Supervízia a syndróm vyhorenia u poradcov

Supervízia a syndróm vyhorenia u poradcov

Po dlhodobej práci sociálneho poradcu s klientmi sa postupne môže dostaviť syndróm vypálenia poradcu, ktorý sa navonok prejavuje signálmi znižovania záujmu poradcu o klientov a zvolenú profesiu. Syndróm vypálenia je súčasťou prirodzeného rizika práce sociálneho poradcu, ktorý musí pozorovať, vnímať a prijímať celú škálu najrôznejších pocitov klientov a na ne adekvátnym spôsobom reagovať.

Prekročením určitej hranice, ktorá je pre každého poradcu individuálna, sa môže sociálny poradca cítiť citovo imúnny, menej citlivý na prežívanie problémov svojich klientov. Ak je tento syndróm dôsledkom spotreby energetických zásob poradcu, je jeho výskyt pochopiteľný (poradca môže zapochybovať o svojej schopnosti pomáhať klientom alebo o riešiteľnosti ich problémov).

Vonkajšími prejavmi syndrómu vypálenia môžu byť: nechuť poradcu pracovať s klientom, zvyšujúci sa počet klientov prerušujúcich poradenský proces, skracovanie času pre klientov a viac času tráveného s kolegami, objavujú sa nedostatky v dokumentácii, poradca zanedbáva vzdelávanie, vyhýba sa supervízii, narastá administratíva práce na úkor práce s klientom.

U poradcu sa objavuje: zvýšená dráždivosť, nepriateľské postoje voči klientom i spolupracovníkom, cynizmus, strata záujmu o klienta, zosmiešňovanie klientov, strata kreativity, tendencia k nálepkovaniu, čierno – bielemu videniu sveta a intelektualizovaniu. Niekedy prevažuje apatia a vyhýbanie sa činnosti. Zo subjektívnych pocitov sa zvyšuje pocit nespokojnosti so sebou, rozčarovania, prázdnoty, objavuje sa úzkosť, hnev, nedôvera a nihilizmus.

Vodáčková (2002) zosumarizovala príznaky vypálenia nasledovne:

• znížená energetická kapacita poradcu,
• tendencia k únikovým mechanizmom,
• prehnaná únava a skleslosť ovplyvňujúca výkon,
• stereotypné vzorce správania a konania,
• nechuť k zmene a prijímaniu nových vecí,
• skeptický životný scenár,
• nechuť k tímovej spolupráci,
• minimalizovanie kontaktov s ľuďmi,
• vyhýbanie sa vzdelávaniu a supervízii,
• zjednodušovanie a skracovanie práce s klientmi,
• neakceptovanie pracovných problémov,
• posmešné poznámky na adresu klientov a kolegov,
• životný scenár „ja som NOK ostatní sú NOK“.

K vytvoreniu syndrómu vypálenia prispievajú tieto faktory: prehnaná kvantita klientov, nedostatok času na jedného klienta, formálnosť práce, nemožnosť spolurozhodovať o dôležitých záležitostiach zariadenia, kde poradca pracuje, prehnane dlhý pracovný čas, neprimeraný štýl riadenia organizácie, nepretržitý strach z omylu či nesprávnej intervencie, nedodržiavanie pravidiel psychohygieny, prehnaná kvantita administratívnej činnosti, nelogické nariadenia, prehnané papierovanie, uniformita klientov, nejasne vymedzené kompetencie poradcu, absencia pozitívnej spätnej väzby, nevyhovujúci štýl vedenia nadriadeným pracovníkom, nerealistické ciele, neadekvátne finančné ohodnotenie, strata motivácie, poruchy komunikácie a vzťahov v tíme, minimálny priestor hovoriť o neistotách a problémoch s kolegami, nespracované nevyriešené prípady atď.

Proces vyhorenia máva pozvoľný, plazivý priebeh, takže sociálny poradca ho nemusí registrovať. K včasnej diagnostike si musí prehlbovať svoju citlivosť na preťaženie, ale najmä pravidelne sa zúčastňovať na supervíznych sedeniach. Za účinnú prevenciu syndrómu vypálenia sa pokladá frekventovaný kontakt s prírodou, umením a ľuďmi – neklientami, umenie odpočívať, schopnosť preladiť sa na iné činnosti, schopnosť relaxovať, asertívne komunikovať o problémoch, nepreceňovať svoje sily, zbaviť sa workholických tendencií, nenosiť si prácu domov. Dôležitá je i kvalitná supervízia, ktorá umožni zachytiť nástup syndrómu v iniciálnych štádiách.

Supervízia je metóda kontinuálneho zvyšovania profesionálnej kompetencie poradcu, vedie pracovníka k samostatnému vykonávaniu profesie, chráni klienta pred nekompetentnými a jatrogenizujúcimi intervenciami poradcu a súčasne chráni status profesie alebo profesijnej skupiny. Hlavným pracovným prostriedkom poradcu je osobnosť a profesionálne zručnosti, preto supervízia zahŕňa v sebe integráciu osobnostných vlastností poradcu, jeho teoretické znalosti a praktické skúsenosti. Podmienkou pre poradenskú supervíziu je, aby supervidovaný pracoval v oblasti poradenstva a mal s prácou s klientmi vlastné skúsenosti.

Sociálni poradcovia by si nemali mýliť supervíziu s kolegiálnym poradenstvom či intervíziou. Kolegiálne poradenstvo podľa Scherpnera (1999) je poradenský systém, v rámci ktorého sa skupiny spolupracovníkov (sociálnych poradcov) stretávajú a diskutujú o konkrétnych prípadoch z ich praxe. Účastníkmi sú iba sociálni poradcovia, ktorí pracujú s klientmi v priamom kontakte.

V tomto systéme absentuje „cudzia kontrola“ supervízora, čo posilňuje vlastnú zodpovednosť zúčastnených pri hľadaní optimálnych riešení prezentovaných prípadov. Tento systém býva účinným doplnkom supervízie, s cieľom skvalitňovať prácu s klientmi a súčasne identifikovať problémy poradenskej inštitúcie. Kolegiálne poradenstvo štrukturálne deficity poradenskej inštitúcie nerieši, pretože účastníci väčšinou nemajú rozhodovacie kompetencie, ktoré sa týkajú riadenia. Veľmi podobným systémom je intervízia. Účastníci intervízie nepotrebujú žiadnu špeciálnu prípravu, intervíziu poskytuje kolega v podobnej profesionálnej situácii. Intervízor poskytuje kolegovi podporu, uistenie, pripomienky, nápady, nové pohľady na poradenskú situáciu a klientov problém.

Supervízia je na rozdiel od dvoch predchádzajúcich foriem práce so sociálnymi poradcami založená na profesionálnej príprave supervízora a priamo smeruje k skvalitneniu práce.

Hlavnými cieľmi supervízie sú:

• verifikácia správnosti svojich postupov pri práci s klientom, rodinou alebo skupinou;
• rozširovanie možností a alternatív práce s určitým prípadom;
• korigovanie neefektívnych postupov;
• prevencia poškodzovania klientov poradcom;
• učenie sa a zbieranie skúseností.

Z praxe poznáme štyri najrozšírenejšie typy supervízie:

1. tútorská supervízia – je orientovaná najmä na vzdelávanie, pomáha študentom alebo začínajúcim pracovníkom osvojiť si základy práce s klientom pod odborným vedením skúseného pracovníka;
2. výcviková supervízia – je súčasťou širšie koncipovaného výcviku v určitom poradenskom prístupe, má vzdelávaciu i riadiacu funkciu, supervízor preberá zodpovednosť za prácu supervizanta s klientmi (napríklad vo výcviku v dynamickej psychoterapii je z celkového počtu 560 výcvikových hodín 80 hodín vyčlenených na supervíziu);
3. riadiaca supervízia – supervízor je v nadriadenom postavení k poradcovi, riadi a kontroluje jeho prácu a supervízia je jedným z jeho riadiacich nástrojov, preberá časť zodpovednosti za kvalitu práce poradcu;
4. konzultantská supervízia – je dobrovoľná a výberová, poradca si môže voliť typ a formu supervízie, môže si voliť aj supervízora, takáto supervízia je určená skúsenejším praktikom, zodpovednosť za riešenie prípadu leží na supervizantovi, supervízor a prípadne kolegovia majú iba poradný hlas.

Supervízia má rozličné stupne vývinu, ktoré sa od seba líšia prístupom i využívanými formami a metódami práce. Prvé kroky v supervízii predstavuje školská supervízia. Školská supervízia sa objavuje v učebných plánoch, keď študenti začínajú praxovať na

špecializovaných pracoviskách. Supervízormi sú jednak pedagógovia v škole, ktorí pripravujú študentov na supervíziu a jednak špeciálne pripravení pracovníci v teréne, ktorí tútorsky vedú študenta rôznymi fázami jeho prípravy. Kontakty študentov s praxou majú odlišné etapy. Na začiatku štúdia to bývajú exkurzie a mapovanie rozličných poradenských zariadení. Užitočnou i keď zriedkavou formou praxe študentov je zážitok na sebe.

Študent si na vlastnej koži zažije rolu klienta v poradenskom zariadení, kde by mal prísť so svojím reálnym problémom alebo so snahou niečo v svojom živote zmeniť. Ďalšou fázou študentskej praxe by malo byť pozorovanie práce skúsených odborníkov a diskusia o tom, čo sa v procese práce s klientom odohralo. Potrebné je, aby sa postupne študent mohol aktívne zapojiť do poradenskej práce po boku svojho supervízora.

Supervízor musí požiadať klienta o dovolenie a ak klient odmietne, je povinný to akceptovať. Výber problému a klienta na supervízne sedenie je veľmi dôležitý. Dostatočne pripravení študenti môžu po zvážení supervízora pracovať na určitej časti poradenského procesu samostatne, no za jeho prítomnosti.

Supervízii v poradenskom zariadení predchádza predpraxový seminár, na ktorom študenti dostanú od školského supervízora základné informácie o cieľoch praxe, postavení študenta v určenom type praxe, úlohách a formách spracovania svojich zážitkov alebo skúseností. Po ukončení praxe sa študenti stretávajú so školským supervízorom na popraxovom seminári, na ktorý prinesú spracované reflexie, kazuistiky, prípadové štúdie, záznamy z práce, analýzy atď.

Individuálne, ale častejšie v skupinách, diskutujú o svojich prácach so spolužiakmi i supervízorom. Študenti získavajú potrebné profesionálne zručnosti imitáciou práce skúsených poradcov, pozitívnym posilňovaním ich zručností pri modelovaní i pri práci s klientom a verbálne, prostredníctvom priamych inštrukcií a pokynov. Študentská supervízia je charakteristická neistotou supervidovaného, jeho závislosťou na supervízorovi, anxiozitou, potrebou jasnej štruktúry, pozitívnou spätnou väzbou.

Treba strážiť supermotivovanosť niektorých študentov, ktorí majú tendenciu skúsiť si pracovať s klientom (priateľ, známy, deti atď.) bez účasti supervízora, v provizórnych podmienkach. Študenti musia byť jasne informovaní o rizikách takýchto postupov. Obdobím adolescencie v supervízii sú „učňovské“ roky, kedy študent po skončení školy prichádza do praxe ako začínajúci poradca.

Pre jeho ďalší profesionálny rast je potrebné, aby nebol hodený do vody a neučil sa plávať tak, že spôsobuje ťažkosti klientom i sebe samému. Buď by mal prejsť supervíznym pracoviskom, ktoré sa špecializuje na vovedenie nováčikov do praxe, alebo mal by mať na pracovisku svojho tútora, ktorý mu pomôže pri prvých ťažkých krokoch.

Začínajúci poradca, ktorý prichádza zo školy alebo inej profesie, by mal mať možnosť, zažiť si rôzne prístupy práce s klientom, aby si nakoniec vybral ten, ktorý najlepšie vyhovuje jeho osobnostným dispozíciám, zručnostiam, skúsenostiam a poznatkom. Začínajúci poradca potrebuje často emocionálnu podporu, citlivé vedenie s dostatočným priestorom pre vlastnú prácu, sprostredkovanie poznatkov o možnostiach a limitoch svojej profesie, o jej ťažkostiach a radostiach. Veľmi potrebná je určitá pokora vo vzťahu k svojej novej práci.