Zemská chrbtica

Zemská chrbtica (Rozprávka)
VRAJ SA TO STALO KEDYSI dávno-pradávno. Do dolganskej krajiny prikvitli, nevedno odkiaľ, štyridsiati bohatieri, štyridsiati zbojníci. Nikoho neposlúchali, nad nikým sa nezľutovali. Pokladali sa za najväčších.

„Dolgani sú od nás o celú dĺžku strely menší, a Jakuti o dĺžku pušky! Všetko na svete je oproti nám ako steblo trávy oproti cédru!"

Najstarší bohatier sa chvastal:

„Keď zhora vietor zaduje, zapchám tú dieru svojou soboľou čiapkou!"

Najmladší sa chválil:

„Keď odspodku prievan zafúkne, dupnem nohou a zakryjem tú dieru svojou podošvou!"

Jazdia bohatieri na soboch a vtedy sa naďaleko-široko ohláša dupot kopýt: dan-dan-dan-dan. A keď prejdú, stupaje po kopytách sú veľké ani bubon. Keď narazia do stromu, strom dlho zuní a stene a napokon umiera. Takí to boli bohatieri! Takí to boli zbojníci!

Nikoho na svete sa nebáli a robili si, čo sa im zachcelo.

Raz sa opýtal najmladší bohatier:

„Čo myslíte, bratia: keby sme tak našli zemskú chrbticu, vládali by sme prevrátiť Zem?"

Najstarší vraví:

„Dozaista by sme vládali! Lenže kde je tá zemská chrbtica? 314 Dakde na kraji Zeme, a či kde?"

Pobrali sa oni hľadať zemskú chrbticu. Kto ho tam vie, či šli dlho či nedlho, ani oni sami to nevedeli. Možno rok a možno tri: ak sa lial dážď, vedeli, že je leto, a ak padal sneh, vedeli, že je zima.

A kade šli, všade sa vypytovali, lenže nik ani len nechyroval o tom, kde by mohla byť zemská chrbtica.

Napokon stretli jedného starca. Istotne bol veľmi-veľmi starý. Oči vyblednuté, brada zelená ani mach. Bohatieri sa ho spytujú:

„Hej, starý, nevieš, kde je zemská chrbtica?"

„A načože vám je zemská chrbtica?"

Bohatieri vravia:

„Chceme sa do nej zaprieť a prevrátiť Zem. Svoju silu potešiť."

Starec im na to:

„Vari vy máte takú silu? Viem ja, kde je zemská chrbtica, ale slabým sa ju ani ukázať neoddá."

Vytiahol z vrecka tri závažia a vraví:

„Tu na týchto závažiach preukážte svoju silu. Ak zodvihnete hoci len najmenšie, poviem vám, kde je zemská chrbtica."

Bohatieri-zbojníci sa rehocú:

„Hlúpy starec! Hociktorý z nás vyhodí tie tri závažia jedným prstom a druhým ich chytí!"

Zaprel sa najmladší bohatier do najväčšieho závažia, ani ho len nepohol! Zaprel sa do prostredného, ani to nepohol. A pri najmenšom sa div nepretrhol, kým ho akomak nadvihol.

Najstarší bohatier zdvihol najmenšie závažie do výšky pása, prostredné zdvihol po kolená, ale najväčším iba čo trošičku pohol.

„Vidím, že ste naozaj takí mocní, ako vravíte," riekol starec. „Teraz vám už poviem, akú ťarchu ste dvíhali: najmenšie závažie je osmina zemskej ťarchy, prostredné závažie je polovica zemskej ťarchy a to najväčšie je také ťažké ako celá Zem. Teda ak sa zapriete do zemskej chrbtice všetci naraz, dozaista prevrátite Zem. Staňte si do radu tvárou ku mne a tuho sa chyťte za ruky. Poviem vám, kde je zemská chrbtica."

Stali si zbojníci-bohatieri do radu a chytili sa za ruky. A tu starec povie:

„Buďte vy sami zemskou chrbticou!"

Tak povedal. Tak zaklial tých zbojníkov-bohatierov.

Bohatieri skameneli. Premenili sa na vysoké útesy, na horské chrbty, ktoré sa tiahnu od jazera Piasino až po samú rieku Lenu.

Stoja tam dodnes a nikdy už odtiaľ neodídu. Ak sa človek dostane do tých hôr a zavolá, ozvú sa mu kamenní bohatieri dlhokánskou ozvenou.

Ten starec bol veľký čarodejník. Dobre spravil, že bohatierov zaklial. Veď ktože vie, čo by sa bolo s ľuďmi stalo, nech tí zbojníci-bohatieri naozaj prevrátia Zem!