Markušovský baník

Markušovský baník (Rozprávka)
Všade, kde baníci kopali uhlie a železo, kde dolovali striebro, zlato alebo aj iné kovy, stretávali sa vraj s drobulinkými trpaslíkmi, čo bývali pod zemou a dozerali tam na poriadok. Dopodrobna museli vedieť, čo sa robí v baniach. Nechýbali ani na Spiši, lebo tam už oddávna bolo veľa baní. V tejto stolici ich volali bertmaníkmi. Ľudia sa s nimi viackrát stretli, keď sa nocou vracali do mesta či do dediny.

Raz neskoro večer sa istý Štefan z Markušoviec poberal do Vlách. Domov však nešiel rovnou cestou, ale uháňal krížom cez pole uzučkým chodníkom. Ako sa tak priblížil k jednej skale, všimol si, že sa okolo nej trblietajú drobné pobelavé svetielka. Dvadsaťpäť ich narátal. Keď sa trochu rozhľadel, aj v prítmí rozoznal drobulinkých chlapíkov, ako nesú v ruke lampášiky a poklepkávajú kladivkami po skale.

„Ej, veď sú to trpaslíci!" zhíkol pošepky Štefan a ešte lepšie si ich prezrel, ako sa vrtia, a napokon si pomyslel:

„Azda budem mať šťastie, keď som ich zbadal."

O pár dní znova kráčal tým istým poľom, ale bolo to za bieleho dňa. A čo vtedy nezazrel? Do očí mu padol uzulinký udupkaný chodníček práve na tom mieste, kadiaľ v noci cupkali drobní trpaslíčkovia.

No nielen Štefan z Markušoviec ich videl na vlastné oči. Aj jeho kamarátovi Paľovi prišiel jeden do cesty, keď sa v bani púšťal do roboty.

Sotva chytil do ruky krompáč a zakopol zopár ráz do zeme, začul hneď za chrbtom slabučký hlások:

„Dobrý deň, baník! Darí sa ti, darí?"

Paľo sa na mieste obrátil i dobre sa rozhliadol, ale nič nespozoroval. Iba keď si posvietil kahancom, zočil maličkého chlapíka s dlhou bielučkou bradou. Siahala mu skoro po samú zem. Paľo sa ho nezľakol, dobre vedel, že mu nemôže ublížiť. Hneď sa mu prihovoril:

„A kdeže si sa tu vzal, človiečik?"

A ten na to:

„Pomôcť by som ti rád, nechceš ma za spoločníka?" Paľo ho neodmietol, ale naskutku prisvedčil:

„Keď máš chuť, rob si, čo len chceš! Dvom nám pôjde robota lepšie od ruky, aj nám bude vedno veselšie."

Trpaslík sa zaradoval, že si ho baník uctil a že bude môcť kopať spolu s ním. Ale aj Paľo sa potešil novému kamarátovi, ktorý ho mohol dačomu aj priučiť. A koľko toho ten vedel, nijaký človek sa mu nevyrovná. Každý deň vyrozprával, kde aká ruda môže byť. Vraj neraz krížom-krážom všetko pod zemou pochodil. Ale aj robota mu horela pod rukami, od rána do večera sa zvŕtal vedľa Paľa.

„Budeš so mnou jesť?" vyzvedal sa Paľo, keď nadišiel čas obeda.

„Keď mi dáš, dačo si zajem," začul Paľo odpoveď. Ale trpaslíček si vzal jedla sotva za náprstok, nič z Paľovej kôpky neubúdalo.

Po mesiaci Paľo dostal za banskú robotu výplatu. Peniaze si však neschoval, ale držal ich v hrsti a priniesol ich do bane. Potom zavolal svojho spoločníka, zárobok vysypal na hŕbočku a vraví:

„Tu je naša výplata... Vedno sme robili, nuž sa aj s výplatou rozdelíme. Pristávaš, kamarát?"

„Akože!" prisvedčil Paľovi trpaslík, aj sa pritom usmial. Bolo na ňom vidno, že sa potešil, keď mu ponúkol plácu ako seberovnému. A keď od neho odchádzal, tak pekne sa poďakoval, ako to Paľo už dávno od nikoho nepočul.

Drobulinký chlapík potom robil v bani aj naďalej, do konca roka vydržal s Paľom. Iba v posledný deň mu pripomenul, že už s ním ďalej nebude môcť chodiť, lebo pôjde robiť inde, a nakoniec doložil vážnym hlasom:

„Zajtra dones všetky peniaze, čo sme zarobili! Nech vieme, koľko ich máme, keď je koniec roka!"

„Dobre, nezabudnem!" prisvedčil Paľo. A naozaj ich vsypal do kapsy a priniesol trpaslíkovi, aby ich ešte raz prepočítal.

Malý bradáčik ho zaviedol do šachty, posadili sa na široké brvno a tam začal počítať peniaze. Keď ich však hádzal do Paľovho mešca, ten zbadal, že každý peniaz v jeho prštekoch zažiaril a premieňal sa na zlato. Všetky peniaze mu premenil na zlaté dukáty.

„Budeš spokojný?" spýtal sa ho nakoniec, keď mu vhodil aj ostatný dukát.

„Pravdaže, ešte nikdy som toľko nezarobil."

Trpaslík potom chytil Paľa za ruku a ukázal mu miesto, kde vedno robievali a kde aj spočítali peniaze, čo zarobili. Paľovi však zaraz vlasy dupkom vstali, aj dych sa mu zastavil od prekvapenia. Ako by aj nie, keď sa pod ním černela velikánska priepasť. Ešte viac sa zhrozil, keď sa brvno, na ktorom obaja sedeli, scvrklo pred jeho očami na tenučkú žŕdočku, a tá sa nakoniec zmenila na akúsi slamku. Na tej by sa sotva vtáčik udržal, a nie ešte človek!

Trpaslík sa mu zahľadel do očí a riekol vážnym hlasom:

„Keby si sa so mnou nebol rúče delil, bol by si odtiaľ spadol." A ukázal mu na miesto, kde bola ponad hlbokú priepasť prevesená tenulinká slamka.

V tej chvíli trpaslík zmizol. Paľo ho nikdy viac nezazrel. Ale často ho spomínal, do smrti si ho zapamätal.

Trpaslíci boli preveľmi spravodliví ľudkovia. Ľuďom vždy radi pomohli, keď im urobili všetko po vôli a keď sa s nimi nepriečili. Všade žiadali spravodlivosť a beda bolo každému, koho prichytili pri klamstve. Jój, takí ľudia potom zle obišli.