Pedagogika psychosociálne narušených

Pedagogika psychosociálne narušených

Pedagogika psychosociálne narušených je jedným z odborov špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá výchovou, prevýchovou, vyučovaním, vzdelávaním, rozvojom a výskumom príčin, prejavov a dôsledkov porúch správania detí, mládeže i dospelých.

Problémy spojené s prispôsobovaním sa bežnému sociálnemu prostrediu, rešpektovaním autorít a všeobecne prijímaných pravidiel spoločenského spolužitia, môžu byť súhrnne zhrnuté pod pojem – poruchy správania, v staršom označení odboru špeciálnej pedagogiky – etopédia. Slovník etopedickej terminológie (éthos-mrav, paideia-výchova) obsahuje veľa známych a čoraz častejšie frekventovaných pojmov, ako sú mravná narušenosť, delikvencia, kriminalita. Je teda zjavné, že téma porúch správania sa veľmi úzko dotýka oblasti filozofie (obzvlášť filozofie hodnôt – axiológie,), sociológie vrátane psychológie (jej špeciálneho odboru forenznej psychológie).

Poruchy správania sú charakteristické takými prejavmi jedinca, ktoré sa vymykajú priemernému správaniu danej vekovej a sociokultúrnej skupine.
Charakterizujú sa ako odchýlky v oblasti socializácie, keď jedinec nie je schopný rešpektovať normy správania na úrovni, ktorá zodpovedá jeho veku, prípadne rozumovým schopnostiam.

Poruchy správania môžu mať veľmi širokú škálu prejavov – u detí a dospievajúcich sa najčastejšie uvádzajú:

– zlozvyky,

– klamstvá,

– krádeže,

– záškoláctvo, úteky, túlanie,

– agresivita a šikanovanie,

– patologické závislosti (drogové závislosti v rátane alkoholizmu a nikotinizmu, gamblérstvo, závislosti na kultoch alebo sektách a pod),

– sexuálne deviácie,

– sebavražedné (suicidné) konanie atď.

Pri diagnostike porúch správania je potrebné postupovať opatrne a dôsledne diferencovať príčiny, ktoré odlišujú sociálne či psychicky podmienené poruchy správania od špecifických porúch správania, ktoré zapríčinil napr. syndróm ADHD, alebo od prirodzených výkyvov v správaní typických pre niektoré vývojové obdobia či výnimočné situácie v živote človeka ( napr. obdobie vzdoru, obdobie puberty a adolescencie a pod.)

Neštandardné odchýlky od akceptovateľných prejavov správania sa výstižne označujú termínom sociálnej deviácie, ktorý zdôrazňuje súvislosť týchto odchýlok s hodnotovým systémom a pravidlami správania platnými v konkrétnom sociálnom prostredí. Aj keď sa môžeme stretnúť s pozitívnymi sociálnymi deviáciami, spravidla ide o tendenciu k odchýlkam v negatívnom smere – preto sú takéto prejavy hodnotené ako sociálnopatologické.

Hodnotenie správania a jeho patologických prejavov u konkrétneho človeka je závislé na nastavení sociálnych noriem spoločnosti, ale tiež na tolerančnom limite, ktorý býva určovaný okrem iného tradíciou, kultúrou, náboženstvom a pod. Určujúci súbor hodnôt uznávaný spoločnosťou sa označuje pojmom morálka, a jej aplikácia v konkrétnych situáciách má podobu etického správania.

Posudzovanie niektorých prejavov správania môže byť veľmi subjektívne a citlivé. Napr. to, čo jeden učiteľ označuje za drzosť, vzdorovitosť, alebo dokonca agresivitu žiaka, hodnotí druhý ako formu asertívneho správania. Hranice medzi agresivitou a asertivitou sú do veľkej miery kultúrne podmienené. (Vágnerová, 2004).

Etiológia

Poruchy správania sú najčastejšie viazané na sociálne podmienené príčiny :

– nepodnetné dokonca patologické rodinné prostredie, nesprávne výchovné postupy,

– vplyv negatívne orientovaných vrstovníckych skupín.
U mnohých jedincov s poruchami správania sa nachádzajú patologické zmeny osobnosti, resp. psychické poruchy a ochorenia ( disociálne poruchy osobnosti, afektívne poruchy, neurotické prejavy správania a pod.), prípadne mentálne postihnutie alebo prejavy hyperaktivity.

Pri klasifikácii etiologických faktorov porúch správania sa stretávame s rozdelení týchto vplyvov do troch skupín:

– predisponujúce – dedičnosť, pohlavie, disociálne poruchy osobnosti ,ĽMD, ľahká mentálna retardácia a pod.,

– preformujúce (socializačné) – vplyv rodiny, školy, vrstovníckych skupín,

– provokujúce – kríza, vekové obdobie.

Pri poruchách správania je častá kombinácia rôznych príčin – teda faktorov psychologických, sociálnych a ďalších, preto sa spravidla uvádza v etiológii týchto porúch ich multifaktoriálna povaha.

Jednou z moderných tém je rola vplyvu médií na delikvenciu a kriminalitu detí a mládeže. Výskumy potvrdzujú zjavné súvislosti napr. medzi vnímaním násilia v spoločnosti a spôsobmi jeho medializácie.

Niektoré neštandardné spôsoby správania môžu byť tiež sprievodným javom syndrómu týraného a zneužívaného dieťaťa ( CAN – Child Abused and Neglect), ktorý je charakteristický hlavne citovou depriváciou. Platí to v prípade, kedy ide o fyzické alebo psychické týranie, resp. o sexuálne zneužívanie.

V škole sa nemusí takéto dieťa prejavovať príliš nápadne – niekedy sú deti skôr tiché, nekonfliktné, možno aj so sklonom k izolácii, inokedy sa skúsenosť s týraním prejavuje deštruktívnymi a agresívnymi tendenciami s ťažkou zvládnuteľnosťou. Rozpoznať príznaky syndrómu CAN nie je ľahké a následné riešenia môžu byť veľmi bolestí tak pre dieťa ako aj rodinu a blízke okolie. Tí, ktorí sa v detskom veku stali obeťami týrania alebo zneužívania, si často následky tejto traumy nesú po celý život.

Diagnostika

Určité príznaky alebo podozrenie na psychickú poruchu môže potvrdiť alebo vylúčiť len psychiatrická a psychologická diagnostika, ktorá odporučí ďalší postup v rámci medikamentóznej alebo psychoterapeutickej liečby.
Prejavy sociálne alebo výchovne podmienených porúch dokážu diagnostikovať špeciálny pedagógovia, ktorí sa opierajú o diferenciálnu diagnostiku psychopédie, neurológie. Je pritom dôležité brať do úvahy vek jedinca, jeho osobnú a rodinnú anamnézu, aktuálnu situáciu zdravotný a psychický stav.

Ak sú problémy so správaním a sociálnou prispôsobivosťou následkom hyperkinetického syndrómu (ADHD), patria do širšieho rámca príznakov vyvolaných drobným poškodením mozgu (LMD), diagnostiku uskutočňujú psychológovia a špeciálni pedagógovia v školských a poradenských zariadeniach.

Klasifikácia porúch správania:

podľa stupňa spoločenskej závažnosti:

– disociálne správanie – neprimerané, nespoločenské správanie, ktoré je možné zvládnuť bežnými pedagogickými postupmi (napr. zlozvyky, vzdorovitosť, negativizmus, klamstvo atď)

– asociálne správanie (porušovanie spoločenských noriem, ktoré intenzitou nemusia prekračovať právne predpisy, napr. záškoláctvo, úteky, závislostné správanie a pod.)

– antisociálne správanie – protispoločenské konanie, zamerané proti spoločnosti a druhým ľuďom, porušovanie platných zákonov, kriminalita (napr. krádeže, vandalizmus, sexuálne delikty, zabitie, vraždy, vystupňované násilie atď.)

podľa príčin:

– psychologicky podmienené poruchy ( poruchy správania na podklade patologických stavov psychiky, psychických porúch alebo ochorení)

– sociálne podmienené poruchy ( odchýlky v správaní spôsobené sociálnym vplyvom, najčastejšie vplyvom rodinného prostredia)

podľa veku:

deti (6-15 rokov)

– detská delikvencia a predelikvencia

– prekriminalita, príznačná je skupinovosť, malá pripravenosť a premyslenosť, viazanosť predovšetkým na rizikové obdobia (začiatok školskej dochádzky, puberta).

mladiství (15-18 rokov)

– juvenilná delikvencia

– kriminalita mladistvých, viazanosť spravidla na obdobie dospievania (sociálne zmeny, vplyv vrstovníkov, osobitosti psychosomatického vývoja, sociálna nezrelosť), časté recidívy

dospelí (nad 18 rokov) :

– kriminalita dospelých

– závažná a rozsiahla trestná činnosť, časté recidívy