Individuálne, párové a rodinné a skupinové sociálne poradenstvo

Individuálne, párové a rodinné a skupinové sociálne poradenstvo

Individuálne sociálne poradenstvo má vysokú hodnotu pre klienta ako jednotlivca, ale to samo o sebe nemusí ovplyvniť kvalitu manželského alebo rodinného života. Z tohoto dôvodu je súčasťou sociálneho poradenstva párové a rodinné poradenstvo, ktoré prezentuje systémový prístup k riešeniu problémov klientov v rámci ich sociálnych kontextov.

Mnohí sociálni pracovníci, najmä v zahraničí, sú špecializovaní na prácu s párom, ale predovšetkým na prácu s rodinou či už formou poradenstva alebo rodinnej psychoterapie. Aj systém manželského a predmanželského poradenstva, ktoré sa na Slovensku formovalo od roku 1970, vznikol v rezorte ministerstva sociálnych vecí a zdravotníctva ako prvý komplexný systém sociálneho poradenstva, ktorý s určitými obmenami funguje dodnes.

Párové a rodinné poradenstvo vychádza z predpokladu, že partnerský ani rodinný vzťah nie je jednoduchým súčtom osobností oboch partnerov, ale predstavuje špeciálnu entitu, ktorá má svoju vlastnú dynamickú silu vytváranú synergickým efektom. Vzťah má tendenciu ovplyvňovať každého z partnerov a partneri spätne ovplyvňujú samotný vzťah, pričom vzniká nová kvalita. Pri zameraní sociálneho poradenstva na manželské alebo rodinné problémy, posúvame tradičné zameranie poradcu z oblastí „patológie“ individuálnej osobnosti k

„patológii“ ľudských vzťahov. Keď sa na partnerskú interakciu pozeráme ako na sociálny systém, jedinec prestáva byť základnou jednotkou analýzy a na samotné faktory týkajúce sa jeho osobnosti sa nekladie centrálny dôraz (Klemer, 1965). Mnohé manželské a rodinné problémy sú výsledkom narušenej interakcie. Odzrkadľujú neschopnosť partnerov komunikovať, rozhodovať, kooperovať, poruchy v inštrumentálnych funkciách a dialektickú náväznosť jednotlivých problémov.

Párové a rodinné poradenstvo má teda primárne v centre svojho profesionálneho záujmu vzťahy a nie zlepšenie stavu jednotlivých členov. Môžeme to ilustrovať príkladom – dvaja individuálne „poruchoví" ľudia môžu uzatvoriť komplementárny partnerský vzťah, v ktorom sú saturované ich potreby, oni sa môžu cítiť spokojní a nepoškodzujú práva iných ľudí. V tomto prípade by bola vzťahová poradenská intervencia neindikovaná.

Na druhej strane ľudia, ktorí bezproblémovo fungujú vo všetkých oblastiach života, môžu vytvoriť kalamitný partnerský vzťah. Preto primárnym záujmom partnerského sociálneho poradenstva nie je reorganizácia indivídua, individuálna abreakcia, sledovanie individuálneho prospechu klienta.

Cieľom párového a rodinného sociálneho poradenstva je eliminácia deštruktívnych interakčných procesov, zlepšenie porozumenia, budovanie pozitívneho postoja k sebe a k ostatným členom rodiny, korigovanie nerealistických očakávaní a pomoc pri vytváraní nového systému interakcie, komunikácie a porozumenia. Základom párového a rodinného poradenského prístupu je spojené interview.

Pri individuálnej práci majú mnohí klienti tendenciu nepresne hovoriť o reálnej situácii i o sebe, snažia sa, aby ich poradca bezpodmienečne prijal, preto skrývajú a skresľujú informácie, majú tendenciu prezentovať sa v priaznivejšom svetle, najčastejšie však toto ich subjektívne vnímanie reality nekorešponduje s vnímaním reality ich okolia. Najmä vtedy, ak sú klienti príliš emociálne ponorení do problému, nemôžu objektívne vidieť svoj problém v perspektíve reality.

Prax rozhovoru sociálneho poradcu iba s jedným z partnerov ochudobňuje poradcu o objektívnejšie poznanie partnera a vzťahu (klient často opíše poradcovi svojho partnera tak, že pri neskoršom osobnom kontakte býva poradca zaskočený, pretože realita sa výrazne odlišuje od klientovej charakteristiky partnera).

Pri riešení vzťahových problémov iba s jednou stranou je poradca závislý na neúplných alebo skreslených informáciách jedného z partnerov, na ktorých nemôže objektívne postaviť svoju poradenskú stratégiu. Spoločné interview prináša sociálnemu poradcovi množstvo materiálu (aký sa majú partneri k sebe vzťah, ako spolu komunikujú, ako sa rešpektujú, ako riešia nezhody, ako napĺňajú rolu muža, ženy, manžela, manželky, otca a matky). Partnerom prináša toto spoločné interview iný uhol pohľadu na seba, partnera, na partnerove potreby, očakávania, nespokojnosti. Ďalšou výhodou spojenej práce dvojice alebo rodiny je to, že sa odstraňuje identifikácia rodinného „pacienta“,

„čiernej ovce rodiny“, „poruchového člena“. Poradca uvažuje o individuálnych symptómoch v kontextoch poruchového fungovania celej rodiny, ktoré sa zvyčajne odrazí na jej najslabšom článku a posunie ho do „patológie“.

Vznikne z toho veľmi frekventovaná konštelácia poruchových rodín: „My sme OK, jeden člen rodiny nie je OK.“ Rizikom spojeného interview pre sociálneho poradcu je občas i nezreflektovaná sympatia k jednému z klientov, identifikácia sa s ním, vytváranie aliancií s jedným z klientov, prebratie role arbitra. Najmä pri bojujúcich partneroch by sa poradca nemal nechať vtiahnuť do konfliktu.

Väčšina manželských porúch, ale aj mnohé individuálne problémy, nevznikajú z jednostrannej akcie jedného z partnerov. Spojený prístup teda minimalizuje hru na hľadanie vinníka, obaja partneri sa zamýšľajú nad svojím podielom pri vzniku krízovej situácie. Určitým spôsobom môžu pri vzniku ťažkostí v rodine participovať aj ostatní členovia širšej rodiny, alebo môžu účinne pomôcť rodine prekonávať jej súčasné problémy. Členovia širšej rodiny môžu byť efektívne zapojení do procesu poradenskej práce.

Napríklad v sieťovej práci s rodinou sociálny poradca pracuje s celým sociálnym okolím rodiny (starí rodičia, strýcovia, tety, bratranci, priatelia, známi, susedia, spolupracovníci atď.). Poradcovia tohoto prístupu pracujú s veľkou skupinou, niekedy 40 – 60 ľudí.

Sú situácie, kedy spojené interview nie je možné – partner je mimo dosah poradne, partner odmieta návštevu poradne alebo sú vzťahy medzi partnermi natoľko narušené, že rozhovor je deštruktívny a poradca ho už nedokáže facilitovať. V záujme vyššej efektivity práce, poradca zvykne striedať individuálnu poradenskú prácu s párovou.

Ak partneri vyventilujú svoje individuálne nespokojnosti, porozprávajú poradcovi to, o čom ešte nie sú pripravení hovoriť v prítomnosti partnera, pochopia a akceptujú filozofiu párového prístupu, vytvára sa tak priestor pre využitie spojených konzultácií. Individuálne interview s každým partnerom či členom rodiny môže priniesť aspekty, ktoré by klient v párovom alebo spojenom rozhovore nestransparentnil.

Individuálny rozhovor je indikovaný najmä na začiatku práce, keď sociálny poradca chce poznať názory oboch partnerov na problém nezávisle od seba. V neskorších fázach poradenského procesu sa využívajú skôr výnimočne, napríklad pri eskalácii konfliktu. Čo robí sociálny poradca v párovom a rodinnom poradenstve?

Umožňuje všetkým účastníkom ventiláciu potlačených pocitov a problémov, vytvára priestor, aby sa každý mohol ku všetkému vyjadrovať, akceptuje názory a pocity každého zúčastneného, podporuje proces vzájomného pochopenia sa medzi účastníkmi, spolu s účastníkmi robí inventár problémov, poradie ich dôležitosti a hľadá aktuálny fókus, podporuje informovanosť členov rodiny, pomáha rodine uvažovať o rôznych alternatívach riešenia ťažkostí a rozhodovať sa pre najprijateľnejšiu, podporuje pozitívnu komunikáciu, výmenu pozitívnych emócií a rodinou akceptovateľné správanie.

Spojené sociálne poradenstvo kladie na poradcu vysoké nároky, poradca počúva klientov, reflektuje počuté, sleduje a dešifruje neverbalitu, akceptuje a podporuje všetkých zúčastnených, kontroluje dodržiavanie pravidiel fair play, umožňuje účastníkom ventiláciu bez jatropatogenizácie ostatných. Pri spojených konzultáciách je minimalizovaný prenos, nie je priestor pre vytváranie súkromného sveta medzi poradcom a klientom.

Človek je sociálna bytosť, preto žije väčšinu svojho života vo formálnych a neformálnych sociálnych skupinách. Väčšina autorov (napríklad Trotzer, 1977) uvádza, že skupina je tvorená minimálne tromi ľuďmi, čím je definovaný minimálny počet ľudí pre skupinovú prácu.

Skupina podľa Hansena (1976) je mikrokozmos spoločnosti, pomáha človeku uspokojovať jeho potreby, v nej sa učí poznávať iných ľudí i seba samého, napĺňať sociálne roly a riešiť rôzne životné situácie, testovať si svoje správanie a zisťovať, ako to vnímajú iní ľudia. Slavson (1964) vníma poradenskú skupinu ako jediného klienta. Shapiro (1978) tvrdí, že skupinové poradenstvo tvoria procesy vo formálne organizovaných skupinách vedených kvalifikovaným vedúcim. Podľa neho poradenská skupinová práca zlepšuje subjektívny kontext (v klientovom fenomenologickom systéme) i objektívny kontext (v klientovom

správaní sa k iným ľuďom). „Poradenská skupina je viac ako len súbor ľudí, príslušníci skupiny vyznávajú určité spoločné hodnoty, učia sa vzájomne akceptovať, pomáhajú si pri riešení svojich problémov“, hovoria Cartwright a Zander (1968), ktorí vypracovali základnú charakteristiku skupinových príslušníkov:

• definujú sa ako príslušníci skupiny,
• akceptujú normy týkajúce sa spoločného záujmu,
• kolektívne vnímajú jednotu,
• sledujú spoločné aj nezávislé ciele,
• pracujú s dynamickou interakciou,
• vzájomne si pomáhajú riešiť problémy.

Skúsenosti človeka so skupinou a schopnosť využívať skupinové procesy pri pomoci sa stali základom skupinového poradenstva. Najmä sociálne poradenstvo, pracujúce s rôznymi sociálnymi fenoménmi, má veľký priestor pre efektívne využitie predností skupinového poradenstva. Skupinové sociálne poradenstvo cieľavedome využíva zákonitosti fungovania skupiny.

Skupinová práca nie je výhodná iba z aspektu ekonomického využitia času a peňažných prostriedkov (viac klientov na jednom sedení), ale podstatné je, že monitoruje interpersonálny charakter mnohých problémov. Preto je pochopiteľné, že problémy interpersonálneho typu, v ktorých zohráva podstatnú úlohu i sociálne prostredie, sa dajú efektívnejšie riešiť v sociálnej interakcii s inými ľuďmi, čo umožňuje práve skupinové sociálne poradenstvo.

Hansen (1976) ho definuje ako interpersonálny proces, v ktorom vystupuje poradca a niekoľko účastníkov, skúmajúcich seba a svoju situáciu v snahe modifikovať svoje postoje a správanie. Krumblotz (1966) vo svojom behaviorálnom chápaní skupinového poradenstva vychádzal z premisy, že skupinové poradenstvo je centrálne orientované na jednotlivca v skupine (nie na skupinovú dynamiku) a pri riešení problémov poradca využíva metódy učenia.

Za najúčinnejšie faktory skupinovej práce Kratochvíl (1978) považuje: členstvo v skupine; podobnosť prezentovanej problematiky; pocit spolupatričnosti; emocionálnu podporu; akceptáciu problémov; vzájomné porozumenie; skupinové normy; kohéziu; tenziu; pomoc sebe i iným; možnosť odreagovania sa; využívanie diferencovanejšej spätnej väzby; možnosť konfrontácie; korektívnu skúsenosť; nácvik nového správania v bezpečnom prostredí skupiny; získanie nových informácií, zručností; pochopenie niektorých aspektov sociálneho správania.

Všetky tieto faktory vytvárajú skupinovú dynamiku, ktorá sa účinne využíva v sociálnom skupinovom poradenstve. Skupinová dynamika je vlastne súhrn všetkého, čo sa v skupine deje a v určitom slova zmysle vlastne napĺňa aj pojem skupinového poradenstva, ktoré so skupinovou dynamikou cieľavedome pracuje.

Významnou súčasťou skupinovej dynamiky sú skupinové roly. Tie zahŕňajú typické pozorovateľné správanie jednotlivých členov skupiny. Existuje viacero klasifikácií skupinových rol, napríklad delenie podľa základného triedenia sociológie či sociálnej psychológie, podľa individuálnej prominencie, podľa vplyvu na uľahčovanie dosahovania cieľov, podľa skupinovej sociability.