Metódy sociálnej práce so sociálno-ekonomickými problémami

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: Chlapec primak (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 17.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 907 slov
Počet zobrazení: 11 017
Tlačení: 502
Uložení: 610
Metódy sociálnej práce s osobami so sociálno-ekonomickými problémami ( nezamestnanosť , nepriaznivá životná situácia, zadlženosť)

Marginalizácia: je to sociálno – ekonomická degradácia jednotlivca, alebo regiónu.
Marginálny = okrajový,  podľa Strieženca :  označenie jedinca alebo skupiny, ktorí súčasne prináležia dvom alebo viacerým skupinám s odlišnými soc. a kultúrnymi normami .
Marginálna skupina : je označením pre nie úplne asimilované skupiny, ktoré čiastočne opustili svoju kultúru a neprijali alebo neboli prijatí novou kultúrou v ktorej žijú.

K marginálnym skupinám zaraďujeme predovšetkým : Rómsku minoritu, Bezdomovcov, Drogovo závislých jedincov, Ľudí prepustených z výkonu trestu, Ľudí dlhodobo nezamestnaných
Marginalizované skupiny obyvateľstva : vyznačujú sa úplným sociálnym vylúčením (exklúziou) v dôsledku pôsobenia faktorov, ako napr. strata bydliska, dlhodobá nezamestnanosť, závislosť od drog, nedostatočná sociálna prispôsobivosť, príslušnosť k určitej etnickej skupine v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou. Z hľadiska všetkých sociálnych ukazovateľov vrátane bývania sú najpočetnejšou a špecifickou marginalizovanou skupinou na Slovensku  príslušníci  sociálne vylúčených rómskych komunít.
Sociálne vylúčenie : znamená nemožnosť účinne sa podieľať na ekonomickom, kultúrnom a sociálnom živote spoločnosti, ako aj to , že ľudia majú nerovnaký prístup k piatim základným zdrojom svojej existencie: k zamestnaniu, bývaniu, sociálnej ochrane, zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu a nie sú schopní uplatňovať svoje práva.

Medzi skupiny ohrozené sociálnym vylúčením zaraďujeme : občanov, ktorí v dôsledku nízkej úrovne vzdelania a kvalifikácie vykonávajú iba príležitostné práce, prípadne sú bez zamestnania, ľudí s fyzickým alebo  mentálnym postihnutím, mládež po ukončení ústavnej alebo ochrannej výchovy, ľudí prepustených z výkonu trestu odňatia slobody, starých ľudí a osamelých rodičov s deťmi, ktorí sa ocitnú v sociálnej núdzi stratou rodinného prostredia,  migrantov vrátane azylantov, patria sem aj príslušníci rómskeho etnika. Tieto sociálne kategórie občanov sa bez pomoci spoločnosti môžu dostať do marginalizovaných skupín.

Podľa názorov pracovníkov EÚ sú ľudia začlenení do spoločnosti najmenej na štyroch úrovniach: občianskej (demokracia a právo), ekonomickej (trh práce), sociálnej (sociálny štát), medziľudskej (rodina, komunita)
Ohrozený je človek alebo skupina osôb, ktoré majú narušený vzťah aspoň k jednej úrovni. Pričom narušenie k jednej úrovni má často za následok aj narušenie k ďalším  (nezamestnanosť – problémy v rodine – narušenie väzieb k štátu). Sociálne vylúčenie nie je primárne vnímané ako dôsledok individuálneho, osobného zlyhania, ale skôr ako zlyhanie jedného alebo viacerých systémov, či štruktúr zabezpečujúcich  sociálnu integráciu. Sociálna integrácia je chápaná ako proces integrácie jednotlivcov alebo skupín do života spoločnosti, Sociálna exklúzia nahlodáva sociálnu súdržnosť spoločnosti tým, že prehlbuje sociálne rozdiely, vytláča  jednotlivcov a celé spoločnosti na okraj spoločnosti, zabraňuje vytváraniu spoločných noriem správania a zdieľania spoločných hodnôt. Sociálna inklúzia znamená odstraňovanie prekážok začleňovania sa  vylúčených jednotlivcov a skupín do spoločnosti, znamená teda posilňovanie prvkov solidarity, reciprocity, spoluzodpovednosti a spoločného zdieľania a je predpokladom a súčasťou sociálnej súdržnosti, ktorú chápeme ako proces.

Okrem marginalizácie osôb existuje aj marginalizácia regiónov. Rozdiely medzi regiónmi sú ovplyvňované najmä:
1.  Úrovňou sociálneho, ekonomického a civilizačného rozvoja regiónu aj slabá infraštruktúra.
2.  Charakterom a intenzitou kapitálových vstupov. Investície smerujú skôr tam, kde je lepšia infraštruktúra. Mierou nezamestnanosti.
3.  Polohou regiónu a polohou mesta – obce v regióne. U miest a obcí sú to sídla obvykle na hranici regiónu. Celkove máme 23 regiónov s rôznou mierou marginálnosti.

Sociálna práca s marginalizovanou skupinou : je v našich podmienkach ekvivalentom sociálnej práce komunitnej. Ide o procesné, dlhodobé vykonávanie sociálnej práce, ktorej objektom pôsobenia je individuálne veľká skupina osôb. Komunitná soc. práca je zameraná na konkrétne životné situácie, zvyčajne na určitých územných celkoch. Komunitná soc. práca má zabraňovať vznikaniu soc. problémov alebo napomáhať v riešení už vzniknutých. Jedným z najdôležitejších krokov je spolupráca s prirodzenou autoritou skupiny, ktorá môže pomôcť vyvolať aktivitu u ďalších členov.

Komunitná práca :  prístup k ľuďom, proces, ako ich aktivizovať aby sa sami postarali o riešenie problému, projekt, ako vyriešiť určitý konkrétny problém a je aj prevenciou, zmena sa dá dosiahnuť zmenou sociálneho prostredia 
Znaky a druhy komunít:
· výrazné vzťahy k miestu bydliska, jednoznačne určená priestorom
· rovnaké nazeranie na problémy,
· rovnaká ekonomická a spoločenská úroveň,
· rovnaký pohľad na predstaviteľov mocenskej štruktúry, resp. samosprávy,
· odlišná od okolia v rámci sociálneho prostredia
· politické, náboženské, kultúrne presvedčenie, hodnotová orientácia
· intelektové a citové prepojenie 

Predpokladom komunitnej práce : poznať sociálne problémy a potreby na určitom územnom celku (zhromaždiť základné demografické a sociologické údaje),  previesť sociologický výskum, prípadne prieskum verejnej mienky alebo reálne sondovanie sociálnej problematiky  v danej oblasti a na koniec zapojiť všetkých členov komunity a dostupné prostriedky do realizácie projektov.

Pri práci s komunitou  prechádza SP takmer všetkými etapami:

· získavanie informácií: základné informácie, ktoré komunitu definujú z hľadiska sociálneho, demografického, ekonomického..
· kvantifikácia  a kvalifikácia soc. problému: zisťuje sa dominantný soc. problém,
· etapa navrhovania soc. opatrení – sú navrhované a konzultované v skupine, účasť členov skupiny pri tvorbe projektu opatrení je základným predpokladom spolupráce skupiny pri realizácii
· etapa realizácie soc. opatrení –Úlohou soc. pracovníka je koordinovať spoluprácu, zisťovanie aktuálneho efektu, navrhuje opatrenia na aktuálne vzniknuté problémy,
· etapa vyhodnotenia efektov opatrení – podieľajú sa členovia komunity, soc. pracovník, experti, regionálny a rezortný štátny orgán.
· etapa rehabilitácie pôvodných soc. javov, ak boli žiaduce – odstraňuje alebo zmierňuje následky soc. problémov,  táto etapa veľmi úzko súvisí s prevenciou.
· Etapa prevencie soc. patologických javov.

Práca s komunitou využíva metódy individuálnej aj skupinovej práce s cieľom :
· zlepšiť interpersonálne a medziskupinové vzťahy
· podchytiť a rozvinúť iniciatívu jednotlivcov
· pomáhať meniť životné podmienky a prostredie v komunite
· poznať názory na soc. potreby a problémy v komunite
· zapojiť všetkých schopných jednotlivcov, prostriedky  a aj možnosti komunity do sociálnej aktivity

Úlohy a požiadavky tak na znalosti ako aj profesionálne zručnosti komunitného sociálneho pracovníka :

· načúvať potrebám jednotlivých skupín žijúcich v komunite,
· pomôcť členom komunity zapojiť sa do procesu,
· žiť uprostred konfliktov a napätia,
· schopnosť vypracovať projekt,
· skončiť svoju prácu v pravý čas a odovzdať svoje kompetencie členom komunity
· nájsť sociálne priority a potreby danej komunity,
· povzbudzovať členov komunity, aby spoznali svoje problémy a pokúsili sa ich zvládnuť pomocou dostupných služieb,
· informovať  komunitu o možných postupoch riešenia,
· povzbudzovať k diskusiám o problémoch, a usporiadať akcie zamerané na odstránenie problému.
 
METODIKA PRÁCE SO RÓMSKYMI OBČANMI
Spolužitie akejkoľvek sociálnej, kultúrnej alebo etnickej minority s väčšinovým obyvateľstvom prináša často veľa problémov v dennom živote i z dlhodobého hľadiska. Takúto etnickú skupinu predstavuje rómska etnická skupina, ktorej príslušníci sú rozptýlení po celom svete. V jednotlivých krajinách prestavujú veľké podiely obyvateľstva a žijú pritom na rôznych úrovniach. Jedným z predpokladov zmenšovania antagonizmov medzi väčšinovým a menšinovým obyvateľstvom je zblíženie sociálnej a kultúrnej úrovne obidvoch spoločenstiev prostredníctvom vyrovnania všeobecného vzdelania danej spoločnosti. Väčšina rómskych občanov nastúpila cestu postupného preberania kultúrnych vzorov správania, preberania spôsobu života ostatnej spoločnosti, zvyklostí, a pod.

Proces spoločenskej integrácie, ktorá neprebieha vo všetkých krajoch ČSFR rovnomerne, viedol k diferenciácii rómskej populácie. Vnútri rómskej populácie sa pomerne výrazne prejavuje skupina, ktorá odoláva spoločenskej integrácii, bráni sa jej a žije  na veľmi nízkej kultúrnej a sociálnej úrovni. Ide o neintegrovaných rómskych občanov žijúcich v chatrčiach, osadách, v nezdravých bytoch, občanov vyhýbajúcim sa práci, prípadne páchajúcich protispoločenskú činnosť (asi 20 % celej rómskej populácie). V tejto skupine na rozdiel od skupiny so zvyšujúcou sa integráciou rastie pôrodnosť a reprodukuje sa trvalo najnižšia životná úroveň. Migrácia zaostalo žijúcich rómskych občanov po celom území vyvoláva vo verejnosti nesprávny názor na úspešnosť spoločenskej integrácie rómskych občanov, ktorí riadne pracujú, starajú sa o deti a žijú riadnym občianskym životom. Aj protispoločenská činnosť rómskych občanov je prekážkou rozvoja spoločenskej integrácie. Pramení z nízkeho právneho vedomia, alkoholizmu, z preferencie záujmov a morálky širšej rodiny a rómskej pospolitosti pred dodržiavaním zákona.

Druhou skupinou je skupina rómskych občanov, ktorí svojím plným pracovným zapojením vytvárajú dobré hmotné podmienky pre život svojich rodín a nastúpili cestu spoločenskej integrácie. Ich životný spôsob však nezodpovedá úrovni hmotného zabezpečenia a reprodukuje tradičné stereotypy. V tejto skupine je rast hmotného zabezpečenia rýchlejší ako ich transformácie do spoločnosti. Títo občania sa nestávajú rovnoprávnymi členmi spoločnosti, ale „bohatými Rómami“, a tým vzniká nová dimenzia pre narastanie sociálnej dištancie. Aj oni však potrebujú pomoc svojho okolia na prekonanie tradičných stereotypov.

Treťou skupinou je plne integrovaná skupina Rómov, ktorá je na takom stupni hmotného a kultúrneho vývoja, že pociťuje potrebu spoločenskej emancipácie a zvýšenia prestíže; hlási sa ku svojej etnickej príslušnosti ako k prvku národnostného a kultúrneho zázemia. Tieto prvky sa objavujú až na určitom stupni spoločenskej integrácie a sú potenciálne možnosti zapojiť túto časť občanov do úsilia o spoločenskú integráciu nie v pasívnej úlohe, ale ako spoluobjekt tohto úsilia. Preto by mal proces spoločenskej integrácie zamerať na z výšenie účasti tejto skupiny občanov na živote spoločnosti. Je aj v záujme skupiny prekonať zaostalý spôsob života neintegrovanej skupiny, keďže poškodzuje spoločnú prestíž integrovanej skupiny. Tieto skutočnosti je potrebné využiť v metódach práce.

Rómske obyvateľstvo tvorí len malú časť populácie ČSFR ( približne 2 %), no jeho rozvoj, rozmiestnenie a spôsob života sú značne špecifické. Podľa výsledkov sčítania ľudu v roku 1980 bol prírastok rómskeho obyvateľstva 5 x rýchlejší ako u ostatného obyvateľstva. Jeho rozmiestnenie na území štátu je nerovnomerné a miestne koncentrácie spôsobujú značné problémy. Aj vekové zloženie je odlišné. Mladí ľudia do veku 14 rokov tvoria 80 % rómskej populácie, čo má zásadný význam pre jeho rozvoj.

Z hľadiska metód sociálnej práce vystupujú do popredia najdôležitejšie okruhy sociálno-výchovného pôsobenia na občanov rómskeho pôvodu. Je potrebné zamerať  sa najmä na tieto úlohy:
1.  dosiahnuť správny vzťah k starostlivosti o dieťa, a to v otázkach výživy, starostlivosti o zdravie a výchovu. Kultúrnosť rodiny im nie je generačne daná, treba ju pestovať;
2.  pôsobiť na splnenie povinnosti školskej dochádzky a spolupráce rodiny so školu;
3.  napomáhať zaraďovať rómske deti predškolského veku do materských škôl, ktoré svojím programom výrazne prispievajú k rozvoju reči, poznaniu i mysleniu. Najmä pre najmenšie deti  sa odporúča používať ako vyučovací jazyk materinský jazyk, pokiaľ si neosvoja jazyk väčšiny. Na tento účel treba školiť učiteľov a jazykovo ich vzdelávať;
4.  ďalej je potrebné pôsobiť na rodičov, aby deti posielali do školských družín a krúžkov mimoškolskej činnosti, ktoré pomáhajú prekonať spoločenskú izoláciu rómskych detí rozvíjajú ich osobnosť. Dôležité je sledovať školskú dochádzku, ktorá je často nepravidelná (v priemere asi 100 hodín zameškaných na žiaka, a to väčšinou neospravedlnených). Treba pozitívne hodnotiť, že už 70 % rómskych detí dokončuje školu v 8. triede;
5.  problémom je aj rozmiestnenie týchto detí do učebného pomeru. Často totiž učebný pomer opúšťajú a rodina to podporuje. Je potrebné dostať do povedomia rodičov, že predpokladom uplatnenia detí je vzdelanie. Výchovno-vzdelávaciu prácu školy je nevyhnutné doplniť špecifickou sociálnou-výchovnou starostlivosťou, zameranou na znalosti o manželstve, o význame rodiny a o povolaní;
6.  u dospelých pôsobiť v smere zlepšenia vzťahu k práci, bývaniu, na zlepšenie rodinných vzťahov, kultúry, zlepšenie rodinného prostredia a hospodárenia a viesť ich k plánovanému rodičovstvu a k plneniu všetkých funkcií rodiny. Zamerať sa aj na boj proti alkoholizmu a trestnej činnosti.
V sociálnej práci s rómskym obyvateľstvom používame všetky formy sociálnej práce, ktoré sa vzájomne prelínajú. Základom sú metódy sociálnej práce v oblasti. Zameriavame sa na rómske obyvateľstvo ako celok. Cieľom je dosiahnuť pozitívne zmeny v určitej oblasti, a to z dlhodobého hľadiska. Opatrenia majú smerovať k riešeniu sociálnych problémov celej etnickej skupiny a k rastu kultúrnej a spoločenskej úrovne ich života. Je však potrebné rešpektovať rozdielnosť minoritných kultúr a na uľahčenie vzájomného chápania pestovať iterkultúrny vývoj za účelom obohatenia obidvoch kultúr. Pri styku medzi verejnými orgánmi a Rómami je vhodné vytvárať reprezentatívne orgány Rómov, podporovať dialóg medzi väčšinou a menšinovými organizáciami a s výsledkom oboznamovať verejnosť. Významná je aj masovo-výchovná práca.
Sociálna práca v regióne predpokladá zainteresovanosť viacerých štátnych orgánov, hospodárskych a spoločenských organizácií, na riešení základných potrieb rozvoja rómskeho obyvateľstva v určitej oblasti. Organizátorom a koordinátorom je sociálny pracovník okresných úradov pre starostlivosť o rómske obyvateľstvo (sociálny kurátor). Niektoré okresné úrady si zriadili komisie pre otázky rómskeho obyvateľstva.
  Efektívna býva ja metóda skupinovej sociálnej práce. Dá sa využiť aj silná rodová spolupatričnosť rómskych rodín, vzájomné ovplyvňovanie v sústredeniach. Skupinovú prácu je najlepšie spojiť so sociálno-kultúrnou, zdravotnou a spoločenskou výchovou alebo s rôznou záujmovou činnosťou. Skupinovú prácou sa dajú ovplyvniť postoje  a správanie členov skupín, ako aj ich hierarchia hodnôt. Skupinová práca sa zameriava napríklad na skupinu rómskych rodín v jednom dome, v jednej obci, na prácu s rómskymi ženami v mieste bydliska alebo zamestnania, prácu so skupinou rómskych dievčat, ktoré sa zúčastnili sociálnozdravotných kurzov, na skupiny detí a dospievajúcu rómsku mládež pri letných rekreačno-výchovných táboroch a v sociálnozdravotných kurzoch pre rómsku mládež.
Individuálna sociálna práca spočíva v sociálno-výchovnom pôsobení v rómskych rodinách. Ide o poskytovanie pomoci pri riešení bytovej, zdravotnej, pracovnej alebo rodinnej problematiky, o sprostredkovanie pomoci iného rezortu, poskytnutie materiálno-technickej pomoci, o poradenskú činnosť a sociálno-výchovný prístup. Poskytnutie týchto druhov starostlivosti musí byť pre rómskych občanov motiváciou a je to potrebné výchovne využiť.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5.3)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019