Smútočný prejav

Smútočný prejav 

Myslíme na mŕtvych a želáme si, aby žili...

Zomrel len ten, na koho sme zabudli....

Na ľudí, ktorí rozdávali lásku, sa nezabúda....

Vážené smútočné zhromaždenie!

Smrť je vždy nečakaným hosťom, smutnou udalosťou v ľudskom živote. Stojíme v hlbokom smútku pred rakvou, v ktorej odpočíva naša drahá zosnulá. Naše srdcia sú zlomené bolesťou, ťaží nás myšlienka o jej nenávratnom odchode, pamäť bolestne kriesi jej živú podobu. Spája nás puto spoločného zármutku-puto spomienok, ktoré v nás naďalej žijú a v ktorých žije tá, ktorá pre pár dňami podľahla neúprosnému zákonu zrodu a zániku, tá, ktorú sme mali všetci úprimne radi.

Slová útechy, nech znejú hocako zvučne a pôsobivo, nedokážu zahojiť čerstvú ranu v našich srdciach, lebo bolestný úder nás zasiahol na najzraniteľnejšom mieste. Smútok, náš precítený a hlboký smútok si žiada slzy, ticho a pokoj. Aj keď je ťažko hovoriť v tejto chvíli, keď si v plnom rozsahu ani neuvedomujeme veľkosť straty, ktorá nás postihla, treba sa nám zamyslieť nad otázkou o zmysle a poslaní ľudského života.

Nie je zbytočné pripomenúť si v tejto ťažkej chvíli jednu zo základných právd ľudstva: Život, ktorý bol prežitý plodne, nebol zbytočný. A toto môžeme povedať aj o našej.................. Každý, kto ju poznal, bude na ňu spomínať vždy s úctou ako na kolegyňu, ktorá si vždy plnila povinnosti, ktorá bola oporou svojim blízkym a priateľom. Tu doplň o práci, čo robila a pod.

A preto chvíľa, keď sa nám hlboko zarmúteným prichodí s tebou navždy rozlúčiť, je pre nás nesmierne smutná. To je i preto, že máme ešte v živej pamäti naše spoločné predsavzatia. Bolo ich toľko, a takých krásnych a teraz ležia v popole.... Tvojím príbuzným, priateľom spolupracovníkom a známym zákon prírody velí pozrieť sa na tieň smrti, ktorý padol na tvoje oči.

Skôr ako odídeš, dovoľ nám ešte na chvíľku s tebou pobudnúť. Čas, ktorý ti odmeral kroky životnej púte, vyjavuje pred nami aj čosi iné. Osvetľuje hodnoty, ktoré si v živote vytvorila svojou usilovnou prácou. Potvrdzuje, že na nich mala svoj podiel láska k povolaniu, dobrý vzťah k zamestnaniu. Bola si z tých, čo nezištne rozdávajú radosť aj vtedy, keď jej sami dosť nemali, svojím milým úsmevom si často rozihrávala ustarostené tváre.

Život človeka sa podobá žiarivému svetlu. Aj tvoj život si toto žiarenie v plnej miere zaslúži. Aj keď už svetlo zhaslo, jeho teplo neprestane vyžarovať. Budeme ho cítiť a nazývať tvojím teplom, tvojou láskou, tvojím pochopením. Túto pravdu nevymaže z nášho vedomia ani tvoj odchod.

A keď mi všetko,

všetko dala,

na vrátenie darov nepočkala.

Odišla s tvárou krásnou,

usmievavou,

bez tieňa smrti

na zamknutých perách.

Pokorná cestou života,

pokorná v smrti dverách.