Cieľové skupiny sociálneho poradenstva

Cieľové skupiny sociálneho poradenstva

Sociálne poradenstvo môže poskytovať komplexné poradenské služby, alebo sa môže špecializovať na niektorú cieľovú skupinu. Uvedieme príklady niektorých sociálnych poradenských špecializácií.

Sociálne poradenstvo pre rodinu je zameranie na pomoc pri riešení situácií, v ktorých rodina zlyháva vo svojich funkciách v takej miere, že rodina nie je schopná riešiť problémy vlastnými silami. Za súčasť rodinného poradenstva považujú niektorí autori aj párové poradenstvo (Wile, 1987, Klemer, 1965, Gabura, 2012).

Podľa Kratochvíla (1981) poradenstvo zamerané na manželskú dvojicu môže podporiť dvojicu pri zvládaní závažných krízových situácií, pomôcť dvojici hľadať príčiny a riešiť chronické konflikty, zabezpečiť uspokojovanie potrieb oboch partnerov a dosiahnuť vzájomne akceptovateľný súlad. Poradenská práca s manželmi býva zvyčajne založená na spojenom interview, ktoré vytvára priestor pre spoločnú práca páru na prezentovaných problémoch.

Do systému párového poradenstva možno zaradiť aj predmanželské poradenstvo a poradenstvo pre nezosobášených partnerov. Párové poradenstvo zvyčajne nebýva súčasťou sociálneho poradenstva, častejšie sa využíva v systémoch psychologického poradenstva. Odborne pripravený sociálny poradca však môže účinne využívať párové poradenstvo ako odbornú intervenciu pri riešení sociálnych problémov.

Poradenstvo pre rodiny zlyhávajúce vo výchove detí

Poradenstvo pre rodiny zlyhávajúce vo výchove detí je zamerané na situácie, v ktorých rodičia zlyhávajú vo svojej rodičovskej funkcii, keď sa objavujú poruchy rodičovstva, devalvujúce postoje rodičov k deťom, ak prichádza k absencii emočných kontaktov a podpory, ak v rodine dominuje nejednoznačná výchova, ak problémy spôsobujú neprimerané očakávania rodičov od svojich detí.

Problémom býva aj nedostatok pozitívnej emocionálnej výmeny medzi rodičmi navzájom či rodičmi a deťmi, nedostatok jednoznačných a zrozumiteľných limitov pre správanie sa dieťaťa, uzatvorenie systému fungovania rodiny, prevláda kritický postoj k členom rodiny, rodičia deťom nepomáhajú pochopiť naplnenie rodičovskej a detskej role. Mnohé tieto problémy rodiny patria do kompetencie sociálno-právnej ochrany dieťaťa a rodiny, ktorá má vo svojich pracovných metódach zadefinovanú aj poradenskú činnosť. Poruchy rodičovstva a problémy vo výchove detí sú frekventovanou témou sociálneho poradenstva. Poradenská práca s touto cieľovou skupinou býva veľmi náročná, pretože títo rodičia majú problémy meniť svoje rigidné zakonzervované výchovné scenáre a je náročné motivovať ich pre zmenu a spoluprácu.

Užšie zameranou cieľovou skupinou rodinného poradenstva je poradenstvo pre rodiny a deti s poruchami správania. Poruchy správania detí môžu byť vývinové (primárne biologicky podmienené poruchy) alebo podmienené sociálne (najmä nevhodnými výchovnými vplyvmi, či vplyvmi širšieho sociálneho okolia). V tomto type poradenstva je nevyhnutná spolupráca s rodičmi a s odborníkmi iného profesionálneho zamerania (pedagóg, sociálny pracovník, psychológ, právnik, lekár).

Poradenstvo pre dysfunkčné rodiny

Pojmom dysfunkčné rodiny sa označujú rodiny, ktoré majú narušenú schopnosť saturovať základné materiálne, emocionálne a, sociálne potreby členov rodiny. Dysfunkčná rodina neplní svoje dôležité funkcie, absentuje ich vyváženosť a regulácia, rodina stráca potenciál ovplyvniť svoje fungovanie. Primárnou metódou práce s disfunkčnou nie je poradenstvo, odborníci sa v prvom rade sústreďujú na krízové intervencie zabezpečujúce základné fyziologické a sociálne potreby rodiny a až následne sa môže uplatňovať poradenstvo v prvých fázach vo forme sprevádzania rodiny.

V kontexte práce s dysfunkčnými rodinami sa v odbornej verejnosti začína frekventovane využívať metóda sanácie rodiny. Bechyňová a Konvičková (2008) považujú sanáciu za súbor opatrení sociálnoprávnej ochrany, sociálnych služieb a ďalších opatrení poskytovaný dysfunkčným rodinám a najmä deťom, ktorých vývoj je ohrozený. Sanáciou sa podporuje postupná funkčnosť rodiny, minimalizuje existenciálna neistota rodiny rodina sa zbavuje nálepky sociálneho outsidera. Z odborného hľadiska predstavuje sanácia širokú škálu odborných intervencií, medzi ktoré patrí aj sociálne poradenstvo využívané najmä v neskorších fázach profesionálnej práce.

Špecifickou formou sociálneho poradenstva pre rodinu a deti je sociálne poradenstvo pre neúplné rodiny. Do tohto typu poradenstva patria napríklad: problémy osamelého rodiča so svojou rolou, so starostlivosťou o dieťa v neúplnej rodine a s problémami dieťaťa v neúplnej rodine.

Nemožno zabudnúť ani na poradenské služby pre rodičov, ktorí majú umiestnené deti v sociálnom rezidenciálnom zariadení. Poradenské intervencie pri týchto problémoch sú zamerané na to, aby sa zmenila situácia v rodine, ktorá mohla ovplyvniť vznik poruchy u dieťaťa a ktoré by pripravovali rodinu na návrat dieťaťa z rezidenciálnej starostlivosti.

Poradenstvo v oblasti financií a zadlženia rodiny

Financie sú nevyhnutnou zložkou ekonomického rozvoja rodiny a predpokladom saturácie jej potrieb. Problémy v tejto oblasti vyplývajú z nesúladu medzi prímami a výdavkami, z nekompetentnosti tvorenia finančných plánov a z neschopnosti určiť si ciele vo finančnej oblasti. Ak rodina prestáva zvládať vlastnými silami svoju finančnú situáciu, má problémy so zabezpečením stravy, bývaním, ošatením, so zabezpečením školských potrieb, dopravy, zdravotnej starostlivosti je nevyhnutná pomoc spoločnosti.

Jednou z možností pomoci a podpory týchto rodín je základné finančné poradenstvo zamerané na zvyšovanie gramotnosti členov rodiny v oblasti financií. Špecifickou formou tohto poradenstva je poradenstvo pre dlžníkov. Podľa Běhálkovej (2007) je potrebné poskytovať zadlženým poradenstvo, podporu a pomoc.

Poradenstvo pre dlžníkov pomáha rodine (niekedy aj jednotlivcovi) identifikovať životné priority, hierarchizovať ich podľa naliehavosti v kontexte časového horizontu, usporiadať súčasné aj budúce príjmy a výdavky. Poradenstvo pre rodiny s finančnými problémami môžeme rozdeliť na poradenstvo v insolventnosti, poradenstvo pre dlžníkov a akútne krízové poradenstvo napríklad pri ohrození rodiny deložovaním.

Sociálne poradenstvo pre slobodné matky

Slobodné matky predstavujú vnútorne diferencovanú skupinu žien s rôznymi kauzálnymi súvislosťami slobodného materstva a odlišným spôsobom zvládania tejto situácie. Postoj verejnosti k slobodným matkám sa výrazne mení napriek tomu sa ešte stretávame s určitou mierou stigmatizácie týchto žien.

Slobodné materstvo teda nepredstavuje jednotný fenomén, preto slobodné matky môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín: neplánované tehotenstvo s neperspektívnym partnerom, tehotenstvo s partnerom s ktorým žena žije v jednej domácnosti bez sobáša, tehotenstvo s ženatým partnerom, plánované tehotenstvo s vylúčením otca dieťaťa, neplánované tehotenstvo v dôsledku netradičného najčastejšie promiskuitného spôsobu života matky.

Poradenstvo sa pri práci s touto cieľovou skupinou zameriava najmä na interpersonálne a sociálne problémy slobodnej matky prípadne aj jej partnera (od rozhodovania pre pôrod dieťaťa, cez problematiku vzťahov k partnerovi, rodine, priateľom, pracovisku, verejnosti až po možnosti využitia rôzneho typu podpory pre slobodné matky).

Sociálne poradenstvo v procese osvojenia a náhradnej rodinnej starostlivosti

Oblasť osvojenia a náhradnej rodinnej starostlivosti predstavuje významný tematický priestor pre sociálne poradenstvo. Sociálne poradenstvo v tejto oblasti vykonávajú najmä úrady práce sociálnych vecí a rodiny alebo akreditované subjekty.

V oblasti osvojenia sa sociálne poradenstvo zameriava na identifikáciu motívov osvojenia, poskytovanie informácií a poznatkov uchádzačom o osvojenie týkajúcich sa rodinnej a rodičovskej starostlivosti, osvojenia, vývinu dieťaťa, jeho potrieb, práv a povinností rodičov. Poradca vytvára priestor na to, aby uchádzači o osvojenie zrekapitulovali svoj doterajší život s sformulovali si svoje konkrétne životné ciele a hodnoty.

Spolupráca poradcu s rodičmi smeruje k tomu, aby obaja budúci rodičia boli pripravení prijať dieťa ako autentickú bytosť, rešpektovali reálne možnosti dieťaťa, aby si prostredníctvom dieťaťa nesaturovali svoje vlastné potreby bez rešpektovania jeho reálnych možností. Súčasťou poradenstva je priestor pre rodičov, aby sa vyrovnali s minulosťou dieťaťa a hľadali cieľovú orientáciu smerom k budúcnosti. Formalizovaný priestor pre poradenstvo v oblasti osvojenia je najmä počas úvodnej fázy procesu, v procese uchádzania sa o osvojenie a vo fáze predosvojiteľskej starostlivosti. Po osvojení majú rodičia možnosť využívať tradičné poradenstvo pre rodinu a dieťa.

Náhradná rodinná starostlivosť je podľa zákona o rodine č,35/2005 Z.z. dočasným zákonným opatrením, ktoré nahrádza osobnú starostlivosť rodičov. V rámci náhradnej rodinnej starostlivosti rozoznávame náhradnú osobnú starostlivosť, pestúnsku starostlivosť a ústavnú starostlivosť. Poradenstvo v tejto oblasti má určité špecifiká, pretože osoby, ktorým súd zveril starostlivosť o deti nie sú v roli rodičov, preto sa nejedná o tradičné rodinné poradenstvo.

Napriek legislatívnym rozdielom sú mnohé poradenské témy týkajúce osvojenia a náhradnej rodinnej starostlivosti podobné. Okrem profesionálneho sociálneho poradenstva sa v oblasti náhradnej rodinnej starostlivosti frekventovane uplatňuje aj laické a dobrovoľnícke poradenstvo ako súčasť aktívne pracujúcich svojpomocných skupín.

Rozvodové a porozvodové sociálne poradenstvo

Rozvod je často veľmi traumatická situácia pre oboch alebo jedného z manželov, pre ich deti a aj pre sociálne okolie rodiny. Pretože sa rozvodová situácia vzťahuje k sociálnym problémom rozvádzajúcich sa a ich detí do procesu rozvodu vstupujú sociálna orgány starostlivosti o rodinu a dieťa. Podľa Bakalářa (1996) je jedna z dôležitých aktivít práce s rodinou počas rozvodu a po jeho ukončení je aj poradenská pomoc.

Rozvodom sa mení celkový sociálny kontext manželov a najmä ich detí. Sociálny poradca sa veľakrát stretáva s problémami manželstva už v predrozvodovej fáze, kde je ešte vytvorený priestor na renováciu manželského spolužitia a stabilizáciu vzťahov na úrovni akceptovateľnej oboma partnermi. Táto šanca pretrváva ešte v rozvodovej fáze, keď sa jeden z partnerov už rozhodol podať na súd žiadosť o rozvod. Úlohou sociálneho poradcu v tejto fáze je identifikácia príčin manželskej krízy, faktorov, ktoré ovplyvnili akceleráciu negatívnych emócií či odcudzenia u partnerov a ponuka odbornej poradenskej intervencie, ktorej cieľom je sanovanie manželstva a rodiny.

Ak sú jeden alebo obaja manželskí partneri neodkloniteľní od rozhodnutia rozviesť sa, potom sa sociálny poradca snaží viesť klientov k „psychohygienickému“ rozvodu. Plaňava (1994) vidí v tejto fáze rolu poradcu v pomoci všetkým zainteresovaným vyrovnať sa s rozpadom manželstva, minimalizovať rozvodové straty, vytvoriť šance na funkčné usporiadanie vzťahov po rozvode, zefektívniť vitálnosť rodičovských funkcií najmä vzťahov k maloletým deťom bez syndrómu zavrhnutého rodiča.

Chcieť, aby rozvod nikoho nezranil, je vo väčšine prípadov málo realistické, preto sa sociálny poradca snaží o to, aby rozvod čo najmenej „ublížil“ všetkým zúčastneným, aby deti neboli zneužívané pri rozvode rodičmi alebo súdom, aby nemali traumu, že oni sú príčinou rozchodu rodičov, aby si partneri zachovali korektné vzťahy po rozvode, pretože stále ostávajú rodičmi svojich detí.

Porozvodová práca sociálneho poradcu by mala byť orientovaná na zvládnutie porozvodového stresu, na spracovanie porozvodovej situácie – predovšetkým deťmi, na problémy bývania, ak rozvedení partneri ostávajú bývať pod jednou strechou. Problémovou

oblasťou býva najčastejšie zverenie detí do starostlivosti jedného z rodičov a majetkovo právne vyrovnanie. Pri týchto problémoch sú deti často zneužívané ako nástroj boja či revanšu voči partnerovi.

Špecifické zameranie má poradenská práca s opúšťaným partnerom. Súčasťou tejto poradenskej práce je pomoc poradcu rozvádzajúcemu sa partnerovi pri vyrovnávaní sa s rozvodom, pri hľadaní efektívneho zvládnutia reorganizácie rodiny po ukončení manželstva, konceptu kooperatívneho rodičovstva a nového životného scenára. Ak problémy prekročia profesionálne kompetencie sociálneho poradcu mal by klienta odporučiť do starostlivosti psychologického poradcu.

V procese rozvodu a po rozvode je často potrebná špecifická poradenská práca s deťmi z rozvedených manželstiev. Rodičia sú po rozvode zvyčajne zahltení svojimi problémami a nevenujú dostatočnú pozornosť deťom, nepomáhajú im zvládať túto náročnú situáciu. V tomto prípade frekventovanejšie pracujú s deťmi poradenskí psychológovia, ktorí môžu minimalizovať iracionálne konštrukcie detí týkajúce sa rozvodu a najmä ich podielu na rozvode rodičov. Snažia sa tiež pomáhať deťom zvládať za pomoci rodičov rozvodové traumy a vyrovnať sa so situáciou straty.

Sociálny poradca niekedy kontaktuje rozvádzajúcich sa alebo rozvedených partnerov na kluby rozvedených či svojpomocné skupiny s týmto zameraním.

Poradenstvo pre obete násilia patrí medzi multiodborové typy poradenstva, preto v systéme tohto poradenstva ide najčastejšie o prepojenie sociálneho, psychologického a právneho poradenstva. Cieľom poradenských intervencií pre túto skupinu klientov je snaha poskytnúť podporu obetiam násilia pri získavaní vnútornej sily, ktorá im pomôže získať kontrolu nad svojím životom a zvýšiť jeho kvalitu.

Špecifickou cieľovou skupinou poradenstva pre obete násilia sú deti. Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa (CAN) je ako aktuálna téma v centre záujmu sociálneho poradenstva iba niekoľko desiatok rokov. CAN syndróm je definovaný ako „Správanie rodičov či iných osôb, ktoré poškodzuje fyzický, psychický a sociálny vývin dieťaťa, prípadne spôsobuje až jeho smrť“ (Dunovský, Dytrych, Matějček a kol., 1995).

Tento stav je spôsobený zneužitím autority, mocenskej prevahy dospelého voči bezbrannému dieťaťu. Sociálna poradenská práca v tejto oblasti by mala obsahovať včasnú diagnostiku, iniciovanie čo najrýchlejšieho vyňatie dieťaťa z problémového prostredia, systematickú poradenskú prácu s rodinou a jej sociálnym okolím. Veľmi dôležité je aj preventívne poradenstvo v tejto oblasti, ktoré sa snaží zvyšovať citlivosť verejnosti na príznaky tohto javu v okolí a motivovať verejnosť, aby preberala časť zodpovednosti za jeho riešenie tohto problému.

Sociálne poradenstvo pre týrané ženy je jedným z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich systémov sociálneho poradenstva. Podľa Schavela a Čišeckého (2005) s násilím sa stretávajú ženy každého veku, všetkých sociálnych vrstiev, kultúr, etnických skupín, náboženskej príslušnosti vzdelania, politických či ekonomických systémov. Násilie na ženách v sebe zahŕňa fyzické, psychické, ekonomické a sexuálne násilie, ktoré sa vyskytuje v súkromnom alebo verejnom živote ženy.

Za násilie na ženách sa dá podľa Bodnárovej a Filadelfiovej (2003) považovať akýkoľvek čin voči žene, ak tento čin obmedzuje jej zákonné práva a slobody a spôsobuje jej ujmu. Špatenková a Chytilová (2005) rozšírili oblasti násilia na ženách o sociálne násilie, kam môžeme zaradiť obmedzovanie kontaktov ženy s vonkajším svetom, pracovných aktivít, sociálnych kontaktov s rodinou, príbuznými, priateľmi, spolupracovníkmi, prehnaná kontrola všetkého čo žena robí.

V iniciálnych štádiách poradenského procesu s touto cieľovou skupinou je potrebné vytvoriť atmosféru bezpečia, prijatia, dôvery, poskytnúť klientkam relevantné informácie a pomôcť týranej žene nájsť východisko z poškodzujúcej životnej situácie s využitím jej vlastného potenciálu (Mátel, 2009). Tento typ poradenstva je na

Slovensku zastrešovaný najmä mimovládnymi organizáciami, ktoré prevažne poskytujú poradenské telefonické služby prvého kontaktu v dvadsaťštyri hodinovej prevádzke a následne pracujú najmä formou osobného kontaktu v rezidenciálnych zariadeniach pre týrané ženy.

Okrem priameho sociálneho poradenstva sa neziskové organizácie priamo angažujú v procese zeefektívňovania legislatívy v tejto oblasti, snažia sa tiež ovplyvňovať tradičné postoje verejnej mienky k tejto problematike a prehlbovať citlivosť vnímania tohto problému zainteresovanými profesionálmi i širšou verejnosťou.

V poslednom období sa čoraz častejšie hovorí aj o poradenstve pre týraných mužov, ktorí doteraz nemali žiadny inštitucionalizovaný systém pomoci, teda ani poradenských služieb.

Systémové koncepcie práce v pomáhajúcich profesiách aktuálne výrazne ovplyvňujú filozofiu sociálneho poradenstva v oblasti násilia. Okrem obetí násilia sa pozornosť profesionálov čoraz viac orientuje aj na prácu s násilníkmi, ako špecifickou cieľovou skupinou. Odborníci v tejto oblasti prišli k záveru, že nestačí jednostranne sústrediť svoj záujem na týranú osobu, pretože tým sa cyklus násilia nezastaví (násilník si nájde ďalšiu obeť). V poslednom období sa preto aj na Slovensku začali realizovať kurzy pre sociálnych poradcov, ktorí sú profesionálne pripravovaní pracovať s cieľovou skupinou násilníkov.

Podľa Schavela (2002) žiadna legislatívna norma neukladá zainteresovaným subjektom poskytovať sociálne poradenstvo pre občanov vyššieho veku. Sociálna pomoc v tejto oblasti sa tradične zabezpečuje dávkami sociálnej pomoci, príspevkom na bývanie a možnosťou využitia opatrovateľskej, ošetrovateľskej alebo prepravnej služby alebo rezidenciálnou starostlivosťou. Využívané typy sociálnej pomoci klientom vyššieho veku nestačia zďaleka pokryť ich všetky potreby, a preto sa otvára široký priestor využitia sociálnych poradenských služieb pre občanov vyššieho veku.

Sociálne poradenstvo pre klientov vyššieho veku môže byť organizované na rôznych úrovniach:

• v sociálnych rezidenciách a semirezidenciách
• v rámci klubov dôchodcov,
• v rámci svojpomocných skupín,
• v rámci komunitnej práce so seniormi,
• v rámci štátnej, verejnej alebo miestnej správy.

Poradenstvo pre seniorov na úrovni základného poradenstva sa zameriava na informácie o súčasných možnostiach a podmienkach sociálnej ochrany seniora, o ich občianskych a sociálnych právach, o možnostiach sociálno-právneho zabezpečenie v starobe, dostupných službách nie len pre seniorov, ale aj pre rodinu seniora.

Sociálny poradca na základnom stupni poradenstva pre seniorov môže sprevádzať seniora službami, možnosťami ich využitia a spolu s klientom prípadne aj s rodinou identifikujú potrebné služby (poradenstvo typu guidance). Jedným z cieľov poradenstva pre seniorov je vytvoriť s klientom a jeho sociálnym okolím podmienky na to, aby mohol čo najdlhšie zotrvať vo svojom prirodzenom prostredí.

To predpokladá spoluprácu sociálneho poradcu a seniora v oblasti nezávislosti seniora (autonómia, osobné rozhodovanie o vlastnom osude), sebarealizácie (užitočnosť, sebanaplnenie), spolupatričnosti (patriť niekam), ekonomického, fyzického, psychologického a sociálneho bezpečia a pozitívne naplnených medziľudských vzťahov.

Ak senior z rôznych dôvodov nemôže ďalej žiť v pôvodnej domácnosti prechádza do ústavného zariadenia. Umiestením seniora v sociálnom zariadení s nepretržitou prevádzkou je významným zásahom do jeho života a táto situácia vytvára pre sociálne poradenstvo ďalšiu dimenziu odborných intervencií. Frekventovaným poradenským problémom býva dobrovoľnosť umiestnenia seniora v rezidencii, adaptácia na nové prostredie, náhla zmena doterajšieho spôsobu života môže byť sprevádzaná napätím, úzkosťou, neistotou, neprimeranými reakciami. Pri nezvládnutí adaptačnej fázy býva typická fáza dekompenzácie

(zlosť, podráždenosť, konfliktnosť), ktorá môže prerásť až do fázy pasivity a rezignácie. Tieto problémy vytvárajú priestor pre využitie špecializovaného sociálneho poradenstva so seniormi s možnosťou spolupráce so psychológom či psychiatrom.

Špecializované sociálne poradenstvo sa môže zamerať aj na spoluprácu pri riešení konfliktov seniora so svojím sociálnym okolím, na problémy seniora s vlastnou rodinou, na problémy týkajúce sa izolovanosti, nepotrebnosti, nevládnosti, problémy adaptácie na komplikovanejší zdravotný stav. Sociálny poradca by mal byť pre seniora predovšetkým dobrým poslucháčom, chápavým partnerom, blízkym človekom, pomocníkom v rozhodovaní a mediátorom pri riešení konfliktov. V sociálnom poradenstve pre seniorov by mala fungovať efektívna spolupráca s rodinou seniora a ostanými odborníkmi v tejto oblasti, najmä so psychológom, psychiatrom a špecializovaným lekárom.

Podľa Novosada (2006) môže tvoriť špeciálne poradenstvo súčasť sociálneho poradenstva. Špeciálne poradenstvo definuje Novosad ako komplex poradenských služieb špecifickým skupinám jedincov, ktorí sú znevýhodnení zdravotne či sociálne, a ktorých handicap máva dlhodobý alebo trvalý charakter. V iných súvislostiach spomínaný autor považuje špeciálne poradenstvo ako integrálnu súčasť ucelenej rehabilitácie. Podobne Draganová a kol.

(2006) preferuje pri charakteristikách sociálneho poradenstva pre postihnutých tiež zdravotne rehabilitačné aspekty. Podľa nej sa poradenstvo v tejto oblasti zameriava na diagnostikovanie, korigovanie, zmierňovanie, prekonávanie a kompenzovanie problémov. V kontexte rehabilitácie má sociálne poradenstvo dva aspekty, osobný (spolupráca poradcu s jednotlivcom, skupinou a rodinou) a systémovo inštitucionálny ( vymedzený sociálnou politikou, legislatívou a fungovaním zariadení). Postihnutie klienta potom profiluje metódy a formy poradenskej spolupráce. Súčasťou realizačného tímu špeciálneho poradenstva by mali byť ť špeciálni pedagógovia, liečební pedagógovia, sociálni pracovníci, psychológovia, lekári, logopédovia, právnici a iní odborníci.

Oblasti intervencie sociálneho poradcu v rámci špeciálneho poradenstva:

• minimalizovať sociálne stigmy týkajúce sa postihnutia;
• pomôcť klientovi zvládať neprimerané reakcie okolia;
• spracovať spolu s klientom predsudky, s ktorými sa môže stretnúť;
• podporiť klienta v tom, aby sa neizoloval, pomôcť mu prekonávať komunikačné bariéry
• posilniť ho v hľadaní zdrojov podpory vo svojom okolí;
• spolu s klientom identifikovať jeho vlastný potenciál a pripraviť sa na jeho využitie
• pomoc klientovi zvládnuť proces emancipácie a osamostatňovania sa
• spolu s klientom optimalizovať jeho sebapoňatie a hľadať s ním možnosti jeho sebaaktualizácie
• pripraviť klienta na to, aby vedel požiadať o pomoc i pomoc prijímať;
• natrénovať s ním komunikačné a asertívne zručnosti, naučiť ho otvorene hovoriť o svojich pocitoch a potrebách;
• pomôcť mu budovať si adekvátne pozitívne sebavedomie;
• pracovať s rodinou a sociálnym okolím klienta;
• pomoc klientovi pri voľbe vhodného zamestnania či kvalifikácie;
• pomoc pri voľbe možností sociálneho zabezpečenia

Oláh a Schavel (2008) rozdelili poradenstvo v oblasti postihnutí nie celkom presne na tri stupne. Intermitentné poradenstvo považujú za nárazové, toto poradenstvo sa uplatňuje iba v akútnych a krízových situáciách. Limitované poradenstvo sa uplatňuje vo vymedzených časových obdobiach trvania problému až do jeho zvládnutia. Extenzívne poradenstvo pokrýva celé spektrum života klienta, pracuje so širokou škálou sociálnych faktorov, ktoré umožňujú začlenenie sa klienta so spoločnosti. Z iného aspektu možno rozdeliť ciele špeciálneho

poradenstva na ciele týkajúce sa optimalizácie klientovho zdravia v interakcii s jeho sociálnym prostredím, ciele minimalizujúce ohrozenie zdravého vývoja postihnutého klienta a ciele zamerané na konkrétne opatrenia v individuálnej situácii klienta, kde poradca pracuje s invenciou klienta, s jeho tvorivosťou, flexibilitou a schopnosťou integrácie.

Postpenitenciárna starostlivosť je podľa Fábryho (2006) súhrn pôsobenia rôznych foriem, metód a prostriedkov pomoci a dozoru voči osobám prepusteným z výkonu trestu na princípe ich individuálnych potrieb. Sociálne intervencie zamerané na sociálnu starostlivosť o občana po výkone trestu boli v minulosti orientované iba na saturáciu základných životných potrieb (ubytovanie, jedlo, práca). Pobyt vo väzení však predstavuje pre človeka sociálnu stigmu, ktorá často sťažuje proces resociálizácie. Občan prepustený z väzenia prechádza

„adaptačnou“ fázou, ktorá sa viaže na návrat do „bežného“ života a býva komplikovaná dlhodobou frustráciou, stratou motivácie k prosociálnemu správaniu, prázdnotou sociálneho priestoru, „krízou zo slobody“. . V tejto životnej etape potrebuje prepustený väzeň pomoc pri hľadaní bývania, obnovení rodinných a sociálnych vzťahov, hľadaní si práce a pri prekonávaní krízy. Dôsledkom nezvládnutia adaptačnej fázy býva recidíva.

Sociálne poradenstvo je jedným z nástrojov sociálnej pomoci prepusteným väzňom ktorý im pomáha zvládnuť náročné situácie spojené s resocializáciou (návrat do rodiny, vzťah k deťom, ktoré dlho nevideli, hľadanie práce, možnosti azylového ubytovania, odstraňovanie systémových príčin kriminálneho správania, zmena hodnotového systému a životného štýlu atď.).

Dôležitou súčasťou tohto poradenstva je spoločná tvorba životného scenára klienta Tento typ sociálneho poradenstva zabezpečujú sociálni kurátori v rámci dobrovoľnej postpenitenciárnej starostlivosti (dobrovoľné rozhodnutie klienta využiť poradenské služby) ale najmä sociálne mimovládne organizácie a charita.

Závislosti sú vážnym spoločenským problémom presahujúcim hranicer súkromia jednotlivca. Preto je jednostranne medicínsky pohľad na túto problematiku prinajmenšom jednostranný. Napríklad Okrúhlica (1998) zjednodušujúco tvrdí, že profesionálne poradenstvo v oblasti závislostí je v kompetencii špecializovaných zdravotníckych pracovníkov (lekár, klinický psychológ) ako keby závislosť nebola multidimenzionálnym fenoménom, ktorého riešenie vyžaduje multidimenzionálny intervenčný tým.

Úzky rezortný prístup je v súčasnosti nahrádzaný holistickým prístupom založeným na celostno-systémovom chápaní závislostí a ich liečby. Závislosti sú predsa ovplyvňované významnými sociálnymi etiologickými faktormi, sociálne faktory ovplyvňujú patogenézu, na základe závislostí vznikajú významné sociálne problémy. Systémové riešenie týchto problémov nie je výhradne v kompetencii zdravotníctva, pretože odborníkom na sociálne problémy je sociálny pracovník.

Na základe týchto dôvodov by malo profesionálne sociálne poradenstvo v spoluprácu s inými odbormi participovať na riešení problematiky závislostí. Sociálne poradenstvo v oblasti závislostí ( najmä závislosť na alkohole, mäkkých a tvrdých drogách, gamblingu) by sa nemalo zamieňať s terapiou závislostí. Terapia závislostí je aktuálna iba v kompetencii zdravotníctva, ale na druhej strane by zdravotníctvo malo úzko spolupracovať aj inými odbormi. Hlavnými cieľmi sociálneho poradcu v oblasti závislostí je:

• motivovanie klienta pre návštevu odborného pracoviska pre závislosti;
• podpora klienta v rozhodnutí riešiť svoj problém závislosti;
• poradensky pracovať so závislými klientmi v teréne, pomáhať im zvládať komplikované životné situácie;
• poradenská práca so sociálnym okolím závislého klienta, najčastejšie s rodinou;
• poradenské „spracovanie“ sociálnych faktorov a situácií, ktoré boli spúšťačmi závislosti; ovplyvňujú ich priebeh či vytvárajú sociálne problémy

• tréning v sociálnych zručnostiach, odmietnutie drogy, odolávanie „zvodom“ okolia, efektívna komunikácia, asertívne spôsobilosti, zvládanie konfliktných situácií;
• hľadanie primeranej nepatologickej substitúcie za účinky drogy;
• zmena scenára života závislého človeka, nová hodnotová orientácia;
• participácia na procese resocializácie závislého klienta;
• spoluúčasť na programoch prevencie drogových závislostí.

V súčasnosti sa sociálny poradca v oblasti závislostí najfrekventovanejšie objavuje v procese resocializácie (Mrázková, 2005). Resocializácia v oblasti závislostí sa chápe ako proces koordinovanej, komplexnej, kontinuálnej, systematickej, cieľavedomej a adresnej pomoci preliečenému závislému človeku. Najmä v resocializačných strediskách je vytvorený pomerne široký priestor pre uplatnenie sociálneho poradenstva nie len so závislým človekom, ale aj s jeho rodinou. Dôležitou súčasťou terciárnej prevencie je aj dobrovoľnícke poradenstvo v svojpomocných skupinách.

V posledných rokoch sa v oblasti závislostí medzi odborníkmi hovorí aj o workholizme, závislosti na práci. Workholizmus predstavuje aktuálne nebezpečenstvo pre ľudí, ktorí sa stali závislí na svojej práci a pri jej obmedzení či strate, trpia výraznými abstinenčnými problémami. Títo ľudia a ich blízke okolie tiež potrebujú poradenskú pomoc. Ďalšou modernou závislosťou je závislosť na elektronických médiách. Postihnutí touto závislosťou žijú väčšinovo svoj život vo virtuálnom svete médií čo negatívne ovplyvňuje ich reálny život a najmä ich sociálne okolie. Pri tejto závislosti sa tiež môže efektívne uplatňovať sociálne poradenstvo.

Dôležitou súčasťou profesionálnej práce v sociálnej sfére je aj oblasť zamestnanosti. Fenomén zamestnanosti ovplyvňuje najmä celková ekonomická situácia, stav trhu práce, regionálne disproporcie v ponuke a dopyte po práci, schopnosť migrácie pracovnej sily, hodnota pracovnej sebarealizácie v živote človeka. Strata práce a nezamestnanosť je v sociálnej oblasti relatívne nový jav, na ktorý nebola naša spoločnosť pripravená.

Akútna či chronická nezamestnanosť často spolupôsobí pri vzniku reaktívnych depresívnych stavov a môže vyústiť až do suicidálnych pokusov. Dlhodobejšia nezamestnanosť ovplyvňuje pokles pracovných ašpirácií človeka, zmenu životného scenára, môže viesť k sociálnej izolácii, k chronickej dezorganizácii života a k chronickým konfliktom v rodine.

S nezamestnanosťou často korešpondujú rozličné rizikové sociálne javy ako napríklad chudoba, narušenie stability rodinného systému s následným rozvodom, kriminálne delikty, prostitúcia, problémové pitie alkoholu, drogová závislosť či závislosť na hazardných hrách. Veľmi významným nástrojom pomoci človeku, ktorý má problémy v práci, problémy s nezamestnanosťou a problémy s uplatnením sa na trhu práce, je individuálne či skupinové sociálne poradenstvo.

Genéza obsahového vymedzenia poradenstva v oblasti zamestnanosti nie je doteraz jednoznačne ukončená. V odbornej literatúre sa stretávame so širším označením zamestnanecké poradenstvo, ale aj z užším vymedzením poradenstvo pre nezamestnaných (Schavel, Oláh, 2009).

Cieľom odborných poradenských služieb v oblasti zamestnanosti je zvýšenie šancí na zamestnateľnosť klienta, podpora klienta v samostatnosti, svojpomoci, zodpovednosti za riešenie svojej situácie, motivácia klienta pre využívanie širšej sociálnej siete pri riešení svojej aktuálnej situácie. Podľa zákona č. 387/1996 Z.z. o zamestnanosti nepatrí sociálne poradenstvo v tejto oblasti medzi nástroje aktívnej politiky zamestnanosti aj keď v realite býva súčasťou v procese rekvalifikácie, v oblasti podpory zamestnanosti a v oblasti zvýšenej starostlivosti o rizikové skupiny na trhu práce.

Oblasti využitia zamestnaneckého poradenstva:

• strata zamestnania – sociálny poradca pomáha klientovi rýchlo zvládnuť situáciu nezamestnanosti, minimalizovať stres zo straty zamestnania, aktívne sa orientovať na trhu práce, rozvíja jeho schopnosť prezentovať sa pri hľadaní zamestnania;
• poradenstvo pri výbere a rozširovaní si svojich profesionálnych kompetencií, výber rekvalifikácie vzhľadom na osobnostné predpoklady a regionálne možnosti pracovného uplatnenia;
• sociálny poradca pomáha klientovi zvládnuť prechod do nového zamestnania, prijať menej atraktívne pracovné miesto, vyrovnať sa so zmenou v kariérových plánoch
• sociálny poradca pracuje s dlhodobo nezamestnanými a pripravuje pre nich aktivizačné programy.
• sociálny poradca vytvára pre nezamestnaného klienta priestor, aby sa vyrovnal so stratou práce, zvládal novú situáciou v rodine i v sociálnom okolí
• sociálny poradca môže pri svojej práci s nezamestnaným zapojiť do poradenskej práce rodinu i širšie sociálne okolie klienta

Na základnej úrovni by mali sprostredkovatelia práce ponúkať nezamestnaným informatívne poradenstvo pre rýchlu orientáciu na trhu práce a pomáhať aktívne zvládať problémovú situáciu nezamestnaných.

Odborné poradenstvo pre nezamestnaných by mali ponúkať sociálni poradcovia s využitím odborných intervencií pracovníkmi iných odborov (sociálno-právne poradenstvo, poradenstvo v oblasti profesionálnej orientácie, poradenstvo v oblasti rozvoja podnikateľských aktivít, psychologické poradenstvo pri zložitejších psychických problémoch súvisiacich so stratou zamestnania). Odborné poradenské služby sú profesionálne služby poskytované poradcami UPSVaRu alebo externými dodávateľmi služieb.

Prioritne sú tieto služby zamerané na riešenie konkrétnych problémov s pracovným uplatnením uchádzača o zamestnanie, na orientáciu na trhu práce, na hľadanie potenciálov klienta, na pomoc pri rozhodovaní sa v komplikovaných situáciách, na pomoc pri sociálnej a pracovnej adaptácii. Dôležitá je podpora klientovej nezávislosti, motivácia v raste smerom k autonómii a posilnenie využitia jeho potenciálu. V zmysle zákona je súčasťou odborného poradenstva aj kreovanie a realizovanie individuálnych akčných plánov v úzkej spolupráci so znevýhodneným uchádzačom o prácu.

Nie všetci ľudia, ktorí sú nezamestnaní sú ohrození touto situáciou v rovnakej miere. Existujú rizikové skupiny znevýhodnených uchádzačov o prácu, ktoré sú v centre záujmu sociálneho poradenstva.

Medzi rizikové skupiny patria absolventi škôl do 25 rokov, ktorí skončili prípravu na zamestnanie a nezískali prvé trvalé platené zamestnanie, občania starší ako 50 rokov, dlhodobo nezamestnaní občania (vedení v evidencii najmenej 12 mesiacov z posledných 16 mesiacov zaradenia do evidencie), občania, ktorí nevykonávali zárobkovú činnosť, osamelí rodičia starajúci sa o dieťa do 10 rokov, rodičia starajúci sa najmenej o tri deti do skončenia povinnej školskej dochádzky, občania, ktorí neskončili sústavnú púrípravu na povolanie na strednej škole, občania po prepustení z výkonu trestu, občania so zdravotným postihnutím, atď.

Súčasťou odborného sociálneho poradenstva pre nezamestnaných je okrem individuálneho poradenstva aj skupinové alebo hromadné poradenstvo, ktoré môže byť realizované v kluboch práce alebo ako súčasť rôznych projektov. V rámci týchto programov si nezamestnaní rozvíjajú kľúčové sociálne zručnosti, ktoré môžu účinne uplatniť pri uchádzaní sa o zamestnanie (sebapoznávanie, nácvik komunikačných zručností, tréning asertivity, efektívna sebaprezentácia, zvládanie trémy a stresu atď.).

Označenie špecializované sociálne poradenstvo v kontexte zamestnaneckého poradenstva je v kontradikcii s označením špecializované poradenstvo podľa zákona o sociálnych službách (Zákon č. 448/2008 Z. z.). Tento typ špecializovaného poradenstva v oblasti zamestnanosti sa realizuje mimo kompetencie sociálnych organizácií. Ide o istý druh distribučného

poradenstva, kedy problémy klienta presiahnu profesionálne kompetencie sociálneho poradca a poradca klientom odporúča návštevu psychológa alebo, psychiatra.

Súčasťou zamestnaneckého poradenstva je aj poradenstvo v podnikoch a zamestnaneckých organizáciách, ktoré má pomerne veľkú tradíciu v zahraničí. Sociálny poradca v rámci zamestnaneckého poradenstva pomáha pracovníkom organizácie v rôznych oblastiach: problémy v práci, kariérový rast, stres a jeho prevencia, sociálno-právne problémy, mobbing na pracovisku, zvládanie konfliktov na pracovisku, emočné krízy, závislosti, finančné ťažkosti, príprava na prepúšťanie, príprava na prácu v zahraničí atď. Okrem priamej poradenskej práce môže sociálny poradca lektorovať výcviky v sociálnych zručnostiach pre vedúcich pracovníkov či celú organizáciu.

K zamestnaneckému poradenstvu možno pričleniť aj poradenstvo v rámci odborov (Union Counseling). Tento typ poradenstva má veľmi blízko k zamestnaneckému poradenstvu v podnikoch a je súčasťou sociálnych programov odborových zväzov. U nás sa tento typ poradenstva začína formovať, je spracovaný projekt profesionálnej prípravy poradcov v odborových organizáciách.

Po roku 1989 v dôsledku disproporčného sociálno-ekonomického vývoja prichádza k nárastu negatívnych spoločenských javov. Podľa Schavela (2002) sa zvyšuje počet osôb, ktoré sa dostali (alebo sami sa o to pričinili) do nepriaznivej životnej situácie, ktorú nedokážu zvládnuť vlastnými silami. Určitú skupinu týchto jedincov môžeme považovať rizikových občanov, ktorí môžu mať aj problémy s sociálnou adaptáciou.

Ide o tých jedincov, ktorí majú problémy rešpektovať etické a právne normy spoločnosti, uspokojovať adekvátne svoje potreby v súlade s platnými normami spoločnosti. (Pavolok, 1982). V zákone o sociálnej pomoci je pojem sociálne neprispôsobivý občan nahradený pojmom príslušník marginálnych skupín. V našom ponímaní ide predovšetkým o špecifickú časť rómskej minority, bezdomovcov, ženy pracujúce v sexbiznise, utečencov (ostatné skupiny sme popísali ako samostatné okruhy sociálneho poradenstva, poradenstvo v oblasti závislostí, resocializačné sociálne poradenstvo atď.).

Sociálne poradenstvo pre problémovú časť rómsku minoritu charakterizujú špecifické aktivity, ktoré súvisia s pomocou Rómom pri ich socializácii – poradenstvo pri zapájaní Rómov do procesu integrácie, poradenstvo pri zvládaní sociálnych zručností, poradenstvo v rámci starostlivosti o deti a rodinu, poradenstvo v oblasti finančnej gramotnosti, zvládanie vysokej miery nezamestnanosti rómskeho etnika, prevencia rizikových sociálnych javov a pod.

Súčasťou poradenskej práce s minoritami sú aj preventívne poradenské programy zamerané proti rasizmu a xenofóbii. Tieto programy sú tematicky orientované na lepšie vzájomné poznanie sa majoritnej a minoritnej spoločnosti formou priamych kontaktných stretnutí, na zvýšenie citlivosti voči iným skupinám, na výchovu k tolerancii a znášanlivosti.

Sociálne poradenstvo pre bezdomovcov je v prevažnej miere terénnym poradenstvom, výnimku tvoria iba poradenské služby v azylových domoch pre bezdomovcov. Tento typ sociálneho poradenstva u nás zabezpečujú najmä mimovládne organizácie.

Sociálne poradenstvo pre bezdomovcov je veľmi náročné, pretože bezdomovec nemá trvalý pobyt, často nie je schopný administratívnych úkonov na úradoch, zvyčajne sa odmieta prispôsobiť normám azylových domov či charitatívnych zariadení a väčšinou nie je motivovaný zmeniť spôsob života. Napriek určitým ťažkostiam aj sociálne poradenstvo s bezdomovcami môže viesť k pozitívnym zmenám v hodnotovej a postojovej orientácii bezdomovca. S veľmi podobnými problémami sa stretávame aj pri sociálnom poradenstve pre ľudí v oblasti sexbiznisu, ktoré sa tiež najčastejšie realizuje v teréne.

Uvedené oblasti sociálneho poradenstva, ktoré je orientované na konkrétne diferencované cieľové skupiny, sa na prvý pohľad odvíjajú zdanlivo autonómne, ale v skutočnosti by mali mať spoločný základ (sociálnu oblasť), preto by mali vytvoriť poradenskú sieť založenú na vzájomnej komunikácii a spolupráci. Výsledkom ich symbiózy by malo byť integrované a komplexné sociálne poradenstvo.