Predaný sen

Predaný sen (Rozprávka)
ŽIL RAZ JEDEN STAREC, volal sa Bachtijar, a bol veľmi chudobný.

Jedného rána sa zobudil a vraví žene:

„Starká, priprav mi do kapsy prosného chleba a tvarohu, idem do sveta."

„Čo ti to zišlo na um?" vraví žena. „Len ty seď pekne doma! Čo sa máš, takýto starý, po svete tĺcť! Iba čo obuv zoderieš!"

Starec jej na to:

„Ty sa, žena, do chlapských vecí nemiešaj! V noci sa mi prisnil sen, tak ho idem hľadať."

„Nuž veď ty na staré kolená z rozumu vychodíš," vraví mu žena. „Ktože to kedy slýchal, aby ľudia hľadali svoj sen!"

„Povedal som ti, že to nie je pre tvoj rozum! Nahotov mi, čo som ti kázal, a nemeľ podaromnici jazykom!"

Nedalo sa nič robiť. Starena prihotovila poživeň, starec si prehodil kapsu cez plece a pobral sa z domu.

Ide on deň, ide noc. Ide mnoho dní a nocí, už ani sám nevie, koľko.

Napokon sa dostal do stepi. Vidí, že tam pastier kŕdeľ oviec pasie. Pri kŕdli má strážneho psa, somára na nosenie bremien a kolibu s všelijakým kočovným náradím.

Podišiel starec k pastierovi a poklonil sa mu:

„Nech rastie a množí sa tvoj kŕdeľ! V našom kraji sa vraví: Ak si lačný, choď k pastierovi. - Nuž či by si ma, syn môj, nenachoval? Už sa ani nepamätám, koľko dní som v ceste, chlieb mi načisto stvrdol."

Nenadarmo ide o pastieroch taký dobrý chýr. Vysúkal si pastier rukávy, podojil niekoľko oviec a podal Bachtijarovi plnú misku mlieka.

Starec si doň nadrobil chleba a dosýta sa najedol.

Pastier sa ho spytuje:

„Povedz mi, dobrý človek, skade ideš a kde sa uberáš? Ak ideš veľmi ďaleko, hádam by som ti mal aj syra urobiť a masla zmútiť."

„Ja som ti, syn môj, z toho a toho kraja, z tej a tej dediny. A či idem ďaleko či nie, to ani sám neviem. Málo pekného som v živote videl, nuž som sa teraz vybral hľadať jeden utešený sen, čo sa mi nedávno prisnil."

Pastier sa čuduje:

„Vari sa sen dá nájsť? Ľuďom sa toho nasníva, a či to potom majú ísť hľadať?"

„Syn môj," vraví starec, „môžeš vidieť tisíc snov a nikdy si už na ne nespomenúť. Ale sen, ktorý som ja videl, je taký, že pôjdeš za ním aj na kraj sveta. Aj život vďačne položíš, len aby si ho našiel."

„Počuj, starký, a nepredal by si mi ten svoj sen?" spytuje sa pastier.

„Dobre ti zaplatím."

Starec sa zamyslel a potom vraví:

„Nech je po tvojom, predám ti ho. Človek si dobrý a k tomu ešte mladý, možno ho nájdeš skôr ako ja."

Rozpovedal pastierovi svoj sen a on mu zaň dal celý kŕdeľ oviec, psa aj somára a na prídavok ešte i kolibu s kočovným náradím. A vymenili si aj mená. Pastier prijal starcovo meno Bachtijar a starec dostal pastierovo meno Melik Mamed.

A potom sa rozišli každý svojou stranou.

Pastier si prehodil kapsu cez plece a šiel, kde ho oči viedli, kde ho nohy niesli.

Nech je šťastlivá jeho cesta!

Starec Melik Mamed sa pobral pomaličky domov aj so svojím kŕdľom. Dotmolil sa do svojej dediny, blíži sa k svojmu domu.

Zbadala ho žena, vybehla mu oproti a kričí:

„Starý, nuž číže to ženieš kŕdeľ? Nehanbíš sa? Susedia budú na teba prstom ukazovať: aha, pozrite, Bachtijar sa v stareckom veku za pastiera najal!"

„Nekrič, žena," vraví jej starec. „Za nijakého pastiera som sa nenajal, kŕdeľ je môj vlastný. Dostal som ho za svoj sen. A ešte ti musím povedať, že sa nevolám Bachtijar, ale Melik Mamed."

Starena sa zháčila.

Aká hanba, myslí si. Cudzieho chlapa som pokladala za svojho muža.

„Prepáč, prosím ťa, že som sa na teba tak vyrútila," vraví mu. „Veľmi sa ponášaš na môjho muža Bachtijara, tak som si ťa s ním pomýlila."

„Ech, žena," vraví starec, „načisto si osprostela. Nuž či som ja nie tvoj muž? Veď ti vravím: Predal som svoj sen a vedno s ním aj svoje meno. Ja som to, ja! Ibaže predtým som bol bedár Bachtijar, a teraz som boháč Melik Mamed."

Napokon to žena ako-tak pochopila a hneď začala rátať ovce. A starec stojí pri nej a vraví:

„Vidíš, starká, predsa som len nešiel podaromnici za svojím snom. Sen som síce nenašiel, ale našiel som bohatstvo."

Nechajme ich už teraz, nech si nažívajú v blahobyte, a poberme sa za Bachtijarom.

Ide si Bachtijar po horách-dolinách, pomaličky a nenáhlivo, až napokon prišiel k hradbám akéhosi mesta. Deň sa skláňal k noci a mestská brána bola už zamknutá. Nech Bachtijar koľkokoľvek búchal a prosil, stráž ho do mesta nepustila. Nedalo sa nič robiť, musel prenocovať pod šírym nebom. Napokon pre pastiera to nie je nič také neobyčajné. Skrútil sa do kolieska, kolená k brade, hlava medzi plecia, a zaspal tuhým snom.

A tu sa mu prostred noci zamarilo, že ho ktosi volá:

„Bachtijar! Bachtijar! Prebuď sa, Bachtijar!"

Vyskočil na nohy, pozerá napravo, naľavo, pozerá pred seba, nikde nič.

Napokon pozrie hore: rovno nad ním stojí ktosi na mestskom múre a hovorí hlasným šepotom:

„Bachtijar, čo otáľaš? Ráno je už blízko! Vezmi ten churdžun, ja zaraz vyjdem k tebe!"

Čuduje sa Bachtijar:

Ktože mňa pozná v tomto cudzom meste? No ale keď som už prijal cudzie meno, musím prijať aj cudzí osud.

Pristúpil bližšie k múru, zodvihol ťažký churdžun a čaká, čo bude ďalej.

Vtom sa mestská brána otvorí a ktosi zahalený do plášťa až po samé oči vyvádza dva kone.

„Priviaž churdžun k sedlu, ale chytro," vraví Bachtijarovi. „V paláci môžu zbadať, chytia nás a zabijú. Ako len dlho ťa bolo treba budiť! Vysadni chytro na koňa!"

Bachtijar nechápal, pred kým to má utekať. Ani kto je ten neznámy a odkiaľ vie jeho meno. Ale na vypytovanie nebolo času, a tak Bachtijar, dôverujúc osudu, vysadol na koňa a cválal za svojím spoločníkom.

Bežali bez oddychu až do samého rána. A keď sa už celkom rozvidnelo, zbadal Bachtijar, že neznámy na druhom koni nie je chlap, ale dievčina, a to taká krásna, že sa mu nežiadalo ani jesť, ani piť, iba jednostaj na ňu hľadieť.

Aj krásavica pozrela na Bachtijara a zhíkla od prekvapenia.

„Kto si, mládenec, a ako sa voláš? spýtala sa ho.

„Chanum," hovorí Bachtijar, „azda si zabudla, kto som? Veď si ma v noci sama volala po mene."

„Teda aj ty sa voláš Bachtijar?"

„Chanum, to znamená, že si volala niekoho iného, a nie mňa?"

„Tak je, nevolala som teba," hovorí krásavica. „Treba ti vedieť, že som dcérou panovníka tejto krajiny a volajú ma Zarnijarchanum. Vekil môjho otca má syna Bachtijara, toho som si zaľúbila a on mňa. Lenže sultán, môj otec, ma chcel vydať za vezírovho syna, ktorého neľúbim. Preto sme sa s Bachtijarom dohovorili, že tejto noci ujdeme. Lenže on akiste dostal strach, alebo sa mu prihodilo dačo nedobré. A teba osud priviedol na to isté miesto, kde som sa mala stretnúť s ním, a navyše máš také isté meno. Nazdala som sa, že ty si on, a ušla som s tebou z rodičovského paláca. Tak si osud so mnou zahral. Ale nesmieme strácať ani minútku, kým sa nedostaneme z krajiny môjho otca!"

Dopovedala a pobodla koňa. Aj Bachtijar pobodol svojho a rozleteli sa, že im vietor až tak svišťal okolo uší.

Slnce už zapadalo za hory, keď sa priblížili k sídelnému mestu susednej krajiny.

Za zlato, ktoré mali v churdžune, si kúpili dom so sadom a kvetnou záhradou so striekajúcim vodometom.

Bachtijar vymenil svoj pastiersky odev za bohatý šat a vyzeral tak krásne a dôstojne, že by v ňom veru nik neuhádol bývalého pastiera.

Kazij zosobášil mladých ľudí a oni si začali nažívať v novom dome šťastne a veselo.

Ešte sa Bachtijarovi nesplnil sen, ktorý si bol kúpil od starca, a predsa už bol aj šťastný aj bohatý - ani vo sne.

Lenže šťastie je ako vták: v tejto chvíli je s tebou, a ledva sa obzrieš, už ho niet.

Zmyslel si raz Bachtijar, že sa nedá oholiť obyčajnému barbierovi, ale že si zavolá sultánskeho holiča. Holič prišiel, omylom otvoril iné dvere a zočil krásavicu Zarnijarchanum. Zočil ju a div že neodpadol, tak ho ohromila jej krása.

Už len oholil ako-tak Bachtijara a potom sa rozbehol rovno k sultánovi.

„Veľký vládca," kričal hneď od prahu, „keby si ty vedel, akú utešenú ženu má ten cudzozemec Bachtijar!"

A tak mu o nej rozprával, tak mu ju vykreslil, že sa sultán na smrť do nej zaľúbil ešte skôr, ako ju zočil.

Zavolal si svojho vezíra a vraví mu:

„Musím ju vidieť! Poraď mi, vezír, ako to spraviť."

„Nech dlho žije vládca sveta!" hovorí vezír. „Tu je rada celkom prostá.

Zavolaj si Bachtijara a povedz mu, že ho zajtra na poludnie navštíviš. -

Ale zavítaj k nemu o hodinu skôr. Vojdeš do domu nečakane a uvidíš jeho ženu."

Zapáčila sa sultánovi vezírova rada. Ihneď si dal zavolať Bachtijara a riekol mu:

„Pozdravujem ťa, cudzozemec! Nech sa ti tu dobre žije a nech ti tu nikto neukrivdí. Dopočul som sa, že si dobrý človek, preto ti chcem preukázať milosť: Čakaj ma zajtra na poludnie, budem tvojím hosťom."

Neveselý sa vrátil Bachtijar domov. Neje ani nepije, slovka neprevraví.

„Čo ti je, Bachtijar," spytuje sa ho žena. „Život nie je pre mňa životom, keď si ty smutný."

„Ó prekrásna Zarnijarchanum, keď som už nevedel utajiť pred tebou svoj žiaľ, počuj teda, aké zlo sa na nás rúti: sultán mi chce preukázať milosť a navštíviť ma. Ale načože je mne jeho milosť! I bez nej si žijeme šťastne. Prečo má sultán chodiť ku mne na návštevu? Vari nemá pri dvore dosť pochlebníkov?"

Ako to Zarnijarchanum počula, stislo jej srdce. Hneď sa domyslela, že ju sultán chce rozlúčiť s Bachtijarom. Neprezradila však svoje tušenie, ale povedala veselo:

„Bachtijar, nemáš sa prečo trápiť. Vari je to nešťastie, že ťa sultán príde navštíviť? Ľudia sa o tom dozvedia a budú si ťa aspoň väčšmi vážiť. Choď chytro na bazár a nakúp ryže, kureniec a bažantov. Sultána treba bohato uhostiť. A smútok odlož na inokedy."

Na druhý deň sa u nich od včasného rána riadilo a umývalo, varilo a smažilo. Náhlia sa, aby bolo všetko načas.

Čakajú hostí na poludnie, lenže sultán - podľa vezírovej rady - prišiel o hodinu skôr. Nečakane otvoril dvere - a zočil krásavicu Zarnijarchanum.

Pozrela Zarnijarchanum na sultána, slova nepreriekla, iba čo akomak obrvy nadvihla. Sultána ani čo by trafila ostrá strela. Zasiahnutý do hĺbky srdca klesol bez pamäti na zem.

Vezír k nemu priskočil, trasie ho, do ucha mu šepce:

„Veľký sultán, spamätaj sa! Čo sa ti stalo!"

Horko-ťažko ho priviedol k sebe.

A potom už podávali obed. Sultán nasilu okúsil jedno-druhé a náhlivo sa rozlúčil. Odchádza, jednou rukou sa za srdce drží a druhou sa o vezíra opiera.

Doma si sultán ľahol na posteľ a hovorí:

„Poraď mi, vezír, čo robiť. Tá krásavica musí byť mojou ženou, inak mi pukne srdce."

Vezír mu vraví:

„Veľký sultán! Nie je také prosté vziať niekomu ženu. Čo by povedal ľud? Si predsa spravodlivý vládca. Najsamprv sa treba zbaviť toho chlapa. Ibaže bez príčiny sa to nedá, ľud by sa rozhorčil. Si predsa milostivý vládca. Preto by som ti dal takúto radu: zavolaj si Bachtijara a rozkáž mu, aby ti doniesol jabĺk z rajského stromu. Kdeže také čosi nájde? Nikde! A keď sa vráti bez jabĺk, dáš mu odťať hlavu a jeho ženu si vezmeš."

Zapáčila sa sultánovi vezírova rada. Dal si zavolať Bachtijara a hovorí mu:

„Počúvaj, priateľ. Ako vidíš, ochorel som. Lekári vravia, že sa uzdravím iba vtedy, ak zjem jablko z rajského stromu. Nuž buď taký dobrý, dones mi z tých rajských jabĺk! A nezabudni, do štyridsiatich dní sa musíš vrátiť, inak prídeš o hlavu."

Zarmútený sa vrátil Bachtijar domov.

„Čo sa stalo, prečo si taký smutný?" spytuje sa ho žena.

„Nech zmija uštipne nášho sultána!" vybuchol v hneve Bachtijar. „Rozkázal mi doniesť rajských jabĺk. Zrejme si zaumienil odpratať ma zo sveta."

„Netráp sa, muž môj," povedala Zarnijarchanum, „ja ti pomôžem. Nastokni si na prst tento prsteň a uberaj sa smerom na juh. Po troch dňoch prídeš do ríše devov. Devovia ťa tam obklopia, veľkí a strašní, ale ty sa nič neboj, len im ukáž tento prsteň. Neskrivia ti už potom ani vlások na hlave a urobia, čo si zaželáš, lebo na tom prsteni je pečať ich vládcu."

Bachtijar si nastokol čarovný prsteň a vydal sa na cestu.

Šiel tri dni a tri noci a ráno štvrtého dňa prišiel do krajiny devov. Ledva ta vkročil, devovia sa naňho vrhli, len-len že ho na kúsky neroztrhali. Na šťastie im Bachtijar stihol ukázať prsteň.

V tej chvíli devovia padli pred ním dolu tvárou.

„Rozkazuj nám," hovoria. „Sme tvoji sluhovia a ty si náš pán."

„Musím dostať jablká z rajského stromu," hovorí Bachtijar.

„Dobre," vraví jeden z devov, „zanesiem ťa do ríše perí, prekrásnych stvorení. Sadni si mi na chrbát."

Sadol si Bachtijar devovi na chrbát a už leteli popod samé oblaky. Leteli tri dni a tri noci, až napokon zosadli na brehu bystrej rieky pri storočnom platane.

„Schovaj sa za týmto platanom a čakaj," povedal mu dev. „Čoskoro sem priletia prekrásne peri, dcéry tunajšieho sultána. Priletia ako holubice, premenia sa na dievčiny a budú sa kúpať v rieke. Ty vystihni chvíľu, ukradni voľaktorej šaty a nevráť ich, kým ti neprisľúbi rajské jablká. Keď ich už budeš mať, prelož si prsteň z prsta na prst a ja zas prídem k tebe."
Bachtijar nemusel dlho čakať. O chvíľu prileteli k rieke tri sestry-holubice, premenili sa na dievčiny, zobliekli sa a vošli do vody.

Vtedy Bachtijar vybehol spoza platana, uchytil jedny šaty a poznove sa schoval.

Sestry sa vykúpali a vyšli na breh. Dve staršie sa obliekli a premenili na holubice, ale najmladšia si nevie nájsť šaty. Hľadá ich, aj sestry jej pomáhajú hľadať, po šatách však ani stopy.

Tu zvolá najstaršia sestra mocným hlasom, aby ju dobre počuli na strane južnej, severnej, východnej i západnej:

„Ohlás sa, kto si vzal odev našej sestry! Ukáž sa nám a vráť, čo si vzal.

Zaklíname sa korunou kráľa Šalamúna, že ti splníme akúkoľvek žiadosť."

Vtedy Bachtijar vyšiel spoza platana.

„Keď je tak," hovorí, „doneste mi rajské jablká a ja vrátim šaty vašej sestre."

V tej chvíli sa jedna z holubíc vzniesla vysoko pod oblohu. Neminula ani hodina, a už sa vrátila, v zobáku niesla konárik s rajskými jablkami.

Vzal si Bachtijar jablká a odovzdal holubiciam odev ich sestry. Potom si preložil prsteň z prsta na prst, a už stál pred ním dev.

„Sadni si mi na chrbát," povedal, „a dobre sa drž."

Znova leteli popod samé oblaky a zosadli na tom istom mieste, odkiaľ boli vzlietli.

Tu sa Bachtijar rozlúčil s devom a šiel ďalej sám. Tri dni a tri noci ešte išiel, kým uvidel múry svojho mesta.

Pobral sa rovno k sultánovi.

„Šťastie nech ťa sprevádza, veľký sultán!" pozdravil ho. „Doniesol som ti rajské jablká."

Sultán hľadí, vlastným očiam nevie uveriť.

„Ach, akú si mi spravil radosť!" hovorí. „Ďakujem ti, priateľ, veľmi ti ďakujem."

Sladké slová mu splývali z úst, ale myslel si čosi inšie.

Bodaj by sa ti zvalila strecha na hlavu! Bodaj by sa ti roztvorila zem pod nohami! Bodaj by si sa prepadol aj s tými jablkami!

No nech si už myslel čokoľvek, predsa len musel Bachtijara odmeniť a prepustiť v pokoji domov.

Doma ho čakala jeho utešená žena.

Nechajme teraz Bachtijara vedno s prekrásnou Zarnijarchanum a povedzme si niečo o sultánovi.

Sultán bol celý deň veľmi mrzutý. Napokon si zavolal vezíra a vraví mu:

„Poraď mi, čo robiť, vezír. Ako sa zbaviť toho človeka? Je také miesto, odkiaľ by sa nevrátil?"

„Pozdravujem ťa, sultán!" odpovedá vezír. „Viem o takom mieste a o takej úlohe. Rozkáž mu, aby ti doniesol ružu zo sadu Giulistana Irama. To sa mu nikdy nepodarí. Nijaký smrteľník nenašiel dosiaľ cestu do toho sadu."

„Ďakujem ti, vezír, dobre si mi poradil," riekol sultán.

A hneď ráno poslal po Bachtijara.

„Bachtijar," hovorí mu, „v celej mojej krajine niet druhého takého junáka, ako si ty. Kto okrem teba by mi bol doniesol rajské jablká? Nik! Buď mi i naďalej priateľom a splň aj druhú moju prosbu: dones mi ružu zo sadu Giulistana Irama. Máš na to štyridsať dní. Ale pozor, ak sa vrátiš bez ruže, prídeš o hlavu."

Bachtijar mlčky vypočul sultánove slová, poklonil sa a šiel domov.

Krásna Zarnijarchanum sa ho spytuje:

„Prečo si taký smutný-neveselý, Bachtijar, muž môj?"

„Ako nemám byť smutný, keď mi už ostalo len štyridsať dní života. Sultán mi rozkázal doniesť ružu zo sadu Giulistana Irama. No akože ju dostať? Kde je ten sad? A je vôbec niekde?"

„Netráp sa, muž môj, dajako si už len poradíme. Poznám tajomný verš, ktorý otvára cestu do sadu Giulistana Irama. Zavrieš oči, vyslovíš verš, a keď potom oči otvoríš, budeš tam. V tom sade zočíš veľa krásnych diev, ale jedna bude medzi nimi vynikať ako slnce medzi hviezdami, všetky zatieni svojou krásou. Volá sa Giuligach-gach-chanum. Vždy, keď sa usmeje, odpadne jej od úst ruža. Ty ružu zodvihni a chytro zavri oči, viac na tú devu nepozri, lebo sa stane nešťastie. Chytro zas povedz tajomný verš, a tak sa vrátiš domov."

Zarnijar pošepkala mužovi tajomný verš a vypravila ho na cestu.
Vyšiel Bachtijar cez mestskú bránu, tam zastal, tuho zažmúril oči a s úctou vyslovil tajomný verš. Ledva dopovedal, už ho akási neznáma sila zdvihla do výšky a niesla nevedno kam. Bachtijar v údive otvoril oči - a v tej chvíli sa mu nohy dotkli zeme.

Obzerá sa Bachtijar okolo seba.

Nikdy v živote nevidel toľkú krásu. Kde len pozrie, všade ruže kvitnú, sláviky trilkujú, vodomety striekajú. A pomedzi kvety tancuje a spieva štyridsať utešených diev, jedna krajšia od druhej.

Vidieť, že sa zrodili v zázračný deň, v zázračnú hodinu.

Ale jedna z diev predsa len zatieňuje krásou všetky ostatné. Skoro by si povedal ráno slncu: Nevstávaj, vstala už ona. Skoro by si povedal mesiacu o polnoci: Nevychádzaj, vyšla už ona. Taká to bola krása!

Pozrel na ňu Bachtijar a len horko-ťažko odtrhol oči. Nezdržal sa, pozrel ešte raz - a potom už hľadel ani očarený. Zabudol aj na sultána, aj na svoju ženu, zabudol, odkiaľ prišiel i načo prišiel.

Nechajme ho teraz v sade Giulistana Irama a pozrime sa, čo robí doma Zarnijarchanum.

Čaká ona svojho muža prvý deň, čaká ho druhý deň, čaká desať dní, čaká dvadsať dní. Prešlo už celých tridsaťdeväť dní, nastúpil deň štyridsiaty, a Bachtijara niet.

Ako vidieť, počarila mu Giuli-gach-gach-chanum, pomyslela si Zarnijar, už sa odtiaľ sám nedostane.

Zažmúrila Zarnijar oči, vyslovila tajomný verš a v tej chvíli sa ocitla v sade Giulistana Irama.

Obzerá sa okolo seba, veru je tak: Giuli-gach-gach-chanum tancuje s družkami chorovod a Bachtijar stojí ani urieknutý, oka z nej nespustí.

V sade je veselo. Devy sa smejú, aj Giuli-gach-gach-chanum sa smeje a od úst jej jedna za druhou padajú ruže. Pokryli zem ani voňavý koberec.

„Pod do nášho chorovodu!" volajú devy Zarmjar-chanum.

„Nie je mne do tanca," vraví ona. A vtom sa premení na holubicu, Bachtijara premení na prútik a už s ním letí zo sadu Giulistana Irama. S prútikom nezabudla vziať do zobáka i jednu ružu.

Keď prileteli domov, holubica sa premenila na Zarnijar-chanum a prútik sa premenil na Bachtijara. Až teraz sa on na všetko rozpamätal a zahanbený sklonil hlavu.

„Nestrácaj ani minútku, Bachtijar," hovorí mu žena. „Vezmi ružu a ponáhľaj sa k sultánovi. Štyridsiaty deň sa práve končí."

Keď sultán zazrel Bachtijara, od údivu vyvalil oči.

„No toto!" hovorí, „Bachtijar sa vrátil živý a zdravý a doniesol mi ružu!

Taká nečakaná radosť!"

A pritom si myslí: Aké nešťastie! Vari sa ho nikdy nezbavím?

Ledva Bachtijar odišiel z paláca, už sultán volá svojho vezíra.

„Čo mám robiť, vezír? Ten človek sa vráti aj z najspodnejšieho pekla! Poraď mi ešte raz, prosím ťa, inak mi pukne pečeň!"

Zamyslel sa vezír, hlavu si do dlaní vložil. A vtom sa klepne po čele:

„Vymyslel som, veľký sultán! Rozkáž mu, aby šiel na druhý svet navštíviť tvojich rodičov. Kto sa raz prepraví na onú stranu, ten sa viacej nevráti."

Sultánovi sa rada veľmi zapáčila. Ihneď poslal po Bachtijara a vraví mu:

„Priateľ Bachtijar, potrebujem tvoju pomoc. Dávno som si nevidel otca a matku. Od toho dňa, čo zomreli. Veľmi mi je za nimi clivo. Zájdi, prosím ťa, na druhý svet, prezveď sa, ako sa tam majú, či sú zdraví a spokojní. A odovzdaj im odo mňa pekné synovské pozdravenie! Máš na to štyridsať dní."

Prišiel Bachtijar domov a žena sa ho spytuje:

„Čo ti je, muž môj, veď vyzeráš viacej mŕtvy ako živý!"

„Naozaj som už mŕtvy, hoci som ešte neumrel," vraví Bachtijar. „Sultán mi rozkázal ísť na druhý svet, navštíviť tam jeho rodičov a doniesť mu od nich odkaz. Či sa taká úloha dá splniť? Nijaký živý nenájde cestu na druhý svet a mŕtvy sa zasa nemôže vrátiť sem."

„Neboj sa, muž môj, vyviazneme aj z tohto nešťastia," riekla Zarnijar.

„Choď k sultánovi a povedz mu, aby dal doviezť na námestie štyridsať viazaníc dreva, uložiť ich na hromadu a poliať olejom. Ty sa vydriapeš navrch tej hromady a povieš, aby ju podpálili. Olej vzbĺkne plameňom, zdvihne sa hustý čierny dym a skryje ťa pred očami ľudí. V tej chvíli sa ja premením na holubicu, teba premením na prútik a vynesiem ťa z plameňov. A čo bude ďalej, o to sa už netráp."

Bachtijarovi odľahlo na duši.

Hneď sa pobral k sultánovi a vraví mu:

„Pozdravujem ťa, veľký sultán! Prišiel som ti oznámiť, že som si už premyslel, ako sa dostanem na druhý svet. Rozkáž, milostivý sultán, doviezť na námestie štyridsať viazaníc dreva, zložiť ich na hromadu a vyliať na ňu sto súdkov oleja. Ja vyjdem na tú hromadu, vy ju zdola podpálite a oheň ma vynesie rovno na druhý svet. Len ťa prosím, sultán, aby si nešetril drevom, nech je plameň čo najmohutnejší.

„Ako by som mohol šetriť, priateľ môj!" hovorí sultán. „Či mne azda na tom nezáleží?"

A hneď prikázal doviezť na námestie nie štyridsať, ale až sto viazaníc dreva.

Nech zhorí na prach, aby neostalo po ňom ani pamiatky! myslel si.

Nakládli sluhovia vršisko dreva a poliali ho olejom. Bachtijar sa vydriapal na hromadu a kričí:

„Môžete podpáliť. Už mi je najvyšší čas na druhý svet!"

„Nech ti je ľahká cesta!" povedal sultán a vlastnou rukou podpálil drevo.
Po sultánovom boku stáli vezír aj holič.

„Nezabudni navštíviť aj našich rodičov!" kričia Bachtijarovi. „Odovzdaj im naše synovské pozdravenie!"

Drevo už blčí zo všetkých strán. Dym plný iskier sa zdvihol až po oblohu a skryl Bachtijara pred očami ľudí.

Práve vtedy sa Zarnijar-chanum premenila na holubicu, Bachtijara premenila na prútik a bez najmenšieho ublíženia ho vyniesla z ohňa.

Sultán s vezírom a holičom celú noc stáli pri ohni, prihadzovali polená a prilievali olej.

Nechajme ich tam stáť a poďme do Bachtijarovho domu.

Zarnijar-chanum a Bachtijar majú pre seba tridsaťdeväť blažených dní, žijú si iba jeden druhému. A keď sa už priblížil štyridsiaty deň, povedala Zarnijar-chanum:

„Nech žije sultán, z jeho milosti sme si pobudli tak šťastne a veselo!

Teraz prišiel čas, aby sa aj on zaveselil. Sultán si žiadal odkaz od otca, nech sa teda splní jeho želanie!"

Vzala zvitok a napísala naň toto:

„Nech očernie tvoja tvár, syn náš! Nech oslepnú tvoje oči! Poslal si k nám na návštevu Bachtijara, a tebe saménu sa lenilo. Beda synovi, ktorý zabudol na svojho otca, beda ratolesti, ktorá zabudla na svoj kmeň! Zažeň prekliatie od svojej hlavy, kým nie je neskoro, a príď nás navštíviť, aby sme sa potešili pohľadom na teba."

A dolu, akoby podpisy, uviedla mená všetkých sultánových predkov až do siedmeho pokolenia.

Potom napísala taký istý odkaz vezírovi. A nezabudla ani na holiča, i jemu

vyhotovila pozvanie na druhý svet.

Všetky tri zvitky položila Bachtijarovi do kapsy a ešte pred ranným brieždením ho zaviedla na námestie k hromade popola po veľkom ohni. Posadila ho do vychladnutej pahreby a zasypala popolom.

Svitlo ráno štyridsiateho dňa.

Sultán s vezírom a holičom sa vybrali na námestie, kde stála tá veľká hromada popola. Aspoň ľudia uvidia, že niet viac na tomto svete Bachtijara.

Odišiel a už sa nevráti.

Ale čo to? Prostriedok pahreby sa odrazu pohýbal a dvíha sa! Vyskočil odtiaľ Bachtijar, celý od popola. Klania sa a hovorí:

„Pozdravujem ťa, sultán! Vieš, ako som sa ponáhľal? Bál som sa, že ak neprídem načas, tvoja milosť sa nahnevá. Príkaz som vyplnil. Navštívil som tvojho otca i matku a odovzdal som im pozdravenie od teba. Hoci aj nežijú, cítia sa zdraví. Ich dom stojí v nebeskom sade. Keď vyjdú na pavlač, z jednej strany majú mliečne jazero a z druhej strany medovú rieku. Sú spokojní, len na teba si ťažkajú... prepáč mi tie slová, sultán, nedaj dopadnúť svojmu hnevu na moju hlavu."

„A mojich rodičov si videl?" spytuje sa vezír.

„Akože," vraví Bachtijar, „aj tvojich rodičov som videl, aj holičových.

Slúžia tam sultánovmu otcovi, tak ako vy tu slúžite sultánovi. Veď vám odtiaľ aj napísali." A vytiahol z kapsy tri zvitky.

Prečítal sultán svoj zvitok, zapálil sa až po samé uši.

Prečítal vezír svoj zvitok, očervenel až po korienky vlasov.

Prečítal holič svoj zvitok, podbehla mu krvou ešte aj lysina na hlave.

Stoja tam všetci traja a hanbia sa pozrieť jeden na druhého.

Napokon sultán povie:

„Bachtijar, ak by som chcel ísť na druhý svet, koľko dreva by bolo treba?"

„I ja by som rád navštívil svojich rodičov," hovorí vezír.

„Tak vezmite aj mňa," pridal sa holič.

„No, pre všetkých troch bude treba najmenej päťsto viazaníc," riekol Bachtijar.

Sultán rozkázal doviezť na námestie päťsto viazaníc dreva, vyškriabal sa naň s vezírom aj holičom a kázal drevo podpáliť zo štyroch strán.

Vzbĺkol obrovský oheň a odniesol sultána, vezíra i holiča na druhý svet.

Ľud si potom zvolil za sultána Bachtijara. Dobrý sultán bol z neho, statočný a spravodlivý. Ľudia si vraveli: Ako sme to len predtým mohli trpieť! Už dávno sme tak mali spraviť!

Bachtijar bol teda sultánom, jeho žena prvou krásavicou a palác tiež mali veľkolepý. Dosiahol pastier, čo mu nikdy ani na um nezišlo, čo sa mu nikdy ani len neprisnilo. Ale sen, ktorý kúpil od starca, sa ešte vždy nesplnil. Bachtijar nevie, kde ho hľadať a ako nájsť. A veď on za ten sen dal celý kŕdeľ oviec a na prídavok ešte aj svoje meno!

Lenže nepredarmo sa hovorí: keď hľadáš, nenájdeš, a keď nečakáš, príde.

Raz večer sa Bachtijar vrátil zo súdu, vošiel do ženiných svetlíc a videl, že Zarnijar-chanum už spí. Nezobudil ju, ale sa zakrútil do svojho sultánskeho plášťa, tak ako sa kedysi zakrúcal do pastierskej haleny, a ľahol si na zem. Kolená k brade, hlavu medzi plecia - tak tam zaspal tuhým spánkom.

O polnoci sa zobudila Zarnijar-chanum a vidí: v jej izbe spí na zemi akýsi človek. Už-už chcela zavolať stráž, aby toho človeka zabili, keď sa vtom lepšie prizrie.

Kdeže ste boli, oči moje? myslí si. Veď je to môj muž Bachtijar! Zaspal na zemi ako pastier, pravdaže, veď kedysi býval pastierom. Nuž nech si len pospí, ja budem strážiť jeho sen.

Sadla si k nemu na zem a stráži jeho sen.

Prebudil sa Bachtijar uprostred noci, pozrel na Zarnijar-chanum a prižmúril oči, ani čo by ho oslnilo žiarivé svetlo. Potom znova otvoril oči, pozrel na svoju ženu a zasmial sa.

„Čo ti je do smiechu?" spytuje sa Zarnijar.

Bachtijar jej vraví:

„Smejem sa od radosti, že sa mi napokon splnil sen, ktorý som raz kúpil od jedného starca. Nebol to obyčajný sen.

Snívalo sa mu, že uprostred noci vyšlo slnce a svietilo mu nad hlavou. Ľudia vravia, že niečo také nie je možné, a mne sa to predsa splnilo - lebo ty, Zarnijar-chanum, si moje slnce. Musím ti ešte povedať, že sa nevolám Bachtijar. To meno som kúpil vedno s tým snom. Moje pravé meno je Melik Mamed."

No a to je všetko. Bachtijar našiel svoj sen a naša rozprávka sa končí.

Z neba spadli tri jablká: jedno tebe, druhé mne a tretie tomu, kto po ceste kráča.