Spravodlivý Bohumil

Spravodlivý Bohumil (Rozprávka)
Nádenník, ktorý si tvrdou robotou musí každý kúsok chleba zarobiť, máva zavše viac detí ako boháč, ktorý v hodvábe chodí a zlato švrtákmi meria. Tak to bolo i v jednom veľkom meste, kde mal sluha šesť detí, ale kráľ ani jedno. Tisíce rozhádzal iba za dobré rady od učených lekárov i od starých báb, ale všetko márne. I kráľovná sa veľmi trápila a denne do všetkých kostolov na modlitby dary dávala, ale nikto jej dediča nevymodlil.

Rozhorčený kráľ raz povedal:

- Keď nemám mať dieťa z vôle božej, nech ho mám hoc aj z vôle čertovej!

Onedlho mu kráľovná vyjavila, že sa ich najvrúcnejšia túžba má splniť. Na kráľove rúhavé slová si ani nepomysleli.

Prešlo niekoľko mesiacov a kráľovná povila dcéru. Zo široka-ďaleka sa zišiel plný zámok hostí. Šťastný kráľ ich všetkých na krstiny pozval. Celých osem dní nebolo v meste nič iné čuť, iba muziku a spev, a nič iné vidieť, iba tance a veselé hry.

Princeznej dali meno Ľudmila. Rodičia si ju opatrovali ako najvzácnejší skvost a dcérka vyrastala v samých radovánkach. Keď mala sedemnásť rokov, všetci vraveli, že je najkrajšou dievkou v celom kráľovstve. Nejeden by bol hoc aj do hlbokého mora skočil, keby bol vedel, že stade si takú vzácnu perlu prinesie. Ale krásna Ľudmila dosiaľ na nikoho ani nepomyslela a iba rodičia sa potajomky o tom radili, ktorý z naj urodzenejších princov by bol pre ňu najsúcejší.

Raz sedí Ľudmilka smutná s rodičmi za stolom a tu sa jej matka vypytuje, čo jej je.

- Ach, mamička moja drahá, - odpovie princezná, - neviem, prečo mi je celý deň tak clivo, akoby som sa s vami rozlúčiť mala.

Matka chcela dcéru vyhrešiť, že si také smutné myšlienky k srdcu berie, ale dievčina znezrady sčernie na uhoľ a bez duše zrazu zo stoličky na zem padne. Kráľovná odpadla, kráľ si vlasy z hlavy trhal, dvorania hneď plnú izbu lekárov zvolali, ale nijaká pomoc neborkú princeznú nevzkriesila. Obliekli ju do skvostných šiat, položili do zlatej truhly a do kráľovskej rodinnej hrobky pochovali. Kráľ prikázal, aby vo dne v noci vojenská stráž pri nej stála. Celá krajina smútila za dobrou princeznou, ale najväčšmi nariekali neboráci rodičia, veď tak rýchlo prišli o všetku nádej, radosť a potešenie.

V noci, keď prišla stráž vystriedať vojaka, strážiaceho od jedenástej do dvanástej, našla ho na kusy roztrhaného. S hrôzou hľadeli jeden na druhého, ale nikto si nevedel vysvetliť, ako sa to stalo. Odniesli zohaveného vojaka a ráno to kráľovi oznámili. Kráľ sa preľakol a hneď prikázal dôstojníkom, aby najsmelšieho chlapa na stráž poslali, nech sa zistí, kto vojaka roztrhal. Ale na druhý deň nebolo inak - a takisto aj po všetky ďalšie dni: stráž od jedenástej do dvanástej bola vždy mŕtva a na kusy roztrhaná. Vojaci reptali, že ich kráľ tak nič po nič na smrť posiela, a medzi ľuďmi sa šírili reči, že nebohá princezná máta. Tak to šlo dlhší čas, ale v kráľovom vojsku už nebolo smelého vojaka, nuž brali ich zaradom, či bol taký, či onaký. Každý sa triasol ako osika, ak naňho rad prišiel, ale na vojne je prísna metla, voľky-nevoľky musíš ísť, aj keď ide o hrdlo.

Po čase prišiel rad i na Bohumila, jedného zo šiestich synov kráľovského sluhu. Bol to driečny, veselý šuhaj a každý, kto ho poznal, mal ho zo srdca rád. Keby ho bol kráľ proti nepriateľovi poslal, nebol by sa bál, ale na stráži ho čakala potupná smrť. Nuž vypýtal sa, aby sa smel ísť s rodičmi rozlúčiť. Cestou sa mu to akosi v hlave rozležalo a Bohumil si pomyslel: »A prečo by som sa ja mal dať pre nič za nič bohvieakej potvore roztrhať? Lepšie bude, ak ujdem.«

Sotva si to pomyslel, odbočil z cesty a zamieril do šíreho poľa. Už prešiel hodný kus, keď zazrel pod stromom zhrbeného starčeka sedieť, hlavu mal sivú a dlhé fúzy biele ako mlieko.

- Prosím vás, pán vojačik, nože mi pomôžte na nohy, - oslovil Bohumila, keď šiel okolo neho.

- Vďačne, - odpovedal vojačik, - ak chcete, aj vás odprevadím, ak nejdete do mesta.

- A do mesta by ste so mnou nešli?

- Chráňpánboh, ta sa nechcem tak skoro vrátiť.

- A nepoviete mi prečo?

- Čo by som nepovedal, veď ma azda neprezradíte. - A Bohumil porozprával starcovi všetko o nešťastných vojakoch na stráži. Napokon doložil, že sa dal vnohy, aby ušiel pred takou odpornou smrťou.

- Počúvaj, synak, poradím ti niečo, - povedal starec, keď Bohumil zmĺkol. - Tá mátoha, čo trhá vojakov, to je mŕtva princezná Ľudmila, trpí za otcovo previnenie. Kráľ sa vzoprel proti božej vôli a chcel dieťa i z čertovej vôle a nebohá je teraz zlým duchom posadnutá a čaká na vyslobodenie. Ak poslúchneš moju radu, vyslobodíš princeznú a budeš celý život šťastný.

- Poslúchnem, deduško, poslúchnem, veď ma to mrzí, že som ako dáky mrchavý človek od vojska ušiel.

- Nuž vráť sa naspäť a keď bude čas, choď len smelo na stráž. Keď prídeš do hrobky, pokrop sa svätenou vodou, sprav si ručnicou kolo a ostaň v ňom stáť. Nech sa robí, čo chce, ty o nič nedbaj a z kola nevyjdi, ale nesmieš sa báť, inak bude s tebou zle. Zajtra mi príď povedať, ako si obišiel.

Bohumil sa starcovi poďakoval a vrátil sa do mesta. Kamaráti si mysleli, že bude smutný, ale on sa smial a spieval a keď sa blížila jedenásta hodina, vzal ručnicu a veselo šiel do kostola.

- Pánboh ti daj dobrú noc prečkať, keby sme sa nevideli, - lúčili sa s ním kamaráti, keď ho odprevádzali.

- A ja dúfam, - skočil im Bohumil do reči, - že sa uvidíme, dám si lepší pozor ako ostatní a uvidíte, že zistím, čo sa to robí.

Potom sa so všetkými rozlúčil a kráčal cez tmavý kostol do osvetlenej kráľovskej hrobky. Tu vzal jeden z dvadsiatich štyroch svietnikov, v ktorých sviečky okolo truhly horeli, a posvietil si do všetkých kútov, či tam niekde niečo uvidí, ale nikde nič nebolo.

Nuž stal si doprostred hrobky, ručnicou spravil kolo, stal si doň, potom zbraň pritisol k sebe a čakal, čo sa bude robiť. Keď mal malú dušičku, zopakoval si starcove slová a hneď bolo po strachu.

Jedenásta odbila a vtom sa otvorí zlaté veko princezninej truhly a ona celkom čierna z nej vyskočí a ako zlá saň začne po hrobke lietať. Rada by sa bola do vojaka oddala, ale kolo prekročiť nemohla, nuž v zúrivosti začala veká z truhiel strhávať a práchnivejúcich umrlcov v nich trhať, až všetko prašťalo. Tak zúrila až do dvanástej, potom skočila zasa na svoje lôžko, veko sa zavrelo a bolo ticho. Hoci to Bohumil všetko chlapsky pretrpel, predsa bol rád, keď začul kroky blížiacej sa stráže. Vojaci sa náramne čudovali, aj radovali, keď videli kamaráta živého a zdravého, hneď sa ho vypytovali, ako sa mu vodilo a čo videl.

- Čo som videl, to som videl, vám to nepoviem, - odpovedal Bohumil, lebo starec mu prikázal, aby o tom s nikým nehovoril.

Ráno sa to rozchýrilo a kráľ si dal Bohumila predvolať, vypytoval sa ho, čo v noci skúsil.

- Milostivý pán kráľ, - odpovedal Bohumil, - nemôžem vám to povedať, a ani si to nežiadajte vedieť.

Keď kráľ videl, že sa darmo vyzvedá, žiadal Bohumila, aby šiel ešte jednu noc do hrobky strážiť, že ho za to štedro odmení. Bohumil to kráľovi sľúbil. Popoludní sa vybral za mesto k starčekovi.

- Nuž, ako sa ti vodilo? Dobre si obišiel? - vypytoval sa ho starec, sediac zasa pod tým istým stromom.

- Ale dobre. A ďakujem vám za dobrú radu, - odpovedal Bohumil a porozprával, ako sa všetko prihodilo.

- No dobre, - rečie starec. - Choď dnes zasa strážiť a sprav všetko tak ako včera. Zazrieš azda ešte horšie veci, ale nič sa neboj a zajtra ma príď zasa pozrieť.

Bohumil sa starcovi poďakoval a šiel do mesta. Keď sa blížila jedenásta hodina, vzal ručnicu a smelo do hrobky kráčal. Takisto ako minulú noc, spravil si aj teraz kolo, stal si doň a očakával, čo sa bude horšie robiť. Len čo jedenásta odbila, otvorí sa veko, čierna princezná vyskočí a ako na znamenie vyvalili sa zo všetkých kútov ukrutné potvory s ohnivými očami a bezodné tlamy na Bohumila otvárali. Hnusné netopiere a sovy poletovali mu okolo hlavy. Princezná zúrila v hrobke, sem-tam skákala, mŕtvoly trhala a na Bohumila sa škľabila. Šuhaj stál smelo opretý o zbraň na stráži a hľadel na pekelných vyvrheľov. Vtom odbila dvanásta a všetko zmizlo.

Ráno sa kráľ zasa vypytoval, čo Bohumil v hrobke videl, ale on mlčal, ani slovka nevyzradil.

Popoludní šiel zasa za starcom a všetko mu vyrozprával.

- Ešte jednu noc, a princezná bude od zlého ducha vyslobodená, - povedal mu starec, - ale ak chceš, aby som ti po tretí raz poradil, musíš mi dať polovicu všetkého, čo dostaneš ako odmenu.

- Dám, starček môj, len mi ešte aj po tretí raz poraďte, čo mám robiť.

- Nuž choď zasa strážiť do hrobky a keď princezná z truhly vyskočí, poponáhľaj sa a ty si ľahni do truhly a nad hlavou si sprav kolo. Keď sa bude polnoc blížiť, bude ťa princezná vyháňať, prosiť a nahovárať, aby si ju do truhly pustil, ale nerob to, inak zle obídeš. Uvidíš, čo sa potom stane.

Bohumil sľúbil, že všetko spraví tak, ako mu starký poradil, rozlúčil sa s ním a ponáhľal sa do mesta.

Sotva jedenásta odbila, stál už Bohumil na svojom mieste, a len čo princezná z truhly vyskočila, šikovne sa pritočil a do prázdnej truhly si ľahol a hneď ručnicou spravil kolo nad hlavou. Zasa sa hŕba čudných potvor valila popri truhle, ale kolo nemohlo nič prekročiť. Princezná vyčíňala horšie ako predošlé noci, ale potom začala Bohumila vyháňať. Keď videla, že sa ani nepohne, divo zúrila a šaty si trhala. Potom si kľakla a úpenlivo ho prosila, aby ju pre všetko na svete do truhly pustil, kým jej hodina neodbije, ale Bohumil sa tváril, akoby ju ani nepočul. Princezná videla, že ani to nepomáha, preto sa dala sľubovať mu toľko zlata i striebra, že by si zaň mohol i kráľovstvo kúpiť. Lenže Bohumil ani na to neodpovedal. Vtom sa zrazu začne hrobka triasť, všetkých dvadsaťštyri sviečok zhasne a zo všetkých kútov šľahajú belasé plamene. Truhly sa otvárajú, kostlivci z nich vstávajú a do kruhu okolo princezninej sa stavajú. Pospletali si ruky a dali sa divo tancovať a prázdne ďasná na Bohumila škeriť. Chladný pot mu na čelo vystúpil pri pohľade na tú mátožnú spoločnosť, ale pomyslel si na svoju úlohu, odovzdal sa do vôle božej, zavrel oči a ležal, akoby aj on bol mŕtvy. Zrazu sa zasa všetko zatrasie, odbíja polnoc a keď Bohumil oči otvorí, vidí, že je všetko znovu v poriadku, iba pri truhle kľačí princezná a vrúcne sa modlí. Bola zas krásna, azda ešte krajšia ako kedy predtým.

Bohumil dlho s úľubou na ňu hľadel a ešte dlhšie by bol v truhle zostal a oči z modliacej sa Ľudmily nespustil, keby nebol začul kroky stráže. Nuž tíško vstal a Ľudmila, zdvihnúc oči, podišla k nemu a ľúbezným hlasom sa ho opýtala:

- Smelý môj vysloboditeľ, akože sa ti odmením, že si ma od pekelných pút oslobodil?

Mlčky ju Bohumil chytil za ruku a vrúcne ju pobozkal. Vtom začuli zďaleka hrmot a zdesená princezná sa v strachu privinula k svojmu osloboditeľovi. Vojaci, prichodiaci vystriedať Bohumila, nazreli najprv škáročkou vo dverách, či sa majú osmeliť vojsť do hrobky, a keď zazreli Ľudmilu v žiari svetiel, mysleli si, že to je anjel, preto sa obrátili a jeden cez druhého sa potkýnajúc, bežali do kostola. A to bol ten hurt, ktorého sa princezná tak zľakla. Vybehli a hneď sa ponáhľali oznámiť dôstojníkom, že sa Bohumil v hrobke s anjelom zhovára, od nich sa to dozvedel kráľ a ten sa hneď ponáhľal s nimi do kostola, aby sa presvedčil, či je to pravda. Ako otvorili bránu do kostola, zazrel kráľ Bohumila kľačať s Ľudmilou pri oltári. Ešte neveril, či je to naozaj ona, alebo iba jej duch, ale keď sa Ľudmila obrátila a s radostným výkrikom sa otcovi do náručia hodila, privinul si ju k srdcu a zaplakal. Kráľovná práve vstávala, keď sa kráľ s dcérou a s Bohumilom do hradu vracali.

Aká nevýslovná bola matkina radosť, keď oplakávanú dcéru živú a krásnu zasa videla! Iba teraz porozprávala Ľudmila, koľko vytrpela a ako ju Bohumil vyslobodil. Rodičia mu ďakovali a kráľ vyšiel zo svetlice a priniesol mu plný mešec dukátov.

- Nie, milostivý pán kráľ, - odpovedal Bohumil a peniaze odložil nabok, - čo som spravil, nerobil som pre odmenu, a preto peniaze prijať nemôžem.

Tu chytila Ľudmila kráľa za ruku a povedala:

- Milý otecko, on ma vyslobodil a ja ho milujem, takisto ako on mňa, a preto ho najlepšie odmeníš, ak ho za syna prijmeš.

Kráľ sa na chvíľu zamyslel, ale pretože i kráľovná s prosbou v očiach naňho hľadela, dal sa obmäkčiť a pristal. Bohumilovi bolo, akoby sa vo sne vznášal a sám ani uveriť nemohol, že má byť mužom krásnej Ľudmily.

Kráľ chcel, aby sa svadba hneď slávila a aby Bohumil potom kráľovstvo prevzal. Ale šuhaj sa bál, že by sa do takého ťažkého umenia nerozumel, a preto prosil kráľa, aby ho dal najprv všetkému naučiť, čo by ako vládca mal vedieť. Kráľ pristal a od tej chvíle bol Bohumil všade. Onedlho vedel, čo jeho ľud potrebuje, a oboznamoval sa so všetkým v krajine, len aby želania ľudu najlepšie splnil. Čochvíľa vedel viac ako sám kráľ. Potom slávili svadbu a po nej korunovali Bohumila za kráľa. Pri svadbe nezabudol Bohumil na svojich rodičov a bratov, ale posadil pekne sluhu ku kráľovi. Pravdaže, už mu nebolo treba čriedu na pašu vyháňať, ale okrem pohodlného výmenku v kráľovskom zámku nedostal od syna ani bohatstvo ani panstvo a ostal starým Voj tom ako predtým. Bratom dal Bohumil každému po gazdovstve a boli z nich súci gazdovia. Nezávideli mu zlatú, ale ťažkú kráľovskú korunu.

Bohumil žil už začas so svojou milou Ľudmilou a obaja sa čo deň väčšmi ľúbili. Ale pre samé radovánky nezabudol na starca, ktorému ďakoval za svoje šťastie. Často naňho myslel a tu i tam ho hľadal, ale po starcovi nikde ani vidu ani slychu.

Raz sa vybral Bohumil so svojou ženou na prechádzku a tu sa zrazu pri moste kone zastavia a zanič ďalej ísť nechcú. Kráľ zakričal na kočiša, aby šiel pozrieť, čo sa stalo, čo ich zastavilo. Ale kočiš odpovedal, že tam sedí akýsi starký a inak nič nevidí. Tu zišiel kráľ z koča a len čo zazrel starca, hneď v ňom spoznal svojho dobrého radcu. Naradovaný ide k nemu a rečie:

- Starký, povedzte, kde ste toľké časy chodili, veď som sa všade na vás vypytoval, ale nikto mi o vás nevedel nič povedať.

- Ak si sa vypytoval na mňa, tak si vari na svoj sľub nezabudol?

- Akože by som zabudol ? Zo všetkého, čo som dostal, je polovica vaša. Poďte chytro so mnou, aby som vás mohol ukázať svojej žene!

- Veď práve o ňu ide. Či vieš, braček, že právom je iba jej polovica tvoja?
Zarazený Bohumil stál, akoby mu krv v žilách stuhla. Na to si veru nikdy nepomyslel.

- Dokáž, nech vidím, že vo všetkom a vždy si budeš v slove stáť a spravodlivo konať. Vezmi meč, pretni ženu napoly a rozdeľ sa so mnou ! Bohumil sa strhol a trasúcim sa hlasom prosil:

- Nežiadajte odo mňa takú ukrutnosť. Radšej vám dám celé kráľovstvo.

- Nechcem celé kráľovstvo, - odpovedal starec zanovito. - Chcem iba polovicu kráľovstva a polovicu ženy. A obe si spravodlivo od teba pýtam. Ak chceš byť aj ty spravodlivý, tak neváhaj a obetuj, čo ti je najmilšie, aby si uznal, aký hriech spácha kráľ, ak si nestojí v slove.

Bohumil sa spamätal a aby dokázal, že i otrhanému žobrákovi dodrží sľub, podišiel ku koču a vyjavil žene svoj ťažký záväzok. Ľudmila bola hodna takého muža, bez slova vystúpila z koča, aby Bohumil nemal ešte ťažšie srdce, a šla k starcovi. Kráľ si pomyslel, že sa azda zľutuje nad krásnou kráľovnou, ale starec stál ako skala. Naposledy sa mladí objali, kráľ vytiahol meč, zdvihol ruku a...

- Netni! - zakričal starec, - bola to iba skúška, či budeš spravodlivo panovať a naveky si v slove stáť. Teraz vidím, že som sa v tebe nezmýlil. Ostaň do smrti taký a nebesá ťa požehnajú.

Kým sa kráľ i kráľovná spamätali, zmizol im starec z očí. Ale nikdy im z mysle nezišiel.

Bohumil panoval do smrti spravodlivo a láskavo a ľud prežíval zlaté časy.