Sociálne poradenstvo a jeho formy

Sociálne poradenstvo a jeho formy

Sociálne poradenstvo vychádza zo základnej premisy, že človek je sociálna bytosť. Jeho sociálna skúsenosť zohráva dôležitú úlohu pri formovaní a rozvoji jeho osobnosti, prevažná väčšina jeho problémov má sociálne korene, odohráva sa v interakcii s inými ľuďmi v určitom sociálnom poli. Človek je neustále konfrontovaný s tým, že vonkajšia realita, svet, v ktorom žije, sa mení veľmi rýchlo, zatiaľ čo vnútorná realita človeka, osobnosť, hodnoty, postoje, sa menia oveľa pomalšie.

Stret týchto dvoch realít je príčinou mnohých sociálnych problémov. Podľa Trotzera (1977) existuje príliš veľa poznatkov a niekedy nevieme, čo si s nimi počať, existuje príliš veľa ľudí, aby sme vedeli ako s nimi žiť, je okolo nás príliš veľa energie, aby sme sa vedeli s ňou vyrovnať a zažívame príliš rýchle tempo zmeny, aby sme s ním vedeli držať krok. Práve sociálne problémy pri zvládaní náročných životných situácií vytvárajú priestor pre sociálne poradenstvo.

Sociálne poradenstvo pomáha klientovi, aby bol pripravený zapojiť sa do permanentného procesu rozhodovania, aby si zachoval zodpovednú kontrolu nad svojím životom a aby bol oporou pre svojich blízkych. Na rozdiel od psychologického poradenstva, ktoré sa centrálne zaoberá osobnosťou človeka, intrapersonálnymi problémami a konfliktami, sociálne poradenstvo nachádza svoj prioritný priestor v trojuholníku – prostredie, potreby a vzťahy.

Sociálny poradca pomáha klientom pri dosahovaní užitočných spoločenských kompetencií, uľahčuje klientom socializačný proces, umožňuje klientovi osvojiť si sociálne zručnosti, ktoré sú nevyhnutné pre efektívne fungovanie klienta v rôznych životných scenároch, pomáha klientovi uplatniť svoj osobný potenciál, posilňuje sociálny status klienta, pomáha mu zvládať aktuálne krízy, zaisťuje podporu komunity, v ktorej klient žije.

V sociálnom poradenstve sa primárne využívajú sociálne vzťahy klienta, ktorý je súčasťou rôznych sociálnych systémov (rodina, pracovná oblasť, komunita, spoločenské organizácie, atď.) a súčasne sa využíva koncept statusu, ktorý klient má vo svojom sociálnom prostredí vo vzťahu k iným ľuďom či inštitúciám.

Sociálne poradenstvo sa začalo rozvíjať v náväznosti na miesto jeho realizácie. Prvky sociálneho poradenstva sa začali objavovať v sociálnych zariadeniach, zdravotníckych zariadeniach, na školách a iných pracoviskách,kde sa sociálne poradenstvo stáva súčasťou sociálnych programov organizácií či odborového hnutia. Až oveľa neskôr sa formuje odborné sociálne poradenstvo ako samostatná inštitucionálna forma sociálnej pomoci.

Už v roku 1952 Coffey (1952) navrhoval, aby sa poradenstvo členilo na poradenstvo psychoprocesu (orientované skôr na osobnosť a intrapsychický konflikt) a poradenstvo socioprocesu (orientované na úlohu, správanie a spoločenské fungovanie klienta). Bol to jeden z prvých pokusov etablovať sociálne poradenstvo na vedeckej úrovni, pretože praktické,

„živelné“ sociálne poradenstvo, existovalo už dávno predtým. Ďalším dôležitým aspektom tejto teórie bol pokus o diferenciáciu psychologického a sociálneho poradenstva.

Niektorí odborníci, napr. Vance Peavy, zaujímali kritický postoj k prílišnej spätosti poradenstva a psychoterapie, pretože podľa neho sa zameriavame v tejto konjunkcii na individualizmus obsiahnutý v sebaaktualizácii či individuálne behaviorálne vzorce, ktoré málo rešpektujú sociálne aspekty ľudskej existencie. Podľa neho môžu tieto prístupy viesť až k odcudzeniu sa klienta svojmu sociálno-kultúrnemu prostrediu.

V rámci tohto hnutia sa objavujú názory, že poradenstvo treba postaviť aj na sociálnu, prípadne sociálnopsychologickú platformu, pretože ľudská realita je prvom rade sociálna realita, ktorá je založená na sociálnej výmene medzi ľuďmi. To je časť argumentov pre formovanie vedeckého sociálneho poradenstva, ktoré je založené na sociálnej podpore, sociálnej participácii, sociálnom učení, plnení sociálnych úloh a rolí. Cieľom sociálneho poradenstva je nájsť konsenzus klientov so sociálnym prostredím, v ktorom žijú, akceptovateľnejšie statusové pozície klientov v rámci existujúcej sociálnej štruktúry.

Oblasti využitia sociálneho poradenstva:

• problémy s kompetenciami v sociálnych vzťahoch;

• deficity v sociálnych zručnostiach;
• problémy vo vzťahu k formálnym inštitúciám a organizáciám;
• problémy vo výkone sociálnych rolí (rodič, pracovník, občan atď.);
• ťažkosti so zvládaním sociálnych tranzícií (opustenie pôvodnej rodiny, strata zamestnania, dlhodobé vážne ochorenie atď.);
• interpersonálne konflikty v rôznych sociálnych vzťahoch;
• reaktívny emočný distres (strata niečoho či niekoho dôležitého);
• sociálne insuficiencie (chýbajúci domov, chýbajúce peniaze atď.);
• problémy sociálnej adaptácie;
• problémy v oblasti rizikových sociálnych javov;
• zmena životného scenára a štýlu.

Sociálne poradenstvo je teda nástroj, ktorý pomáha človeku rozhodovať sa, konať spôsobom, ktorý je zmysluplný, konštruktívny a spoločensky užitočný. Umožňuje napĺňať sociálne potreby ľudí, ktorí sa často cítia ohrození, izolovaní, nepochopení, zmätení, frustrovaní alebo stratení vo svete. Sociálne poradenstvo tiež pomáha odstraňovať sociálne stigmy, učí klientov zvládať predsudky, reagovať na predsudky a hľadať zdroje podpory vo svojom sociálnom okolí.

Scherpner (1998) spracoval základné princípy sociálneho poradenstva:

• Akceptovať iných bez toho, aby sme sa s nimi
• Vytvárať pozitívnu atmosféru založenú na dôvere a vzťahu.
• Individualizovať, rešpektovať autenticitu každého
• Začať tam, kde sa klient práve nachádza, tým o čo klient žiada.
• Zvoliť tempo práce primerané
• Pomáhať klientovi hľadať riešenie, neimponovať rýchlymi návodmi a
• Preferovať spoluprácu s klientom a kolegami, nie súperenie.
• Stanovovať spolu s klientom realistické
• Motivovať klienta pre dosiahnutie cieľov.

Vytvárať priestor pre rozhodnutia klienta, stávať sa postupne nepotrebným.

Vývoj sociálneho poradenstva na Slovensku

Sociálne poradenstvo, jedna z najúčinnejších metód sociálnej práce, sa začína formovať na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia spolu s rozvojom sociálnej práce ako samostatnej vednej disciplíny. Priamym predchodcom sociálneho poradenstva bola sociálna prípadová práca, založená na sociálnej diagnostike a sociálnej intervencii, ktorá má síce oveľa širší záber než sociálne poradenstvo, ale vytvorila bázu na vznik sociálneho poradenstva ako samostatnej metódy práce so sociálnym klientom.

V období medzi dvomi svetovými vojnami narástol počet vojnových invalidov, sirôt, vdov a prehlbovala sa chudoba. Reakciou na túto situáciu bol rozvoj profesionálnej i dobrovoľníckej sociálnej práce, v ktorej sa už výrazne objavovali prvky sociálneho poradenstva. Najbližšie k súčasnému chápaniu sociálneho poradenstva boli Jurovského Výchovné poradne pre problémové deti, ktoré vznikli pri Ústrednej charite na Slovensku a fungovali v rokoch 1935 až 1939.

Po druhej svetovej vojne a prevzatí moci komunistami sa zmenil v bývalom Československu politický postoj k sociálnej práci. Politickú, riadiacu i realizačnú garanciu za sociálnu oblasť prevzal štát ako monopolná inštitúcia. Vznikol administratívno-byrokratický systém sociálnej práce, sociálna práca sa zatvorila do kancelárií, vytratila sa „aktívna“ sociálna práca s klientom, rodinou, skupinou i komunitou.

Sociálna politika sa zredukovala na saturovanie základných životných potrieb občana, dávkový systém, rezidenciálna sociálna práca sa stala prostriedkom na „odkladanie“ sociálne odkázaných, nepohodlných a neprispôsobivých občanov, s ktorými nikto odborne nepracoval. Takmer úplne sa vytratila terénna sociálna práca. Z takto koncipovanej sociálnej starostlivosti celkom vymizlo sociálne poradenstvo.

Administratívny pracovník, ktorý zabezpečoval tento typ starostlivosti, nepotreboval špeciálne vzdelanie ani profesionálne zručnosti pre prácu s ľuďmi. Komunistická ideológia si nepripúšťala možnosť sociálnych problémov, považovala ich za dedičstvo kapitalistickej minulosti a naivne predpokladala, že v socialistickom zriadení sociálne problémy automaticky vymiznú.

Dokonca vedy o človeku považovala v počiatkoch za buržoázne pavedy a vytlačila ich aj z vysokých škôl (najmä sociológiu a psychológiu). Až politické a spoločenské udalosti koncom šesťdesiatych rokov znova pootvorili dvere poradenstvu. Najprv sa začalo formovať pedagogicko-psychologické poradenstvo v rezorte školstva. Už v roku 1957 založil M. Bažány psychologickú výchovnú kliniku, ktorá zabezpečovala štátom garantovanú psychologickú starostlivosť o deti a mládež.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa psychologicko-výchovné kliniky transformujú na psychologicko-výchovné poradne, ktoré zmenili ťažisko svojej orientácie z oblasti „patológie“ na poradenstvo pre prevažne zdravú populáciu. V období normalizácie štátna byrokracia násilne zmenila názov poradní na pedagogicko-psychologické poradne a tlačila psychologické poradenstvo do područia a závislosti na pedagogickom systéme.

V období čiastočného politického uvoľnenia, koncom šesťdesiatych rokov, vznikla prvá predmanželská a manželská poradňa v Bratislave a postupne sa začal systematicky budovať systém predmanželského, manželského a rodinného poradenstva, ktorý po živelných začiatkoch zastrešil rezort práce a sociálnych vecí. Predmanželské a manželské poradne predstavovali dvadsať rokov jediný komplexný poradenský systém v sociálnej oblasti. Poradenské služby predmanželských a manželských poradní sa orientovali na tieto okruhy poradenskej starostlivosti:

Individuálne poradenstvo

• klientom s osobnostnými problémami,
• klientom v krízovej životnej situácii,
• klientom, ktorí nedokážu nadviazať alebo udržať partnerský vzťah.

Párové a rodinné poradenstvo

• partnerom v predmanželskej fáze vzťahu,
• neplnoletým snúbencom,
• v oblasti plánovaného rodičovstva,
• klientom s manželským problémom alebo v manželskej kríze,
• klientom, ktorí majú problémy v druhom či ďalšom manželstve,
• osamelým rodičom, ktorí majú ťažkosti zvládať svoju rolu,
• problémovým neúplným rodinám,
• rodinám, kde situačne zlyháva rodinný systém,
• dysfunkčným rodinám,
• rodinám s poruchovým členom,
• rodinám v predrozvodovej, rozvodovej či porozvodovej fáze vzťahu,
• v oblasti náhradnej rodinnej starostlivosti,
• sociálno-právne poradenstvo rodine,
• klientom so sexuálnymi problémami a

V období medzi sedemdesiatymi a deväťdesiatymi rokmi minulého storočia sa sporadicky objavujú živelné iniciatívy jednotlivcov či sociálnych zariadení o špecializované sociálne poradenstvo. V oblasti starostlivosti o starých ľudí v domovoch či kluboch dôchodcov sa objavuje gerontologické poradenstvo zamerané na zdravotné, psychické, sociálne a právne problémy starých ľudí napr.

kluby dôchodcov Bratislava Staré mesto v roku 1975. Poradenské a informačné služby začali poskytovať sociálnym klientom aj niektorí „osvietení“ kurátori pre mládež i dospelých, „sociálni pracovníci“ pracujúci s rodinou a s problematickou mládežou. V týchto poradenských službách sa často profesionálne angažovali psychológovia, liečební pedagógovia a pracovníci s rôznym vysokoškolským vzdelaním, pretože sociálna práca sa ako odbor na vysokých školách v tom období neštudovala.

Revolučné zmeny v oblasti politiky, ekonomiky, hospodárstva a sociálnej politiky po roku 1989 ovplyvnili vznik kvalitatívne nových sociálnych fenoménov a kvalitatívny i kvantitatívny nárast sociálnych problémov na všetkých úrovniach spoločenského života. Vzniknutá politická a sociálna situácia vyvolala potrebu zmeny koncepčnej filozofie sociálnej politiky a následne zmenu prístupu v jej každodennej realizácii v oblasti sociálnej starostlivosti. Nová koncepcia, v symbióze s potrebami každodennej praxe, vyžadovala nové prístupy pri riešení sociálnych problémov na všetkých úrovniach, ale najmä v priamom kontakte so sociálnym klientom, rodinou, sociálnou skupinou či komunitou. Tento

„koperníkovský“ obrat v sociálnej oblasti môžeme charakterizovať týmito zmenami:

• Zmena právneho rámca sociálnej politiky, sociálnej starostlivosti a sociálnej
• Zmena centralizovaného riadenia sociálnej oblasti a paternalistického fungovania štátu na decentralizovanú, diferencovanú sociálnu starostlivosť, so širokou paletou možností realizácie rôznych subjektov a pestrou ponukou služieb, ktoré sa posúvajú bližšie ku klientovi a rešpektujú jeho jedinečné podmienky.
• Zmena prevažujúceho administratívno-byrokratického prístupu založeného najmä na finančných dávkach, na overovaní si podmienok pre ich udeľovanie, na vedení administratívnej agendy, na snahe o izoláciu problémových subjektov do pasívnych rezidencií. Tento prevažujúci prístup invalidizoval sociálneho klienta na bezmocnú bytosť, ktorá pre svoju existenciu potrebuje sociálneho pracovníka ako trvalú, opornú barličku na ceste životom. Nový prístup sociálnej starostlivosti a pomoci by mal byť orientovaný antropocentricky (oproti štátocentristickému), mali by v ňom dominovať autentické potreby konkrétneho človeka, v konkrétnom sociálnom prostredí. Dávkový systém bez účinných stratégií ďalšej diferencovanej pomoci, ktorej neodmysliteľnou súčasťou je sociálne poradenstvo, iba konzervuje problémy, pretože nemobilizuje potenciál človeka ku zmene a k prevzatiu zodpovednosti za seba, svoju rodinu či sociálnu skupinu. Strategickým cieľom sociálnej pomoci nie je bezbrehé rozširovanie dávkového systému, ale snaha pomôcť klientovi vymaniť sa z jednostrannej závislosti na sociálnych dávkach a spolu s odborníkmi hľadať riešenia jeho problémov či účinnú cestu reintegrácie do spoločnosti.

V rámci riešenia komplexného sociálneho systému pomoci človeku je nevyhnutná:

• Zmena prístupu k sociálnemu klientovi, ktorý bol v administratívno-dávkovom systéme odsúdený na pasívnu, konzumentskú bytosť, ktorá je úplne závislá na vonkajšej pomoci, sama nevie, nemôže, alebo nechce riešiť svoju situáciu. V novej filozofii sociálnej pomoci sa klient poníma ako aktívna bytosť, ktorá spolurozhoduje o svojom osude, aktívne participuje na riešení svojho problému a preberá na seba podstatnú mieru zodpovednosti.
• Zmena pozície vo vzťahu sociálny pracovník – sociálny klient. Doterajší výrazne asymetrický vzťah bol založený na tom, že jedine sociálny pracovník vie, čo je pre klienta najlepšie (imituje to vzťah rodič – dieťa alebo učiteľ – žiak ), sociálny pracovník sám rozhoduje, prikazuje, určuje a klient sa iba pasívne prispôsobuje. V novom prístupe by sa mal tento vzťah symetrizovať, sociálny pracovník by mal akceptovať autonómnosť klienta, jeho jedinečnosť vyplývajúcu z individuálnej životnej histórie, skúseností a zážitkov. Vzťah sociálny poradca – sociálny klient, by mal zrkadliť vzťah človek – človek ako základné humanistické a demokratické východisko sociálnej práce.
• Zmena ťažiska sociálnej starostlivosti a pomoci od jednosmerného paternalistického prístupu štátu, ktorý vlastne narušil pôvodnú podpornú funkciu užšej i širšej rodiny a komunity, v ktorej človek žil, k diferencovaným aktivitám rôznych nositeľov sociálnej starostlivosti a pomoci. Realizátori účinnej sociálnej pomoci by mali byť bližšie ku klientovi, aby mohli využívať prirodzené sociálne väzby, uplatňovať

systémový a sieťový prístup, čo umožňuje riešiť problémy klienta v širších sociálnych súvislostiach.

• Zmena vzdelanostnej štruktúry sociálnych pracovníkov – sociálny pracovník by mal byť graduovaný špecialista kontinuálne vzdelávaný v rámci celoživotného systému vzdelávania. Nevyhnutnou súčasťou profesionálnej prípravy sociálneho pracovníka by mala byť pravidelná supervízia.

Prebiehajúce zmeny priniesli potrebu novej filozofie, sociálnej politiky, nových prístupov, foriem a metód sociálnej práce. Do centra sociálnej pomoci sa dostávajú také formy sociálnej práce, ktoré pomáhajú zvládať klientovi, rodine či skupine náročné životné situácie, učia klientov vyrovnávať sa s problémami života a optimálne fungovať vo svojom sociálnom teritóriu. Medzi tieto nové formy sociálnej pomoci patrí aj sociálne poradenstvo.