Aktuálny stav sociálneho poradenstva na Slovensku

Aktuálny stav sociálneho poradenstva na Slovensku

Tradičné širokospektrálne sociálne poradenstvo, až na epizódy medzivojnového obdobia, nemá na Slovensku žiadnu tradíciu. Sociálne poradenstvo sa začalo živelne formovať od roku 1990 a postupne sa stáva jedným z nástrojov realizácie sociálnej pomoci. Prvú porevolučnú legislatívnu zmienku o poradenstve (ešte nie o sociálnom poradenstve) nachádzame v zákone č. 543/1993 Z.z. o štátnej správe sociálneho zabezpečenia kde sú uvedené centrá poradensko- psychologických služieb, možno by už vtedy bolo logickejšie hovoriť o centrách poradensko- sociálnych služieb. Sociálne poradenstvo ako špecifická sociálna pomoc sa do zákona dostáva až v roku 1998. Zákon Národnej rady SR o sociálnej pomoci č. 195/1998 Z.z. v §12 uvádza: „Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu a charakteru hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na zistenie príčin jej vzniku, na poskytnutie informácií o možnostiach riešenia hmotnej alebo sociálnej núdze a na usmernenie občana pri voľbe a uplatňovaní sociálnej pomoci“. Táto legislatívna definícia sociálneho poradenstva neprimerane zužovala sociálne poradenstvo na situácie hmotnej a sociálnej núdze.

Jednostranne preferovala iba diagnostickú, informačnú a distribučnú funkciu sociálneho poradenstva. Sociálne poradenstvo má však oveľa širší záber, malo by sa týkať všetkých sociálnych fenoménov, ktoré problematizujú život jedinca, rodiny, sociálnej skupiny či komunity.

Strieženec (1999) už chápe sociálne poradenstvo komplexnejšie, považuje ho za profesionálnu odbornú činnosť vykonávanú odborníkom, ktorá je založená na vzťahu, podpore, pomoci, rozvoji, optimálnom uplatnení klienta a jeho reálnej orientácii v živote. Napriek schválenej legislatíve nemalo sociálne poradenstvo v tejto etape vývoja spracované štandardy, ktoré by mali slúžiť na ochranu sociálneho poradcu, organizácie prevádzkujúcej sociálne poradenstvo a predovšetkým na ochranu sociálneho klienta.

Štandardy by mali obsahovať profesionálne normy a pravidlá, odborné predpoklady pre výkon sociálneho poradenstva, vymedzovať priestor a kompetencie pre sociálne poradenstvo, definovať úroveň profesionálnych kompetencií sociálneho poradcu, prezentovať etický kódex sociálneho poradcu spolu s pravidlami supervízie, ustanoviť formu odbornej kontroly.

Pracovná skupina, ktorá vytvárala štandardy definuje sociálne poradenstvo nasledovne: „Sociálne poradenstvo je proces, ktorý je založený na vzťahu sociálneho klienta a sociálneho poradcu, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom komunikácie, využívajúc pritom rôzne formy a metódy sociálnej práce, a ktorého cieľom je zvýšiť kvalitu života klienta za pomoci mobilizácie jeho vnútorných a vonkajších zdrojov jeho prirodzeného prostredia“.

Pozitívom tejto definície je, že posúva do popredia poradenský vzťah, kvalitu života klienta, využívanie vonkajších a vnútorných zdrojov. Čiastočne nadbytočnou je zmienka o komunikácii a nepresné je označenie foriem a metód poradenskej práce. Sociálne poradenstvo by malo využívať poradenské formy a metódy práce so sociálnym klientom a nie formy a metódy sociálnej práce, ktoré sú oveľa širšie koncipované ako poradenské metódy a presahujú rámec sociálneho poradenstva.

V roku 2008 prichádza legislatíva s novým zákonom, ktorý sa zaoberá aj sociálnym poradenstvom. Zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č.455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov v paragrafe 19 nasledovne charakterizuje sociálne poradenstvo:

• Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na pomoc fyzickej osobe v nepriaznivej sociálnej situácii. Sociálne poradenstvo sa vykonáva na úrovni základného a špecializovaného poradenstva
• Základné sociálne poradenstvo je posúdenie problému fyzickej osoby, rodiny alebo komunity, poskytnutie základných informácií o možnostiach riešenia problému a podľa potreby aj odporúčanie a sprostredkovanie ďalšej odbornej Základné

sociálne poradenstvo je súčasťou každej sociálnej služby poskytovanej podľa tohto zákona

• Špecializované sociálne poradenstvo je zistenie príčin vzniku, charakteru a rozsahu problému fyzickej osoby, rodiny alebo komunity a poskytovanie im odbornej pomoci
• Sociálne poradenstvo možno vykonávať ambulantnou formou prostredníctvom poradní sociálneho poradenstva zriadených na tento účel a terénnou formou, prostredníctvom terénnych programov

Zákon, ktorým sa definuje a člení sociálne poradenstvo má svoje rezervy. Napriek tomu, že v zákone nie je dostatočný priestor na to, konkrétnejšie definovať sociálne poradenstvo podmienky jeho výkonu mohla sa využiť vykonávacia vyhláška, ktorá by jednoznačnejšie vymedzila sociálne poradenstvo, špecifickejšie a adresnejšie definovala úrovne poradenstva a najmä konkrétne vymedzila štandardy na výkon sociálneho poradenstva vrátane špecifickejších kvalifikačných predpokladov.

Problematicky sú nastavené aj podmienky na výkon poradenstva v praxi. Poradcovia majú problémy s priestormi na výkon poradenstva (nevhodné umiestenie poradenských služieb, nevhodné miestnosti, viac poradcov pracujúcich paralelne v jednej miestnosti problematizujú výkon najmä špecializovaného poradenstva). Ďalším problémom býva čas vymedzený na stretnutie s klientom, frekvencia stretávania sa s klientmi i celkový čas riešenia problému, množstvo klientov v poradenskej starostlivosti a možnosti multiprofesionálneho prístupu.

Napriek legislatívnej norme definujúcej sociálne poradenstvo v sociálnych službách, oblasť zamestnanosti, ktorá patrí do rovnakého rezortu chápe a člení sociálne poradenstvo v oblasti zamestnanosti podľa iných kritérií. V tejto oblasti sú zadefinované tri stupne poradenstva základné, odborné a špecializované. V odborných publikáciách tiež nachádzame rôzne úrovne sociálneho poradenstva. Napríklad Levická (2008) charakterizuje dve úrovne sociálneho poradenstva bazálne sociálne poradenstvo a odborné sociálne poradenstvo.

Keďže sa sociálne poradenstvo začalo na Slovensku formovať s veľkým oneskorením, napriek búrlivému rozvoju posledných rokov, nemohlo zatiaľ dobehnúť krajiny, kde sa sociálne poradenstvo kontinuálne rozvíjalo mnohé roky, kde má tradície a významných reprezentantov na univerzitách i v oblasti vedeckého výskumu. Živelnosť vývoja sociálneho poradenstva u nás priniesla rozkolísanosť hodnôt, nejasnú formuláciu noriem, nedostatočné stanovenie hraníc tohto poradenstva, čo spôsobuje u sociálnych poradcov pocity neistoty najmä v oblasti profesionálnych kompetencií.

Pokúsme sa teda porovnať naše definície sociálneho poradenstva s definíciami sociálneho poradenstva v Nemecku, kde má sociálne poradenstvo veľmi dlhú tradíciu. V Nemecku má každý sociálny klient zaručené právo na poradenstvo, každý poskytovateľ sociálnych služieb je zodpovedný za zabezpečenie elementárneho informačného poradenstva vo svojej oblasti.

Informačné sociálne poradenstvo je orientované na širokú verejnosť, ponúka informácie o sociálnych príležitostiach, sociálno-právnych otázkach, zatiaľ čo procesuálne sociálne poradenstvo preferuje aj vzťah medzi sociálnym klientom a sociálnym poradcom pri riešení problémov, hľadanie individuálneho prístupu a konkrétneho riešenie sociálneho problému či problémovej sociálnej situácie.

V nemeckej odbornej literatúre sa sociálne poradenstvo chápe ako najdôležitejšia, neoddeliteľná súčasť sociálnych služieb, i keď sociálne poradenstvo má širší profesionálny záber a nedá sa redukovať iba na sociálne služby. Nemeckí autori vychádzajú z premisy, že sociálne poradenstvo v právnom sociálnom štáte má centrálnu sociálno-integračnú funkciu (Schilling, J., 1999).

Nemecký slovník pedagogiky sociálne poradenstvo definuje zúžene, v kontexte pedagogických koncepcií chápe sociálne poradenstvo ako „Informačnú pomoc, pomoc pri rozhodovaní, ktorá zahŕňa aj opatrenia do budúcnosti, pomoc pri redukcii a prekonávaní individuálnych porúch správania“ (Wörterbuch der Pädagogik, 1977). Schilling (1999) považuje sociálne poradenstvo za pomoc pri krízach a konfliktoch, za štrukturálny prvok sociálnych služieb a definuje ho nasledovne: „Cielené a

kontrolované odborné správanie profesionálne pripraveného človeka, namierené na odstránenie bezradnosti, problémov a konfliktov pomocou metodickej interakcie.“ Giese a Melzer (1993) majú najbližšie k našej koncepcii sociálneho poradenstva, chápu sociálne poradenstvo ako komplexnú pomoc pri orientovaní sa v prostriedkoch a cestách na dosiahnutie nejakého cieľa či zmeny. Podľa nich je sociálne poradenstvo orientované na ľudí, ktorí sú ešte schopní s pomocou poradcu samostatne zvládnuť svoju životnú situáciu a prevziať zodpovednosť za svoje konanie.

Sociálne poradenstvo teda môžeme definovať ako aplikovaný odbor s empiricko-vedeckým základom, ktorý má svoje teoretické východiská a aj praktickú aplikáciu. Opiera sa o poznatky iných vied – psychológie, sociológie, pedagogiky, medicíny, práva, filozofie, etiky, radu ďalších hraničných odborov. Jeho centrálnu východiskovú bázu však tvoria najmä poznatky z oblasti sociálnej práce.

Sociálne poradenstvo nie je možné vymedziť bez znalostí všeobecných psychoterapeutických a poradenských koncepcií, bez využitia poznatkov psychologického, pedagogického, multiodborového manželského a rodinného poradenstva, ktoré majú na Slovensku dlhšiu tradíciu. Využité poznatky spomenutých odborov a oblastí však nie sú samotným sociálnym poradenstvom, ich syntéza však prináša novú entitu v kontexte vzťahu sociálny poradca – klient – sociálny problém.

Predmetom sociálneho poradenstva je širšia oblasť medziľudských vzťahov, možnosti rastu a dozrievania jedinca, spôsob sebarealizácie človeka, zvládnutie sociálnych rolí, riešenie kríz a konfliktov, hľadanie hodnôt a zmyslu života klienta v rôznych sociálnych kontextoch, zvyšovanie kvality života klienta i jeho sociálneho okolia.

Sociálne poradenstvo však nie je všeliekom na všetky problémy človeka a na každú problémovú životnú situáciu, pretože nie je zamerané iba na aktuálny stav klienta, ale zaoberá sa aj materiálnym a sociálnym prostredím klienta. Súčasťou sociálneho poradenstva sú teda aj problémy, ktoré sú produktom spoločnosti.

V oblasti sociálnej práce sa sociálne poradenstvo dominantne využíva v systémoch tých sociálnych organizácií, pre ktorá je prioritná Painova( ) poradenská a terapeutická paradigma.

Sociálne poradenstvo možno podľa štrukturálno-inštitucionálneho zabezpečenia rozčlenuť na:

• sociálne poradenstvo s garanciou štátu,
• verejnoprávne sociálne poradenstvo,
• neziskové sociálne poradenstvo,
• komerčné sociálne

Z hľadiska miesta výkonu môžeme sociálne poradenstvo rozdeliť na:

• „ambulantné“ sociálne poradenstvo,
• rezidenciálne sociálne poradenstvo,
• terénne sociálne

Pojem ambulantné je prevzatý do terminológie sociálneho poradenstva z oblasti zdravotníctva, kde sa týmto pojmom zastrešuje práca zdravotníckeho pracovníka v svojej miestnosti, do ktorej za ním prichádza zvonku človek žiadajúci o pomoc. Podobný význam má aj spojenie ambulantné sociálne poradenstvo. Prax ambulantného sociálneho poradenstva je založená na tom, že klient prichádza zvonku za sociálnym poradcom na čas potrebný na spoločné riešenie problému s poradcom.

Novinkou na Slovensku je najmä terénne sociálne poradenstvo, ktoré vychádza z filozofie, že sociálny poradca by sa nemal zatvárať iba do poradenských miestností a pasívne čakať, kto príde za ním do poradenských priestorov. V rámci terénneho sociálneho poradenstva by mal poradca aktívne vstupovať do teritória klienta. Poznáme dva typy terénneho poradenstva.

Terénne poradenstvo pri realizácii ktorého pracuje sociálny poradca v iných inštitúciách, organizáciách či zariadeniach ako externý spolupracovník. Do tohto typu poradenstva možno zaradiť sociálne poradenstvo v rodinách, školách, sociálnych zariadeniach atď. ale aj sociálne poradenstvo vo vylúčených komunitách. Druhý typ terénneho sociálneho poradenstva možno

označiť ako poradenstvo v otvorenom priestore, v rámci ktorého pracuje sociálny poradca so svojimi klientmi, ktorí sú väčšinou sociálne vylúčení v ich prirodzenom prostredí (závislí, bezdomovci, ženy pracujúce v sexbiznise, squatteri, atď.).

Pojem rezidenciálna sociálna práca nie je súčasťou našej legislatívy, aj zákonné ustanovenia týkajúce sa sociálneho poradenstva sú zamerané len na ambulantné a terénne poradenské služby. Naša (Labáth, 2004) aj zahraničná odborná literatúra chápe rezidenciálnu inštitucionálnu starostlivosť ako starostlivosť s celodennou nepretržitou prevádzkou (dvadsaťštyri hodinovou), v sociálnych organizáciách s rôznym poslaním a cieľmi.

Tieto podmienky vytvárajú pre sociálne poradenstvo špecifický priestor, pretože interný sociálny poradca môže byť s klientom vo frekventovanom kontakte, informácie o klientovi dostáva od spolupracovníkov na iných profesionálnych pozíciách i od ostatných obyvateľov zariadenia, stretáva sa s klientom aj v „neporadenských“ situáciách ( na rozdiel od ambulantného poradenstva, v ktorom nie je poradca po konzultácii v kontakte s klientom). Sociálne poradenstvo môže byť efektívne využívané v zariadeniach pre deti, rodiny, seniorov, postihnutých občanov, rodiny, týrané a zneužívané osoby, osoby vo výkone trestu, osoby v zdravotníckych zariadeniach, atď.

Aplikáciu sociálneho poradenstva v praxi nie celkom adresne a špecificky upravuje zákon o sociálnych službách č. 448/2008, ktorý podľa Schavela (2002) jednoznačne neidentifikuje subjekty, v ktorých možno sociálne poradenstvo realizovať. Štruktúra výkonných inštitúcií, ich organizačné a personálne zabezpečenie významne ovplyvňujú kvalitu, rozsah, tematické zameranie, komplexnosť a profesionálnu úroveň sociálneho poradenstva.

Sociálne poradenstvo by malo byť poskytované:

• na odboroch sociálnych vecí vyšších územných celkov a okresných úradov
• v rámci samosprávy
• v sociálnych zariadeniach
• v rámci sociálnej poisťovne,
• v treťom neziskovom sektore
• v komerčnej oblasti
• v oblasti nápravno-výchovných zariadení
• ako doplnok zdravotníckej starostlivosti, zatiaľ mimo legislatívny rámec zdravotníctva
• v školských a pedagogických zariadeniach (kompetencia sociálneho pracovníka v škole)
• v rámci personálnych či sociálnych útvarov organizácií, ako súčasť podnikovej sociálnej práce
• v rámci služieb odborových organizácií pre svojich členov

Koordinačnú a kontrolnú úlohu v rámci rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny sociálneho poradenstva má vyšší územný celok, ktorý uzatvára s väčšinou realizátorov sociálneho poradenstva v neštátnej oblasti zmluvu o poskytovaní finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálne poradenstvo a kontroluje úroveň poskytovaných služieb.

Na úrovni verejnej správy a v komunálnej oblasti by sa malo realizovať sociálne poradenstvo pri riešení rodinných a sociálnych problémov (sociálne poradenstvo pre rodinu a deti, pre zdravotne postihnutých občanov, pre starých občanov, pre občanov, ktorí potrebujú osobitnú pomoc, pre spoločensky neprispôsobivých občanov, občanov v osobnej či sociálnej kríze). Táto sociálno- poradenská inštitucionalizovaná pomoc smeruje najmä k tým občanom, ktorým sociálna pomoc zo zákona prináleží. Z tohto aspektu možno uvažovať o sociálnom poradenstve v troch základných rovinách:

• Sociálne poradenstvo prvého kontaktu – na základné poradenské zručnosti by mali byť pripravovaní všetci sociálni pracovníci pracujúci s klientelou, ktorí by základné sociálne poradenstvo realizovali v rámci svojej profesionálnej špecializácie. V ich práci by prevládalo informačné poradenstvo, distribučné poradenstvo a smerovacie poradenstvo na úrovni zákonom limitovaného základného Tento typ

sociálneho poradenstva by mohol zahŕňať aj koordinačnú prácu (sociálny pracovník by v rámci svojich poradenských zručností integroval pre svojho klienta rôzne poradenské služby, zabezpečoval ich komplexnosť, prenos informácií medzi jednotlivými odborníkmi a koordinoval rôzne úrovne poradenských intervencií).

• Špecializované sociálne poradenstvo – by mali vysokoškolsky vzdelaní sociálni pracovníci, ktorí by mali byť odborne pripravení na prácu sociálneho poradcu Sociálne poradenstvo by malo tvoriť významnú časť ich pracovnej náplne v niektorej z oblastí sociálnej práce. V ideálnom prípade by malo byť sociálne poradenstvo samostatnou profesiou v sociálnej V tejto pozícii by sociálny poradca pracoval iba metódami sociálneho poradenstva či už v rámci niektorej zo sociálnych organizácií, alebo by mohol poradenstvo realizovať v ambulantných sociálnych poradniach. Nezávislý sociálny poradca by mohol riešiť náročné problémy klienta, ktoré kompetenčne ani profesionálne nezvládali prechádzajúce stupne sociálneho poradenstva. Poradenskú pomoc tohto typu by mohol vyhľadávať klient bez medzistupňovej distribúcie. V zahraničí sa totiž osvedčilo, že sociálne poradne sú priamo napojené na sociálnu alebo zdravotnú poisťovňu. Poisťovne vydávajú zoznam kontrahovaných sociálnych poradcov, z ktorých si klient môže vyberať a ktorá limitujú rozsah i obsah poradenských služieb pre každého poistenca s tým, že klient má možnosť sám si priplatiť dlhodobejšiu starostlivosť. Prezentovaný typ organizácie sociálneho poradenstva prináša najkomplexnejšiu ponuku poradenských služieb pre občana.

V zahraničí sa systém sociálneho poradenstva často dopĺňa o privátne poradenské služby na báze licencie udeľovanej Asociáciou sociálnych poradcov. Nezávislí sociálni poradcovia ponúkajú svoje služby sociálnym inštitúciám a organizáciám, sociálnej poisťovni, zdravotnej poisťovni alebo priamo sociálnym klientom na základe dohôd, ktoré obsahujú aj spôsob financovania.