP ambulantná

5. Hľadisko podľa druhu vykonávanej činnosti (aktivity): služby, poradenstvo, prevencia, soc. právna ochrana, poistenie, dávky, supervízia, penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť, mediácia, terapia, intervencia, výskum...

V praxi sa nepoužívajú čisté metódy, každá metóda má v sebe i prvky iných metód. 

Hainessove delenie metód (najakceptovanejšie delenie), vychádza z účasti klienta na realizácii danej metódy:

– metódy orientované na priame konanie

– metódy orientované na nepriame konanie

Priame (bezprostredné) metódy: orientujú sa priamo na prácu s klientom.

Patrí sem: 

1. objasnenie – podporovanie: objasňovanie, podporovanie, sebaporozumenie

2.informovanie – edukácia: informačná pomoc, materiálna pomoc, výchovná pomoc

3.persuácia – poradenstvo, konfrontácia, persuázia

4.dohľad – ovplyvňovanie pomocou autority

5.rozširovanie kontaktov – tvorba nových možností: rozširovanie soc. siete,

6.štrukturovanie prac. vzťahov s klientom – štrukturovanie v čase, využívanie miesta, koncentrácia na hlavné ciele

Nepriame metódy: nepredpokladá sa pri nich účasť klienta:

1.organizácia- dokumentácia: organizácia priestoru, organizácia času, dokumentácia

2.programovanie a plánovanie metodického konania: vstupné fázy tvorby skupiny, organizácia delenia skupiny, aktivity napomáhajúce (tvorba programu skupiny)

3.metodické konanie zacielené na zmenu správania klienta

4.spolupráca s inými sociálnymi pracovníkmi: kontakt, koordinácia, tímová práca, konzultačná činnosť

5.metodické konanie na pozadí soc. inštitúcií: soc. pomoc, negociácia, lobovanie, lobovanie alebo hrozba

Prax soc. práce ukazuje, že k najdôležitejším cieľom soc. práce patrí:

· pomáhať jednotlivcovi i skupinám pomenovať a vyriešiť alebo aspoň minimalizovať problémy, vznikajúce z poruchy rovnováhy medzi klientom a prostredím

· poukazovať na potenciálne oblasti, v kt. môže prísť k poruche rovnováhe

· objavovať, poukazovať a rozvíjať na maximálne možnú mieru potenciál jednotlivca, skupiny a spoločnosti

TECHNIKA – je návod na použitie metódy, pracovných postupov, ktoré slúži k naplneniu určitého cieľa. Je to spôsob, ktorý umožňuje klientovi v spolupráci so soc. pracovníkom niečo získať, dosiahnuť.

Podľa Hartla-Hartlovej je to činnosť alebo prac. postup, ktorý slúži k naplneniu vytýčeného cieľa.

Rozdiel medzi metódou a technikou

– metódu môžeme chápať ako cestu

– techniku ako spôsob, ktorým cestu prekonáme

METODIKA (metodológia) SP – predstavuje súhrn známych a vedecky akceptovaných metód, postupov a techník, ktoré sú používané v praktickej a teoretickej rovine sociálnej práce (Žilová).

Metodika je teda súbor pracovných metód alebo postupov, ktoré umožňujú, aby si z nich sociálny pracovník vybral najvhodnejší spôsob pomoci pre svojho klienta.

Vo vývoji metodiky sociálnej práce je možné identifikovať 2 základné smery:

1. Smer, ktorý je charakteristický praktickým používaním niektorých náhodne zvolených metód a ich prispôsobovanie sa sociálnej realite

2. Smer, ktorý je charakteristický vedeckým spracovaním používaným metodických postupov.

VÝVOJ METODIKY SP:

Cristina de Robertis (5 etáp)

1. mimovoľné formovanie metód SP v období prechodu od dobročinnej, voluntaristickej podoby SP k profesionálnej SP (1900-1920)

2. vypracovanie metodiky SP v Európe výrazne ovplyvnené rozvojom SP v USA  (1920-1940)

3. prechod od „klasickej“ metodiky k jej rozšíreniu a dopracovaniu o metódy zamerané na soc. analýzu so zreteľom na realizované úlohy (1940-1955)

4. znovuobjavenie významu metódy „case work“ (1955-1960)

5. znovuobjavenie práce so skupinou, s komunitou, a tiež komplexného prístupu (od 60-tych rokov)

Johannes Schilling (4 fázy)

– fáza: začiatky (začiatok 20.storočia)

– fáza: preberanie amerických modelov (50-te roky)

– fáza: kritika metód (1968-1975)

– fáza: diferenciácia (80-te roky)

Robertis sa zamerala viac na rozvoj metód používaných v oblasti soc. služieb a Schilling sa pozerá na vývoj metód vo všeobecnosti.

Všeobecne môžeme vo vývoji metód identifikovať 6 výrazných období:

1. mimovoľné formovanie od dobročinnej, voluntaristickej podoby SP k profesionálnej SP (1900-1920).

– neexistoval ucelený systém pracovných postupov, boli volené iba náhodne, na základe podobnosti situácie, intuitívne. Veľký impulz pre rozvoj metód – školy SP ich vznik.

– v tomto období vychádza dielo od Mary Richmond – Social Diagnosis.

2. Vypracovanie metodiky SP ovplyvnené rozvojom SP v USA (1920-1940).

– francúzsky preklad diela Mary Richmond – Nové metódy asistencie, soc. služieb a individuálnej práce (1926),

– v Paríži prvý medzinárodný kongres zameraný na soc. služby.

3. Prechod od používanej metodiky k jej rozšíreniu a rozpracovaniu o metódy zamerané na analýzu so zreteľom na realizovanie úlohy (1940-1955).

– posilnenie postavenia soc. asistentiek, medzinárodny kongres soc. asistentiek.

– termín metóda nahradený pojmom technika.

– základné techniky: návšteva v rodine, finančná pomoc, ošetrovateľská pomoc, psychologická pomoc a pod.

4. Znovuobjavenie významu metódy „case work“ (1955-1960).

– špecifické problémy povojnového obdobia – v oblasti SP viedli k niektorým zmenám, presun od výkonovej, individuálnej práce k administratívnemu chápaniu SP k odtrhnutiu výkonovej časti SP (priamej práce s klientom) od administratívnej časti tejto práce.

– vyžadoval komplexné znalosti o jednotlivcoch z pohľadu psychológie, sociológie, práva

– SP už nie je dobročinnou prácou

– od soc. pracovníka sa vyžadujú hlbšie znalosti

– vytvára sa soc. pracovník – ako PROFESIA

5. Kritické obdobie (1961-1980).

- pod vplyvom prác Pincus-Minahanová spochybnenie klasického delenia metód SP. Nová metóda generalistická – založená na rešpektovaní prístupu malutifaktoriálnosti a interdisciplinárnosti SP.
– nehovorí sa o klasických metódach soc. služieb, ale sa nahradzujú inými výrazmi, ako formy, spôsoby, koncepcie, stratégie, techniky, prostriedky.

– v 80.tych rokoch nové delenie metód používaných v praxi soc. práce, dva základné prúdy: a) mikroprax – orientácia na jednotlivca, rodinu, alebo malé skupiny

b) makroprax – orientované na celú spoločnosť – 4 zákl. oblasti SP:

1. plánovanie, 2. správa, 3. hodnotenie, 4. organizovania komunity

– nové metódy: poradenstvo, terapia, supervízia, sociálno-pedagogický dohľad, multiperspektívne postupy.

6. Zmeny v metodike SP vo vzťahu ku globalizačným tendenciám.

– globalizácia, EU (migrácia, nezamestnanosť, bieda, ekonomická prosperita, AIDS).

– komplexný systém metód SP = existujúca metodika – dnes sa mení.