Múdra dievčina

Múdra dievčina (Rozprávka)
ŽIL KEDYSI ZA STARÝCH DÁVNYCH čias chán Sarybaj. Raz si dal zvolať všetok ľud a hovorí:

„Už štyridsať rokov som vaším chánom. Veľa som za ten čas videl aj počul. Teraz mi už ostáva len umrieť, ibaže nemám detí, ktorým by som odovzdal chánstvo. Nuž vyvoľte si sami nového chána."

Tu odpovie Sarybaj ovi jeho ľud:

„Ty sám povedz, kto by mal byť novým chánom!"

„Nie," hovorí Sarybaj, „živí chytro zabúdajú na slová mŕtvych. Keď ja zomriem, zomrú so mnou aj moje slová."

Ale ľud znova prosí:

„Ctíme si teba i tvoje slová. Povedz nám, ako si vybrať nového chána, a počúvneme ťa."

Nato riekol Sarybaj.

„Mám verného priateľa, je to biely sokol. Po mojej smrti sa biely sokol za tri dni ani nepohne, nebude jesť ani piť. Na štvrtý deň sa priblížte k nemu, nakŕmte i napojte ho a pusťte na slobodu. Dávajte však pozor, kde bude krúžiť. Ten, na čiu hlavu si biely sokol sadne, nech bude vaším chánom."

Prešlo niekoľko dní a chán Sarybaj zomrel. Jeho verný priateľ
biely sokol sa tri dni ani nepohol, nejedol ani nepil. Na štvrtý deň ho nakŕmili, napojili a pustili na slobodu.

Vzniesol sa biely sokol vysoko do povetria, zakrúžil nad zhromaždeným zástupom a zosadol na hlavu mladého pastiera Bolotbeka. Medzi ľuďmi až tak zhučalo. Jedni kričia:

„Bolotbek je primladý!"

A druhí zasa:

„Hádam si len nezvolíme za chána obyčajného pastiera!"

Tu vystúpili zo zástupu bielobradí starci a vravia:

„Sľúbili sme Sarybajovi, že si zvolíme toho, na čiu hlavu zosadne biely sokol. Zosadol na pastierovu hlavu, nech sa teda pastier stane naším chánom!"

Tak sa stal Bolotbek chánom.

Bol z neho vládca múdry a spravodlivý. Nezabúdal na chudobných, rozdával im dobytok i odev z chánskych komôr.
Ľudia si čoskoro všimli, že vždy, keď Bolotbek vychádza z chánskych komôr, má v pohľade smútok. Spýtali sa ho, prečo je to, a mladý chán odpovedal:

„V komore leží môj starý otrhaný chalát. Ten mi zakaždým pripomenie, koľko úbožiakov je v našej krajine. Preto mi býva ťažko na duši."

Od tých čias mali poddaní svojho chána ešte radšej.

Dlhé roky už vládol chán Bolotbek, a dosiaľ sa neoženil.

Jeho poddaných to veľmi zarmucovalo. Raz prišli k nemu starší z ľudu a prehovárali ho, aby sa oženil.

„Rozpamätaj sa na Sarybaja," vraveli mu. „Umrel bez potomkov, či to nie je škoda? Vari chceš, aby bolo tak i s tebou?"

Dlho ho presviedčali, až chán napokon pristal:

„Dobre teda," hovorí, „zvolajte sem všetky urodzené devy nášho chánstva. Dám im tri hádanky, a tú, ktorá ich uhádne, si vezmem za ženu."

Zišli sa v Bolotbekovom paláci urodzené devy z celej krajiny. Chán Bolotbek vyšiel k nim a dal im tri hádanky:



Ako ďaleko je východ od západu?

Ako ďaleko je nebo od zeme?

Ako ďaleko je pravda od lži?



Na rozmyslenie im dal tri dni času a kázal im, aby každé ráno i večer prišli do paláca a porozprávali mu, ako pri riešení postupujú.

Ubehli už dva dni, a ani jedna z diev ešte hádanky neuhádla. Keď išli do paláca na tretí deň, zočili chudobné dievča menom Daanyšman, ako zbiera raždie.

„Sestričky," oslovila ich Daanyšman, ,,už tri dni chodíte do paláca.

Povedzte mi, načo?"

„Čo ťa do toho!" odvrkli jej urodzené devy. „Zbieraj si ty len svoje raždie!"

Našla sa však medzi nimi jedna dobrosrdečnejšia a tá jej všetko rozpovedala, i chánove otázky jej zopakovala. Tu Daanyšman začala prosiť, aby ju devy vzali so sebou do paláca. Najprv nechceli o tom ani počuť, vysmievali ju pre chatrný odev, ale na veľké prosby ju napokon predsa len vzali. Prišli do paláca a chán Bolotbek sa ich spytuje:

„No, ktorá z vás uhádla moje hádanky?"

Neozvala sa ani jedna. Tu vystúpila Daanyšman a vraví:

„Ja som ich uhádla, chán. Východ od západu nie je veľmi ďaleko, iba deň cesty. Slnce začne ráno svoju cestu na východe a večer ju skončí na západe. Ani nebo nie je ďaleko od zeme, dá sa dovidieť zrakom: zdvihneme oči, vidíme nebo, spustíme oči, vidíme zem. A ani tretia hádanka nie je ťažká. Pravda a lož nie sú od seba ďalej ako na štyri prsty. Toľká je vzdialenosť od oka k uchu, lebo kým ucho často počuje lož, oko vždy vidí iba pravdu."

„Správne!" zvolal chán. „Ty jediná si sa vynašla, si teda najmúdrejšia deva v krajine a staneš sa mojou ženou."

A Bolotbek prikázal zvolať všetok ľud na svadbu.

Tak sa chudobná dievčina stala chánovou ženou. Žili spolu pekne a šťastne, pritom nezabúdali na chudobných a starali sa o nich. Daanyšman pomáhala chánovi múdrymi radami. Nenadarmo sa volala Daanyšman, čo znamená múdra.

Chán vždy pozorne vypočul svoju ženu, ale musela mu sľúbiť, že okrem neho nebude svoje rady nikomu dávať.

Raz sa jeden džigit veľmi previnil proti chánovi a čakala ho zato smrť. Prišiel džigit k chánke a prosil ju, či by mu neporadila, ako sa * vyhnúť smrti.

Chánke bolo džigita ľúto. Rozhodla sa teda porušiť sľub, ktorý dala mužovi, a poradila džigitovi, ako má pred chánom hovoriť.

„Aleže daj pozor a neprezraď, že som ti to ja poradila!" prikazovala mu.
Lenže chán Bolotbek aj bez toho hneď vedel, že na tie múdre odpovede neprišiel džigit sám. Pritisol ho k stene:

„Povedz, kto ti to poradil! Ak nepovieš, prídeš o hlavu!"

Vydesený džigit sa priznal, že si bol po rozum u Daanyšman.

Chán sa veľmi rozhneval. Prišiel k žene a vraví:

„Nedodržala si svoj sľub, a to znamená, že nie si verná žena. Dosiaľ sme žili spolu, ale teraz opusť môj palác aj moje mesto - a odíď preč! Dovoľujem ti, aby si si vzala so sebou, čo ti je najmilšie."

„Dobre," hovorí Daanyšman, „čo už mám robiť? Ale splň mi prosbu a ešte naostatok sa so mnou navečeraj."

Chán Bolotbek pristal.

Chánka pripravila jedlo, doniesla vína a častuje si muža. Chán sa čoskoro opil a zaspal. Tu Daanyšman kázala zapriahnuť najlepšie kone, uložila spiaceho chána do arby a viezla ho z mesta.

Čoskoro prišli do iného chánstva. Chán Bolotbek sa prebudil, rozhliada sa okolo seba a vidí, že je v akomsi neznámom meste a vedľa neho sedí jeho žena Daanyšman.

Naľakal sa chán Bolotbek, spytuje sa ženy:

„Čo chceš so mnou spraviť?"

„Chán môj," odpovedala mu žena, „povedal si predsa: Opusť môj palác i mesto, ale môžeš si vziať, čo ti je najmilšie. - A tak som opustila palác i mesto, no vzala som si teba, lebo si mi najmilší na celom svete."

Chán Bolotbek pochopil, že sa zachoval nespravodlivo, a zahanbil sa pred svojou múdrou ženou. Vrátil sa s ňou do paláca, kde si poznove žili pekne a šťastne tak ako predtým.