Brat a sestra

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 734 slov
Počet zobrazení: 1 541
Tlačení: 137
Uložení: 155
Brat a sestra (Rozprávka)
Brat a sestra boli deti dobrého otca, ale matku mali zlú macochu, ktorá ich nenávidela; všetko dobré len svojej dcére priala, a všetko zlé im. Otec ich mal rád, ale nemohol im pomôcť, lebo jeho žena bola striga. Nevládali už to jej trýznenie znášať a dohovorili sa, že utečú do sveta, a to i urobili. Utiekli.

Nevedeli, kam sa obrátiť, nuž pustili sa priamo, kde ich očí viedli; blúdili hora-mi-dolami, pustými cestami, až ich začal hlad trápiť, a smäd ešte väčšmi, a nemali čo zjesť, ani čoho sa napiť. Sestrička to znášala ticho, ale mladší braček jednostaj jajkal: „Ach, keby som len kvapku vody mal!"

„No čakaj len, azda nájdeme volaku studničku," chlácholila ho sestra. Prešli kúsok cesty a tu uvideli volskú stúpaj, v ktorej voda stála.

„Eh, veru aj z tej sa rád napijem!" zvolal smädný brat, ale sestra mu bránila: „Nepi, nepi, ak sa napiješ, staneš sa volom!" Brat sestre uveril, počúvol a nenapil sa. - Šli zase ďalej a obzerali sa vôkol po dákej studničke, ale po studničke ani znaku. I začal brat zase jajkať: „Jaj ,sestrička, smädný som; len čo by za kvapku vody bolo!" Sestra tešila brata, ako len vedela, a tu, hľa, videli zase konskú stúpaj plnú vody.

„Napijem sa aj z tej, čo by aj mútnejšia bola!" radostne zvolal brat a chcel sa zohnúť. „Nepi, nepi, ak sa napiješ, staneš sa koňom!" varovala sestrička a odtisla ho od vody. - Dal si zas povedať.

Ale tá jeho trpezlivosť dlho netrvala, smäd ho trápil veľký, studničky nevidel nikde, rozplakal sa a hovorí: „Idem naspäť, napijem sa, a čoby som sa aj koňom stal!" A chcel sa vrátiť. - Sestra, hoci aj ju smädilo, sebe by ani kvapky nebola dopriala, len keby pre neho bola dačo dostala, ale nebolo po vode ani pamiatky; naspäť pustiť ho však nechcela. - Predsa teda len ďalej kráčali, a hľa, našli barančiu stupaj. Chytro k nej brat priskočí, aby sa napil, ale sestra mu bránila: „Nepi, nepi, staneš sa barančekom!" On síce poslúchol, ale len naoko; ako sestra popošla, obrátil sa naspäť, zhybol sa bystro k zemi a vodu zo stupaje na jeden glg vypil. - V tej chvíli sa premenil na barančeka a mal zlaté rohy.

Sestra sa obzrela, a keď videla brata takto premeneného, začala nad ním žalostivo plakať a nariekať. - Ale jej slzy mu už nepomohli. Smutne sa teda ďalej spolu uberali, až prišli na jednu lúku, kde stálo seno v kopách a kde našli i studničku. - Napili sa oba do chuti, potom sa sestrička posadila do jednej kôpky, baránok položil si hlavu do jej lona a tak si oddychovali, lebo boli ustatí.

V ten čas jeden bohatý zeman poľoval v neďalekom lese; a zabehol mu jeden z poľovníckych psov na tú lúku a tam stále jednu kopu obskakoval a štekal. I šiel sa pán pozrieť, čo tam má pes v tej kope, že tak šteká, a hľa - vidí tam utešené dievčatko držať na lone barančeka so zlatými rohami.

„Kdeže ideš, čože tu hľadáš?" pýtal sa jej zadivený.

„Ach, nuž idem si do sveta službičku hľadať," odpovedalo dievčatko.

„A čože ten baranček, či je to tvoj?"

„Eh, veru je to môj braček, čo ho zlá macocha na barančeka premenila," smutne odvetilo dievča a začalo všetko pánovi rozprávať, ako ich macocha trápila, ako z domu odišli a ako sa brat na barančeka premenil. Keď to všetko pánovi vyrozprávala, opýtal sa jej: „A či by si nechcela ísť so mnou do môjho zámku?"

„Veď som ja len chudobná dievka, do zámku nesúca; a ja môjho bračeka nechcem opustiť," doložila.

„Len ty poď so mnou, veď vás budem obidvoch dobre chovať," dovrával jej zeman a tak úprimne sa jej prihováral, nuž pristala, že s ním pôjde. Pán zvolal psov, dievčatko si viedlo bračeka a tak sa spoločne uberali do zámku. Čeľaď sa divila, odkiaľ si to pán doviedol to krásne dievčatko, a keď videli, že sa pánovi páči, páčila sa aj im. - Pán ju zaviedol do najlepšej izby, dal jej obliecť pekné šaty a vedľa seba si ju za stôl posadil. Tak ju opatroval, že lepšie ani nemohol; i baranček, jej braček, mal sa dobre. - Obľúbil si pán dievčatko veľmi a o niekoľko dní sa jej opýtal, či by nechcela navždy u neho zostať a byť jeho ženou. Hanblivo sklopilo dievčatko oči a pýtalo sa barančeka: „Braček, mám to urobiť?"

„Urob to, sestrička, urob, dobre bude!" prisvedčil baranček a dievča privolilo. Bola veselá svadba a z dievčatka stala sa krásna pani, a nielen krásna, ale i dobrá pani. Všetci ju mali radi, pre tú jej krásu a dobrotu; pán sa v nej videl.

Pani by bola tiež celá šťastná bývala, keby jej nebolo šťastie kalilo, že je brat zakliaty. Na starého otca sa tiež rozpomínala, ale na macochu nemohla po dobrom spomenúť. Lež macocha na pastorkyňu nezabudla a jej šťastie bolo jej tŕňom v oku; bola by ho radšej svojej dcére priala. - Kula, ale nič dobrého.

Po nejakom čase mladá pani pocítila, že sa jej narodí dieťatko, a keď už čas nastal, poslali po babicu - ale miesto pravej prišla zlá baba, mladej panej macocha, ktorá o všetkom vedela a vzala na seba podobu pravej babice. - Porodila pani krásneho synáčka. - Otec od radosti plakal, ale ako sa preľakol, keď sa pozrel na svoju ženu a miesto nej uvidel škaredú tvár. „To je nie moja žena! Kdeže je moja krása utešená?" pýtal sa celý ustrnutý.

„Veď ju tu máte, vašu krásu utešenú, ale sa takto premenila!" odpovedala baba, a tá v posteli začala plakať, že sa jej muž nechce priznať. Bodaj by sa jej bol priznal, keď to bola macochina škaredá dcéra. Ona ju na mačku premenenú so sebou doniesla a miesto pravej panej do lôžka uložila; tú pravú paniu vyhodila oknom do Dunaja. Ako tá mladá pani do Dunaja padla, premenila sa na zlatú kačicu a vplávala medzi ostatné kačice, čo na Dunaji plávali. Pán bol veľmi zarmútený, že sa jeho krásna žena tak zmenila, ani ho to dieťa tak netešilo, ako by ho bolo tešilo, keby mu matka bola takou ostala, akou predtým bola. - Baránok chodil tiež smutný po dome, dobre on vedel, čo sa robí. Baba odišla z domu a tá jej škaredá dcéra robila sa tak, ako keby bola naozaj paňou, ale dieťa nakŕmiť nemohla - lebo mu nebola matkou. Tu keď plakalo nebožiatko od hladu, pribehol baranček, vzal ho na rožky a bežal s ním k Dunaju. - Keď k Dunaju pribehol, začal volať: „Káč, káč, kačička, kde je tomu dieťaťu mamička?" - a kačky odpovedali: „Tam, tam v tom prvom kŕdli!" A tu vyletela z prvého kŕdľa zlatá kačica, vyšla na breh, premenila sa na krásnu paničku, obriadila a nakŕmila svoje dieťa, potom ho položila barančekovi na rožky, premenila sa na kačičku a vletela do Dunaja. - Baranček doniesol dieťatko domov a spalo do druhého dňa. - Nikto o tom nevedel, len stará varovkyňa, čo dieťatko strážila. Vedela, že baranček je nie ako baranček, a nechala mu i na druhý deň dieťatko odniesť. Baranček ho vzal na rožky a bežal s ním k Dunaju. Ale v tej chvíli díval sa pán z okna a videl, že baranček nesie dieťa na rožkoch. T myslel si: kdeže to ten baranček to dieťa odnáša? A šiel za ním. „Káč, káč, kačička, kde je tomu dieťaťu mamička?" volal na kačice baranček, keď pribehol k Dunaju. - „Tam, tam v tom druhom kŕdli!" odpovedali kačice a z druhého kŕdľa vyplávala zlatá kačica, premenila sa na krásnu paničku, obriadila a nakŕmila dieťa a zase sa premenila na zlatú kačicu. Vtom dorazil pán k brehu a chcel paniu chytiť, ale tá už s kačicami po Dunaji plávala a márne za ňou volal. - Baranček utekal s dieťatkom domov a pán zamyslený nad tým všetkým, čo videl, šiel za ním. - I premýšľal celú noc, ako by svoju krásnu paniu zase mohol dostať. - Tretí deň, keď dieťatko zase od hladu začalo plakať a baranček ho chcel na rožky vziať, podal mu pán zlatý klinec a hovorí mu: „Týmto klincom pribi mojej paničke rúcho, keď bude dieťa kŕmiť, či mi rozumieš?" - Baranček prisvedčil hlavou, že rozumie, dal si klinec medzi paznechty, dieťatko vzal na rožky a bežal k Dunaju. - Pán sa ponáhľal za ním a neďaleko brehu schoval sa v húští. - „Káč, káč, kačička, kde je tomu dieťaťu mamička?" volal baranček, keď pribehol k brehu.

„Tam, tam v tom treťom kŕdli," odpovedali kačice a z tretieho kŕdľa vyplávala zlatá kačica, priplávala k brehu a premeniac sa na zlatú paničku vzala barančekovi dieťa z rožkov a začala ho kŕmiť. - A baranček sa k nej postavil a zlatým klincom jej rúcho k zemi pribil bez toho, aby o tom zvedela. Keď si dieťa nakŕmila, obriadila, položila ho barančekovi na rožky a chcela uletieť; ale nemohla, rúcho jej uviazlo na zemi. - Vtom vyskočil pán z húštia, ulapil svoju krásnu paničku a viac ju nepustil. - Tak si paniu vyslobodil a nemusela už byť kačicou. S radosťou si ju viedol domov a ona si sama niesla dieťatko a verný baranček radostne vedľa nej bežal. - Keď ich škaredá macochina dcéra z okna uvidela prichádzať a poznala svoju nevlastnú sestru, chytro zo zámku utiekla.

Stará striga sa ukrutne rozpajedila, keď videla, že sa jej zloba nevyviedla. Spravila sa na vranu a letela k zámku. Pán sa navrátil so svojou vyslobodenou paňou, ktorú i čeľaď s radosťou privítala. Tešili sa s krásnym synáčkom a ďakovali dobrému barančekovi za to, čo urobil, keď tu popred oblok preletí vrana.

„Ľa, vrana," vraví mladá pani, „úbožiatko, azda je lačná, že až na oblok letí," a chcela k obloku prikročiť, ale baranček jej pristúpil nohu: „Zostaň, sestra," vraví, „zle by sa ti povodilo, keby si k obloku pristúpila." Obrátil sa k švagrovi a vraví tomu: Švagre, vezmi chytro pušku a zastreľ tú vranu, aleže ju nechyb!" Zeman videl, aký je baranček naľakaný, strhol pušku zo steny, otvoril oblok, a ako vrana doň vletieť chcela, strelil. Bol on strelec dobrý. Prenikavý výkrik ozval sa povetrím, vrana klesla na oblok a z obloka spadla do Dunaja. Baranček priskočil k obloku, a keď tam krv uvidel, prosil sestru: „Sestrička, poď a tou krvou mi poumývaj čelo." Keď mu sestra urobila po vôli, z barančeka sa stal krásny mládenček, jej brat, ktorý im povedal, že tá vrana bola ich zlá macocha.

Bolože v zámku radosti, že sú obaja vyslobodení. - O niekoľko dní vybrali sa po starého otca a do zámku si ho vzali, a tak vospolok žili spokojne a blažene, keď sa zlej macochy zbavili.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015