História poradenstva a súčasné poradenské koncepcie

História poradenstva a súčasné poradenské koncepcie

Poradenstvo ako odborná profesionálna činnosť sa začalo formovať v začiatkoch dvadsiateho storočia (Tokárová, ) v rôznych oblastiach ľudskej činnosti, prioritne v oblasti školstva, zdravotníctva a v sociálnej oblasti. Prelomové vo vývoji poradenstva boli štyridsiate a päťdesiate roky. Začiatkom šesťdesiatych rokov začala systematická tvorba štruktúrovaných poradenských teórií čo bol významný posun od praktického využívania poradenstva k uceleným teoretickým koncepciám. Históriu vývoja poradenstva systematicky spracoval Koščo so svojimi spolupracovníkmi (1987).

Podľa Schavela (2002) v historickej genéze a logickej štruktúre radenia, možno identifikovať štyri základné úrovne, ktoré sa môžu vzájomne podmieňovať:

• radenie ako neformalizovaná komunikácia človeka s človekom;
• poradenská činnosť ako náplň určitej role v spoločenstve;
• poradenská činnosť ako jeden aspekt pomáhajúcich profesií
• poradenstvo ako samostatná, špecializovaná a profesionálna činnosť.

V našej publikácii sa budeme zaoberať poslednými dvomi úrovňami poradenstva, pričom centrálnou témou bude poradenstvo ako špecializovaná, profesionálna činnosť.

Pretože poradenstvo predstavuje pomerne širokú oblasť pôsobnosti, prístupov, metód a foriem práce , spájajú sa v ňom reaktívne a proaktívne prístupy, vypĺňa priestor od poskytovania rád až po aktívne zapájanie klienta pri identifikácii a využívaní vlastných potenciálov.

Predstavu poradcu poskytujúceho rady čiastočne napĺňa informatívne poradenstvo, kde klient prichádza za poradcom pre relevantnú informáciu alebo poznatok, ktoré by mu mali pomôcť pri riešení jeho situácie, uľahčiť mu orientáciu v problémoch, pomôcť mu kvalifikovane sa rozhodnúť, prípadne mu ukázať cestu, ktorou by sa mohol klient uberať. Tento typ poradenstva je typický pre takzvané „nepomáhajúce“ poradenské systémy (napríklad právne poradenstvo, poradenstvo pre podnikateľov atď.), ale do určitej miery sa využíva aj v poradenstve pomáhajúcich odborov (psychológia, sociálna práca, medicína). V pomáhajúcich profesiách predstavuje informačné poradenstvo súčasť odborných kompetencií, všetkých odborníkov pracujúcich s klientom. Súčasťou informatívneho poradenstva je aj odovzdávanie poznatkov, distribúcia klienta k iným odborníkom prípadne do inej inštitúcie. Charakteristickým rysom informačného poradenstva je krátkodobosť, základom tohto poradenstva nie je poradenský vzťah a jeho budovanie. V anglickom prostredí je terno typ poradenstva označovaný ako „advice“, v našich podmienkach korešponduje so zákonom vymedzeným základným poradenstvom.

Špecifickou i keď diskutabilnou formou poradenstva je sprevádzanie klienta či rodiny v určitej etape riešenia ich problému. V anglickej literatúre sa tento typ poradenstva označuje nie celkom presne ako guidance. Jedna z koncepcií z ktorých guidance vychádza je rozdelenie starostlivosti v gestalt psychológii či psychoterapii. Podľa teoretických východísk tohto smeru sa starostlivosť pri prácu s klientom delí na starostlivosť zastupujúcu a starostlivosť predstihujúcu. Zastupujúca starostlivosť je ponúkaná klientom, ktorí stratili kontrolu nad svojím bytím alebo majú slobodu svojho bytia limitovanú vážnym ochorením. Ak klienti nie sú pripravení sami zvládnuť svoju situáciu vtedy s ich súhlasom môže poradca dočasne prebrať zodpovednosť a do určitej miery aj rozhodovanie za prvú fázu procesu spolupráce. V tejto fáze poradca vedie klienta alebo rodinu k osvojeniu si základných zručností potrebných pre zlepšenie kvality života, pre minimalizovanie dôsledkov životnej krízy a prípadného ohrozenia. Poradca však už od počiatku spolupráce podporuje klienta v postupnom preberaní zodpovednosti a rozhodovania, jeho aktivity sa stávajú súčasťou predstihujúcej starostlivosti, ktorá smeruje k naplneniu cieľov klienta smerom do budúcnosti. V odborných kruhoch sa stále vedú diskusie o tom či guidance je formou poradenstva, ale poradenstvo nastupuje až vo fáze predstihujúcej starostlivosti.

V pomáhajúcich profesiách je ťažisko poradenstva založené na vzťahu pomoci, pričom poradca má snahu podporiť rast, rozvoj, zrelosť a lepšie uplatnenie klienta, aby sa efektívnejšie orientoval vo svete a vyrovnával so životom. Táto definícia poradenstva podstatne koriguje pomerne rozšírený názor, dokonca i medzi odbornou verejnosťou, že poradenstvo je iba dávanie informácií a rád, distribúciou klientov, poskytovanie receptov, že disponuje univerzálnymi prostriedkami na „formálne“ riešenie všetkých problémov klientov. Samotný pojem poradenstvo a názov inštitúcií, kde sa pracuje s klientom „poradne“, vytvára predstavu, že poradca by mal byť rezervoár všetkých múdrostí, sociálnych zručností a sám by mal veľmi rýchlo nájsť pre klienta optimálne riešenie Mnohí klienti preto prichádzajú do poradne s neprimeranými očakávaniami, že poradca za nich všetko okamžite vyrieši a oni nebudú musieť do riešenia svojho problému investovať čas, vlastnú prácu a námahu. Takáto predstava poradenstva je pre klienta veľmi príťažlivá, pretože presúva zodpovednosť za riešenie jeho problémov na poradcu a robí z klienta iba pasívneho prijímateľa poradcových riešení. Úlohou poradcu je už v prvej fáze kontaktu s klientom korigovať tieto neprimerané očakávania a poskytnúť klientovi reálny pohľad na možnosti poradenstva a rolu poradcu. Je potrebné, aby sa poradenstvo vyhlo aj takzvaným „charitatívnym modelom samaritánskych koncepcií“ typu „slečny dušehojivej“ (ktoré nemajú nič spoločné so sociálnym poradenstvom v oblasti charity), neprevzalo do svojho profesionálneho repertoáru neefektívne súcítenie, poskytovanie informácií, rád a návodov ako jediný možný spôsob poradenskej práce. Užitočnejší je širší pohľad na poradenstvo a jeho možnosti, ktorý síce poradenstvo chápe aj ako metódu vzdelávania a výchovy, metódu redukovania emocionálneho napätia, ale najmä ako metódu participatívnej pomoci človeku pri riešení problémov a pri hľadaní nových primeranejších scenárov života. Klient by nemal byť poradcom invalidizovaný na pasívnu bytosť plniacu iba príkazy a pokyny poradcu. Mal by sa podieľať na analýze príčin svojich problémov, pokúsiť sa lepšie poznať sám seba, pochopiť motiváciu a kauzalitu svojho správania, aktívne sa zapojiť do procesu diagnostiky a spolu s poradcom hľadať nový systém svojho fungovania vo svete. Poradca by mal byť vo väčšine prípadov iba katalyzátorom, ktorý umožňuje a uľahčuje tento proces, pomáha klientovi uvedomiť si jeho latentné možnosti pre konštruktívne zmeny seba samého, svojho okolia i fungovania vo vzťahoch k iným ľuďom. Klient by sa nemal degenerovať na bytosť, ktorá nie je schopná vziať na seba zodpovednosť za zmenu, preto základná koncepcia poradenstva by mala vychádzať z rešpektovania osobnosti jednotlivca, jeho základnej ľudskej odlišnosti a z viery v človeka, že si s pomocou poradcu dokáže sám riešiť svoje problémy. Tento poradenský koncept môžeme v angličtine označiť pojmom counsellig a v podmienkach sociálnej práce do značnej miery zodpovedá definícii špecializovaného poradenstva. Klient sa necíti dobre ak je deklarovaný ako prípad, číslo či diagnóza, v tejto situácii môže prežívať pocity neporozumenia, nezáujmu, frustrácie, odcudzenia v administratívno-formálnych kultúrach organizácii kde hľadá pomoc. Najčastejšou potrebou klienta býva pozitívny , podporný ľudský vzťah, ktorý je základom pracovného spojenectva s poradcom a dôvery. Venglárová (2008) považuje pozitívny ľudský vzťah za pole, kde by sa malo realizovať poradenstvo.

Keďže oblasť poradenstva je veľmi široká, nachádzame v nej rôzne koncepčné prístupy, rôzne ponímanie role poradcu i klienta, širokú škálu postupov, metód a foriem práce môžeme sa v odborných publikáciách stretnúť s rôznymi definíciami poradenstva. Poradenstvo je niektorými autormi zjednodušene definované ako výmena informácií medzi poradcom a klientom (Bommert, H. – Plessen, U., 1978), ako fenomén ľudskej interakcie (Schubenz, S., 1968), ako proces učenia je poradenstvo chápané najmä v americkej literatúre (Dustin, R. – George, R., 1973). Tieto definície poradenstva často iba zvýrazňujú základné podmienky poradenstva, napríklad komunikáciu, vzájomnú interakciu či proces učenia. Rola poradcu ako učiteľa sa frekventovane uplatňuje v asymetrických poradenských prístupoch založených na jednostrannej predstave, že poradca je vlastník poznatkov, ktoré odovzdáva klientovi.

Iní autori považujú poradenstvo za vedecky fundované pochopenie a ovplyvňovanie ľudského správania s cieľom vzájomnou spoluprácou zlepšiť klientov život, podporiť ho pri riešení svojich problémov, aby vedel v budúcnosti ťažkostiam preventívne predchádzať. Britská asociácia poradcov chápe poradenstvo ako proces, v ktorom sa poradca stretáva s klientom, aby spolu preskúmali ťažkosti klienta, zredukovali pocity neistoty, zmätenosti a strachu, uľahčili klientovi voľbu a spolupracovali na implementácii zmeny. Vzťah medzi klientom a poradcom, podmienky súkromia a dôvery sú podstatnou zložkou tohto procesu. V nemeckej odbornej literatúre sa poradenstvo odlišuje od často chaotických radiacich aktivít svojou cieľovou orientáciou, sledom plánovaných fáz, ktoré sú podriadené určitým pravidlám poradenského procesu (Scherpner). Podľa tohto autora by stratégia poradenstva by mala byť založená na tom, aby poradca spolu s klientom zistili prečo klient žiada o poradenskú pomoc a čo chce spolu s poradcom dosiahnuť. Zo slovenských autorov Koščo (1987) vymedzuje poradenstvo ako aktívnu účasť na živote iných ľudí prostredníctvom vzájomnej výmeny informácií, skúseností a názorov, ktoré môžu byť využité pri riešení určitých životných úloh a situácií. „Poradenstvo je však viac ako organizovaný súbor zručností a stratégií, ktoré uplatníme v jednotlivých fázach poradenského procesu.“ (Bond, T., 1989). Je to pomáhajúca ľudská aktivita realizovaná prostredníctvom zvláštneho typu vzťahu medzi poradcom a klientom. Práve kvalita a špecifičnosť tohto vzťahu odlišuje poradenstvo od iných človeku pomáhajúcich intervenčných systémov.

Poradenstvo implikuje jednu dôležitú požiadavku, aby bolo obklopené optimálnou organizáciou spoločnosti, ktorá je nevyhnutná pre plné zužitkovanie potenciálov každého jednotlivca k jeho rastu. Poradenstvu sa dobre darí tam, kde je dostatok sociálnych faktorov a príležitostí pre všestranný rozvoj osobnosti každého človeka, kde sú minimálne sociálne kritériá a kde nehrá rozhodujúcu úlohu pohlavie, rasa, národnosť, náboženstvo. Keďže poradenstvo funguje v určitých sociálno-politických podmienkach jeho aktivity by mali smerovať aj k optimalizácii podmienok života ľudí v spoločnosti, aby poradenstvo neadaptovalo ľudí na problematické sociálne systémy.

Za kľúčové aspekty poradenstva Dryden (2006) považuje prijatie klienta a úcta k nemu, rozvíjanie akceptujúceho vzťahu, ktorý prehlbuje dôveru medzi klientom a poradcom, vytváranie priestoru preto, aby klient pochopil súvislosti svojho života, čo mu umožní pochopiť a riešiť jeho životnú situáciu. Klemer (1965) v polovici minulého storočia uvádza sedem stále aktuálnych, základných podmienok poradenstva:

• vytvoriť klímu, v ktorej môže klient otvorene hovoriť o svojich problémoch;
• akceptovať klienta a jeho postoje;
• diagnostikovať reálny problém klienta;
• umožniť klientovi ventiláciu a emocionálnu katarziu;
• pomáhať klientovi získavať relevantné informácie, poznatky a zručnosti;
• skúmať spolu s klientom všetky možné alternatívy rozhodovania a riešenia problémov;
• motivovať a podporovať klienta pri realizácii a dokončení zvolenej alternatívy riešenia.

V rámci svojej pôsobnosti poradenstvo úzko komunikuje s ostatnými formami pomoci a služieb človeku. Napriek určitým prienikom má poradenstvo svoje špecifiká, ktoré ho odlišujú od iných foriem pomáhajúcich intervencií. Najbilžšou oblasťou poradenstva je oblasť psychoterapie.

Koščo (1980) zase klasifikuje charakteristické črty poradenstva takto:

interdisciplinárny a komplexný charakter – na teórii i praxi poradenstva sa podieľa viacero vedných disciplín a odborníkov (sociálna práca, psychológia, medicína, právo, ekonómia, sociológia, filozofická antropológia atď.);

multisférový a multikonzumný charakter – poradenstvo pomáha širokému spektru žiadateľov o pomoc, vytvára siete poradenských služieb, je nástrojom zefektívňovania sociálnych procesov v rôznych rezortoch (práca, sociálne veci a rodina, zdravotníctvo, školstvo atď.);

profesionálny charakter – poradenstvo by malo byť vykonávané na profesionálnom základe, teoreticky i prakticky pripravovanými odborníkmi na špičkovej úrovni, profesionalizácia vyjadruje kvalitu úrovne poskytovaných služieb, napriek tomu nemožno jednoznačne a zásadne tvrdiť, že iba profesionál môže byť dobrým poradcom;

inštitucionalizovaný charakter – poradenstvo sa organizuje a vykonáva v osobitných inštitúciách, ktoré svoju činnosť vykonávajú na základe povolenia, môžu to byť výlučne poradenské zariadenia alebo zariadenia, kde poradenstvo je iba jedna z odborných činností, výnimku tvorí iba terénne poradenstvo;

biodromálny charakter – poradenský systém by mal byť kontinuálny a mal by slúžiť človeku v krízových situáciách vo všetkých etapách jeho životnej cesty, jednotlivé poradenské systémy vekových cieľových skupín by mali na seba nadväzovať;

edukatívno-formatívny charakter – poradenstvo môžeme chápať aj ako súčasť širšie koncipovanej výchovy, pretože výchovou je potom každé pôsobenie na človeka, každý proces učenia, socializácie a komplexného rozvoja osobnosti, formatívny charakter je obsiahnutý v tendencii pomáhať klientovi v sebarozvoji, v sebaregulácii, samostatnom rozhodovaní a intenzívnom hľadaní rôznych variantov optimálneho riešenia;

personálny charakter – cieľom poradenstva je zrelý človek vo svojej celistvosti i keď niekedy poradca dosahuje tento cieľ pôsobením na jednotlivé zložky osobnosti a konkrétne situácie;

vnútorná diferenciácia – v rámci poradenstva sa konštituujú viaceré špecializácie, ktoré sa organizujú podľa problémových okruhov, typov činností a inštitúcií, ktoré poradenstvo vykonávajú, užitočné sú však aj procesy integrácie, ktorých cieľom by mal byť jednotný, komplexný systém poradenských služieb.