O slnečnici v štítnickom chotári

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 794 slov
Počet zobrazení: 2 161
Tlačení: 207
Uložení: 227
O slnečnici v štítnickom chotári (Rozprávka)
Keď sa Jano Môcik zo Štítnika po dlhom čase konečne vrátil domov od vojska, chudší bol ako najsuchšia trieska. Ale nečudo, že bol taký, veď slúžil cisárovi zopár rokov. A na vojne za Uhorska vojaci nemali veľa jedla, skôr o hlade sa ponevierali ako s plnými žalúdkami. Preto prichádzali domov tenkí a slabí.

Len čo prišiel a zvítal sa s rodinou, ako sa patrí, spýtal sa otca:

„A akéže sú úrody, otec?" A ten hneď:

„Všakovaké... Ako sa kde trafí. Keď chceš vedieť, pôjdeme sa pozrieť." Syn prikývol, že sa vďačne prejde po štítnickom chotári. Veď už možno aj pozabúdal, kde majú role, keď bol tak dlho na vojne. Nepobrali sa však hneď v ten deň, ale predpoludním v nedeľu. Dosť ďaleko zašli, skoro až po Štít na konci chotára. Slnko pekne hrialo, pripekalo, ako už dávno nepamätali.

Vtom Jano pocítil v tele slabosť, aj čudná vôňa ho omámila. Sadol si hneď na konci role do trávy. Sotva si troška nohy vystrel, už sa mu oči zlepili a tuho zaspal priamo na roli. Otec sa medzitým prešiel brázdou z jedného konca na druhý a keď sa vrátil, vidí, že Jano spí, sťaby ho dakto začaroval. Aj sa mu nevidelo, že ho spánok premohol. Veď ktože to kedy slýchal driemať, keď prichádza poludnie. Otec ho nato chytil za plece a poriadne ním zatriasol. Dosť dlho trvalo, kým Jano otvoril oči. Keď sa zo sna napokon prebral, nepozrel sa hneď na otca, ale sa díval kdesi do diaľky. Otca to zamrzelo a začal mu dohovárať:

„Synak, a čože sa ty zrazu kdesi očami túlaš a pozeráš sa, akoby ma tu nebolo." Jano neodpovedal, len po chvíli otec vyrozumel, ako si šepká:

„Vidím akúsi dievku . . . Tvár jej svieti a žiari. Veľmi pekne je oblečená. Ani jedna dievka v Štítniku nemá také háby." Otec sa dôkladne poobzeral po poli, či dakoho nezočí, ale nikde nič, živej duše nebolo široko-ďaleko. Pustil sa zhurta do Jana:

„Kdeže ti je tá dievka, čo o nej vravíš?"

„Vari nevidíte, že ide k nám? O chvíľu bude pri nás," vraví Jano. Otec len znovu krútil hlavou. Nemohol pochopiť, čo sa robí so synom. A ten vykladá otcovi, že dievka práve prešla okolo nich a sadla si na druhý koniec role. Vraj sa na nich pozerá, kýva a usmieva sa, ani čo by sa im priznávala. Lenže Jano ju nepoznal, naisto nebola z ich dediny. Odrazu otec začul, ako Jano s hnevom komusi dohovára:

„Dievka, a čože hľadáš v našom chotári? Vari nevieš, že sa v takomto čase dievčaťu nepatrí ponevierať po cudzom poli?" A o chvíľu zase:

„Veď aspoň povedz, čo tu chceš?" Keď sa Jano nemohol dočkať odpovede, skočil na rovné nohy a do ruky schmatol bakuľu, čo mu podaroval pri vojsku jeden oficier. Tou sa začal dievke vyhrážať:

„Ak mi zaraz nepovieš, kde ideš, tak ťa vyobraciam, ako nás na vojne obracali." A hneď nato znova vraví otcovi:

„A vy, otec, teraz dajte pozor, kde sa pohne! Naskutku ju zastavte, ak by chcela utiecť!"

„Akože ti ju lapím, keď ju nevidím?" odvrkol otec Janovi. A začal sa zlostiť, že sa Janovi naisto rozum pomiatol, keď takto rozpráva.

Jano Môcik sa potom pustil do behu. Obehol celú roľu a zrazu zastal. Smutne začal rozprávať, že mu ušla práve vtedy, keď ju už mal skoro v hrsti. Vraj len preto, že mu oči oslepila a že sa na ňu nemohol pozerať. Tak sa zľakol, ako sa nenaľakal ani vtedy, keď slúžil pri vojsku. A tam ľudia neraz museli kadečo vystáť. Ani keď prišiel k otcovi, ľak ho nepopustil. Vtedy naňho otec zrúkol:

„A čože sa trasieš ako osika? Veď ti nikto neublížil!"

„Ej, keby som vedel, čo sa dnes so mnou robí. Nie som si istý, či ma len oči klamú, alebo sa mi aj rozum múti. Nič by som nevravel, keby som ju nevidel na vlastné oči," nevedel sa Jano spamätať.

Keď prišli domov, Jano ešte raz podrobne vyrozprával, čo zažil na poli. Všetci, čo ho počúvali, mu zaraz uverili. A ktosi nato hneď povedal:

„Slnečnica sa ti priplietla do cesty . . . Vtedy chodí po poli, keď slnko najviac páli! Ale máš šťastie. Keby ťa otec nebol zobudil, ktohovie, či by si bol ešte dakedy otvoril oči. Umorila by ťa na smrť. Tak urobí každému, kto zadrieme v poli na poludnie, keď slnko najkrajšie svieti."

Jano Môcik iba vtedy zistil, v akom klepci bol pred chvíľou. Veď sa mohlo ľahko stať, že zo spánku by sa už nikdy nebol zobudil.

Od tých čias si ľudia v dedine dávali pozor, aby na pravé poludnie nezadriemali v poli, keď slnko na oblohe páli najtuhšie. Vtedy je najlepšie len sa pohybovať, ustavične dačo robiť a nedať slnečnici príležitosť, aby človeka dolapila vtedy, keď sa ho chytá únava.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.031 s.
Zavrieť reklamu