Sociálna terapia a intervencia v SP

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: Chlapec primak (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 17.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 241 slov
Počet zobrazení: 11 517
Tlačení: 534
Uložení: 574
Sociálna terapia a intervencia v SP. Vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom
 
Sociálna terapia
· činnosť zameraná na obnovenie, ozdravenie, zmiernenie alebo zlepšenie určitého sociálneho stavu, v ktorom sa klient nachádza. Odstránenie porušenej rovnováhy medzi klientom a prostredím.
· je metóda sociálno – výchovného pôsobenia na klienta s cieľom dosiahnuť nápravu pomerov v jeho osobnom živote. Najčastejšie sa realizuje prostredníctvom konkrétnej formy sociálnej pomoci. Mobilizuje individuálne zdroje klienta, zdroje v jeho okolí a vytvára nové možnosti pre klienta. Najčastejšie sa používa pri práci so skupinou ako metóda práce u abstinujúcich alkoholikov, pri liečbe drogových závislostí, patologického hráčstva, pri práci s dlhodobo nezamestnanými osobami, s osobami so zdravotným postihnutím.

Odstránenie porušenej rovnováhy medzi klientom a prostredím, je to vlastná činnosť sociálneho pracovníka s klientom s využívaním profesionality a tímovej práce. Je prvkom sociálneho poradenstva s vecným zameraním. Východiskom je stanovenie objektívnej sociálnej diagnózy.
DEFINÍCIA: soc. terapia je svojou podstatou sociálno-výchovným pôsobením na klienta s cieľom dosiahnuť nápravu (sanáciu) pomerov v osobnom živote klienta. Sanácia sa realizuje prostredníctvom konkrétnej formy sociálnej pomoci.

Základným nástrojom sociálnej terapie je osobný kontakt s klientom.
Podľa prístupu rozlišujeme v soc. práci :
1) rodinnú terapiu – zlepšiť väzby v rodine
2) realitnú terapiu – orientuje s na klienta s problematickým správaním
3) kognitívno-behaviorálnu terapiu – využíva sa pri závislostiach
4) naratívnu terapiu – terapia umožňuje klientovi vyrozprávať sa z problémov
Techniky sociálnej terapie:
1) terapeutický rozhovor
2) terapeutické skupiny
3) behaviorálna terapia
4) rozbor problémovej situácie
5) naratívna terapia
6) systematická terapia
7) realitná terapia
 
Etapy sociálnej terapie:

1. sociálna evidencia a prvý kontakt s klientom
- základné údaje získava sociálny pracovník buď priamym kontaktom alebo upozornením iných (orgánom alebo inou osobou/) pri priamom kontakte prichádza klient sám, pri upozornení vyhľadá klienta sociálny pracovník

2. sociálne diagnostikovanie - zisťovanie príčin, na základe ktorých vznikol sociálny problém a to zámerným rozhovorom (životná história klienta) sociálny problém hodnotíme na základe rozhovoru, pozorovaním klienta v prostredí, posudkom a správou odborníkov

- zmapovanie potenciálu klienta
3. plán sociálnej terapie - týka sa dvoch stránok:
a) vonkajšej - všetka objektívne prekážky v živote jednotlivca alebo skupiny,

b) vnútornej - nedostatok síl prekonať prekážku alebo sa jej prispôsobiť

4. sociálna terapia - je založená na interakcii klienta a sociálneho pracovníka, základom je osobný kontakt, spôsob komunikácie ale aj prostredie, je to konkrétna práca s rodinou, klientom. Rozhovor - cieľom je: informovať klienta o sociálnej situácii a možnostiach nápravy informovať klienta o následkoch neprimeraného postoja a spôsoboch

poukazovať na zlepšenie sociálnej situácie a znovu hovoriť o tých, ktorých sklamal

5. Ukončenie práce s klientom - sociálno-výchovná terapia končí:
vyriešením problému, zmiernením konfliktov medzi klientom a spoločnosťou, ukončená pre nezáujem klienta, smrť.
Niektorí klienti si vyžadujú sledovanie po dobu tzv. adaptácie na novú sociálnu situáciu, môže nastať tzv. kritickí doba, zlyhanie klienta, preto sociálny pracovník udržuje kontakt s klientom, povzbudzuje ho. Sledovanie klientov slúži tiež k overeniu správnosti sociálnej diagnostiky a terapie a to po dobu, pokiaľ sa o nich vedie evidencia. Kedy ukončiť terapiu záleží väčšinou na sociálnom pracovníkovi.
 
Sociálna intervencia
·  Zasahovanie  - je plánovaný  koordinovaný  postup pri riešení problému. Je to celý súbor metodických postupov. Z pohľadu sociálnej práce ide o priame zasahovanie  do spôsobov konania  jednotlivcov, skupiny alebo komunity. Sociálna intervencia by nemala  byť nikdy  vnímaná ako obmedzujúca forma  zasahovania  sociálneho pracovníka  do integrity jedinca, klient by sa nemal cítiť ako osoba, ktorá je  úplne odkázaná na pomoc druhého.

Rozlišujeme:

1) Sociálnu, bežnú intervenciu
- ktorá  je určená k prípadu, kde je možné postupné, pokojné riešenie. Môžeme zároveň vypracovať plán stretnutí spolu s plánom riešenie situácie (ide o voľný priebeh riešenia problému).
2) Krízovú intervenciu - ktorá si vyžaduje soc. pracovníka, ktorý je vzdelaný a prakticky obratný, keďže sa uskutočňuje v nepredvídateľných situáciách-používa sa, ak môže dôjsť k ohrozeniu jedinca. Ide o zámerné zasahovanie do spôsobov konania jednotlivcov, skupín, či inštitúcií, do ich životných a pracovných podmienok, do štruktúry ich vzťahov a pod.

Pri poskytovaní intervencie je nutné :
· rešpektovať právo jednotlivca na určenie hraníc intervencie,
· dodržiavať ochranu sociálnej, psychickej a fyzickej integrity klienta a to vrátane práva na
odmietnutie pomoci,
· musí byť realizovaná transparentným, pre klienta zrozumiteľným spôsobom,
· rešpektovať právo klienta nahliadnuť do vlastného spisu,
· usilovať sa o dodržanie princípu dobrovoľnosti a súhlasu s intervenciou,
· poskytnúť klientovi priestor na prevzatie vlastnej zodpovednosti, rozhodovania a riešenia vlastnej situácie.
 
Vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom.
V sociálnej práci sa stretávame so systémom, ktorý tvoria tri činitele: sociálny pracovník, klient a jeho okolie (prostredie).
Sociálny pracovník je odborník – profesionál na profesionálnej úrovni, ktorý sa zaoberá pomocou a pomáhaním. Svojou činnosťou pomáha zlepšovať sociálnu funkčnosť svojich klientov, prispieva k rozvoju potencionálu klientov a tak minimalizuje sociálne riziká. Spôsob, akým je uskutočnená interakcia (vzťah) medzi sociálnym pracovníkom a klientom má zásadný význam pre riešenie sociálneho problému klienta. Dôležité je, aby medzi oboma vznikol pozitívny profesionálny vzťah – pre dôveru klienta, ale aby boli zároveň dodržané určité hranice medzi oboma. Dôležité je taktiež či sociálny pracovník svojho klienta riadi (direktívny prístup) alebo podporuje (nedirektívny prístup). Oba prístupy majú svoje výhody aj nevýhody, pričom v konkrétnej situácii je treba zohľadňovať viaceré okolnosti:
· ak chceme dosiahnuť trvalú kvalitatívnu zmenu volíme podporu,
· direktívny prístup volíme, ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, ak je klient v akútnej kríze a potrebuje vedenie, a ak klient má nízku inteligenciu, že nie je vhodné vedenie klienta.
 
Z hľadiska potrieb klienta sociálna práca za optimálny pokladá partnerský vzťah, ktorého vonkajšími znakmi sú:
· formálnosť,
· trvanie v čase na to vymedzenom,
· realizácia prostredníctvom niekoľkých stretnutí (podľa potreby klienta),
· ukončenie vzťahu po splnení cieľa, prípadne po vymiznutí potreby.

Vnútorné znaky partnerského vzťahu sú: zachovanie podstaty vzťahu (sociálny pracovník je usmerňujúci, pomáhajúci a klient pomoc očakáva a prijíma), rovnosť – partnerstvo (vedenie klienta k svojpomoci, rešpektovanie klienta ako jedinečnú osobnosť, komplexný prístup ku klientovi a rešpektovanie všetkých práv klienta).

Sociálny pracovník si klientov nevyberá, jeho úlohou je pomôcť každému, kto pomoc potrebuje.
Často môže dôjsť k bariéram medzi sociálnym pracovníkom a klientom, ktoré sú ovplyvnené najmä: individuálnou životnou situáciou klienta a súčasnou osobnou históriou sociálneho pracovníka.
Vzťah sociálneho pracovníka k jeho klientovi podmieňuje aj jeho súčasná situácia, jeho emócie, fyzický a psychický stav, aktuálne problémy, ktoré môžu byť podobné klientovým.

Hranice medzi pomáhajúcim a klientom
Je dôležité, aby si sociálny pracovník zachoval hranice medzi sebou ako individualitou a klientom. Je nutné, aby vedel vysloviť výhrady voči neúmerným požiadavkám svojho klienta, čím zabráni zneužívaniu zo strany klienta. Voči manipulácii so môže sociálny pracovník chrániť asertivitou a podpísanou dohodou.

Nadmernou pomocou zo strany sociálneho pracovníka porušujeme hranice a to tým, že sa snažíme robiť všetko za klienta.
Obetovanie sa pre klientov – sociálny pracovník sa správa ku klientovi ako k osobe neschopnej vlastnej autonómie, osobne závislej na starostlivosti sociálneho pracovníka. Nadmerná starostlivosť môže klienta oslabiť, udržiavať ho nesamostatným, či ho invalidizovať.

Hlavným problémom porušovania hraníc je splývanie, keď sociálny pracovník začne problémy svojho klienta považovať za vlastné. Často to býva založené na súcite, a preto je dôležité rozlišovať medzi empatiou a súcitom. Pri empatii si dokážeme predstaviť, precítiť čo klient prežíva, ale zostávame sami sebou. Pri súcite sa s klientom stotožníme. Opačným problémom je nepriepustnosť hraníc, ktorý sa môže vyskytnúť u sociálneho pracovníka no častejšie zo strany klienta. Prejavuje sa silným odstupom a chladným prístupom, ale v skutočnosti ide iba o snahu zakryť vlastnú citlivosť a zraniteľnosť.

Nevhodný prístup zo strany sociálneho pracovníka vytvára pôdu pre nevhodnú formu pomoci klientovi. Cieľom spolupráce klienta a sociálneho pracovníka je rozvoj sociálnych kompetencií klienta.

Často samotné klientove okolie vytvára bariéry, ktoré negatívne ovplyvňujú vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Medzi najčastejšie bariéry okolia bývajú zaradené: nesúhlas členov rodiny o pomoc mimo rámec rodiny, úplné odmietanie vstupu profesionálov do riešenia súkromných problémov, podceňovanie toho, kto manifestuje potrebu pomoci, neochota členov rodiny zapojiť sa do spolupráce s klientom alebo sociálnym pracovníkom pri riešení sociálneho problému, nevyhovujúce pracovné hodiny inštitúcie, ktorá poskytuje služby a podobne.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5.7)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.012