Berona II

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 724 slov
Počet zobrazení: 857
Tlačení: 133
Uložení: 119
Berona II (Rozprávka)
Bol jeden kráľ a ten kráľ mal veľkú krásnu záhradu, akej vari nikde páru nebolo. V tej záhrade bol jeden vysoký a rozrastený strom, rovný ako jedľa, krásny ako lipa. Nech prišiel, kto prišiel do záhrady, každý hneď naň oči uprel a nevedel sa naň dosť nahľadieť. - Pre tú krásu i sám kráľ často si oznámil, čo je to, ako je to s tebou."

V myšlienkach odišiel zo záhrady a vždy mu v hlave vŕtalo, ako by sa mohol niečo ho obzeral zo všetkých strán a nikdy sa jeho krásy nemohol nasýtiť. - I vraví si raz: „Už by ja len rád vedieť, ako ťa volajú a či dáke ovocie rodíš. Sám si dosť hlavu lámem, a nič vyhútať nemôžem, prečo pri tvojej kráse od toľkých rokov žiadneho ovocia nerodíš! Veľa by som za to dal, keby mi dakto o tom strome dozvedieť. Konečne mu prišlo na rozum, či by mu to nevedeli múdri ľudia povedať.

Dal zvolať z celej krajiny múdrych ľudí, záhradníkov i hádačov. Keď sa zišli, zaviedol ich do záhrady k tomu stromu a vraví im: „Ľudia moji mih, od veľa rokov tento strom tu stojí, rastie, a ovocia nemá; rád by som vedieť, čo je to za strom a či dáke ovocie rodí?"

Tí múdri ľudia, hádači a záhradníci híkali nad tou krásou, obzerali ho zo všetkých strán, ale na kráľovu otázku nevedeli odpovedať, až sa tu dokrivkal, na palicu sa opierajúci, jeden starý človek. Ten vykročil spomedzi druhých, pred kráľa sa postavil a povedal: „Darmo si rozumy hubíte, to sa uhádnuť nedá, ale ja vám o tom divnom strome dačo poviem." Všetci otvárali uši a starček ďalej vyprával. „Za môjho malička rozprával mi jeden veľmi starý človek, že tomuto stromu azda v celom svete páru niet a že také ovocie rodí, akého ľudia ešte nevideli. Pred polnocou začne pučať, po chvíľke zakvitne a zas po chvíľke zlaté ovocie na ňom dozrieva. O polnoci ho dakto oberá - ja neviem kto."

Všetci hľadeli na starca s údivom, kráľ s vyjasnenou tvárou. „Keďže je tak," vraví kráľ, „dám ja na to striehnuť. Strom je môj a zo svojho stromu môžem aj ovocie oberať, v tom mi azda nik brániť nebude. Tak urobím."

Traja kráľovskí synovia vedľa otca stáli a čakali, čo povie ďalej; a kráľ obrátiac sa priamo k nim, povedal: „Synovia moji, ja teraz o tom premýšľam, kto by sa na to mohol dať. Vy ste mi najvernejší, ste statoční, rezkí šuhajci, či by sa jeden z vás nedal na to?"

„Ja sa na to podoberiem," povedal najstarší, „azda ho len dostriehnem a na ukážku vám jedno ovocie donesiem."

„Nože no, syn môj, keď sa na to podoberáš, len sa i statočne zadrž," povedal mu otec.

Prišiel večer. Najstarší kráľov syn na volal si kamarátov, nabrali si pečienky a vína, aby im bolo veselšie a aj aby nepospali; tak vychystaní vybrali sa do záhrady pod strom. Rozložili si oheň, jedli, pili, smiali sa, veselili, takže im sen ani na oči neprišiel. - Pred polnocou obzerajú strom, vidia, že pučí; po chvíli dívajú sa zas, tu sa rozvíja kvet, a po chvíli miesto kvetu vidia malé blýskavé bobuľky. Bobuľky navidomoči rastú a krásne zlaté jabĺčka ako hviezdy ligocú sa po strome. Všetci hladia na strom, sotva dýchajú. „Len ešte zamak čakajme, kým dozrejú," šeptá princ. - Priblížila sa polnoc, každý sa k stromu tlačil, aby sa hore vyteperil a jablko odtrhol; tu - hľa - blesk, tresk, víchor, hrmavica a strašná leja, mrákota a tma ako v rohu, už to tak vyzeralo, akoby sa mal svet prevrátiť. Strážcovia nevedeli od strachu, kde sú, čo sú. Po chvíli sa búrka utíši, leja prestane á na nebi sa ukáže mesiačik s hviezdičkami. Strážcovia dívajú sa na strom; po jablkách ani znaku. „Nože no, či to vidíte," vraví kráľovský syn, „veď ich dáka pliaga do jedného v tej hrmavici obrala. Či to človek slýchal!" Ale darmo bažili za jablkami, jabĺk nebolo.

Ráno vyzeral kráľ syna, sotva sa brieždiť počalo. Nemohol sa ho dočkať, až ho konečne uvidel pomaly prichádzať. - Keď videl, že nič nenesie, hneď mu srdce pokleslo. „Kýhože paroma, synak, veď ty nič nenesieš?"

„No, nič," vraví syn a všetko otcovi výprava. Otec sa ho na všetko pýtal, ako strom kvitne, aké má ovocie, a len to ľutoval, že mu ani jedného jablka nenechali a všetko obrali. „Ja by som predsa len rád vidieť aspoň raz v živote to utešené ovocie. Keby sa len dakto našiel, čo by ho dostriezť mohol." - Tu sa ohlási stredný syn, že on bude vartovať na druhú noc. - „Nuž len to skús, aleže smelo a opatrne, nie ako tvoj brat," povedal mu kráľ. Stredný syn nemohol sa večera dočkať. Tiež si hneď dal do záhrady nanosiť vína a pečienok a vybral sa ta s kamarátmi ako jeho brat. - Nakládli ohňa, veselili sa, popíjali, ako mladí ľudia. „Bračekovci," vraví kráľovský syn, „treba sa nám postarať, aby sme stadeto naprázdno neodišli. Ja tomu, čo prvé zlaté jablko odtrhne, tento môj drahý prsteň dám!"

„Keď je tak," vraví druhý, „ja mu dám svoj zlatý paloš." - „A ja čiapku s drahým perom," vraví tretí. „Stojí, stojí," povedali všetci a zložili na hromádku prsteň, paloš i čiapku s perom pre toho, kto prvé jablko zo stromu dostane. Blížila sa polnoc, strom začal pučať, zakvitol, odkvitol a ukazovali sa blýskavé bobuľky. Tie rástli, rástli a už bolo vidieť jabĺčka, ako sa medzi lístím ligocú. Družina sa k stromu tlačila. „Počkajte, nech ešte máčiček dozrú," šeptá princ; po chvíli sa už ale sám nemohol dočkať a kázal: „No, teraz, bračekovci, kto skorej!" Všetci ako zdurení hnali sa k stromu s rozpätými rukami. Tu ich zarazí neobyčajná zima; až im tváre opekalo a na klzkom ľade za každým krokom padali na zem, tma ich zavalila a zima ich tak prenikala, div nezdreveneli.

Tento nečas dlho netrval; tma pominula, začalo sa otepľovať, ľad sa stratil a na jasnom nebi ukázal sa mesiac s hviezdičkami. Chlapci sa dívajú na strom, tu ani jedinkého jabĺčka. „Nože no, bračekovci," vraví kráľovský syn, „čože toto má byť? To sa ešte nikomu nestalo, čo nám. Akáže to bieda na nás prišla!" Daromné bolo všetko ustávanie. Šomrajúc pozbierali svoje veci a odišli zo záhrady. Kráľ ich už čakal. V noci ani odpočinku nemal a naisto myslel, že mu druhý syn žiadosť splní. „No, čo tam, synku?" pýta sa kráľ syna. „A veru nič," odpovie syn, „mali sme o polnoci zimou zahynúť a na ľade údy polámať."

Kráľ nevedel, kde sa od divu podieť - stále len hlavou krútil. Videl, že všetko ustávanie je daromné. „Nech si rodí, pre koho chce!" povedal nakoniec, „ja vidím, že je všetko nadarmo." Tu sa ohlási najmladší kráľovský syn, krásny, utešený šuhaj, že on pôjde strážiť. „Daj si pokoj, synak, veď vidíš, ako sa bratom vodilo," povedal kráľ.

„Keď sa im zle vodilo, azda sa mne vydarí," odpovedal syn. - Pred večerom sa vybral do záhrady, ale sám. Nič si nevzal, len píšťalu, čo na nej zavše hrával. Celá rodinka ho odprevádzala s požehnaním. - V záhrade zastal neďaleko stromu. Večer bol tichý, ani lístok sa nehýbal. - Začal si pískať, sprvu pomaly, potom chytrejšie a chytrejšie; tu si pískal, akoby o niečo prosil, tu akoby mu malo srdce puknúť, tu akoby si smelosti dodával, a zase akoby mu veselosť v žilách hrala.
Vrchy a doliny sa mu ozývali. - Tu sa naraz polnoc blíži. - Strom začne pučať, kvitnúť, po kvete ukážu sa zlaté bobuľky a z tých rastú zlaté jabĺčka. - Kráľovský syn sa díval na strom, ale neprestával pískať, a čím dlhšie sa díval na krásne ovocie, tým krajšie mu píšťalka vyhrávala. O polnoci tu naraz priletí na strom krásna zlatá panička v bielych šatách oblečená a s ňou päťdesiat pekných dievčat. Začali jablká oberať. - Kráľovský syn hľadí, hľadí a nemôže z tej zlatej paničky oka spustiť - nikdy takej krásy nevidel! Prestal pískať, ba prestal aj dýchať, a len sa díval. - Medzitým dievčence a ich pani jablká oberali, a keď ich už mali obrané, spustila sa zlatá pani zo stromu rovno k peknému kráľovskému synkovi. Stál pred ňou, ako keby bol začítaný, nevediac ani, čí je. Zlatá panička sa na neho usmiala, naklonila hlavu a sladkým hlasom povedala: „Ťažká vec to bola vykonať, čo si ty vykonal; tvoja píšťala prezradila, že máš dobré srdce, a len tebe som mohla ustúpiť. Počuj, doteraz som ja chodila jablká oberať, ale teraz prišiel rad na teba. Ja som oberala o polnoci, ty ich budeš oberať na poludnie."

Kráľovskému synovi v očiach zasvitlo a v duši mu strblietalo. „A kto si ty a kde bývaš?" opýtal sa jej.

„Beronou ma volajú, v Čiernom meste bývam," povedala a zmizla. Kráľovský syn stál ako stĺp, nespustiac očí z miesta, kde zlatá panička stála. Rozžialil sa, keď videl, že je sám, a smutne si jej slová opakoval. - Keď svitať začalo, spamätal sa, že má ísť k otcovi. - Otca si rád videl, a preto sa ponáhľal, aby ho potešil. „Dostriehol som, dostriehol, a všetko viem!" volal zďaleka.

„A kdeže sú ti jablká?" spytuje sa otec.

„Jablká nemám, ale budem mať každý deň," odpovedal syn. „Jedno krásne zlaté dievča, volá sa Berona, ich naveky o polnoci oberalo - ale teraz mi kázalo, aby som ich ja na poludnie oberal."

Otec radostne hlavu zdvihol, syna po tvári pohladil a temer si poskakoval ako veselý človek. - Bolo tak, ako zlatá panička riekla; kráľovský syn na každé poludnie jablká oberal a nosil ich otcovi.

Pol roka bolo, ako bolo, ale pol roka minulo a najmladší kráľovský syn začínal byť zamyslený, práca ho netešila, jedlo mu nechutilo, nič mu po vôli nebolo, len pod stromom rád postával a myslel na to zlaté dievča; myslel na ňu vo dne v noci. Doradil sa, že by bolo dobre, keby šiel Beronu hľadať. Oznámil to otcovi: „Dobre, syn môj," povedal otec, „ja vidím, že za Beronou banuješ a nikde miesta nemáš. Choď zbohom, vďačne ťa na cestu vypravím." Syn kázal zbroj prihotoviť, vybral si sluhu, nabrali potravy, sadli na kone a vydali sa na cestu. - Po horách, po poliach, cez vody, cez mnohé krajiny krížom-krážom pochodili svet, ale o Čiernom meste a o zlatej panne Berone ani chýru ani slychu. Na tej dlhej ceste sa vytrovili, takže nič viac už nemali, len každý koňa a šabľu. Tu v tom trápení, že čo si ďalej počnú, došli k jednému zámku. I ponáhľali sa k nemu, lebo sa úfali, že tam niekoho nájdu a že sa tam dopytajú na Čierne mesto a na cestu k nemu.

V tom zámku bývala jedna ježibaba, Beronina matka. Ježibaba ich videla, ako do zámku vchádzali, hneď im šla v ústrety, vítala ich prívetivo a chcela zvedieť, prečo sa k nim unúvajú.

„Radi by sme vedieť," riekol kráľovský syn, „či tu neslýchať o Čiernom meste a o zlatej Berone."

„Ba veru chyrovať, deti moje," odpovedala ježibaba. „Tu nájdete, čo hľadáte. Berona každý deň na poludnie do mojej záhrady chodí a tam ju aj uvidieť môžete, ak sa vám páči."

Ježibaba čula, že to bude vohľač, preto sa tak pekne prihovorila; ale viac na sebe nedala znať. Poludnie sa blížilo a kráľovský syn sa vybral do záhrady. - Ježibaba pozor dávala, a keď trochu zašiel, zavolala tajne sluhu, na všetko sa ho povypytovala, a že či je to ten kráľ, čo Beronu na zlatých jablkách pristihol. Sluha prisvedčil. „No," vraví mu ježibaba, „na ty túto píšťalku, a keď prvý raz zazrieš Beronu, zapískaj na ňu, aby tvoj pán čím skôr k nej bežal. A teraz choď za pánom a urob, čo ti kážem."

Netrpezlivo chodil kráľovský syn po záhrade sem i tam, díval sa na všetky strany, ale nemohol sa Berony dočkať. Tu na pravé poludnie zazrel ju sluha medzi stromovím, jagala sa ako slnce. Ihneď sa rozpamätal na ježibabin príkaz, vzal píšťalu, zapískal, a v tom okamžení jeho pán zaspal tak tuho, akoby ho zarezal. Zlatá Berona k nemu prikročila, dlho sa mu do očí dívala, ale keď videla, že sa neprebúdza, odišla. - Len čo odišla, pán sa prebudil a sluha mu vyprával, že Berona bola pri ňom a odišla, kým sa prebudil; ale o píšťale nič nepovedal. Nevedel kráľovský syn, či sa má hnevať na seba, že zaspal, či na sluhu, že ho nezobudil; bol veľmi rozmrzený.

Na druhý deň, keď kráľovský syn prišiel do záhrady, ježibaba zase na sluhu pozor dávala a vystriehla si chvíľku, aby mu zasa dala radu i píšťalku. Zaľúbila sa naničhodnému sluhovi zlatá Berona; a bol rád, že pán spí, a on že na ňu môže pozerať. - Len čo uvidel medzi stromovím jej tvár sa jagať, zapískal a pán v tom okamžení zaspal. Berona sa zase hodnú chvíľu naň dívala, i muselo ju mrzieť, že ho zas spiaceho našla, ale nič nepovedala a odišla. - Len čo odišla, pán sa prebudil; ale keď mu sluha všetko vyprával, tu si div vlasy netrhal a sluhu div nezbil, prečo ho nezobudil. Ešte sa tešil na tretí deň. - Ale čože, keď sa ježibaba i na tretí deň dohovorila so sluhom a ten sa rád na to dal, aby svojho pána cez lavičku previedol. - Keď Beronu zazrel, zapískal, a pán i po tretí raz zaspal ako drevo. - Berona k nemu pristúpila, žalostne sa naň dívala a plakala - ale on sa neprebudil. Dlho sa nemohla od neho odlúčiť, ale nakoniec sa predsa od neho odvrátila, ale k sluhovi takto prehovorila: „Povedz tvojmu pánovi, aby ti klobúk o jeden klinec nižšie zavesil, že ma len tak dostane." Vtom zmizla a pán sa prebudil. Ihneď sa opytoval sluhu, či tam zlatá pani bola, a keď počul, že bola a čo mu odkázala, veľmi sa zarmútil. Videl, že u ježibaby nič nevykoná, pobral sa preč a cestou premýšľal, čo asi znamenajú Beronine posledné slová. Premýšľal dlho, až mu na um zišlo, že mu sluha na zrade stojí. A tu ho hnev rozpálil, schytil šabľu, sekol sluhu po krku a naraz mu hlava odfrkla. Zem ju prehltla i s telom.

Kráľovský syn zbavený neverného sluhu sám chodil po horách, po dolách, po rudných cestách, kam ho oči viedli. Tu začuje strašný krik, až sa hory ozývali. Ide za krikom a tu príde na jednu lúčku, na ktorej sa traja čerti o kepéň, papuče a korbáčik ruvali.

„Boh daj šťastia; čože sa tak rujete?" pozdravil rozpajedených čertov.

„Horkýže sa neruvať, keď ani jeden ustúpiť nechce," zvolali naraz všetci čerti, div ho neohlušili.

„Neškrečte naraz, jeden rozprávaj a ostatní mlčte," rozkázal kráľovský syn.

„Nuž, počujže. Tento kepeň, tieto papuče a tento korbáčik sme po otcovi zdedili a je to vzácne dedičstvo. - Kto sa do kepenčeka zakrúti, toho ani čert neuvidí; kto papuče obuje, toho hneď nahor nesú, týmto korbáčikom plesne, hneď je tam, kde si zmyslí! S týmito vecami by sme sa mali podeliť, ale každý chce mať i kepenček, i papuče, i korbáč, a preto sa rujeme."

„Ale ste vy blázni," vraví im kráľovský syn, „ja vás naskutku dobre podelím, ak pristanete. To je pravda, že to by bolo najlepšie, keby sa to dedičstvo jednému z vás dostalo; a aj keď tie veci každý z vás chce mať, nechže všetko dostane jeden. Ale ako! Nuž vyjdite tamto na ten vrch, veci tu nechajte, a ktorý najskôr pribehne, dostane všetko. No, či sa vám to páči?" Blázni čerti pristali a šli všetci traja na ten veľký vrch.

Vtom chytrý kráľovský syn prehodil si na plecia kepeň, obul papuče, švihol korbáčikom a povedal: „Chcem byť pred Čiernym mestom, kde býva zlatá Berona!" a v tom okamžení zdvihlo ho to do povetria. Letel ponad vrchy, krajiny a vody, až sa našiel pred bránou Čierneho mesta. Zhodil hneď plášť i papuče a korbáč odhodil. Jedna z tých pekných päťdesiatich dievčat, čo s Beronou prileteli jablká oberať, práve sa tan neďaleko motala. Ako uvidela kráľovského syna, hneď to bežala oznámiť svojej panej. - Berona nechcela tomu uveriť, myslela, že on sa k nej už nikdy nedostane; poslala druhú, tretiu z paničiek, ale keď všetky jednostaj tvrdili, že je to on, tu sa i ona k nemu ponáhľala, aby ho privítala. - Naraz s ňou prihnali sa za kráľovským synom i tí traja čerti. „Sto okovaných!" zrevali, „sem kepeň, papuče i korbáčik!" Kráľovský syn im to hodil a pekne sa im poďakoval. Nebyť tej ich bláznovskej škriepky, nebol by sa on dostal k svojmu zlatému dievčaťu. Tá si ho zaviedla do svojho zámku a ustanovila ho pánom nad celou krajinou. Keby boli neumreli, mohli žiť ešte!
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#berona #Pískať

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015