Vnímanie

Vnímanie

TVAROVÁ (GESTALT) TEÓRIA ORGANIZÁCIE VNÍMANIA

Dôkazom, že vnemy sú niečím viac ako len súčtom zmyslových podnetov (a že vnímanie je viac ako len zložité pociťovanie), sa venovali tzv. gestalt (tvaroví) psychológovia (Koffka, Köhler, Wertheimer). Títo psychológovia predpokladali, že ľudský mozog má vrodené organizačné schopnosti, pomocou ktorých štrukturuje podnety z prostredia, vytvára skupiny podnetov s určitými vlastnosťami – celky, tzv. gestalty a dáva im logický význam.

Základné charakteristiky gestaltu:

• celok je viac ako súčet jeho častí (napr. fí fenomén – sériu oddelených svetiel zapínaných a vypínaných v rade za sebou vnímame ako plynulý pohyb, nie ako oddelené svetlá; alebo na obrázku bicykel vnímame ako celok, nie ako jeho jednotlivé časti – dve kolesá. )
• zákon pregnantnosti – organizácia podnetov bude nasledovať vždy tie najjednoduchšie, najstálejšie tvary, vnímame tzv. „dobrý tvar“ (napr. tvar na obrázku vnímame ako štvorec, kruh a trojuholník, nie ako zložitý sedemstenný obrazec)

ZÁKONY VNÍMANIA TVAROV

Zoskupovanie a rozoznávanie tvarov je postavené na zásadách organizovania, na tzv. tvarových zákonoch:

1. Figúra a pozadie

Prvky, ktoré sú zoskupené, sa oddelia od pozadia a vystúpia ako figúra. Komplexnosť vnímania dokazuje to, že ten istý senzorický vplyv môže vyvolať odlišné vnemy a rôzne stimulácie môžu vyvolať ten istý vnem. T.j. obraz vnímame raz ako vázu a inokedy ako dva profily, pričom nie je potrebný žiaden očný pohyb. Raz ako figúra vystúpi váza a profily tvoria pozadie, inokedy dva profily vystúpia ako figúra a váza je v pozadí.

Rozdiely medzi figúrou a pozadím:

1. Figúra je ohraničená a utvára tvar, pozadie je neohraničené a beztvaré
2. Figúra je určitá a predmetná, pozadie neurčité, nestvárnené
3. Figúra vystupuje a je výrazná, pozadie ustupuje, je hmlisté
4. Figúra na seba strháva pozornosť, je lepšie zapamätateľná

1. Zákon blízkosti - máme tendenciu vnímať ako tvar tie časti, ktoré sú k sebe bližšie

1. Zákon totožnosti alebo podobnosti - máme tendenciu vnímať ako tvar tie podnety, ktoré sú tvorené rovnakými prvkami

1. Zákon uzavretosti/ohraničenosti (enclosure)- máme tendenciu vnímať ako tvar to, čo je ohraničené kontúrami

1. Zákon uzavretia (closure) – chýbajúce prvky, ktoré bránia výskytu „dobrého tvaru“, sú doplňované

1. Zákon kontinuity – prvky, ktoré tvoria plynulé spojité tvary, sú vnímané ako celok, sú spojované (plynulé sú krivky A C, a DB, preto nevnímame ako tvar AB a DC)

VNÍMANIE HĹBKY A VZDIALENOSTI

Okrem rozpoznania tvarov náš percepčný systém musí zistiť, ako ďaleko sú dané objekty a či sa hýbu.

V nasledujúcich častiach si povieme, ako odhadujeme vzdialenosť, hĺbku a pohyb objektov.

Sietnica, pomocou ktorej vidíme, je dvojrozmerná. To znamená, že obraz na sietnici je plochý a nemá hĺbku. Pre odhadovanie vzdialenosti v trojrozmernom prostredí preto musím e využívať vodítka na vnímanie hĺbky. Tieto vodítka rozdeľujeme na monokulárne a binokulárne, podľa toho, či ich

vnímame jedným alebo dvoma očami.

Monokulárne kľúče vnímania hĺbky (empirické kľúče)

Relatívna veľkosť – ak je na obraze niekoľko podobných objektov, ktoré s navzájom líšia vo veľkosti, možno menšie predmety považovať za vzdialenejšie.

Prekrývanie – ak sa na obraze nachádza objekt, ktorý bráni pohľadu na druhý objekt (prekrýva ho), prekrývajúci objekt je vnímaný ako bližší.

Relatívna výška – objekt, ktorý sa nachádza bližšie k horizontu, je vnímaný ako vzdialenejší.

Lineárna perspektíva – ak sa rovnobežné línie zbiehajú, vnímame ich akoby sa vzďaľovali.

Relatívna svetlosť – bližšie objekty odrážajú viac svetla do našich očí, preto objekty, ktoré sú svetlejšie sa nám zdajú bližšie a objekty, ktoré sú tlmené, sa nám zdajú vzdialenejšie.

Relatívna jasnosť – objekty, ktoré sú jasné, ostré vnímame ako bližšie, ako objekty, ktoré sú nejasné, neostré, hmlisté (napr. hmla vplýva na odhad vzdialenosti).

Gradient štruktúry – postupná zmena v štruktúre z drsnej, výraznej k jemnej, nevýraznej signalizuje narastajúcu vzdialenosť

Pohybová paralaxa – kľúč na vnímanie vzdialenosti, ktorý využíva pohyb. Keď sa pohybujeme veľkou rýchlosťou (napr. sedíte vo vlaku) zdá sa vám, že blízke objekty sa rýchlo pohybujú opačným smerom, zatiaľ čo vzdialenejšie predmety sa pohybujú pomalšie tiež opačným smerom. Veľmi vzdialené objekty (napr. mesiac) sa zdá, že sa nepohybuje vôbec. Rozdiely v rýchlosti nám teda poskytujú vodítko na odhad vzdialenosti objektov – bližšie objekty sa pohybujú rýchlejšie.

Binokulárne kľúče vnímania hĺbky (fyziologické kľúče)

Binokulárna disparita – naše oči sú od seba vzdialené, preto vidia objekt z iného uhla. Zložením týchto dvoch pohľadov vzniká vnem hĺbky. Rozdiel v pohľade očí sa nazýva disparita. Pri blízkych objektoch je tento rozdiel najväčší, so zväčšujúcou sa vzdialenosťou je rozdiel menší. Pri objektoch vzdialených tri až štyri metre je rozdiel taký malý, že binokulárna disparita prestáva byť užitočným vodítkom na odhad hĺbky. Avšak pre väčšinu každodenných činností (uchopenie predmetov,, vyhýbanie sa prekážkam), je odlišný uhoľ pohľadu oboch učí veľmi užitočným vodítkom. Ak je rozdiel medzi obrazmi objektu z oboch očí veľký, mozog usúdi, že je objekt blízko, ak je naopak rozdiel medzi obrazmi malý, mozog usúdi, že sa oči pozerajú na miesto, kde sa objekt skutočne nachádza.

Konvergencia – uhol, v ktorom sa oči zameriavajú na objekt. Keď sa pozeráme na vzdialený objekt, naše oči sa pozerajú v paralelných smeroch. Keď sa však pozeráme na bližší objekt, vyžaduje si to prácu svalov a natočenie očí smerom dovnútra. Na základe uhlu konvergencie vie mozog vypočítať, ako ďaleko je objekt, na ktorý sa pozeráme. Čím viac musia oči konvergovať smerom k sebe, aby

zamerali objekt, tým je objekt bližšie. Informáciu poskytujú aj proprioreceptory v dôsledku svalového napätia pri nastavovaní šošovky. Ide o neuromuskulárny kľúč.