Lev a býk

Lev a býk (Rozprávka)
ZA DÁVNYCH ČIAS ŽILA NA SVAHU severných hôr levica s levíčaťom.

Raz si levica vyšla na lov a vysliedila čriedu kráv.

Nečujne sa vie levica plaziť, ale kravy ju predsa zbadali. Zacítili nebezpečenstvo, hlasno zručali a celá črieda sa pustila behom do hustej hory.

Iba jedna krava nestihla ujsť, tá, čo sa pásla s teliatkom.

Tri skoky, a levica ju mala! Prehry zla jej hrdlo a vliekla ju do svojej jaskyne.

Beží levica po horách-dolách, vlečie za sebou kravské telo a teliatko samo kráča za ňou, ide za pachom svojej matere.

Napokon prišla levica do brloha, najedia sa mäsa, napila krvi a zaspala tuhým spánkom.

Levica spí - a levíča s teliatkom hľadia na seba; nevedia, či sa majú pustiť do bitky a či do hry.

Hľadia, hľadia, potom k sebe podídu, oňuchajú sa a začnú sa hrať. A keď prišiel čas jedenia, obe sa pribrali cicať levicu.

Od toho času žilo teliatko u levice ako jej vlastné dieťa a vyrastalo s levíčaťom ako brat s bratom.

Stalo sa, že si levica poranila na love labu. Tri dni nevyliezla z brloha. Na štvrtý deň si zavolala oboch svojich synov a vraví im:

„Deti moje, dobre si zachovajte moje slová: Ostaňte navždy priateľmi! Bok po boku bojujte proti nebezpečenstvám a nič nedajte na nepriateľské klebety."

Dopovedala a umrela.

Čas sa míňal. Levíča vyrástlo na leva a teliatko na býka, ale aj naďalej nažívali spolu ako bratia. Vo dne chodil lev na lov po horách-dolinách a býk sa pásol po horských lúkach. Večer sa zišli pri vode, napojili sa a potom sa vedno hrali a oddychovali.

Nijaký zver sa im neopovážil postaviť. Všetkým bolo jasné: ak sa kto dotkne leva, neunikne býkovi, a ak by kto ublížil býkovi, neujde pred levom.

Lev bol i sám mocný a býk i sám odvážny, ale spolu boli zo všetkých najmocnejší a zo všetkých najodvážnejší.

Nepáčilo sa to priateľstvo líške.

Čo je to za život? myslela si. Lev sa priatelí s býkom a o nikoho viac nestojí. Predtým sa mi vždy dačo ušlo z levovej koristi a bola som sýta. Ale tento nechce o mne ani vedieť!

Zaumienila si, že leva s býkom znepriatelí.

Raz vystriehla leva po dobrom love a prikradla sa k nemu. Sýty a spokojný sa vyhrieval na slnci a pri ňom sa povaľovali zvyšky nezjedenej lane.

Teraz je pravá chvíľa, pomyslela si líška a vyšla spoza kríkov. Chvost opustila, uši ovesila, na mäso ani len nepozrie.

„Čo sa ti stalo, líška?" spytuje sa lev. „Prečo si taká smutná? Vezmi si kúsok mäsa, to ti napraví vôľu."

„Ach, mne moju vôľu nič nenapraví," vraví smutno líška. „Som celá bez seba! Ani nejem, ani nepijem, odkedy som sa dozvedela, v akom si nebezpečenstve. Veď ty ani netušíš, akého máš strašného "nepriateľa! Ktože sa pre teba, sirotu, trápi, už len ja. Lebo ti ja prichodím ako tetka."

„Naozaj?" čuduje sa lev. „Ale veru sa mýliš, nemám ja nijakého nepriateľa."

„Keď nechceš, never, ale potom to trpko oľutuješ," vraví líška. „Lenže už bude neskoro."

„Tak teda povedz, kto je ten môj nepriateľ!" vykríkol lev.

„Tunajší býk," vraví líška. „Na vlastné uši som počula, ako vravel: Stará levica zabila moju mať, a ja teraz zabijem leva."

„Nemožné! Veď sme my s býkom najlepší priatelia!"

„To nič neznamená," vraví líška. „Niet zákernejších nepriateľov, ako sú priatelia. Si veľmi mladý a nepoznáš život. Býk ti nikdy neodpustí, že tvoja mať zjedla jeho mať."

„Líška, teraz už vidím, že si mi naozaj tetka a máš ma rada," riekol lev. „Len mi ešte povedz, kedyže sa býk zberá zabiť ma?"

„Má sa to stať v ten deň," vraví líška, „keď býk zrána začne rohmi rozrývať zem, ručať, naťahovať šiju a oháňať sa chvostom. Keď uvidíš, že to robí, maj sa na pozore."

„Dobre," vraví lev, „budem v strehu."

No, polovicu práce už mám za sebou, pomyslela si líška a pobrala sa k býkovi.

Našla ho na južnej strane hôr. Po sýtom obede ležal na lúčine a oddychoval.

S hlasným plačom sa líška k nemu približovala, ušami kývala, chvostom po zemi mlátila.

„Čo sa ti stalo, líška?" spytuje sa býk. „Prečo sa tak sužuješ?"

„Ako sa nemám sužovať," vraví líška, „keď viem, aké nebezpečenstvo ti hrozí, úbohej sirote! Lebo ja nie som ti cudzia, ale tvoja vlastná tetka."

„Naozaj?" čuduje sa býk. „Ale aj tak sa mýliš, ja nemám nepriateľov."

„Na severnej strane týchto hôr žije lev," hovorí líška. „Robí sa, že ti je priateľ, ale v skutočnosti je tvojím najväčším nepriateľom. Na vlastné uši som počula, ako vravel: Moja mať zjedla jeho mater a teraz zjem ja jeho."

„Čuš!" vykríkol býk. „S tým levom sme my ako vlastní bratia! On by to nikdy nepovedal!"

„Keď nechceš veriť, nemusíš," vraví líška, „ale potom horko obanuješ!"

A čo ak vraví pravdu? zamyslel sa býk. Veď je to moja tetka!

„Povedz, líška, kedyže sa ma lev zberá zabiť?"

„Keď uvidíš, že sa zrána naťahuje, potriasa hrivou a pazúrmi driape zem, môžeš vedieť: práve ťa chce napadnúť a zabiť."

„Dobre, budem sa mať na pozore," riekol býk. „Ďakujem ti, že si ma varovala."

„Bola to moja povinnosť," vraví líška.

A veľmi spokojná sama so sebou utekala preč.

Večer sa lev a býk zišli ako vždy pri vode, no ani jeden ani druhý sa nezmienili o rozhovore s líškou.

Ráno sa lev a býk zobudili s východom slnca.

Lev vyšiel z brloha a začal sa, podľa svojho zvyku, naťahovať, hrivou potriasať, zhadzovať zo seba spánok a driapať labami zem, aby si naostril pazúry.

A býk, tiež podľa svojho zvyku, šúchal rohmi o trávu, chvostom si odháňal muchy, ktoré mu obsadli chrbát, potom natiahol šiju a mocne zaručal na pozdrav levovi.

Keď lev videl, čo býk robí, a býk zasa videl, čo robí lev, oboch sa zmocnil hnev.

Lev sa jedným skokom vrhol na býka a prehryzol mu hrdlo. Ale býk, hoci zaliaty krvou, ho predsa zhodil z chrbta a z celej sily vrazil doň rohmi. A tak obaja ostali na mieste mŕtvi.

Líška sa prišla na nich pozrieť a uškŕňala sa:

Ako dobre som to vykonala! Vyľakala som aj leva, aj býka, začali sa jeden druhého báť... A ja teraz obidvoch zjem!

A pustila sa do jedla.