Náročné životné situácie a ich zvládanie

Spoločenské vedy » Psychológia

Autor: janka114
Typ práce: Referát
Dátum: 13.12.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 865 slov
Počet zobrazení: 6 879
Tlačení: 364
Uložení: 350
Náročné životné situácie a ich zvládanie
 
Stavy organizmu spojené so psychickou záťažou ako stres, frustrácia, derivácia a konflikt patria medzi náročné životné situácie.
 
Osobnosť človeka sa vyvíja a žije vždy v určitom prostredí. Pôsobia na ňu
najrozličnejšie podnety, udalosti, príroda, iný ľudia a kladú určité nároky na jej adaptáciu . Tieto nároky predpokladajú u osobnosti istú kapacitu na ich zvládnutie. Jedným z najdôležitejších základných predpokladov na zvládanie nárokov života a prostredia je zdravie.
 
Súčasťou a prejavom, ale i predpokladom zdravia je duševné zdravie.
Duševne zdravý človek je schopný zvládať požiadavky života. V jeho živote však často pôsobí toľko rozličných, často nepriaznivých faktorov či okolností, že jeho schopnosť vysporiadať sa s nimi môže byť ohrozená. V tejto súvislosti sa často hovorí o strese a záťaži ako o príkladoch takýchto nepriaznivých faktorov.
 
Stres a záťaž :
Stres je nešpecifickou odpoveďou organizmu na akúkoľvek požiadavku, ktorá je naň kladená ( je jedno, či je príjemná, alebo nepríjemná ).
V bežnej reči sa pojmom stres označujú všetky situácie, ktoré vyvolávajú napätie, prípadne sa tak označujú emočné a psychické reakcie na akékoľvek duševné a telesné ohrozenie. Stres je súčasťou života, je stavom, ktorým organizmus reaguje a uvedie sa „do pohotovosti“, keď naň pôsobia stresory.
Ľudský organizmus je dobre vybavený na „boj“ so stresom, ale iba po určitú mieru. Ak sa vyčerpajú zdroje pre jeho adaptáciu, prestáva adekvátne fungovať.

Psychická odolnosť a dispozície na zvládanie stresu :
Za najvýznamnejšiu charakteristiku osobnosti, ktorá vedie k odolnosti voči stresu a v nadväznosti na to aj k odolnosti voči ochoreniam, sa považuje nezdolnosť
( hardiness ).
Nezdolných ľudí možno charakterizovať takto :

- sú silne zaujatí prácou, rodinou, priateľmi, náboženskými, politickými alebo altruistickými ( nesebeckými ) podujatiami
- zmenu vnímajú ako výzvu
- prežívajú pocit osobnej kontroly nad vlastným životom

Nezdolní ľudia prežívajú stresujúce situácie optimistickejšie, s pocitom vlastnej zodpovednosti, dokážu sa z nich poučiť, aktívne sa s nimi popasovať.
 
Pokiaľ ide o spôsoby správania, ktorými človek dokáže stresu odolávať alebo stres prekonávať, hovorí sa o stratégiách zvládania ( coping ).
Ide o proces zvládania vonkajších a vnútorných požiadaviek, ktoré sú prežívané ako zaťažujúce alebo presahujúce možnosti jedinca. Je to úsilie vysporiadať sa s vonkajšími a vnútornými požiadavkami a ich vzájomnými konfliktmi. Existujú vari stovky stratégií zvládania. Tie sa môžu rozdeliť do 5 všeobecných kategórií :
 
1. stratégia hľadania informácií- rozšírenie vedomostí o stresore
2. priama reakcia
3. inhibícia ( utlmenie ) činnosti- vyhýbanie sa činnosti vedúcej do nebezpečenstva
4.intrapsychická stratégia- pokus o emocionálnu reguláciu
5. stratégia mobilizujúca sieť sociálnej podpory- obracanie sa na druhých

Frustrácia:
- je psychický stav, ktorý je najčastejšie vyvolaný nezdolateľnými prekážkami na ceste k cieľu. Môže byť vyvolaný aj ohrozením alebo oddialením niečoho, čo chceme dosiahnuť, prípadne znemožnením uspokojiť určitú svoju potrebu.
Všetky prekážky však možno odvodiť zo štyroch hlavných zdrojov:

- fyzické, vonkajšie – napr. nedostatok potravy, správanie inej osoby
- biologické – napr. malý vzrast, obezita, plešivosť...
- vnútorné, psychické – hanblivosť, plachosť, výčitky svedomia, pocity viny, slabá vôľa, nedostatok úsilia
- prekážky v spoločenskom prostredí – zákony, normy

 
Najčastejšími reakciami na frustráciu sú:
a)  Agresia – má rôznu formu- zlosť, zúrivosť, nadávanie, ohováranie, závisť, udavačstvo
b)  Regresia – je to pokles správania do primitivizmu, do úplne detských reakcií.
c)  Ústup – neúspešný pretekár prestane úplne trénovať, lebo stále je priemerný alebo neúspešný
d)  Potlačenie – ide o potlačenie túžby, alebo potreby alebo jednoducho „zabudnutie“ na ňu.
e)  Vytváranie opačných reakcií – napr. osoba, ktorá má rasové predsudky, potlačí svoju potrebu a stáva sa hlásateľom proti rasovým predsudkom
f) Racionálizácia – človek si racionálne sám  pred sebou vysvetlí a ospravedlní svoje zlyhanie.
g)  Projekcia – pripisovanie svojich vlastností a slabostí, ktoré mu bránia dosiahnuť ciele, iným osobám alebo predmetom
h) Autizmus – uzavretie sa do seba, spojené s mlčanlivosťou, zasnenosťou, uzavretím sa do svojich fantázií
i) Identifikácia – stotožnenie sa s ľuďmi, ktorí dosiahli svoje ciele a potreby

Deprivácia :
je strádanie, chronické nedostatočné uspokojovanie fyzických či psychických potrieb. Môže sa jednať o nedostatok rešpektu, nedostatok pociťovania bezpečia, lásky alebo sociálnych väzieb, ale i o nedostatok zmyslových podnetov.
 
1.  Spoločenská/sociálna/citová deprivácia  
- prejavuje sa melancholiku, depresiou a úzkosťou
- typickou obeťou tejto deprívacie sú starí osamelí ľudia
2.  Biologická deprivácia
- nedostatočný prístup k vyváženej potrave, vode, vitamínom, tepu, …
3.  Motorická derivácia
- obmezená možnosť pohybu
4.  Senzorická derivácia
- ľudia majú nedostatok alebo nedostatočnú pestrosť zmyslových vnemov.
Iné derivácie : spánková, relativná, psychická ( komplexná )
Neuspokojenie základnej potreby má za následok najprv istú pohotovosť organizmu, čo sa prejavuje celkovým nepokojom alebo napätím. V prípade, že dôjde včas k náprave a potreba je nasýtená, dochádza opäť k rovnováhe. Ak je však uspokojenie potrieb trvale nepostačujúce, rovnováha je narušená trvalo. Je dokázané, že rôzni ľudia sa v jednej a tej istej deprivačnej situácii chovajú rôzne a odnášajú si rôzne následky, lebo majú rôznu psychickú konštitúciu a majú za sebou rôzny vývoj svojej vlastnej osobnosti.

Psychická deprivácia je vážne narušenie duševného vývoja a môže sa prejaviť v celej štruktúre osobnosti. Prejavy psychickej deprivácie môže mať také množstvo rôznych foriem, že nie je možné vytvoriť ich taxatívny zoznam. V mnohých prípadoch môže prejav deprivácie budiť dojem závažnej duševnej poruchy alebo inej choroby. Deprivovaní ľudia majú nižšie sebahodnotenie, než odpovedá ich schopnostiam. Taktiež sa u nich vyskytuje poškodenie sebavedomia. To býva spôsobené napr. dlhodobou nezamestnanosťou (dochádzka na úrad je dosť frustrujúca a pod.).
Diagnostika psychickej deprivácie je veľmi náročná. Je tu veľmi dôležitá spolupráca s odborníkmi psychológmi alebo psychiatrami.
 
Konflikt :
Je udalosť, spoločenský proces, v ktorom sa jednotlivec alebo skupina snaží o dosiahnutie vlastných cieľov (uspokojenie potrieb, realizáciu záujmov) eliminovaním, zničením alebo podriadením si iného jednotlivca alebo skupiny, snažiacich sa o dosiahnutie podobných alebo identických cieľov. Konflikt medzi skupinami môže vzniknúť aj vtedy, keď sa tieto skupiny snažia o dosiahnutie rôznych cieľov, ale k ich realizácii chcú použiť tie isté prostriedky. Pri konflikte existuje vždy vedomie o protivníkovi, jasná definícia situácie, v ktorej je protivník definovaný práve rozdielmi v snahách a cieľoch.
Psychológia skúma konflikt ako jednou z náročných životných situácií. V situácii konfliktu sa vyskytuje napätie. Konflikt je príčinou úzkosti.
 
Podľa Zwiefelhofera je konflikt stret odporujúcich si snáh. Individuálne psychologicky ide o stav napätia ako bytostný moment zrenia, konflikty však môžu viesť k neurotickým symptómom tam, kde sa stanú prílišnými. Aj v sociálnom živote sú do istej miery nevyhnutné, a to nielen na základe prirodzene daných záujmov, ale aj v dôsledku rozdielnosti slobodného kladenia cieľov a zachovania hodnôt. Konflikty dokonca predstavujú formu stretu indivíduí a skupín, ktorá je nevyhnutná pre spoločenskú zmenu. Pre sociálnu, politickú a pedagogickú zodpovednosť je prekonávanie konfliktov stálou a pre súžitie nevyhnutnou úlohou.

Cieľom musí byť zmierňovanie konfliktov záväzným spôsobom pomocou systému racionálneho riadenia. Tým sa konflikty stanú kontrolovateľnými. Vyžaduje si to odbornú znalosť, toleranciu a pripravenosť ku kompromisu. Tam, kde sú v hre neodkladné právne nároky, možno konflikty rozhodnúť po preskúšaní východiska úmernosti prostriedkov použitím moci (demonštrácia, štrajk, vojna), v extrémnych situáciách možno ospravedlniť dokonca revolúciu (použitie násilia proti existujúcej politickej moci), pokiaľ sú dané tieto podmienky: krajné zneužitie politickej moci; zlyhanie všetkých mierových prostriedkov na odstránenie tejto moci; oprávnená nádej, že problémy a ťažkosti, ktoré z toho povstania vznikajú, sú menšie ako režimom spôsobené nespravodlivosti; odôvodnená pravdepodobnosť úspechu.
Musí byť konflikt vždy deštruktívny ? Musí to vždy dopadnut tak, že jedna strana vyhrá a druhá prehrá ? Alebo sa dá na  konflikt pozrieť inak ? Například, jako na riešenie problémovém situácie. To je změna. Nemusím vyhrať, môžem vyriešiť problém ! A to je výzva, před ktorou stojíme .Hľadajme východiská, namiesto vzájomného ubližovania . Respektujme našu rozdielnosť a súčasne vzájomnosť.Osvojme si adekvátne postoje a naučme sa voliť vhodné slová !

Neverbálna komunikácia
Vydané dňa 20. 03. 2007 (20461 prečítaní)
Neverbálny znamená neslovný a teda neverbálny prejav umožňuje vyjadrovať sa bez použitia reči. Neverbalita je staršia ako reč, dôležitú úlohu hrá u každého človeka v období, kým sa nenaučí rozprávať. Dieťa je v tomto období odkázané na to, že matka spozná čo mu je a čo potrebuje práve pomocou jeho výrazu tváre, zvukov a pohybov. V ďalšom období, keď sa dieťa naučí rozprávať sa kladie veľký dôraz na reč, neverbálny prejav sa dostáva do úzadia a nerozvíja sa. Ľudia si potom často neuvedomujú svoju neverbálnu výpoveď. Tento prejav je preto spontánnejší a úprimnejší. Ak sa stretneme s neverbálnym vyjadrením, ktoré nie je v súlade s verbálnou výpoveďou, je pravdepodobnosť, že uveríme neverbálnemu signálu 5-krát vyššia.

Neverbálna komunikácia je bohatšia a výpovednejšia aj preto, lebo má až osem rôznych komunikačných kanálov:
Mimiku tvoria výrazy tváre a vyjadruje predovšetkým emócie.
Gestá zosilňujú povedané. Správne volené gestá slúžia na upútanie pozornosti a zdôraznenie určitých faktov, vnášajú do prejavu život.
Celkový postoj spoluvytvára poloha rúk aj nôh, otočenie hlavy aj celého tela. Existujú uzavreté, obranné postoje (prekrížené ruky, nohy, odvrátená hlava) ale aj otvorené priateľské postoje (mierne naklonenie sa k partnerovi, ruky obrátené dlaňami nahor).
Pohľady sú rečou očí. Pomocou nich nadväzujeme kontakt s partnerom rozhovoru, prípadne s celou skupinou. Udržiavanie očného kontaktu svedčí o tom, že rozhovor je pre vás zaujímavý a že prebieha v priateľskej atmosfére. Uhýbanie pohľadom svedčí o vnútornej neistote, neochote a nechuti zhovárať sa. Dlhý uprený pohľad značí opovrhovanie a nepriateľstvo, nadradený postoj. Pri prednáške v skupine by mal rečník prechádzať pohľadom po jednotlivých účastníkoch a tak udržovať ich pozornosť.
Spôsob reči predstavuje všetko, čo sprevádza slovný prejav - tón reči, hlasitosť, zafarbenie hlasu, intonáciu, prestávky v reči. V rozhovore ide nielen o to, ako to čo hovorím myslím ja, ale aj ako to druhý pochopí. Niekedy je veľký rozdiel medzi tým, čo hovorím a ako to hovorím.
Oblečenie, účes, doplnky majú veľký vplyv na utváranie prvého dojmu. Náš zovňajšok teda pôsobí skôr, než vôbec otvoríme ústa alebo podáme ruku. Zovňajškom signalizujeme aj príslušnosť k nejakej skupine, spoločenskej vrstve. Začlenenie do skupiny pomocou oblečenia zvyšuje pocit spolupatričnosti a zvýrazňuje hranice medzi inými skupinami.
Dotyky sú tiež komunikačným kanálom. Medzi najrozšírenejšiu formu dotyku v spoločenskom styku patrí podanie ruky. Rovnocenní partneri si stisnú pri pozdrave ruky vo zvislej osi, približne rovnako silne a rovnako dlho. Otáčanie partnerovej ruky dlaňou hore, dlhé potriasanie rukou hovorí o tom, že máte dočinenie s partnerom, ktorý vás chce ovládať. Chabý a veľmi krátky stisk ruky zasa znamená podriadeného partnera. Platí tiež zásada, že prvý sa dotkne ten, kto má vyššie postavenie.
Priestor je v neverbálnej komunikácii veľmi dôležitý. Je rozdelený na4 zóny, ktoré si uvedomuje každý človek.
intímna zóna: 0 - 35 cm , je komunikačne najbohatšia

- 0 - 15 cm je priestor partnerov a rodinných príslušníkov
- 15 - 35 cm umožňuje iba dotyk rúk a je vyhradený pre najbližších priateľov

V napchatom autobuse alebo výťahu sa všetci cestujúci nedobrovoľne ocitajú v intímnych zónach iných ľudí. Aby zmiernili nepríjemnosť celej situácie, zachovávajú určité pravidlá - nehovoria spolu, nepozerajú sa na seba, pohybujú sa čo najmenej. osobná zóna: 35 - 120 cm , je tiež dostatočná na vyjadrenie pozitívnych aj negatívnych postojov

- 35 - 60 cm je vzdialenosť priateľov a známych pri osobných stretnutiach
- 60 - 120 cm predstavuje vzdialenosť pri spoločenských udalostiach, človeka stojaceho v tejto vzdialenosti už nemôžeme dosiahnuť rukou

sociálna zóna: 120 - 360 cm , sa používa pri neosobných rokovaniach, je to priestor v ktorom jedná nadriadený s podriadeným. Táto vzdialenosť predstavuje aj priestor, v ktorom môžu dvaja ľudia byť spolu, pracovať alebo odpočívať bez toho, aby si navzájom vadili. verejná zóna: viac ako 360 cm. Táto zóna sa automaticky vytvára okolo osôb, ktoré majú moc, vzbudzujú rešpekt. Táto zóna sa nazýva aj úniková, môžeme sa od druhých vzdialiť tak ďaleko, ako chceme. Na záver je dôležité upozorniť, že neverbálnym prejavom treba rozumieť v celom kontexte, s ohľadom na všetky okolnosti. Nedá sa nikdy s istotou tvrdiť, že jedno izolované gesto môže prezradiť myšlienky a vnútorné postoje človeka.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Psychológia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.016