Pani Mačička

Pani Mačička (Rozprávka)

Jeden bohatý pán mal troch synov. Dvaja starší sa pokladali za múdrych a toho tretieho robili veľmi sprostým. Otec neborák bol už starý. Pomyslel si, že bude dobre, ak synov zavčasu podelí, aby keď raz zavrie oči, neboli medzi nimi škriepky. Ešte v ten deň si všetkých troch zavolal a rozpovedal im, čo a ako myslí

„Ty," hovorí, „dostaneš toto, ty toto a ty zase toto. Ani jeden nebudete ukrivdený."

Ale dvom starším sa deľba nevidela. Oni múdri radi by zhrabli všetko a najmladšiemu aby ostala z koláča diera. Začali sa otcovi líškať a všelijako si ho predchádzať. Ale on zbadal fígle a prešiel mudrákom cez rozum.

„Dobre," hovorí. „Keď sa vám moja deľba nepáči, ostane všetko, ako je, a vy pôjdete do sveta. Kto si z vás po roku donesie najkrajšie šaty, tomu pripadne všetko."

Dobre. Vybrali sa oni do toho sveta všetci traja naraz. Keď už prešli riadny kus, dostali sa na krížne cesty. Tu sa tí dvaja oddelili a pustili sa po krásnych rovných cestách. Najmladšiemu sa ušla tá najhoršia: samá skala, samé tŕnie. Podistým už celé roky nik po nej nešiel.

Najstarší sa dostal do jedného mesta, kde býval kráľ, a u toho vstúpil do služby. Stredný sa zastavil v jednom kaštieli a tam sa zjednal.

Najmladší neborák sa dlho trmácal planou cestou, až naveľa prišiel na širokú lúku. Na tej lúke zazrel čiernu mačku.

Aha, pomyslel si, už nebudú ďaleko ani ľudia, keď je tu mačka.

Vtom mačka pribehla a začala sa okolo neho obšmietať. Potom odbehla na dakoľko krokov, ale zase postála a obzrela sa, akoby ho za sebou volala. On dlho nerozmýšľal a pustil sa za ňou. A mačka ho pekne-krásne priviedla k jednému zámku.

Vbehla dnu a náš šuhaj za ňou. Príde do pitvora, tam ticho ako v hrobe. Z pitvora do svetlice, zo svetlice do druhej, z druhej do tretej. Tak poprechodil celý zámok, a nikde ani duše. Napokon sa dostal ešte do jednej izby a tam bol stôl prestretý pre jedného. Na stole všelijaké jedlá a pri nich sklenica vína. Sadol si a najedol sa ako buk, aj z toho vínka si s chuťou upíjal.

Keď sa už naobedoval, roztvorili sa dvere. Do izby vbehla čierna mačka, vyskočila na stôl a vraví:

„Vitaj u mňa, vitaj!"

Šuhajovi bolo čudné, že počuje mačku rozprávať. A ona len ďalej vraví:

„Neboj sa ani máčny mak. Ja dobre viem, čo sa u vás dialo, aj čo hľadáš. Som pani tohto zámku a u mňa ti bude dobre. Každý deň sa môžeš tu pri tomto stole najesť aj napiť, ba ti dám vybrať aj tie najkrajšie šaty. Ale musíš ma do roka statočne poslúchať. Každé ráno ťa prídem zobudiť ešte pred východom slnka. Ty vstaneš, vezmeš tento drevený nôž a pôjdeš do hory. Odrežeš tam prút a donesieš ho sem. Tým prútom ma potom budeš šibať, až kým nevyskočím na kľučku. Tak to bude deň po dni. To bude celá tvoja robota."

„Ale, moja drahá pani Mačička, ako by som vás ja mohol šibať, keď ste mi nikdy nič zlé nespravili?" preriekol šuhaj.

„Už ako myslíš," skočila mu do reči. „Keď nechceš, nemusíš. Ale potom krásne šaty nedostaneš."

Tak voľky-nevoľky pristal na to, čo mu pani Mačička kázala.

Ešte ani dobre nesvitalo, už ho prišla zobudiť. Skočil z postele, vzal drevený nôž, šiel do hory a odhudlikal prút. Vrátil sa domov a začne milú mačku tým prútom švihať. Tá do skoku po celej izbe a mraučí z celého hrdla! Prišlo mu jej tak ľúto, že už nemohol ani ruku zodvihnúť. A tu ona zavolá:

„Zabudol si, čo som ti kázala? Švihaj len, švihaj!"

Tak zas len musel začať. No sotva ešte tri razy švihol, vyskočila na kľučku a bolo dosť.

Na druhé ráno sa všetko zopakovalo a tak to išlo deň po dni.

Tu mu raz pani Mačička povie:

„Tvoj i bratia už idú domov!"

„Vari naozaj?" začudoval sa šuhaj, lebo mu rok veľmi chytro prešiel.

„Choď teraz do prostredného sklepu," vraví pani Mačička. „Visia tam zlaté šaty, vezmi si ich a choď! Ale urob takto: zlaté šaty si obleč naspodok a svoje navrch. Tak choď domov a až tam sa v nich ukáž, aj to nie hneď."

Vzal si šuhaj zlaté šaty, pani Mačičke sa pekne poďakoval a pobral sa domov.

Na krížnych cestách sa zišiel s bratmi. Oddychovali tam, oblečení v parádnych šatách. Keď ho zazreli, posmechu nebolo konca-kraja. Mal sa napočúvať pekných mien! On nepovedal na to ani slova a tak prišli domov. Otcovi sa parádne šaty na tých dvoch páčili. Najmladšiemu povedal iba toľko:

„Chod mi z očí, nechcem ťa ani vidieť!"

Náš šuhaj sa pobral z izby, zhodil otrhaný oblek a vyšiel na dvor. Tam sa prechodil hore-dolu v zlatých šatách. Otec pozrel von oblokom a tu ho zočí v tom skvostnom odeve! Nechcel veriť vlastným očiam. Iba keď sa mu lepšie prizrel, obrátil sa k tým dvom:

„Pozriteže, pozrite, aké má váš brat šaty! To akiste budú zlaté."

Starší sa veľmi začudovali, ale aj zahanbili, lebo tie šaty boli veru najkrajšie.

Najmladší syn sa teda najlepšie preukázal, a tak majetok mal pripadnúť jemu. Ale tu sa otec znova ohlási:

„Ešte to nie je dosť. Musíte sa vybrať do sveta znova, a kto si po roku dovedie najlepšieho koňa, toho bude všetko."

Vybrali sa bratia do sveta a šli každý svojou cestou. Pani Mačička čakala zas na tej lúke a zaviedla šuhaja do zámku. Tam bolo všetko ako predtým, aj obed prichystaný na stole. Po obede pribehla pani Mačička, vyskočila na stôl a vraví:

„Vitaj u mňa, vitaj!" A z reči do reči, sľúbila mu po roku toho najlepšieho koňa, len aby ju zase statočne poslúchal.

Náš šuhaj chodil pred východom slnca do hory a zakaždým odrezal dreveným nožom prút. A keď sa vrátil, ťal neborkú mačičku dovtedy, kým sa len nedriapala na kľučku. Tak to bývalo deň čo deň.

Po roku mu povie pani Mačička:

„No, tvoji bratia už idú domov a vedú si kone!"

On sa začudoval, či je to už rok. Videlo sa mu, akoby bol prišiel iba včera.

„Chod do stajne," hovorí pani Mačička, „uvidíš tam veľa koni. Vezmi si toho koníka v kúte. Nič sa neboj, že je chudý! Len ho potľapkáš a hneď uvidíš, aký je to kôň!"

Pojal si šuhaj chudého koníka, pani Mačičke sa pekne poďakoval a pobral sa domov. Koník šiel iba z nohy na nohu. Ale keď ho potľapkal, naraz bol z neho zlatohrivý tátoš a leteli ako vo víchre.

Keď už boli blízko krížnych ciest, premenil sa tátoš zase na chudého koníka a len sa tak vliekol. Bratia si pri krížnych cestách popásali svoje bujné kone. Keď zazreli tohto na biednom koníkovi, posmechu nebolo konca-kraja.

Doma sa otcovi kone dvoch starších páčili, ale toho najmladšieho vítal zle-nedobre. Všetci traja si zaviedli kone do maštale a šli obedovať.

Po obede sa najmladší pobral z izby. Pristrojil sa do zlatých šiat, vyviedol z maštale svojho koníka, vysadol naň a potľapkal ho. Tu zdupotal pod ním zlatohrivý tátoš a rozletel sa po dvore.

Otec pozrel von oblokom a vidí najmladšieho na tátošovi. Hneď zavolal tých dvoch

„Pozrite len, pozrite, na akom koni sa nosí váš brat!"

Tí sa aj čudovali, aj ich veľmi škrelo. Ale darmo, museli aj sami pochváliť:

„Pekný je to kôň, pekný, ale z našich hociktorý stojí za takých desať."

„To sa hneď ukáže," povie na to otec. „Choďte, osedlajte si svoje kone, budete preskakovať bránu."

Vysadli na kone. Najstarší sa rozbehne, že bránu preskočí, a tu si mu kôň zlomí nohu. Rozbehne sa prostredný, tomu si kôň vylomil krk. Tu najmladší popchne tátoša, prešvihne sa ponad bránu ako vták a potom naspäť do dvora. Bratia len-len že nezhoreli od hanby. Teraz sa jasne ukázalo, čí kôň je najlepší a komu sa má dostať všetok otcov majetok.

Ale otcovi ešte vždy nebolo dosť.

„Musíte," hovorí, „ísť do sveta ešte raz. Kto z vás si po roku dovedie najkrajšiu nevestu, tomu oddám všetko."

Išli zase, išli, každý svojou cestou. Pani Mačička znova čakala na lúke a zaviedla šuhaja do zámku. Tu ho ako predtým pekne privítala a vraví:

„Dobre ja viem aj teraz, po čo vás otec vypravil z domu. Len rob, ako si dosiaľ robieval, a ja ti sľubujem po roku takú nevestu, za ktorú sa nezahanbíš."

Chodil šuhaj, chodil zase do tej hory pred východom slnca, dreveným nožom rezal prúty a šibal neborkú mačičku. A to tak deň čo deň.

Keď mu už tretí rok vychádzal, zobudila ho pani Mačička ešte pred úsvitom.

„Vstaň," vraví mu, „tvoji bratia už idú domov a vedú si nevesty. Je čas, aby si aj ty dostal svoju. Dnes ma už nebudeš šibať, ale spravíš takto: Vezmeš túto drevenú sekeru a pôjdeš do hory. Narúbeš dreva a poukladáš ho na dvore do siahy. Ale si pritom odrež aj toľko šípov, koľko uvládzeš odniesť. Keď s tým budeš hotový, príď mi povedať!"

Šuhaj poukladal drevo do siahy, doniesol šípy a išiel sa ohlásiť.

„Dobre," povie na to pani Mačička. „Teraz vezmi tento meč, roztni ma na tri kusy, polož navrch siahy a zospodu podpáľ! Keď to všetko zhorí, vyskočia z pahreby všelijaké potvory a budú na teba vyskakovať. Ale ty každú šibni šípom, hneď sa prepadnú. Napokon sa vyvlečie ropucha a v pysku bude mať kľúče. Ty ju dotiaľ šibaj a tni, kým kľúče nepustí. Potom sa aj ona prepadne a ty pôjdeš odomknúť tamtú izbu. No a teraz už ber meč a urob, čo som ti kázala."

Šuhajovi sa zatriasla ruka.

„Ach," hovorí, „akože vám ja to môžem spraviť!"

Ale Mačička volá:

„Roztni ma, roztni, lebo inak nebudeš mať nevestu!"

Čo mal šuhaj robiť? Schytil meč a rozťal ju na troje, položil navrch siahy a podpálil. Siaha zhorela na popol. A tu začnú z pahreby vyskakovať všelijaké potvory. Ale on ich šibal šípmi, hneď sa každá prepadla. Napokon sa vyvliekla strašná ropucha s kľúčmi v pysku. Tú neprestal šibať dovtedy, kým len tie kľúče nepustila. Ropucha sa prepadla a on šiel s kľúčmi odomknúť izbu. Ako ju otvoril, zočil utešenú dievčinu

„Ach, ďakujem ti, ďakujem, že si ma vyslobodil!" zvolala.

Potom mu vyrozprávala, ako to s ňou bolo. Že jej otec bol kráľ a ona po jeho smrti ostala samotná. Tu ju prišla pýtať jedna striga za svojho syna. Ona nechcela ísť, a preto ju striga zakliala na mačku. Ale teraz sa už nemá čoho báť, lebo ropucha, ktorá sa prepadla, bola práve tá striga. A tak, ak sa mu páči, aby si ju vzal za nevestu.

Môžete si myslieť, že šuhaj bol rád a vďačne na to pristal. Tu sa zo všetkých strán prihrnuli k zámku naradovaní ľudia a všetci mu ďakovali za oslobodenie. Ešte v ten deň bola svadba. Po svadbe dali zapriahnuť štyri kone do parádneho koča a leteli k šuhajovmu otcovi.

Starší bratia si tiež doviedli nevesty. Ale keď sa táto ukázala, tie dve sa mohli skryť.

Natešený otec objal syna, objal i driečnu nevestu.

„Syn môj," hovorí, „ty si sa po tri razy najlepšie preukázal, tebe oddávam celý majetok."

Ale on sa otcovi pekne poďakoval.

„Ja," hovorí, „mám všetkého dosť. Čo mi teraz dávate, vďačne prepúšťam svojim bratom. Nech si tu bývajú v pokoji. My si budeme žiť vo svojom, a vás, otec drahý, berieme so sebou."